Svidník

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°18′20″S 21°34′04″V / 49.305556°S 21.567778°V / 49.305556; 21.567778
Svidník
mesto
Central Svidnik.JPG
Centrum mesta
Svidník (vlajka).jpg
Vlajka
Coa Slovakia Town Felsővízköz.svg
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Svidník
Región Šariš
Nadmorská výška 230 m n. m.
Súradnice 49°18′20″S 21°34′04″V / 49.305556°S 21.567778°V / 49.305556; 21.567778
Rozloha 20,2 km² (2 020 ha) [1]
Obyvateľstvo 11 444 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 566,53 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1355[1]
Primátor Ing. Ján Holodňák[3] (NEKA)
PSČ 089 01
ŠÚJ 527106
EČV SK
Tel. predvoľba +421-54
Poloha mesta na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mesta na Slovensku
Poloha mesta v rámci Prešovského kraja.
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Prešovského kraja.
Wikimedia Commons: Svidník
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: www.svidnik.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Svidník je okresné mesto ležiace v Prešovskom kraji.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Okresné mesto Svidník leží v severnej časti Nízkych Beskýd, na nivnej terase pri ústí rieky Ladomirky do Ondavy, nadmorská výške v strede mesta je 230 m n. m. V chotári je nadmorská výška od 220 až do 500 m. Mesto vzniklo roku 1944 zlúčením obcí Nižný Svidník, ležiacej pri ľavom brehu Ladomirky a Vyšný Svidník, ležiacej na ľavom brehu Ondavy.

Povrch chotára je mierne zvlnená pahorkatina, iba v západnej a východnej časti mierne členitá. Tvoria ho flyšové vrstvy (pieskovce, ílovce), štvrtohorné náplavy (štrky, piesky) a svahové hliny. Priemerná ročná teplota je 7 °C, ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm. Má nivné, nivné olejné a hnedé lesné pôdy. Stredná časť chotára je odlesnená, súvislý les s prevahou buka, hrabu a brezy je v severnej častí, na nivách sú nesúvislé lužné lesy. V Ondave povyše sútoku s Ladomirkou žije vydra riečna, v lesoch jariabok.

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Symboly mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Erb[upraviť | upraviť zdroj]

V červenom štíte strieborná silueta duklianskeho pamätníka.

Historický symbol Svidníka podľa bližšie nedatovanej predlohy tvoril z pažite vyrastajúci strom, po stranách ktorého stáli dva kone.

Svidník sa stal mestom v roku 1964 a pri príležitosti desiateho výročia tejto udalosti bol schválený novotvar erbu pozostávajúci zo štvrtinového štítu. V jeho prvom a štvrtom červenom poli bola silueta duklianskeho pamätníka a dva stromy. Druhé a tretie pole bolo modré, bez figúry.

Takého riešenie erbu nebolo v súlade so zvyklosťami domácej mestskej heraldickej tvorby, preto mesto roku 1984 pristúpilo k jeho heraldickej úprave. Z erbu sa vypustili nefunkčné modré polia i motív stromov a hlavnou erbovou figúrou zostal motív duklianskeho pamätníka, ktorý – i keď nestojí na území mesta – je s ním tesne spätý.

Autormi erbu sú Jozef Leško a Ladislav Čisárik.

Mesto prijalo svoj erb 27. februára 1987.

Vlajka mesta pozostáva z dvoch pozdĺžnych bielo-červených a červeno-bielych pruhov. V hornom pruhu pri žrdi je biely a dolnom pruhu červený štvorec. Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená dvoma zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Symboly mesta sú zapísané v heraldickom registri Slovenskej republiky pod číslom S-22/1991.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Etnické zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Svidník z diaľky
  • Slováci – 79,60%
  • Rusíni – 13,03%
  • Ukrajinci – 4,07%
  • Rómovia – 1,5%
  • Maďari –  0,1%
  • Poliaci -0,06%

Náboženské zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívne centrum Podduklianskeho regiónu – tzv. Rusínska. Mesto vzniklo v roku 1944, zlúčením Vyšného a Nižného Svidníka.

Vyšný Svidník[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vyšný Svidník

Nižný Svidník[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nižný Svidník

Počet obyvateľov[upraviť | upraviť zdroj]

Vyšný Svidník mal v roku 1869 – 461 obyvateľov, 1880 – 541 obyvateľov, 1890 – 511 obyvateľov, 1900 – 745 obyvateľov, 1910 – 685 obyvateľov, 1921 – 623 obyvateľov, v roku 1930 – 668 obyvateľov a v roku 1940 v obci žilo 867 obyvateľov.

