Altaj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Altaj
(Алтай)
Pohorie
Belukha.jpg
Belucha (najvyšší vrch pohoria Altaj) a ľadovec Akkrem
Štáty Rusko Rusko,  Mongolsko Mongolsko,  Kazachstan Kazachstan,  Čína Čína
Najvyšší bod Belucha
 - výška 4 506 m n. m.
 - súradnice 49°48′25″S 86°36′23″V / 49.80694°S 86.60639°V / 49.80694; 86.60639
Dĺžka 2 000 km
Šírka 600 km, S/J
Geologické zloženie granitoidy, ruly, svory
Orogenéza/vrásnenie Alpínske vrásnenie
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Golden Mountains of Altai
Rok 1998 (#22)
Číslo 768
Kritériá x
Altai,Tienschan-Orte.png
Wikimedia Commons: Altay Mountains
Svetové dedičstvo UNESCO

Altaj (rus. Алтай) je horský masív v centrálnej časti Ázie na hraniciach Ruska, Mongolska, Kazachstanu a Číny. Jeho dĺžka je približne 2 000 km a maximálna šírka 600 km. Najvyšší vrch je Belucha (4 506 m), ktorý je zároveň najvyšším vrchom Sibíri. Pomenovanie pochádza z mongolského slova altau/altay (zlaté hory), nakoľko v pohorí sú početné náleziská zlata, ťažené už od stredoveku.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Údolie Kutšerla v ruskej časti Altaja
Rieka Katuň
Horská kvetena
Burunduk páskovaný

Altaj predstavuje, spolu s pohoriami Sajany a Ťanšan, severnú vetvu stredoázijského horského systému, ktorý sa začína v Pamíre. Delí sa na tri časti:

Krajina v Altaji je tvorená vysokohorskými stepami a lesmi, v mongolskej časti aj polopúštnymi oblasťami. Vysokohorské pásmo je od výšky 2 000  (v južných oblastiach + 400 m) tvorené trvalo zamrznutou pôdou, najvyššie časti hôr pokrývajú ľadovce.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Klíma na Altaji je chladná a vlhká. Ročný úhrn zrážok na horských hrebeňoch je približne 2 000 mm/rok, najdaždivejším mesiacom je júl. Zimné obdobie nastupuje v novembri, snehová pokrývka dosahuje 2 až 3 metre a od nadmorskej výšky 2 600 m sa udrží celoročne. Priemerné teploty v januári sú −32 °C, najchladnejším miestom je Čujská step (−62 °C).

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V Altaji sa nachádza množstov riek s celkovou dĺžkou toku 62 555 km, veľká väčšina končí v Severnom ľadovom oceáne. V pohorí pramenia rieky Katuň a Bija, ktoré sú zdrojnicami Obu, a rieka Buchtarma, ktorá sa vlieva do Irtyša.

Najväčším jazerom je s plochou 499 km² Markakol, nachádzajúce sa v kazašskej časti pohoria. Jazero má dĺžku 30 km a hĺbku 30 m. Druhým veľkým jazerom je Telecké jazero v Rusku, ktoré je hlboké 353 m (druhé najhlbšie jazero na Sibíri). Vody jazera zaplavujú, podobne ako Bajkal priekopovu prepadlinu, čo podmieňuje tvar jazera – dĺžka cez 78 km a šírka iba 8 km. Jazero je veľkou zásobárňou pitnej vody.

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Flóra Altaja je veľmi rôznorodá, čo je dané polohou pohoria na rozhraní sibírskej tajgy, stepí a polopúští Mongolska. Rovnako aj členitosť terénu hrá rolu pri rôznosti rastlinných druhov. Celkový počet vyšších rastlín je približne 2 000, z toho je 200 druhov endemických.

Pre spodné pásmo horských stepí a lesostepí je charakteristický porast tráv a slabé zalesnenie. Približne od výšky 1 200 m nastupuje pásmo horských lesov, ktorého vrchná hranica sa končí vo výške 1 700 až 2 400 m. Nad ním rastú zakrpatené brezy. Vrcholy hôr pokrývajú len machy a lišajníky.

Fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Živočíšna ríša Altaja je typicky sibírska. Z dravcov tu žijú vlk, rys, medveď, rosomák, vzácne aj snežný leopard. Z iných zvierat sa bežne vyskytujú soby, svište mongolské, soboľ (na rozdiel od iných oblastí je jeho výskyt v Altaji hojný) a typickým predstaviteľom fauny Altaja je burunduk páskovaný.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Pohorie vzniklo v prvohorách počas hercýnskeho vrásnenia. V druhohorách však bolo zarovnané a súčasnú podobu vytvarovalo alpínske vrásnenie a zaľadnenie počas posledných dvoch ľadových dôb.

Altaj je budovaný prevažne paleozoickými horninami, prevahu majú granitoidy, ruly, svory a piesčité bridlice. Ústup ľadovcov zanechal početné morény a štrkové terasy. Nad riekou Bija sa nachádzajú hrubé sprašové vrstvy, ktoré predstavujú jeden z najúplnejších záznamov o zmenách klímy na Sibíri za posledných 250 000 rokov.

Seizmicita[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasťou Altaja prebiehajú viaceré zlomy, niektoré sú tektonicky aktívne aj v súčasnosti. Výskyt väčších zemetrasení je sporadický, posledné silné zemetrasenie sa odohralo 27. septembra 2003 na juhu regiónu. Sila zemetrasenia bola 7,3 lokálneho magnitúda a škody na majetku boli vyčíslené na 10 mil. dolárov.

Nerastné suroviny[upraviť | upraviť zdroj]

V severných výbežkoch Altaja sú bohaté zdroje uhlia (Kuznecká panva), v juhovýchodných častiach zasa ložiská polymetalických rúd (zinok, chróm). V minulosti bol Altaj zdrojom zlata, od čoho pochádza aj jeho názov („Zlaté hory“) – v súčasnosti je však ťažba sporadická, no v náplavoch riek sa niekedy dajú nájsť zlaté šupinky aj teraz.

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Altaj je obľúbená výletná destinácia Rusov, ako aj cudzokrajných návšvníkov. Magnetom je zachovaná príroda, relatívne ľahká dostupnnosť (nižšia náročnosť výstupov) horských masívov a splavy riek. V roku 1998 bola oblasť Zlatých hôr zapísaná do zoznamu svetového dedičstva ako prírodný región zahrňujúci všetky výškové pásma vegetácie v centrálnej časti Sibíri a miesto výskytu ohrozených zvierat (leopard snežný a ovca argali).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]