Dejiny filozofie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dejiny filozofie je filozofická disciplína, ktorá študuje filozofické myšlienky a koncepty v ich časovom vývoji. Predmetom dejín filozofie je vývin filozofie.

Zaoberá sa problémami ako:

  • Čo poháňa vývoj myšlienok a myslenia?
  • Akým spôsobom a do akej miery sa na tomto vývoji podieľa historický kontext?
  • Do akej miery môžu byť filozofické texty z rôznych historických dôb chápané dnes?

Dejiny filozofie katalogizujú a roztrieďujú filozofické smery, školy, koncepty a myšlienky. Ich cieľom je pochopiť vývin filozofických ideí.

Západná filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Západná filozofia má dlhú históriu tradične rozdelovanú do štyroch etáp: staroveká, stredoveká, novoveká a súčasná. Staroveká etapa končí pádom Ríma. Pôsobili v nej aj grécki filozofi ako napríklad Platón. Stredoveká etapa trvá zhruba do konca 15. storočia. Slovo "novoveká" je užívané rôzne. Zahŕňa všetko od záverečnej fázy stredovekej etapy po 20. storočie. Súčasná filozofia zahrňuje filozofiu 20. storočia až po súčasnosť.

Staroveká filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri článok Staroveká filozofia

Iónia, východisko ranej gréckej filozofie v západnej časti malej Ázie

Všeobecne sa myslí, že počiatky západnej filozofie sa zrodili v gréckych mestách západnej časti malej Ázie. Prvým filozofom má byť Táles Milétsky, ktorý bol činný okolo roku 585 pred Kr. Zanechal po sebe známy výrok „Všetko je voda“. K jeho najznámejším žiakom patril Anaximenes („Všetko je vzduch“) a Anaximandros.

Ďalší myslitelia a filozofické školy sa objavili v Grécku v nasledujúcich storočiach. K najvýznamnejším patria Herakleitos („Všetko je oheň“ a všetko je chaotické a premenlivé), Anaxagoras (realita je zariadená tak, že musí byť v každom ohľade ovládaná mysľou), pluralisti a atomisti (svet sa skladá z nespočítateľných navzájom interagujúcich častí), eleati Parmenides a Zenón z Eley (všetko je Jedno a zmena je nemožná) a sofisti (stali sa známymi pre tvrdenia, podľa ktorých pravda nie je nič iné len názor a pre to, že učili ľudí argumentovať falošne za účelom dosiahnutia takých záverov, aké si sami priali). Centrom filozofie sa postupne stávali Atény - dominantný mestský štát v Grécku.

Existuje značná literatúra ohľadne toho, prečo aténska kultúra umožňovala rozvoj filozofie. Podľa jednej populárnej teórie príčinou toho bolo to, že Atény mali priamu demokraciu. Z Platónových spisov vieme, že mnohí sofisti zakladali rečnícke školy, že boli v spoločnosti rešpektovaní a že boli svojimi študentmi dobre platení. Iná teória vysvetľuje zrod filozofických diskusií prítomnosťou otrokov, ktorí pracujúc, poskytovali tak dostatok voľného času slobodným občanom. Oslobodení od práce na poliach a iných manuálnych činností boli schopní zúčastňovať sa na zhromaždeniach a tráviť dlhý čas v diskusiách o populárnych filozofických otázkach. Študenti sofistov potrebovali získať rečnícke zručnosti, aby nadobudli na zhromaždeniach vplyv a zvýšili si tým rešpekt a blahobyt. Vďaka takýmto motívom, metódy vedenia diskusie boli sofistami rozvinuté na vysokú úroveň.

Stredoveká filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri článok Stredoveká filozofia

Stredoveká filozofia sa vo veľkej miere zaoberala podstatou Boha a aplikáciou aristotelovskej logiky a myslenia na každú oblasť života. Výrazné úsilie bolo venované dokazovaniu existencie Boha použitím logiky.