Nižný Svidník mal v roku 1869 – 302 obyvateľov, v roku 1880 – 332 obyvateľov, v roku 1890 – 357 obyvateľov, v roku 1900 – 390 obyvateľov, v roku 1910 – 309 obyvateľov, po vzniku ČSR v roku 1921 – 256 obyvateľov, v roku 1930 – 339 obyvateľov, v roku 1940 358 obyvateľov.

Po zlúčení obidvoch obcí v roku 1948 mal Svidník 1037 obyvateľov, v roku 1961 – 2039 obyvateľov, v roku 1970 mal Svidník 3518 obyvateľov.

Výmera Svidníckeho chotára má plochu 1 992 ha.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Primátor[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ing. Ján Holodňak (nezávislý)

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Priečelie Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku
V národopisnej expozícii v prírode SNM - Múzeu ukrajinsko-rusínskej kultúry sa nachádzajú hospodárske objekty z prvej polovice 20. storočia, pochádzajúce zo Svidníckeho regiónu

Mesto má nedostavaný dom kultúry. V starom dome kultúry je sála pre 210 účastníkov kultúrnych podujatí. Kino Dukla má kapacitu 335 sedadiel.

V prírodný amfiteáter do svojich priestoroch pojme viac ako 7000 účastníkov.

Od roku 1956 sa každoročne, konajú vo Svidníku Slávnosti kultúry Rusínov – Ukrajincov, z východného Slovenska, spravidla v tretí týždeň júna.

V máji 2013 pribudol Rusínsky festival.

Od roku 1986 v národopisnej expozícii v prírode, je program slávností, ktorý má charakter folklórno-etnografický: „Poklady ľudu“, kde je predstavovaná historická rusínska svadba, vítanie jari s dôrazom na veľkonočné zvyky (tradičné tance, z ktorých sú známe hoja ďunďa, na deväť krokov) oslava narodenia nového člena rodiny v podobe krstín, priadky, detské hry, jarmoky, ľudové zábavy na dedine (tance chromá, mazúrka), ukážky tradičných ľudových remesiel a pod.

Populárne sú Dni remesiel a ľudových tradícií s ukážkami remeselnej výroby a spracovania prútia, dreva, hliny, kovu, nití a kože.

Múzeá[upraviť | upraviť zdroj]

  • Múzeum ukrajinskej kultúry (do r.1993). Múzeum, bolo zlúčené so Slovenským národným múzeom (SNM) ešte pod názvom Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry (dňa 1. 4. 2002). Od 1. januára 2007 sa znovu premenovalo na Múzeum ukrajinskej kultúry.

Múzeum je vo Svidníku od roku 1964, vzniklo v Krásnom Brode, v roku 1956. Umeleckohistorická expozícia múzea podáva svedectvo rozvoja umeleckých remesiel, výtvarného umenia a bývania vo Svidníckom regióne, od polovice 18. storočia do začiatku 20. storočia. Jeho súčasťou je skanzen a galéria Dezidera Millyho.

  • Skanzen

Komplexná národopisná expozícia v prírode SNM – Múzea ukrajinskej kultúry (SNM-MUK – Národopisná expozícia v prírode), skanzen Svidník (SKANZEN) sprístupnená v r. 1982) predstavuje životné podmienok Rusínov-Ukrajincov. Národopisná expozícia v prírode (Skanzen) sa rozprestiera na desať-hektárovej ploche. Sú tu sústredné pamiatky ľudovej architektúry dedinského obyvateľstva v Nízkych Beskydoch Slovenska. Nazhromaždili sa tu originálne pamiatky ľudového staviteľského umenie a obydlí, v tejto časti východného Slovenska. V drevených zrubových, historických objektoch je zozbieraný ľudový nábytok, domáci inventár, tradičné pracovné náradie. Popri hlavných typoch obydlí sú v expozícií zastúpené aj všetky druhy tradičných hospodárskych budov: stodoly, chlievy, sýpky, senníky, pivnice, studne a ďalšie menšie stavby. Tieto objekty sú využité pre inštaláciu tradičného poľnohospodárskeho náradia – rôznych typov vozov, drevených pluhov, brán, súsekov, košov na obilie a iného rozmanitého náčinia.

Technické a hospodárske budovy z 19. a začiatku 20. storočia sú zastúpené vodným mlynom, veterným mlynom, vodnou pílou.

