Pragmatizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Pragmatizmus je smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v USA koncom 19. storočia najmä zásluhou Ch. S. Peirca a W. Jamesa.

Podľa pragmatizmu sú všetky naše pojmy, úsudky, názory len pravidlá pre naše správanie (pragma = konanie, činnosť). Ich pravda je zdôraznená a zdôvodnená len ich praktickým užívaním pre život. Kritériom pravdy je užitočnosť, prospech, úspech a nie zhoda s objektívnou realitou.

Najväčší rozmach zaznamenal pragmatizmus po 2. svetovej vojne, kedy sa šíril ako tzv. neopragmatizmus (predstaviteľ: Richard Rorty). Pragmatizmus pozostáva z dvoch variantov - populárny pragmatizmus, ktorý vyjadruje záujmy americkej konzumnej spoločnosti („Je zbytočné sa niečím zaoberať, pokiaľ to neprináša zisk“), a filozofický pragmatizmus, ktorý rieši tri základné problémy - poznanie, pravda a význam. Presadzuje tvrdenie, že pravdivé je to, čo je pre človeka užitočné. Zároveň tvrdí, že všeobecné pravdy neexistujú, pretože to, čo je užitočné pre jedného človeka, môže škodiť druhému.

Pragmatisti a skutočnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Pragmatisti tvrdia, že platónske hľadanie, pokus preniknúť za jav k vnútornej povahe skutočnosti, je beznádejné. Už od 17. storočia filozofi tvrdia, že skutočnosť možno nikdy nespoznáme, pretože medzi nami a ňou je bariéra - závoj javov tvorený interakciou medzi subjektom a objektom, medzi konštrukciami našich zmyslových orgánov, našej mysle a vecami, ako sú osebe. Od 19. storočia filozofi tvrdia, že táto bariéra je možno tvorená jazykom - že náš jazyk vnucuje predmetom kategórie, ktoré nie sú ich vlastné. Pragmatisti vo svojej odpovedi na argumenty zo 17. storočia tvrdia, že model poznania sa musí riadiť modelom videnia. Naše zmyslové orgány ani naše myšlienky teda nemusia vstupovať medzi mentálny znak a jeho predmet. Podľa pragmatistov môžeme oboje považovať za nástroje manipulovania s predmetom. V odpovedi na argumenty z 19. storočia o skresľujúcom vplyve jazyka tvrdia, že jazyk nie je médium reprezentácie, lebo nič nereprezentuje.

Pragmatizmus podľa Williama Jamesa[upraviť | upraviť zdroj]

Pragmatizmus predstavuje vo filozofii empirický postoj. Odmieta abstrakciu a nedokonalosť, slovné riešenia, zlé apriórne súdy, fixované princípy, uzavreté systémy, predstierané absolútna a pôvody. Obracia sa ku konkrétnosti a prirodzenosti, k faktom, k činnosti a moci. Znamená to dať voľnosť možnostiam prírody oproti dogme, umelosti a nároku na konečnú pravdu.

Zhoduje sa s nominalizmom, ustavične apelujúc na jednotlivosti; s utilitarizmom v zdôrazňovaní praktických aspektov; s pozitivizmom v jeho odmietaní slovných riešení, neužitočných otázok a metafyzických abstrakcií. To všetko sú antiintelektualistické tendencie.

V diele Pragmatizmus (1907) James formuluje hlavnú filozofickú zásadu pragmatizmu: Aby sme dosiahli dokonalú jasnosť vo svojich myšlienkach o nejakom predmete, musíme uvážiť, aké možné praktické účinky môže tento predmet obsahovať, aké vnemy môžeme od neho očakávať a na aké reakcie sa musíme pripraviť. Pravdivým sa potom nazýva to, čo sa podľa nášho presvedčenia osvedčuje ako dobré.

Predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Antológia z diel filozofov. VIII. zv. Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus. Bratislava, Epocha, 1969. 604 s.
  • Rorty, R.:Filozofické orchidey. Bratislava: Kalligram 2006. 264 str. ISBN 80-7149-830-0.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.