Homér

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O slovenskom hokejistovi pozri Ján Homér

Homér alebo Homéros (starogr. Ὅμηρος – Homéros, po novogrécky Όμηρος - Omiros) bol najstarší známy grécky epický básnik, podľa starovekého podania autor eposov Iliada a Odysea - najstarších pamiatok starogréckej mytológie. Obdobie jeho života sa kladie do časového intervalu 12. storočie pred Kr.7. storočie pred Kr.

Homér v staroveku[upraviť | upraviť zdroj]

Rodisko Homéra[upraviť | upraviť zdroj]

Homérovo meno bolo známe a uctievané po celý starovek. Ale pravda je aj to, že o jeho osobe sa vlastne nič nevedelo. Prorodzene, šírili sa rozličné životopisy básnika, všetky však oveľa neskoršie, určite boli do značnej miere vymyslené. Je všeobecne známe, že až sedem miest (Smyrna, Chios, Kolofón, Itaka, Pylos, Argos, Atény[1]) viedlo spor, kde sa narodil veľký grécky epik. V skutočnosti bolo takýchto uchádzačov o rodisko neskôr viacej, až dvadsať, lebo zloženie tejto sedmičky sa menilo. Antický historik Thukydides poukazoval na to, že Homér vo veršoch v hymne na Apolóna, v ktorých ospieval délsky tanec žien, pripomenul aj sám seba: „Nech nám vždy poskytnú láskavú pomoc Apolón a jeho sestra - buďte mi navždycky zdravé, vy, devy, v spomienkach na mňa ktokoľvek zo smrteľných ľudí sem príde a vás sa spytovať bude, skúšaný v živote trudnom, povedzte, dievčatá, jemu, kto je ten najmilší pevec na Déle, že je to pevec, ten slepec, čo býva na skalnatom Chiu."[2][3] Aj keď tradícia v Chiu hovorila, že Homér bol miestnym básnikom, Thukydides pripisoval tento hymnus Homérovi neprávom.[4] Strabón, ktorý na konci prvého storočia pred Kr.navštívil Smyrnu uvádza, že jej obyvatelia považovali Homéra za svojho rodáka. V meste postavili na jeho počesť tzv. Homereium, svätyňu s drevenou sochou jeho podobizne. Názvom Homereium pomenovali aj miestnu bronzovú mincu.[5]

Kedy žil Homér?[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte väčšia neistota a ľubovôľa vládla u starovekých autorov, ak ide o zaradenie Homéra do času. Boli medzi nimi aj takí, čo ho pokladali za účastníka opisovaných udalostí, čiže trójskej vojny, alebo predpokladali, že žil tesne po nej.[6] Trójsku vojnu v starovekom Grécku najčastejšie umiestňovali v našom počítaní asi do roku 1200 pred Kr.. (starogrécky letopočet sa začínal rokom založenia olympijských hier t. j. v roku 776 pred Kr.[7]) Naproti tomu iní, a bolo ich neporovnateľne viac (napr. historik Thukydides[8]), usudzovali, že Homér žil možno aj niekoľko storočí po páde Tróje.[9] Historik Herodotos uvádza, že podľa jeho úsudku Homér žil len 400 rokov pred ním. (cca polovica 9. stor. pred Kr.)[10]

Chlapec sprevádzajúci slepého Homéra, autor:William-Adolphe Bouguereau (1825–1905)

Vedomosti o jeho živote a tvorbe[upraviť | upraviť zdroj]

Život Homéra[upraviť | upraviť zdroj]

Po kritickej analýze všetkého, čo nám môžu povedať o Homérovej osobe staroveké pramene, zostáva za pozornosť len to, že pravdepodobne medzi rokmi 800 a 750 pred Kr. žil básnik (aoidos), ktorého skutočné meno znelo údajne Melesigenes. Pochádzal z mesta Smyrna na pobreží Malej Ázie,[11] ale dlhé roky býval na ostrove Chios. Poznal aj okolie Tróje. Je možné, že istý čas trávil v tomto kraji na dvore nejakého bohatého veľmoža, ktorý svoj rodokmeň odvodzoval od niektorého z trójskych hrdinov.[12]

Homér, autor Iliady a Odysseie[upraviť | upraviť zdroj]