Zo sakrálnych stavieb bola do skanzenu nainštalovaná drevená cirkev (r. 1766) z Novej Polianky (Mergeška) s bohatou interiérovou výzdobou s ikonami. Táto cerkov vyjadruje architektonické tendencie ostatných cerkví z okresu Svidník.

Cerkev z Novej Polianky je súčasťou národopisnej expozície

Cerkev z Novej Polianky je zasvätená svätej Paraskieve, bola postavená v roku 1766. V roku 1961 bola zdemontovaná. Do skanzenu vo Svidníku bola prevezená v roku 1986 a podľa dokumentácie nanovo postavená. Pôdorys cerkvi tvoria tri pozdĺžne usporiadané objekty vzájomné harmonicky, včleňujúc sa v poradí presbytérium, loď a babinec. V tomto usporiadaní je zvýraznený princíp Svätej Trojice. Orientácia v smere východ – západ vychádza z bohoslužobného aktu. Ikonostas v cerkvi bol zhotovený v 18. storoči a je z bývalej obce Pravroviec, dnes pričlenenej k Repejovu (okres Medzilaborce).

Pravoslávna cerkov vo Svidníku bola vysvätená v prvom decéniu 21. storočia

Hmota stavby je zrubová z ihličnanov a je osadená na jednoduchú kamennú podmurovku. Väzba zrubových trámov a hranolov bola zabezpečovaná tesárskymi zámkami pomocou čapov, rozčapov a zadlabaniu. Na spoje tesárskych väzieb sa použili spravidla dubové kolíky (ktoré zatĺkali do trámových vyvŕtaných otvorov). Okná sú osadené na južnej strane. Dvojstupňová strecha je pokrytá šindľom a na jej začiatku je dekoratívne okrášlené čipkovým lemom. Západná veža je najvyššia a svojou formou sa odlišuje od lode a presbytéria.

V cerkvi, od roku 1993, sú vykonávané bohoslužobné obrady.

Drevené cirkvy v okrese Svidník sú zachované v najväčšom počte z celého súboru sakrálnych stavieb v severovýchodnej časti východného Slovenska. V nich vyjadrili naši predkovia svoju hlbokú vieru a zbožnosť. Je to obdivuhodný prejav remeselného fortieľu pri opracovaní dreva do konečnej podoby. Dnes patria k skvostom architektúry. Typologicky ich zaraďujeme k lemkovským cerkvám s východným, byzantským obradom. Jedine cerkev v Nižnom Komárniku predstavuje typ bojkovskej cerkvi.

Všetky, ako napríklad v Bodružali (1658), Ladomirovej (1742), Miroli (1770) a Príkrej (1777) patria k typu tzv. trojpriestorových cerkvy so samostatnými odstupňovanými dvojpodlažnými stanovými strechami zakončenými spravidla cibuľovými vežičkami s kovovými krížmi. (Obdobne sú v Korejovciach 1761, v Hunkovciach 1799, v Krajnom Čiernom z konca 18. storočia, v Šemetkovciach 1752 a bojkovská cerkov v Nižnom Komárniku z roku 1938). Šindľová pokrývka strechy im prepožičiava zvláštnu útulnosť, ktorá neraz kontrastuje s divou prírodou. Všetky patria do súboru národných pamiatok. Cirkev v Dobroslave 1705, taktiež národná kultúrna pamiatka, rekonštrukciou v roku 1932 zmenila troj-priestorovosť, pribudovaním bočných kaplniek. Štíhle hranolové vyššie veže vyvolávajú v nás dojem gotického slohu a sú umne, majstrovský zjednotené so štvorcovou loďou a presbytériom. Sú ukážkou stretnutia východných a západných umeleckých tendencií sakrálneho staviteľstva. Nie všetky cerkvy ako sa tu volajú, stoja uprostred obce, mnohé sú akoby mimo, obklopené cintorínmi, a nezriedka stoja na vysokých, ťažko prístupných miestach.

Aj vo vnútornom zariadení týchto cerkvy sa stretávajú umelecké tendencie pravoslávneho východu a katolíckeho západu. Pozoruhodnosťou interiérovej výzdoby je ikonostas, ktorého umiestnenie v objekte stavby má určité ikonografické pravidlá a s ikonami so sakrálnym obsahom ich zaraďujem k východnej spiritualite. Ikonostasy sú nádherné maľované spolu aj s inou interiérovou výzdobou. Ikony zo starších rozobraných ikonostasov predstavujú pokračovanie byzantskej výtvarnej tradície, ktorá do tohto priestoru prenikla zo susednej Haliče. Ikony z 18. storočia na barokových a rokokových bohato vyrezávaných ikonostasoch začali už strácať znaky klasickej ikony a tabuľové obrazy z 19. storočia prijali mnoho prvkov klasicistickej maľby.

