Nacionalizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nacionalizmus
Príbuzné smery
Pannacionalizmus · Separatizmus · Fašizmus · Nacizmus
Predstavitelia
Johann Gottfried von Herder · Napoleon Bonaparte · Giuseppe Garibaldi · Otto von Bismarck · Benito Mussolini · Adolf Hitler
z  d  u

Nacionalizmus je

  • teória (a prípadne aj politický smer), ktorá tvrdí, že príslušníci jedného národa majú právo spojiť sa a vytvoriť si suverénny národný štát
  • ideológia a politika založená na presvedčení o výnimočnosti vlastného národa, bojujúca proti cudzej nadvláde, sledujúca národné záujmy
  • ideológia, povyšujúca vlastný národ nad absolútno, zdôrazňujúca a oslavujúca národný cit
  • vlastenectvo alebo vedomie príslušnosti k istému národu

Nacionalizmus môže v extrémnych prípadov prerásť do:

  • nacionálneho šovinizmu (nenávisti voči iným národom a ich prenasledovanie)
  • xenofóbie (uzavretosti a nedôvery utláčaných národov voči ostatným národom)

Nacionalizmus ako politická ideológia[upraviť | upraviť zdroj]

Samotný pojem nacionalizmu je relatívne mladý a pravdepodobne ho prvýkrát použil v 18. storočí Johann Gottfried von Herder. V skutočnosti je však nacionalizmus starý ako ľudstvo samo. Už od prvých historických zmienok môžeme sledovať nepretržitú snahu ľudí zoskupovať sa na rôznych úrovniach vývoja /rod, kmeň, národ/ do spoločenstiev s rovnakými resp. príbuzným prvkami. Boli to predovšetkým spoločný jazyk, etnická príbuznosť, identický historický vývoj, tradícia, osobitný typ kultúry, kolektívne vedomie, či územie. Z toho vyplývalo aj politické a hospodárske pôsobenie národných spoločenstiev v určitom geografickom priestore. Nacionalizmus súčasne nemožno definovať iba z jedného dejinného príkladu – napr. vývoj západoeurópskych národov, v skutočnosti musíme sledovať osobitý vývoj nacionalizmu slovanských, germánskych resp. arabských národov a pod. Nacionalizmus sa objavuje v dejinách ľudstva v rôznych niekedy aj navzájom protirečivých formách (napr. konzervatívny, ľavicový). Jedna forma nacionalizmu ustúpi do úzadia a zrodí sa nová. V každom prípade nacionalizmus aj na začiatku 21. storočia patrí medzi hlavné ideológie dejinného pohybu.

Západná Európa : Anglický národ sa objavil potom, ako anglosaský jazyk splynul s normansko-francúzskym a vznikol anglický jazyk. Podobne tomu bolo aj vo Francúzsku, kde tomu predchádzalo splynutie fransko-nemeckého a latinského jazyka do jazyka francúzskeho. V Európe ale aj inde vo svete malo na formovanie národnej identity vplyv aj náboženstvo (vzostup nacionálneho cítenia sa zhoduje, čo však nie je pravidlom, s nástupom reformácie, keď sa nadradenosť latinčiny v cirkevných obradoch narušila čoraz častejším nastupujúcim používaním miestnych jazykov). Jazyk ako určujúci znak národného povedomia je však iba jedným z celej rady definujúcich prvkov. Napr. dejiny írskeho národa, ktorý si aj napriek sedemstoročnej britskej nadvláde zachoval svoju existenciu a vybojoval v 20. storočí vlastný štát. Na druhej strane v dôsledku cudzej nadvlády len malá časť Írov v súčasnosti ovláda pôvodný írsky jazyk, ktorý má keltský pôvod.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]