Príkladom je napríklad kozmologický argument tradične prisudzovaný Tomášovi Akvinskému. Podľa tohoto argumentu, všetko čo existuje má príčinu. Ak teda príčina A vyvolá dôsledok B, samotná príčina A je len dôsledkom nejakej inej príčiny a keďže všetko čo existuje má mať príčinu, prichádzame tak k nekonečnej reťazi príčin a následkov. Pretože však nemôže existovať takáto nekonečná kauzálna reťaz, musela v minulosti existovať nezapríčinená prvá príčina. Ňou je Boh. Tomáš Akvinský použil tento argument tiež k dokázaniu toho, že Boh je dobrý. Všetko má v sebe istý podiel dobra. Príčina každej veci je však lepšia ako vec, ktorá je jej dôsledkom. Prvá príčina je preto to najlepšie, čo môže byť. Podobné argumenty boli použité napríklad k dokázaniu Božej moci.

Ďalším dôležitým argumentom dokazujúcim existenciu Boha bol ontologický argument. Hovorí, že Boh má všetky možné dobré vlastnosti. Existencia ako taká je dobrá, preto je atribútom Boha a preto Boh existuje. Tento argument bol použitý v rôznych podobách rôznymi filozofmi počnúc Descartom.

Okrem Tomáša Akvinského, k ďalším dôležitým predstaviteľom stredovekej filozofie patrí Duns Scotus a Pierre Abélard.

V stredoveku slovo filozofia malo iný rozmer ako má dnes. Akékoľvek štúdium vecí mimo teológie a medicíny sa nazývalo filozofiou. Odtiaľ možno vysvetliť, prečo dnes akademický titul PhD. zahŕňa také široké spektrum predmetov.

Novoveká filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri článok Novoveká filozofia

Termín "Novoveká filozofia" nie je z hľadiska jeho používania jednotný. Podľa jedného pohľadu sa novoveká filozofia má začínať tzv. vekom rozumu, nepokladajúc tak Erazma a Machiavelliho za novovekých filozofov. Podľa iného sa začína renesanciou. Končiť sa má rokom 1800, kedy sa objavuje hegelianizmus a idealizmus. Problémom teda je, že mnohí autori vymedzujú novovekú filozofiu rôzne. Jeden autor môže pokladať za potrebné rozlišovať medzi vekom rozumu alebo prvými novovekými filozofmi a medzi osvietenstvom; druhý autor však môže považovať periódu rokov 1600-1800 za jeden evolučný celok. Z týchto dôvodov sa vymedzujú historické etapy novovekej filozofie vo Wikipédii do storočí.

Súčasná filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri článok Súčasná filozofia

20. storočie je obdobie, v ktorom tradičné istoty boli prevrhnuté. Objavujú sa nové sociálne, ekonomické a vedecké problémy.

Epistemológia (teória poznania) bola centrom filozofického záujmu ako je to vidieť z diel Martina Heideggera, Karla Poppera, Claude Lévi-Straussa a Bertranda Russella. Fenomenologicky orientovaná metafyzika podporila vznik existencializmu (Jean-Paul Sartre, Maurice Merleau-Ponty, Albert Camus) a postštrukturalizmu (Gilles Deleuze, Jean-François Lyotard, Michel Paul Foucault, Jacques Derrida). Na súčasnú filozofiu mali tiež vplyv psychoanalytické diela Sigmunda Freuda, Jacques Lacana, Julia Kristevana a ďalších.

Východná filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Na Západe sa pojem "východná filozofia" vzťahuje na rôzne filozofie Východu, menovite filozofie Číny, Indie, Perzie, Japonska a ďalších krajín. Treba si však uvedomovať, že tento pojem ignoruje fakt, že tieto krajiny nepatria do tej istej kultúry.

Staroveká východná filozofia sa vyvinula hlavne v Indii a Číne. Indické a hinduistické školy možno považovať za najstaršie filozofické školy; grécku filozofiu predchádzajú o takmer 500 rokov. Hinduistická filozofia začína Upanišádami, ktorých počiatok je datovaný približne na rok 800 pred Kr. Filozofická konštrukcia indických náboženstiev ako hinduizmus, džinizmus a budhizmus, je založená práve na Upanišádach. Konfucianizmus môže byť považovaný za najstaršiu filozofickú školu v Číne. Vyvinul sa približne v rovnakom čase ako sa budhizmus a džinizmus vyvinul v Indii. Taoizmus, ako ďalší príklad filozofickej školy, sa vyvinul v Číne okolo roku 200 pred Kr.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku History of philosophy na anglickej Wikipédii.