Cerkvy v Bodružali a Ladomirovej boli zaradené občanmi SR medzi osem divov Slovenska.

Galéria Dezidera Millyho[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria Dezidera Millyho

Je súčasťou múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku. Jej sídlo je v barokovom kaštieli z 18. storočia, na ľavej strane Ladomirky. V jeho priestoroch sa môžete stretnúť s výtvarnou tvorbou ľudových a profesionáloch umelcov rusínskeho pôvodu od 16. storočia až do dnešných dní. V jeho exponátoch sú vzácne ikony sakrálneho umenia zo 16. až 18. storočia.

Významné miesto zaujímajú diela Rusína, ktorý získal ocenenie v Československu, národný umelec, Dezidera Millyho. Patril medzi zakladateľov skupiny Generácie 1909. Rodný kraj sa mu hlboko vpísal do vedomia a do jeho tvorby. Jeho poetický, baladicky ladená tvorba mala svojich priaznivcov. Zvlášť cenný je jeho prínos pre Slovensku krajinomaľbu.

Vojenské múzeum Svidník[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenské múzeum vo Svidníku je zamerané na dokumentáciu KDO

Vojenské múzeum vo Svidníku vzniklo v roku 1965. Otvorené pre verejnosť bolo až pri príležitosti 25.výročia bojov o Dukliansky priesmyk 4.10. 1969. Pôvodný názov bol Dukelské múzeum. V súčasnosti je to múzejné oddelenie Svidník podliehajúce pod Vojenské múzeum Piešťany zriadené Vojenským historickým ústavom. Od roku 1994 je múzeum v riadení Vojenského historického ústavu v Bratislave.

Múzeum je špecializované na dokumentáciu národnooslobodzovacieho hnutia so zameraním na karpatsko-dukliansku operáciu a na širšiu dokumentáciu novšej vojenskej histórie na východnom Slovensku. Sídli v účelovej budove, v ktorej sú pracovné, expozičné aj depozitárne priestory. Múzeum má exponáty v exteriéri duklianskeho bojiska a môžeme ju považovať že, je to pamiatková úprava na prírodnú vojenskú rezerváciu.

Folklór[upraviť | upraviť zdroj]

  • Folklórny súbor Makovica
    • Umelecký vedúci: PhDr. Mária Pajzinková
    • Choreograf a vedúci tanečnej zložky: Mgr. Milan Vaňuga
    • Vedúci hudobnej a speváckej zložky, primáš: PaedDr. Slavomír Kaliňák
  • Detský folklórny súbor Makovička
    • Umelecká vedúca: PhDr. Mária Pajzinková
    • Vedúca tanečnej zložky: Mgr. Marta Bojkasová
    • Vedúci hudobnej zložky: PaedDr. Slavomír Kaliňák
    • Vedúca speváckej zložky: Mgr. Anna Suváková
    • Korepetítorka: Mgr. Mária Vaňugová

Pamätník[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Svidníku je postavený monumentálny mramorový pamätník Červenej armáde, národná kultúrna pamiatka. Bol odhalený 3. októbra 1954, pri oslavách 10. výročia karpatsko-duklianskej operácie. Autormi projektu boli Českí architekti Ing. Karel Lodr, Jan Krumprecht a Václav Šedivý. Sochárske práce realizovali sochári – národní umelci Oskár Kozák, Jan Hana a zaslužilý umelec František Gibala. Pomník má výšku 37 m. Päťramenná hviezda na jeho vrchole meria 3,5 m. Čelne steny ohrady pamätníka výtvarne symbolizujú Slovenské národné povstanie a príchod Červenej armády.

Na ľavej strane pamätníka je súsošie Útok Sovietskej armády na pravej strane reliéf Partizánska hliadka Slovenskom národnom povstaní.

Pred širokým schodišťom pamätníkom je bronzová socha sovietskeho seržanta, symbolizuje čestnú stráž, ktorý vzdáva hold nad mohylou padlých. Jej výška je 4 m a jej autormi sú Jaroslav Bartoš a Jan Hana. Po bokoch sokla na kde je postavená socha sú vysekané položené mramorové lipové vence.