Práve tomuto básnikovi vďačíme za nápad vybrať z množstva príbehov a piesní o vojne za predmet eposu Achillov hnev a jeho zhubné následky. Skomponoval svoj výtvor veľmi dômyselne a dôsledne. Všetko čo sa v ňom deje, je súvislé, niečim podmienené a aj zdôvodnené. Básnik využíva každú okolnosť, aby presne vymedzil, prečo sa veci vyvinuli práve takto a nie inak. Ba dalo by sa povedať, že sa priam vyžíva v ukazovaní motivácii udalostí, ale naproti tomu má rozhodnú averziu voči náhodným faktom, ktorých výskyt by nevedel nijako vysvetliť. Ani bohovia nevystupujú ľubovoľne a rozmarne, ale vždy bez výnimky sa riadia určitými pohnútkami a túžia dosiahnúť konkrétny cieľ, lebo žičia tej či onej strane.[13]

Autor Iliady nebol originálnym tvorcom v oblasti jazyka, štylistiky a verzifikácie, všetko to totiž získal z dedičstva po mnohých pokoleniach aoidov, pričom sám bol jedným z nich. Naproti tomu skutočnou a obľúbenou doménou jeho tvorby bolo konštruovanie akcií. A tak pri štúdiu Iliady môžeme sledovať aspoň určité vlastnosti intelektu básnika, o ktorom ináč nevieme takmer nič. Nemá zmysel sa preto čudovať, že vedomosti o Homérovi sú také skúpe a neurčité. Bol to predsa aoidos a preto ho súčastníci traktovali iba ako remeselníka skladajúceho a spievajúceho piesne.(Homér pri speve hral na jednoduchú lýru s tromi až piatimi strunami s nižším ladením, známou ako kitharis či forminx[14]) Na jednom mieste Odysseie sa vymenúvajú vedľa seba, ako rovní s rovnými, veštec, lekár, tesár a aoidos.[13] Toto obdobie ešte nepoznalo prehnaný kult tvorcu.[13]

Homér, autor:Philippe-Laurent Roland (1746–1816)

Homér a jeho tvorba očami staroveku[upraviť | upraviť zdroj]

Starovekí Gréci považovali Homéra, okrem nemnohých výnimiek za autora obidvoch eposov[15] a o jeho existencii nikdy nepochybovali. Jeho dielo si získalo v starovekom Grécku veľkého uznania.[11] Potvrdzujú to aj slová starovekého historika a filozofa Plutarcha, ktorý vo svojej knihe O láske a priateľstve zaznamenal:„A ako tí, ktorí vyhľadávajú jednotlivé, tak či onak chybné verše u Homéra, ale ono veľkolepé množstvo všetkého toho, čo bolo znamenite vytvorené, nevidí..."[16] Podľa názoru alexandrijských bádateľov z 3.- 2 stor. pred Kr. existoval pôvodný Homérov bezchybný text obidvoch eposov, ktorý jeho nasledovníci čiastočne skomolili, a aj keď ho „peisistratovská redakcia“ obnovila, neodstránila už rozpory, ktoré sa v ňom nahromadili za ústneho tradovania. Tento názor mali neskôr bádatelia rímski, byzantskí a po dlhú dobu aj európski.[17]

Homér a jeho tvorba očami 18. a 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1795 nemecký vedec Friedrich August Wolf vyhlásil vo svojej knihe Prolegonema ad Homerum, že také veľké eposy ako Ilias a Odysseia by nemohli odrazu vzniknúť v tejto forme bez pomoci písma a keďže v onej epoche písmo nepoznali, na začiatku mohli jestvovať iba krátke piesne, šírené ústnym podaním, podliehali preto premenám, kým ich v 6. storočí pred Kr. nepospájali a nepospisovali.[13] Na Wolfa mala veľký vplyv kniha Conjectures académiques ou dissertation sur l'Iliade d'Homère, od francúzskeho dramatika a teoretika D'Aubignaca, ktorá vyšla skoro štyridsať rokov po smrti jej autora († 1676). Jej autor dokonca pochyboval o existencii Homéra, tvrdil, že Homérovo meno vzniklo z gréckeho ho mé horón, nevidiaci (t. j. slepý) muž.[15] Jeho dielo vraj vzniklo mechanickým spojením niekoľkých samostatných básní o obliehaní Tróje, ktoré zložilo niekoľko pevcov.[15] Od Wolfových čias sa objavilo obrovské množstvo pomotaných, filologických prác, ktoré rozvíjali jeho tézu. Ich autori s imponujúcou erudíciou a vynachádzavosťou dokazovali, z koľkých vrstiev a pôvodných básní sú poskladané oba eposy. Predstavovali si to tak, že skvelé literárne diela vznikali asi tak, ako sa dnes robí nejedna uznávaná vedecká dizertácia t. j. pomocou usilovného prepisovania cudzích múdrostí, takto sa dá však ľahko splodiť z dvanástich rozličných kníh trinásta, obyčajne rovnako tuctová.[18]

