Alexandr Iľjič Jegorov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexandr Iľjič Jegorov
Alexandr Iľjič Jegorov
maršal Sovietskeho zväzu

Narodenie 13. október 1883
Buzuluk, Rusko
Úmrtie 22. február 1939 (55 rokov)
Moskva, ZSSR

Alexandr Iľjič Jegorov, rus. Александр Ильич Егоров (* 13. október 1883 – † 22. február 1939) bol významný veliteľ Červenej armády počas Ruskej občianskej vojny, jeden z prvých maršalov Sovietskeho zväzu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v ruskej meštiackej rodine, absolvoval gymnázium v Samare a pechotné učilište v Kazani. V apríli 1905 sa stal dôstojníkom na Kaukaze ako veliteľ čaty. Od roku 1913 veliteľ roty na Ukrajine. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval na Juhozápadnom fronte v Haliči. Bol niekoľkokrát ranený. V júni 1916 bol menovaný za veliteľa výcvykového práporu, a v októbry 1916 bol vo funkcii zástupcu veliteľa kurzu záložných dôstojníkov v Rige. Začiatkom roku 1917 bol menovaný zástupcom veliteľa 131. pešieho pluku v Pobaltí, kde vystúpil ako zástupca eserov (socialistov revolucionárov) a bol zvolený za predsedu vojenskej rady divízie. Od novembra 1917 už ako plukovník zastával funkciu člena vojenskej rady 1. armády. Potom bol členom všearmádneho zjazdu pre otázky demobilizácie. V januári 1918 sa stal členom bolševickej strany a od apríla zastával funkciu komisára Moskovského vojenského okruhu. V septembri 1918 bol menovaný veliteľom 9. armády, pričom zabránil rozpadu armády, a v decembri už velil 10. armáde, s ktorou sa mu podarilo zabrániť strate Caricinu (neskôr Stalingrad, teraz Volgograd). V apríli roku 1919 bol ťažko ranený, čo ho prinútilo podstúpiť rekonvalescenciu. Po doliečení sa v lete 1919 stal veliteľom 14. armády, a od novembra 1919 bol veliteľom Južného frontu, pričom jeho politickým komisárom sa stal Josif Vissarionovič Džugašvili (Stalin). Koncom roku 1919 zastavil postup vojsk bieleho generála Antona Denikina na Moskvu. V nasledujúcich mesiacoch sa mu podarilo obsadiť značnú časť Ukrajiny.

Počas Rusko-poľskej vojny s Juhozápadným frontom porazil poľské vojská pri Kyjeve a v postupe na Ľvov mu zabránila len porážka Tuchačevského a Buďonného, v dôsledku čoho bol donútený ustúpiť. Čiara jeho ústupu sa stala novou hranicou medzi Sovietskym zväzom a Poľskom.

Od novembra 1920 sa podieľal na potlačení národného odporu na Ukrajine (ako veliteľ Kyjevského okruhu). Od apríla bol veliteľom Petrohradského okruhu a vo februári sa stal veliteľom Kavkazskej armády, ktorá potláčala horalské povstanie. Od marca 1924 bol na čele Ukrajinského a Kaukazského veliteľstva vojsk. Od novembra pôsobil ako poradca v Číne. O rok a pol v máji 1926 bol náčelníkom správy vojenského priemyslu. V roku 1927 veliteľ Blieloruského okruhu. V apríli 1931 sa stal náčelníkom štábu Červenej armády, pričom v roku 1935 reorganizoval Generálny štáb.

V novembri 1935 obdržal hodnosť maršal Sovietskeho zväzu.

V čase keď začali čistky v armáde, bol chránencom samotného Stalina, dokonca nastúpil na miesto prvého zástupcu ľudového komisára obrany po Vorošilovovi, vo februári bol však odvolaný a menovaný veliteľom Zakaukazského okruhu, pričom počas cesty tam bol zatknutý, dlho držaný vo väzbe (asi rok), a ako jeden z posledných počas stalinských čistiek popravený. 14. marca 1956 bol rehabilitovaný.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Vyznamenania získané ešte za cárskeho Ruska nie su známe.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. DUROV, V. A.. Ruská a sovětská vojenská vyznamenání. Praha : Naše vojsko, 2006. 103 s. ISBN 80-206-0839-7. S. 54. (po česky)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]