Architektonický komplex pamätníka dotvárajú dve pieskovcové súsošia: Hanovo, Stretnutie a Gibalovo, Smelý pohľad do budúcnosti. Na štvorcovom piedestáli, obelisku, pylónu pamätníku sú osadené veľkorozmerné mramorové reliéfy: Zdvihnutie zástavy na slávu víťazstva, 9. máj 1945, Ľudia vítajú svojich sovietskych osloboditeľov, Zvítanie partizánov so Sovietskou armádou a Dedina víta sovietskych vojakov. Pri pamätníku pri stene sú vytvorené symbolické mramorové hrobky padlých príslušníkov sovietskej pechoty, tankistov, delostrelcov a letcov. Na hrobkách sú vytesané symboly rozlišovacích znakov týchto druhov sovietskych zbraní. V štyroch spoločných hroboch je pochovaných vyše 9 000 sovietskych vojakov.

V roku 1974 bol vytvorený na pravej strane pamätníku v blízkosti vojenského múzea Park bojovej družby, v ktorom je rozmiestnená vojenská bojová technika používaná v čase Karpatsko-duklianskej operácie.

V jeho blízkosti pri grécko-katolickej cerkvi je vojenský cintorín pochovaných ruských vojakov z prvej svetovej vojny. Na ľavej strane Ladomirky je ďalší vojenský cintorín, kde sú pochovani vojaci Rakusko-Uhroskej armády. Vo Svidníku je pochopaných asi 750 vojakov z tohto obdobia.

Vo Svidníku na budove Obvodného úradu je pamätná tabuľa M. I. Kutuzovovi, ktorý týmto mestom prechádzal, po bitke troch cisárov, pri Slavkove, v januári 1806. Taktiež na schodisku tejto budovy sa nachádzajú dve pieskovcové sochy od F. Gibalu, na ktorých alarmujúco sa podpísal zub času a naďalej na nich steka voda z odkvápových žľabov.

Pred Domom kultúry je socha básnikovi, buditeľovi "Makovice" Alexandrovi Pavlovičovi.

Bronzová plastika Ludvíka Svobodu

V katastrálnom území Svidníka, cestou na Duklu, asi tri kilometre od pamätníka, na križovatke ciest Svidník-Ladomírova a Svidník-Kapišova, do Údolia smrti, na ľavej strane cesty sú na kamennom podstavci, vystavené originálne vojenské exponáty z obdobia druhej svetovej vojny. Sovietsky tank T-34, symbolicky vytvára dojem, že svojimi pásmi niči fašisticky nemecky tank PZ-4, Panther. Spôsob inštalovania znázorňuje ideu tankového boja a v ňom víťazstvo sovietskych tankistov.

Tieto vojenské exponáty, nám pripominajú najťažšie tankové boje na území bývalého Česko-Slovenska po Ostravskej tankovej bitke.

Od 80. rokov 20. storočia vo Svidníku je na hlavnej ulici bronzová socha od národného umelca Jána Kulicha, v majestátnej póze zobrazuje veliteľa 1. československého armádneho zboru armádneho generála Ludvíka Svobodu s kyticou kvetov, ktorý svoj pohľad "zacielil v ústrety budúcnosti".

Meno Ludvíka Svobodu povojnová generácia obyvateľov podduklianskeho kraja s úctou a pietou spomína už aj preto, že im nechal postaviť prvú barakovú (drevenú nemocnicu). Do tých čias na zložitejšie vyšetrenia museli cestovať do 70 km vzdialeného Prešova.

Ján Kulich veľmi realisticky zobrazil Ludvíka Svobodu. Jeho vojenský plášť s vojenskými narámeníkmi je detailne prepracovaný a plápolá vo vetre. Je to výtvarné dielo, ktoré patrí medzi skvosty bronzovej plastiky Slovenského výtvarného umenia. Na podstavci pomníka je na bronzovej doske podpis generála Ludvíka Svobodu.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Južne od Svidníka pri Ondave sa vypína nápadný kopec „Kaštielik“ (kóta 328), s riedkym dubovým porastom. Kužeľovitý kopec má z troch strán veľmi prudké takmer neschodné svahy, iba južný svah je trochu miernejší. Na jeho vrchole sa nachádzajú zvyšky opevneného útvaru, ktoré je možné pozorovať na základe dosť výrazných terénnych vĺn a priehlbní. Objekt má oválno-obdĺžnikový pôdorys s rozmermi 65 x 40 m a dlhšou osou v smere sever-juh. Vrcholná plošina kopca bola prístupná iba z južnej strany, odtiaľ bol i opevnený tvar chránený 8 m širokou a viac ako 2 m hlbokou šijovou priekopou a zemným valom. Obranyschopnosť objektu umocňovali z tejto strany ešte aj polkruhové bašty s priemerom 6 m na nárožiach obvodového opevnenia, ktoré vybiehali do priekopy. V juhovýchodnej časti interiéru opevneného útvaru je kráter s priemerom 7 m. Podľa miestnej tradície by to mala byť studňa.