Bádatelia tohto obdobia sa na začiatku rozdelili na dva tábory: na analytikov, ktorí zastávali názor, že jednotlivé časti Homérových básní pochádzajú od rozličných autorov, a na unitárov, ktorí hájili jednotnosť obidvoch básní a Homérovo autorstvo.[19] V tridsiatych rokoch devätnásteho storočia sa analytici rozpadli na niekoľko frakcií.[19] Prvá sa ortodoxne držala Wolfa a prakticky priniesla len málo nového, druhá, ktorú vytvoril Gottfried Hermann s tzv. teóriou prvotného jadra (1832), podľa ktorej homérove básne vznikli rozšírením akejsi Prailiady a Praodysey o nové epizódy a vsuvky.[19] Do tretej frakcie sa zaradil Karl Lachmann, ktorý vo svojom diele Betrachtungen über Homers Ilias z roku 1837 prišiel s tzv. piesňovou teóriou, podľa ktorej obidva Homérove eposy, nevznikli zo staršieho jadra, ale spojením niekoľkých samostatných piesní.[19]

V prevahe proti analalitikom týchto rozličných smerov stál však vždy pomerne zomknutý tábor unitárov, medzi ktorými boli hlavne prekladatelia Homéra a obdivovatelia jeho diel. Medzi ktorých patrili, Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller, Friedrich Hegel, Heinrich Schliemann, Wilhelm Nitzsch a iní.[19]

Na konci 19. stor. sa medzi bádateľmi utvoril smer chorizontov (tzv. oddeľovačov, svojich zástancov mali už v staroveku). Jeho prívrženci uznávali Homérovo autorstvo len v prípade Iliady (resp. jej jadra) avšak autorstvo Iliady mu neuznali. K tomuto záveru dospeli po rozbore eposov v historických a folklórnych materiáloch a argumentovali rozdielmi medzi obomi eposmi. Hlavným predstaviteľom tohto smeru bol nemecký filológ Ulrich von Wilamowitz-Moellendorff.[17] O niekoľko desaťročí neskôr však nadobudol prevahu smer umiernených unitárov, ktorý považuje Homéra za tvorcu obidvoch eposov, ale nachádza v nich „predhomérske" i „pohomérske" vrstvy, ktoré siahajú od mykénskych čias do sklonku archaickej doby.(t. j. cca 14.- 13. do 7.- 6. stor. pred Kr.) Keď však archeologické a filologické výskumy dokázali, že váčší význam majú vrstvy staršie, v Homérovi uvideli geniálneho umelca, ktorý „pretavil surovú rudu ľudových tradícií a básnických piesní", povedané ruským literárnym kritikom V. G. Belinským, „na čisté zlato Iliady a Odysseie".[17]

Grécka kolonizácia Malej Ázie medzi 11. a 8. stor. pred Kr. Na obrázku vidíme, že mesto Smyrna leží jazykovo na rozhraní aiolského a iónskeho nárečia.

