Andrej Ivanovič Jeriomenko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Andrej Ivanovič Jeriomenko
Andrej Ivanovič Jeriomenko
sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu

Narodenie 14. október 1892
Markovka, dnes Luhanská oblasť, Ukrajina
Úmrtie 19. november 1970 (78 rokov)
Moskva, Rusko
Národnosť ukrajinská

Andrej Ivanovič Jeriomenko (* 14. október 1892 – † 19. november 1970) bol sovietsky vojvodca, účastník druhej svetovej vojny, maršal Sovietskeho zväzu (1955). Hrdina Sovietskeho zväzu (1944).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v dedine Markovka (dnes Luhanská oblasť) na Ukrajine v roľníckej rodine ukrajinského pôvodu. V roku 1913 bol povolaný do armády. Účastnil sa bojov prvej svetovej vojny, kde slúžil v jednotkách na juhozápadnom a rumunskom fronte. Dosiahol hodnosť poddôstojníka. V roku 1918 vstúpil do červenej armády a slúžil v Buďonného 1. jazdeckej armáde. Po skončení občianskej vojny, ktorú ukončil vo funkcii zástupcu veliteľa jazdeckého pluku, navštevoval Leningradskú jazdeckú školu (1923) a neskôr aj Frunzeho vojenskú akadémiu, kde ukončil štúdium v roku 1935. V nasledujúcom období velil v rokoch 1935 až 1938 jazdeckej divízii a neskôr 6. kozáckemu jazdeckému zboru. Žukov o ňom vo svojich pamätiach napísal, že nebol obľúbený pre hrubosť k podriadeným a podliezavosti voči nadriadeným[1].

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

S touto jednotkou sa podieľal na sovietskom vpáde do Poľska. V júni 1940 bol povýšený do hodnosti generálporučíka a poverený vedením 3. mechanizovaného zboru v Bielorusku. V období prepadnutia Sovietskeho zväzu v júni 1941 velil 1. armáde na Ďalekom východe. Bol však čoskoro prevelený na západ, kde 28. júna 1941 prebral dôležitý post veliteľa západného frontu po generálovi D. G. Pavlovovi. Frontu však velil iba krátko do 4. júla, kedy ho vystriedal S. K. Timošenko, ďalej však slúžil ako zástupca veliteľa frontu. Jednotky tohto frontu sa však v priebehu pohraničných bojov Nemcom podarilo zničiť. Jeriomensko bol vynikajúci taktik, ktorý ako jeden z mála sovietskych veliteľov v tej dobe chápal význam letectva aj tankových zväzov[2]. Pri ústupových bojoch z Bieloruska cez Vitebsk k Smolensku koordinoval súčinnosť viacerých armád. 14. augusta 1941 bol poverený velením brianského frontu, ktorý čelil útokom 2. tankovej skupiny generálplukovníka Guderiana. Počas nemeckého útoku na Moskvu sa jeho jednotky dostali do obkľúčenia pri Viazme. Nemecký útok bol natoľko nečakaný, že sa čelná nemecká útočná skupina prebila až do Brianska, kde ohrozila priamo Jeriomenkov štáb. Jeriomenko osobne viedol útok proti nemeckým jednotkám, zatiaľ čo bol zvyšok štábu evakuovaný. Ostatní príslušníci štábu však podali veliteľstvu správu o jeho smrti, takže za veliteľa frontu bol vymenovaný veliteľ 50. armády M.P. Petrov. Jednotky frontu (3., 13. a 50. armáda) sa začali prebíjať z obkľúčenia. Jeriomenko bol pri ústupe 13. októbra ťažko ranený. Velenie však preňho zvlášť vyslalo lietadlo, ktorým bol evakuovaný.

Po liečení bol povýšený do hodnosti generálplukovníka v decembri 1941 poverený vedením 4. údernej armády, ktorá sa podieľala na sovietskom protiútoku pri Moskve. Jeho jednotky viedli úspešné protiútoky v oblasti severne od Rževa a južne od Velikich Luk. 20. januára 1942 bol pri nálete na štáb frontu ranený. Tri týždne odmietal liečenie, kde sa dostal až 15. februára. V opatere zdravotníkov sa nachádzal až do augusta 1942.

Vojenská porada počas bitky o Stalingrad, sprava: Chruščov, generálmajor Kiričenko, Čujanov a generálplukovník Jeriomenko.

Do bojových operácii sa zapojil znovu až v auguste 1942, keď bol poverený velením juhovýchodného frontu. Podieľal sa na obrane Stalingradu. Jeho jednotky viedli 4 mesiace ťažké obranné aj útočné operácie. V tomto období bol jeho front premenovaný na stalingradský front. Počas operácie Uran v novembri 1942 jeho jednotky južne od Stalingradu prešli do protiofenzívy a spolu so severu útočiacimi vojskami juhozápadného frontu uzavreli obkľúčenie nemeckej 6. armády v Stalingrade. V tejto funkcii sa vyznamenal aj pri odrazení nemeckého protiútoku vedeného vojskami von Mansteina. V januári 1943 bol stalingradský front premenovaný na južný front. Jeho novou úlohou bolo vytlačiť nemecké vojská zo Severného Kaukazu k Rostovu nad Donom. 2. februára 1943 bol zo zdravotných dôvodov odvolaný z funkcie a odoslaný na liečenie na Kaukaz.

V apríli 1943, bol povýšený do hodnosti armádneho generála a poverený vedením kalininského frontu. Neskôr v októbri a novembri 1943 viedol 1. pobaltský front pri útokoch na Smolensk. Následne bol vo februári 1944 presunutý na južnú časť frontu kde viedol samostatnú prímorskú armády, ktorej cieľom bolo preniknúť z východu na polostrov Krym. Spoločne s 4. ukrajinským frontom F. I. Tolbuchina vykonal krymskú operáciu, počas ktorej boli zničené alebo vytlačené nemecké sily z polostrova. V lete 1944 bol poverený vedením 2. pobaltského frontu, ktorý sa zo severu podieľal na krytí bieloruskej ofenzívy. Za úspešné vedenie bojových operácii bol vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Neskôr sa jeho front podieľal na pobaltskej operácii, rozhodujúci úspech však priniesli útoky jeho suseda 1. pobaltského frontu pod vedením I. Ch. Bagramjana.

V marci 1945 bol prevelený k 4. ukrajinskému frontu, ktorý bojoval na poľskom a česko-slovenskom území. Viedol moravsko-ostravskú operáciu, podieľal sa na oslobodzovaní severného Slovenska a Moravy.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne velil Jeriomenko postupne Karpatskému, Západosibírskemu a Severokaukazskému vojenskému okruhu. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal 11. marca 1955.[3] Po roku 1958 slúžil ako inšpektor Ministerstva obrany. Zomrel 19. novembra 1970 v Moskve. Urna s jeho popolom sa nachádza na pohrebisku pri Kremeľskej stene na Červenom námestí v Moskve.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy 1. Naše vojsko, Praha, 2005, s. 214
  2. Tucker, S. C., Yeremenko, Andrei Ivanovich. in Tucker, S. C. (Ed.) World War II A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, 2005, s. 1430
  3. FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5. (česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ерёменко, Андрей Иванович na ruskej Wikipédii.