Fragmenty tehál (s rozmermi ? x 14,5 x 7 m) a tehlovina by mohli nepriamo dokladať existenciu tehlovej stavby vnútri objektu, ktorá mala pravdepodobne obytný charakter. Z pokusných sond, ktoré vykonali pracovníci Múzea Ukrajinskej a rusínskej kultúry boli získané zlomky keramiky zo 14. – 15. storočia. Zlomok ústia komorovej kachlice z 15. storočia svedčí nielen o existencii hradu v tomto období, ale aj o vysokých nárokoch majiteľov na bytovú kultúru.

Priame písomne pramene o tomto objekte sa však nezachovali. Podľa pôdorysného členenia a nálezov vznikol v polovici 14. storočia. (Literatúra Slivka – Vallašek: Hrady a hrádky na východnom Slovensku 1991, s. 204 -205).

Pravidelné podujatia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Medzinárodné majstrovstvá regiónu vo varení pirohov
  • Národný festival rusínsko-ukrajinskej kultúry

Hospodárstvo a infraštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Priemysel v meste nie je veľmi rozvinutý. Pôsobí tu veľká strojárenská spoločnosť a spoločnosť vyrábajúca odevy.

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V 60. rokoch 20. storočia v tejto budove bola základná deväťročná škola
V tejto budove mal byť dom kultúry, dnes sú v nej bankové inštitúcie

14. septembra 1948 bolo tu zriadené Štátne ruské gymnázium, Dukelských hrdinov s ruským vyučovacím jazykom. V roku 1953 sa zmenilo na jedenásťročnú strednú školu s ukrajinským vyučovacím jazykom (dnešné Gymnázium duklianskych hrdinov aj so slovenskými pobočkami).

V roku 1960 vzniká stredná priemyselná škola odevná s večerným vyučovaním, organizačne patriaca k strednej priemyselnej škole stavebnej v Bardejove. Denné štúdium začalo sa realizovať po dvadsiatych rokoch od školského roka 1980, keď zo strednej priemyselnej školy strojníckej v Prešove bol presunutý študijný odbor odevníctvo do Svidníka. V 1991 roku je zavedený ďalší odbor návrhárstvo a modelárstvo odevov, postupne odbor so zameraním na odevníctvo technické a informatické služby (od roku 1993). Na škole vzniká i atraktívna výučba scénickej kostýmovej tvorby. Najnovšie odbor propagačné výtvarníctvo a propagačná grafika (od roku 2006/2007). Počas svojho 28-ročného pôsobenia škola vychovala vyše 2800 absolventov.

Cirkevná stredná zdravotnícka škola Milosrdného Samaritána od roku 1991 pripravuje kvalifikovaných zdravotníckych pracovníkov v odboroch zdravotnícky asistent a sanitár. Vo výchovne vzdelávacom programe sú akceptované odporúčania, Medzinárodnej rady sestier v Európskej únii, ktoré určujú základnú líniu a perspektívu rozvoja ošetrovateľstva.

V roku 1963 pri Odevných závodoch kpt. Nálepku vzniklo odborné učilište.

Spojená škola[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spojená škola Svidník

V meste sídli aj spojená škola, ktorá vznikla organizačným zlúčením ZŠ a obchodnej akadémie v roku 2005.

Čestné občianstvo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Armádny generál Ludvík Svoboda, prezident ČSSR, udelené 6. októbra 1967
  • Generálmajor doc. Ing. Oldřich Kvapil CSc., udelené 19. januára 1985 [4]
  • Alexander Pavlovič, rusínsky národný buditeľ, básnik a gréckokatolícky farár, udelené 29.septembra 2011 [5]

Osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Z okresu SVIDNÍK pochádzajú:

  • Michal Baluďanský 7. októbra 1769 V. Olšava – 15. apríla 1847 Petrohrad – ekonóm, právnik pedagóg. Aktívny spolupracovník jakobínskeho hnutia v Uhorsku. Pôvodom profesor na kráľovskej akadémii vo Veľkom Varadíne, 1802 dekan právnickej fakulty. Roku 1804 odišiel do Ruska a prijal miesto profesora politických vied na pedagogickom inštitúte v Petrohrade. Roku 1819 – 21 prvý rektor novozriadenej petrohradskej univerzity. Autor prvého ruského zákonníka (Svod zakonov Rasiji).
  • Alexander Pavlovič (pseud. Čerňaň Makovickij 19. 1. 1819 Šarišské Čierne – 25. 12. 1900 Svidník) básnik, publicista. Od roku 1851 pôsobil vo Svidníku. Svoju básnickú tvorbu sústredil na ekonomické a kultúrne potreby roľníckeho ľudu. Autor učebníc a básnických zbierok Veniec, Barvinok, Zobrané spisy.
  • Anton Hodinka Rusínsky historik, profesor, rektor univerzity, člen korešpondent a od roku 1933 riadny člen Ústavu akadémiu vied. Narodil sa 12. januára 1864 v Ladomirovej – zomrel 15. júla 1946 v Budapešti. Študoval na gymnáziu v Marosille, Užhorode, Budapešti a na historickom inštitúte vo Viedni. Venoval sa najmä dejinám Srbov a Rusínov, ako aj cirkevnej histórii, najmä dejinám gréckokatolíckej cirkvi. Autor monografických prác, prispieval do maďarských a inojazyčných odborných časopisov. Jeho práce, poznačené cirkevných uhrofilským vedením.V roku 1932 – 33 rektor univerzity v Pécs.
  • Michal Bosák (* 10. december 1869, Okrúhle – † 18. február 1937, Scranton, Pensylvánia, USA), slovenský bankár a krajanský pracovník, pôsobiaci v USA,
  • Dionýz Ilkovič RNDr., univerzitný profesor, DrSc. (18. januára 1907 Šarišský Štiavnik – 1980) fyzik, pedagóg, akademik Slovenskej akadémie vied, člen korešpondent ČSAV. Štúdium na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe absolvoval 1930. Roku 1939 docent, 1940 profesor, 1953 akademik SAV. Okrem iného je autorom vysokoškolskej učebnice Fyziky pre študujúcich na vysokých školách technických vydanej v 1958 roku.
  • Akademický sochár František Gibala (* 5. apríl 1912, Krajná Poľana – † 8. september 1987, Babice) popredný slovenský sochár s mnohorakým uplatnením svojej tvorby. Používal umelecké meno Fraňo Gibala
  • RSDr. Vasiľ Biľak (* 11. august 1917, Krajná Bystrá), bývalý slovenský komunistický politik rusínskeho pôvodu. Pôvodným povolaním robotník, od 1949 politický pracovník, 1953 – 56 tajomník, 1956 – 59 vedúci tajomník KV KSS v Prešove, 1959 – 62 povereník školstva a kultúry, 1960 – 62 minister vlády ČSSR, 1962 – 68 tajomník, 1968 prvý tajomník ÚV KSS, od 1968 až do 1987 tajomník ÚV KSČ. Účastník ilegálneho protifašistického odboja a SNP. Výrazným spôsobom sa zaslúžil o výstavbu Odevných závodov kpt. Jána Nálepku vo Svidníku a Strojárni potravinárskeho priemyslu vo Svidníku.
  • Vasiľ Škurla Metropolita New Yorský Laurus – Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraniči (1. január 1928, Ladomirová, Slovensko – 16. marec 2008, Jordanville, USA). Vo veku 16 rokov sa stal novicom. V roku 1946 emigroval do USA a pripojil sa k monastieru Ducha Svätého v Jordanville. V marci 1948 sa stal mníchom a prijal rehoľné meno Laurus. V roku 1954 bol vysvätený na kňaza. V roku 1959 bol zvolený za igumena (predstaveného kláštora). Od roku 1966 bol archimandritom. Archimandrita Laurus bol vysvätený za biskupa a tajomníkom biskupskej synody v roku 1967. Od roku 1981 bol arcibiskupom. V októbri 2001 bol zvolený synodou biskupov za metropolitu Východnej Ameriky a New Yorku a metropolitu Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí. Od 6. máj do 14. mája 2006 predsedal zasadaniu diaspóry kde bolo odsúhlasené zmierenie a normalizácia vzťahov s moskovským patriarchátom. Dňa 17. mája 2007 metropolita Laurus spolu s ostatnými predstavenými Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí podpísal „Акт о каноническом общении“ v Moskve a spoločne s moskovským patriarchom odslúžili omšu v Chráme Krista Spasiteľa.
  • Andrej Červeňák, PhDr., univerzitný profesor, DrSc. literárny vedec a pedagóg (22. 5. 1932 v Šarišský Štiavnik). V r. 1945 – 1953 študoval na Ruskom gymnáziu v Prešove. Po absolvovaní FF UK, docent na FF UPJŠ v Prešove, na katedre ruského jazyka a literatúry (v r. 1957 – 1972). V prešovskom Ukrajinskom národnom divadle pracuje v literárnom oddelení (1972 – 1977). Pôsobil aj na katedre humanitných vied Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Je členom Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov. Ministerstvo kultúry SR mu v r. 1997 udelilo Poctu Alexandra Matušku. Vydal množstvo samostatných monografií. Je autorom vyše 250 vedeckokritických článkov a recenzií z rôznych oblastí literárnej vedy a umenia.
  • Ján Jech, Ing., univerzitný profesor, PhD., Dr.h.c., expert pre odbor Technika a mechanizácia poľnohospodárskej a lesníckej výroby (22. septembra 1938 v Nižnej Pisanej). Po skončení svidníckeho gymnázia absolvoval Vysokú školu zemědělsku v Prahe, odbor Poľnohospodárska a lesnícka technika. V roku 1971 získal CSc., v roku 1972 sa habilitoval na pedagogickú funkciu doc., a v roku 1989 prof. Technická univerzita v Ruse mu udelila čestný titul Doctor honoris causa – Dr.h.c (v. r. 2003). Dnes pôsobí ako emeritný profesor na Technickej fakulte SPU v Nitre. Bol jej prorektorom a prodekanom jednej z fakúlt. V Slovenskej akadémii pôdohospodárskych vied (SAPV) bol predsedom odboru poľnohospodárskej techniky, energetiky a výstavby (1995 – 2004). Bol členom vedeckých rád univerzít a fakúlt doma a v zahraničí. V Slovenskej akadémii pôdohospodárskych vied (SAPV) bol predsedom odboru poľnohospodárskej techniky, energetiky a výstavby (1995 – 2004). Je členom vedeckých rád univerzít a fakúlt doma a v zahraničí. Držiteľ Ceny mesta Nitry.
  • Ján Liguš,ThDr. univerzitný profesor, PhD. – filozof, teológ – dekan na UK Praha v rokoch 2000 – 2006. Autor vyše 100 monografií, učebných textov a štúdií najmä o D. Bonhoefferovi a kominikácii.
  • Ivan Mikloš, poslanec NR SR, bývalý podpredseda vlády SR pre ekonomiku (1998 – 2002) a bývalý minister financií vlády SR (2002 – 2006)
  • Andrej Bobák RNDr., univerzitný profesor, DrSC. matematik a fyzik, člen Národného komitétu IUPAP a Vedeckej rady ÚEF SAV v Košiciach. V roku 1986 sa habilitoval na pedagogickú funkciu, docent a v roku 2001 profesor. Spolupráca: Univerzita Kyushu, Fukuoka, Japonsko, Lodžská univerzita, Lodž, Poľsko [2]