Homér a jeho tvorba očami novoveku[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasní vedci sa už vzdali naivnej a v podstate priveľmi povrchnej kritiky vrcholného diela básnického umenia, akým je Ilias.[18] Na druhej strane však dnes asi nikto netvrdí, že Homér je autorom eposu od prvého do posledného slova. Epopeja, ktorá vznikla ako útvar šírený z generácie na generáciu ústnym podaním,[20] musela podliehať určitým zmenám, aj keď ju písmom zaznamenali pomerne zavčasu. Doklady o existencii gréckeho alfabetického písma sú známe už z 9.- 8. storočia pred Kr. o lineárnom dokonca z 15.- 13. storočia pred Kr.,[21] teda z čias dávno pred vznikom obidvoch básní.[15] (lineárne písmo B sa však nepoužívalo na literárne účely [21]). Stalo sa to teda možno už priebehu 8. storočia, alebo podľa inej verzie až v 6. storočí pred Kr., keď dal tyran Peisistratos zrejme podnet k oficiálnemu zaznamenaniu Homérových eposov, lebo takéto prozaické diela sa určite v 6. stor. pred Kr. písomne zaznamenávali, pretože ich bolo obťažné odovzdávať ústne[22] i tak ešte neskôr pridávali k Homérovým veršom, určité verše a epizódy, čo však už nijako nenarúšalo skladbu celku, ako ju skomponoval vlastný autor. A vôbec, čo znamená autorstvo v epoche aoidov? Veď štýl, formulky, motívy, ba aj stále sa opakujúce opisy boli spoločným majetkom. Každý aoidos používal celkom voľne výsledky pokolení svojich predchodcov. Práce Milmana Parryho ukázali celkom zreteľne, že technikou ústnej poézie sa môžu odovzdávať po stáročia aj rozsiahle epické diela. Sama koncepcia, aby ústredným bodom bol Achillov hnev, sa musela nepochybne zrodiť v jednom mozgu,[18] ale formy a motívy tohto útvaru boli už dopredu obmedzené prastarou tradíciou.[23] Keď povieme Homér, skladáme teda hold pokoleniam bezmenných pevcov.

Začiatočné verše Iliady v starogréčtine O hneve Achillovom, tak zhubnom, nám spievaj, ó Múza! Hnev ten tisíce bied a strastí zpôsobil Achájcom, mnoho statočných duší tých hrdinov do Hádu zoslal, mŕtvoly ich však psom a dravcom napospas chystal za korisť k bohatým hodom - tak diala sa Diova vôľa, od tej doby, čo v hádke sa rozišiel s Agamemnónom, vrchným vodcom všetkých vojsk, syn Péleov, Achilles božský.

Homér je očami dnešnej vedy hlavným autorom hrdinského eposu Ilias. Neskoršia Odysea, (podľa niektorých autorov ju zložil pradepodobne Homérov žiak[11]) takisto hrdinský epos, sa pripisuje tiež tomuto básnikovi.[24] Odysea sa však svojim významom Iliade nevyrovná.[11] Jeho diela boli napísané v najstaršej literárnej gréčtine, ktorá bola umelo vytvorenou zmesou iónštiny a aiolštiny, písali ňou aj neskorší autori epiky.[25] Epické dielo Iliada pozostáva z 24 spevov obsahujúcich 15 693 veršov, Odysea z 12 110 veršov. Sú to eposy napísané v melodickom hexametri, t. j. v šesťstopovom verši pozostávajúcom z daktylov (jednej slabiky dlhej a dvoch krátkych) alebo spondejov (dvoch dlhých slabík).[26] Obe diela boli spojené hlavnými hrdinami a udalosťami.[27] Iliada sa zaoberá udalosťami desaťročnej trójskej vojny. Dej sa však obmedzuje na jej posledných 50 dní. Základnou témou eposu je hnev Achilla, ktorý sa pre spor s mykénskym kráľom Agamemnónom nezúčastnil bojov. Až smrť jeho priateľa Patrokla ho prinútila zasiahnúť. V boji následne zabíja Priamovho syna Hektora. Epos sa končí pádom a zničením Tróje.[11] Odysseia, ospevuje desaťročné blúdenie hrdinu Odysea po odchode z Tróje a jeho návrat k svojej manželke Penelope na ostrov Itaka.[11] Homérove básne však neopisujú len trójsku vojnu a strastiplný návrat Odysea na Itaku, ale poskytujú aj množstvo informácii o živote a spoločnosti v období tzv. temných storočí, predovšetkým informácie o období, v ktorom vznikli.[20]

