Gulag (1930 – 1960)
Gulag, presnejšie GULAG, (rus. ГУЛаг/ГУЛAГ) je skratka počiatočných názvov (pozri nižšie) sovietskej organizácie zodpovednej za správu (hlavných) pracovných trestaneckých táborov v ZSSR, ktorá existovala v rokoch 1930 - 1960; zároveň prenesene označenie pre zariadenia (tábory) a systém pod jej správou.
Obsah |
Názvy [upraviť]
Organizácia zmenila počas svojej existencie zhruba 10 krát svoje meno, napr.:
- 1930 - 1933: Glavnoje upravlenije lagerjami OGPU - GULAG (Hlavná správa táborov OGPU)
- 1934 - 1938: Glavnoje upravlenije lagerej, trudovych poselenij i mest zakľučenija NKVD SSSR - GULAG (Hlavná správa táborov, pracovných osád a miest väzby NKVD ZSSR)
- 1939 - 1956: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych lagerej i kolonij ... (za bodky treba doplniť meniaci sa názov ministerstva) - (?)GULAG (Hlavná správa nápravno-pracovných táborov a kolónií ...)
- 1956 - 1958: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych kolonij MVD SSSR - GUITK (Hlavná správa nápravno-pracovných kolónií Ministerstva vnútra ZSSR)
Charakteristika systému [upraviť]
Pracovné trestanecké tábory existovali v Rusku už pred nástupom boľševikov k moci, ale nepomerne väčší rozmer (počtom väzňov) nadobudli až od roku 1929 s vrcholom okolo roku 1950. Veľké množstvo sovietskych občanov bolo odsúdených na nútené práce v gulagoch najmä počas vlády Josifa Stalina, ich počet neskôr počas vlády Georija Malenkova, Nikitu Chruščova a ďalších postupne klesal. V období po Stalinovej smrti (1953) do XX. zjazdu komunistickej strany bola väčšina bezdôvodne odsúdených politických väzňov z pracovných táborov prepustená. Tábory ďalej fungovali ako klasické trestanecké kolónie. Politickí väzni ako takí v krajine ďalej existovali a mnohí boli naďalej nemilosrdne prenasledovaní, masové zatýkanie a fyzická likvidácia neopodstatnene zatknutých osôb však po smrti Stalina stratila svoj brutálny charakter.
Celkovo do systému patrilo 53 táborov s tisícmi oddelení a samostatných bodov, 425 kolónii a viac než 2000 zvláštnych veliteľstiev. Dohromady tvorili asi 30 000 miest výkonu trestu, ktoré zabezpečovali prevýchovno-pracovné tábory (rus. Исправительно-трудовой лагерь, známe aj pod skratkou ITL).
Princíp gulagov [upraviť]
Gulagy boli miestom výkonu trestu. Tomu zodpovedalo aj sociálne zloženie väzňov:
- osoby zvyknuté na fyzickú prácu (kulaci-bývalí statkári; osoby, ktoré porušili trestné právo a podobní)
- ťažkí kriminálnici
- osoby nezvyknuté na fyzickú prácu odsúdené pre politické alebo náboženské príčiny
Úmrtnosť väzňov v gulagoch v rokoch 1934 - 40 bola 4-6 krát vyššia ako priemerná úmrtnosť v Sovietskom zväze. Podľa odhadov zomrelo v rokoch 1930 - 1953 v gulagoch asi 1,76 milióna väzňov, asi polovica z nich počas prvých 3 rokov nemeckého vpádu do krajiny[1][2]. Spolu s väzňami z pracovných kolónii a zvláštnych sídel dosahuje počet obetí číslo 2 749 163, avšak viaceré zdroje toto číslo považujú za stále neúplné.
Sovietske a ruské zdroje uvádzajú nasledovné počty väzňov v gulagoch[3]:
- v rokoch 1937 - 1953 - 17 miliónov osôb
- v rokoch 1929 - 1953 - 21,6 milióna osôb
- v rokoch 1935 - 1941 - 19,8 milióna osôb
Na rozdiel od nacistických vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne či dokonca viac s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami jednať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného oblečenia. Vo väčšine táborov nebola úmrtnosť väzňov výrazná, tragédiou mnohých neodôvodnene odsúdených však bolo, že ako inteligencia neboli zvyknutí na namáhavú fyzickú prácu a systému táborov postupne podľahli. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko-baltský kanál.
Velitelia správy táborov [upraviť]
- F. I. Eichmans (apríl — jún 1930)
- L. I. Kogan (do 9. júna 1932)
- M. D. Berman (do 16. augusta 1937)[4]
- I. I. Ilner (do 16. novembra 1938)[4]
- G. V. Filaretov (do 18. februára 1939)[4]
- V. V. Černyšov (do 26. februára 1941)[4]
- V. G. Nesedkin (do 2. septembra 1947)
- G. P. Dobrynin (do 31. januára 1951)
- I. I. Dolgich (do 5. októbra 1954)
- S. J. Jegorov (do 4. apríla 1956)
- P. N. Bakin (do 6. mája 1958)
- M. N. Cholodkov (do 13. júna 1960)
Referencie [upraviť]
- ↑ Višnevskij, A. Demografičeskije poteri po represii [online]. 2007, [cit. 2011-07-16]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Khlevniuk, O., The History of the Gulag. Yale University Press, New Haven, 2004, 464 s.
- ↑ Adler, N., The Gulag Survivor: Beyond the Soviet System. Transaction Books. 2004.
- ↑ a b c d Petrov, N. V., Skrkin, K. V.. Kto rukovodil NKVD 1934—1941: Spravočnik O-vo Memorial i dr. [online]. memo.ru, 1999, [cit. 2011-07-16]. Dostupné online.
Iné projekty [upraviť]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gulag (1930 – 1960)
Externé odkazy [upraviť]
- http://www.memo.ru/history/NKVD/GULAG/r1/r1-4.htm
- http://www.gulag.memorial.de/pdf/system_besserungsarbeitslager.pdf
- http://www.prison.org/english/rpprabb1.htm