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

  • FK Drustav Svidník – futbal
  • VK Slávia Svidník – volejbal
  • Hbk Lion Svidník - hokejbal

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma mesta z Čiernej hory
Panoráma mesta z Čiernej hory

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov obcí, mestských častí a primátorov miest vo voľbách do orgánov samosprávy obcí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, rev. 2010-11-28. Ing. Ján Holodňák je v zozname. Dostupné online.
  4. http://www.svidnik.sk/navstevnik/cestni-obcania/oldrich-kvapil/
  5. http://www.grkatpo.sk/?spravy&id=1362

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • B. Kartous; J. Novák; L.Vrteľ: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike; vydavateľstvo OBZOR, Ministerstvo vnútra SR 1991, str. 103
  • Heraldický register Slovenskej republiky, III. zväzok, Ministerstvo vnútra SR, Matica slovenska, Martin 2003, str. 174 – 175
  • Slepcov Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy ruských vojsk v rokoch 1914 – 1915. In: Vojenská história, ročník 4, 2/2002
  • Gymnázium duklianskych hrdinov Svidník, Pamätnica; Tlačiareň svidnícka, s.r.o. Svidník 2008, str. 6 – 12
  • Ivan Mindoš, Ervín Pauliak: Dukla a okolie; Vlastivedno-turistický sprievodca; Šport slovenské telovýchovné vydavateľstvo Bratislava 1984, str. 27 – 46; 52 – 35
  • Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied: Malá encyklopédia Slovenska; Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1987
  • Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5 zväzok; Encyklopédia odboja a Slovenského národného povstania, Nakladateľstvo Pravda, 1984. str. 115 Dukelské múzeum
  • Slovenský biografický slovník 2. Zv. E-J, Martin 1987, 34

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]