Homérske hymny a iné jeho sporné diela[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré Homérove antické životopisy pripisujú Homérovi okrem dvoch najznámejších eposov aj ďalšie literárne diela. Prevažne sa bezpochyby jedná o diela pripisované mu neprávom, väčšinu z nich poznáme iba z fragmentov, v celku sa zachoval len krátky parodický epos Žabomyšia vojna.[17] K Homérovmu autorstvu eposov Margites, Thébais a Malá Ilias sa literárni bádatelia priklonili, čo ale nie je možné s istotou dokázať, lebo tieto diela sa stratili.[17]

Sporné je aj Homérovo autorstvo 33 básní, zvaných homérske hymny, básní ospevujúcich bohov. Homérske hymny sú básne z 8.- 6. storočia pred Kr. napísané v hexametroch a pôvodne pripísané Homérovi.[28] Tieto básne stoja k eposom Ilias a Odysea štylisticky blízko. Zvyčajne ich rapsódi (speváci a niekedy aj kreatívni básnici) uvádzali na začiatku svojej recitácie (spevu). Najznámejšie z nich sú Hymnos na Apolóna a Hymnos na Afroditu.

Hymny sa pradepodobne prednášali na slávnostiach jednotlivých bohov, alebo héroov. Neskôr sa stali hymny zbožnými lyrickými básňami, spievanými speváckym zborom. Uvádzali sa mená a epitetá bohov, výpočet ich činov a krátka modlitba. Pôvodne existovalo mnoho hymnov, ale zachovalo sa z nich len veľmi málo.[29][30]

Nasledujúca tabuľka uvádza zoznam homérskych hymnov, počet ich veršov a stručný obsah niektorých hymnov:

Hymnos Počet veršov Poznámky
1. Hymnos na Apolóna 546 pravdepodobne najstarší a najskôr z dvoch hymnov zložený hymnus, opisujúci narodenie boha Apolóna na ostrove Délos a založenie veštiarne v Delfách.[31]
2. Hymnos na Demetru 495 hymnos hovorí o únose Persefony a o vzniku eleuzínskych mystérií.[32]
3. Hymnos na Herma 580 je najdlhší z homérskych hymnov, humorne opisuje krádež Apollónových stád práve narodeným bohom a vynález lýry.[31]
4. Hymnos na Afroditu 294 hovorí o láske bohyne ku smrteľníkovi, k Anchisovi z Tróje.[33]
5. Hymnos na Dionýza 21 na boha vína[34]
6. Hymnus na Afroditu 21 druhý hymnos na túto bohyňu[35]
7. Hymnos na Dionýza 59 druhý hymnos na Dionýza[36]
8. Hymnos na Area 17 hymnos na boha vojny[35]
9. Hymnos na Artemidu 8 hymnos na bohyňu lovu[35]
10. Hymnos na Afroditu 6 tretí hymnos na túto bohyňu[35]
11. Hymnos na Aténu 5 Hymnos na bohyňu vojny[35]
12. Hymnus na Héru 5 Hymnus na Diovu manželku[37]
13. Hymnos na Demetru 3 najkratší z hymnov, druhý hymnos na túto bohyňu[37]
14. Hymnos na Rheiu 6 hymnos na matku bohov[37]
15. Hymnos na Herakla 9 hymnos na najväčšieho gréckeho hrdinu Herakla[37]
16. Hymnos na Asklépia 5 hymnos na boha lekárstva Asklépia[37]
17. Hymnos na Dioskúrov 5 hymnos na bratov Kastora a Polydeuka[38]
18. Hymnos na Herma 12 druhý hymnos na tohto boha[38]
19. Hymnos na Pana 49 hymnos na boha lesov, lovcov a pastierov[38]
20. Hymnos na Héfaista 8 hymnos na boha kováčskeho remesla[38]
21. Hymnos na Apolóna 5 druhý z hymnov na tohto boha[39]
22. Hymnos na Poseidóna 7 hymnos na boha morí[39]
23. Hymnos na Dia 4 hymnos na Kronovho syna, vládcu bohov[39]
24. Hymnos na Hestiu 5 hymnos na bohyňu rodinného krbu[39]
25. Hymnos na Múzy a Apolóna 7 hymnos na ochrankyne umení a vied a boha Apolóna[39]
26. Hymnos na Dionýza 13 druhý z hymnov na tohto boha[39]
27. Hymnos na Artemidu 22 druhý z hymnov na túto bohyňu[39]
28. Hymnos na Aténu 18 druhý z hymnov na túto bohyňu[39]
29. Hymnos na Hestiu 13 druhý z hymnov na túto bohyňu[39]
30. Hymnos na Matku Zeme 19 hymnos na Gaiuhymnos na bratov Kastora a Polydeuka[40]
31. Hymnos na Hélia 19 hymnos na boha Slnka[40]
32. Hymnos na Selénu 20 hymnos na bohyňu Mesiaca[40]
33. Hymnos na Dioskúrov 19 druhý z hymnov venovaný týmto hrdinom[40]

