Nemecký idealizmus
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nemecký idealizmus alebo nemecký klasický idealizmus je klasická etapa vývinu nemeckej filozofie; filozofia Hölderlina, Fichteho, Schellinga a Hegela, ktorí sa vracali späť pred Kantov kritický idealizmus a opäť začali argumentovať metafyzicky.
Pozri aj [upraviť]
Externé odkazy [upraviť]
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.