Odraz v kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Homér sa tak stal zakladateľom gréckej a sprostredkovane teda aj celej európskej literatúry.[11] Homérove verše budú preto žiť tak dlho, pokým bude trvať naša európska kultúra.[41]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 215.
  2. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 224.
  3. Homérske hymny, Homérikoi Hymnoi, Apollón, 165-172.
  4. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 52 poznámky.
  5. Strabón, Geographica 14,1,37.
  6. Diodoros, Bibliotheca historia, frangere 7,1.
  7. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 363.
  8. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 26.
  9. Aleksander Krawczuk. Trójska vojna. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0044-1. S. 30.
  10. Herodotos, História, 2,53.
  11. a b c d e f g Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna print, 1995. ISBN 80-7153-090-5. S. 71.
  12. Aleksander Krawczuk. Trójska vojna. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0044-1. S. 30-31.
  13. a b c d Aleksander Krawczuk. Trójska vojna. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0044-1. S. 31.
  14. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 280.
  15. a b c d Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 212.
  16. Plutarchos. O lásce a přátelství. Praha : Svoboda, 1987. ISBN 25-057-87.
  17. a b c d e Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 214.
  18. a b c Aleksander Krawczuk. Trójska vojna. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0044-1. S. 32.
  19. a b c d e Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 213.
  20. a b Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 22.
  21. a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 255-256.
  22. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 262.
  23. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 271.
  24. Jaroslav Charvát. Svetové dejiny. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1968. ISBN 68-155-68. S. 58.
  25. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 252.
  26. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 219.
  27. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 211.
  28. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 272.
  29. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 272-273.
  30. Thomas William Allen, Edward Ernest Sikes Macmillan. The Homeric hymns. [s.l.] : [s.n.], 1904. S. 1-330.
  31. a b Eduard Anton. Grundrifs der Griechischen Litteratur: 2: Geschichte der Griechischen Poesie. Halle : [s.n.], 1867. S. 223.
  32. Eduard Anton. Grundrifs der Griechischen Litteratur: 2: Geschichte der Griechischen Poesie. Halle : [s.n.], 1867. S. 224-225.
  33. Eduard Anton. Grundrifs der Griechischen Litteratur: 2: Geschichte der Griechischen Poesie. Halle : [s.n.], 1867. S. 224.
  34. George Chapman. Chapman's Homeric Hymns and Other Homerica. New Jersey : Princeton, 2008. ISBN 9780691136769. S. 27.
  35. a b c d e George Chapman. Chapman's Homeric Hymns and Other Homerica. New Jersey : Princeton, 2008. ISBN 9780691136769. S. 33. [1]
  36. George Chapman. Chapman's Homeric Hymns and Other Homerica. New Jersey : Princeton, 2008. ISBN 9780691136769. S. 32.
  37. a b c d e George Chapman. Chapman's Homeric Hymns and Other Homerica. New Jersey : Princeton, 2008. ISBN 9780691136769. S. 34.
  38. a b c d George Chapman. Chapman's Homeric Hymns and Other Homerica. New Jersey : Princeton, 2008. ISBN 9780691136769. S. 35.
  39. a b c d e f g h i George Chapman. Chapman's Homeric Hymns and Other Homerica. New Jersey : Princeton, 2008. ISBN 9780691136769. S. 36-37.
  40. a b c d George Chapman. Chapman's Homeric Hymns and Other Homerica. New Jersey : Princeton, 2008. ISBN 9780691136769. S. 38.
  41. Aleksander Krawczuk. Trójska vojna. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0044-1. S. 208.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • François Hédelin in der Classic Encyclopedia (englisch)