Vissarion Grigorievič Belinskij

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vissarion Grigorievič Belinskij
Vissarion Grigorievič Belinskij
ruský literárny kritik, estetik

Narodenie 13. jún 1811
Sveaborg, Fínsko
Úmrtie 7. jún 1848 (36 rokov)
Petrohrad, Ruské impérium

Vissarion Grigorievič Belinskij (rus. Виссарион Григорьевич Белинский; * 13. jún 1811, Sveaborg, Fínsko – † 7. jún 1848, Petrohrad) bol ruský literárny kritik, estetik, revolučný demokrat.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 1832 bol vylúčený z Moskovskej univerzity. Príčinou bolo to, že sa ako štipendista a nešľachtic odvážil predložiť cenzúre romantickú drámu Dmitrij Kalinin, v ktorej prirovnával šľachtu k hadom, krokodílom a tigrom, ktorí sa živia kosťami a mäsom svojich blížnych, a pijú ich krv a slzy ako vodu. To bolo v dobe mikulášskeho temna, len niekoľko rokov po rozdrvení dekabristov, niečo neslýchané.

Kritickú činnosť Belinského možno rozdeliť na dve obdobia:

  • Tridsiate roky, v ktorých môžeme Belinského charakterizovať ako demokrata. V tej dobe ho zaujímajú predovšetkým estetické a filozofické aspekty umeleckej tvorby. Vychádzal z Hegelovej filozofie: Hegelovu tézu, že všetko skutočné je rozumné, interpretoval ako ideu zmierenia sa so skutočnosťou. Postupne však začína vyzdvihovať ideu negácie nerozumného a skúmať zákon, ktorému sa podriaďuje život spoločnosti a ľudských indivíduí.
  • Štyridsiate roky, v ktorých sa stáva radikálnym demokratom. Prikláňa sa napokon k materializmu: duchovné nie je nič iné ako činnosť fyzického. Z idey zákonitosti spoločenského života vyvodzuje ideu nevyhnutnosti spoločenského pokroku. Belinskij sa prikláňa k socialistickému ideálu spoločnosti bez bohatých a chudobných, ktorého realizácia si vyžaduje pravdepodobne násilie. Belinskij sa usiluje aktualizovať idey pôvodného kresťanstva, v dôsledku čoho sa odmietavo stavia k názorom o blízkosti ľudovej revolúcie v Rusku (v polemike s Bakuninom). V Belinského estetických názoroch sa presadzuje idea historizmu. Umenie vymedzuje ako názornú reprodukciu skutočnosti, v ktorej sa zachytávajú jej typické črty. U umelca podčiarkoval dôležitosť jeho citu pre súčasnosť a možnosti, ktoré sa v nej otvárajú.

Literárne snívanie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvou významnejšou staťou bolo Literárne snívanie (Литертурные мечтания, 1834). Už v ňom sa prejavil hlavný rozpor kritikovej estetiky tridsiatych rokov. Na jednej strane objektívne idealistický svetonázor, ovplyvnený nemeckou romantickou filozofiou, a na druhej strane snaha o vernosť skutočnosti. Žiada, aby literatúra vychádzala z pravdy ruského života z potrieb ľudu. Dokazuje, že vzdelaná ruská spoločnosť (šľachta) pohŕda ruským jazykom a otrocky napodobňuje svoje západoeurópske vzory. Za skutočného nositeľa národnej svojbytnosti považuje ľud, ktorého jedinou kultúrou je folklór. Medzi ľudom a šľachtou je veľká priepasť, jej preklenutie považoval Belinskij za prvoradé. Avšak na rozdiel od mnohých romantických teoretikov nehľadá cestu k národnej osobitosti v napodobňovaní folklóru, ale vo vernom zobrazení ruského života. Do pojmu národnej literatúry teda zahŕňa požiadavku realizmu. Realizmus, ľudovosť a národná svojbytnosť mu zrastajú v jeden nerozlučiteľný pojem.

Vissarion Grigorievič Belinskij

O ruskej poviedke a poviedkach p. Gogoľa[upraviť | upraviť zdroj]

Realistické tendencie sú ešte silnejšie v stati O ruskej poviedke a poviedkach p. Gogoľa (О русской повести и повестях г. Гоголя, 1835). Belinskij tu rozvádza svoju koncepciu „reálnej poézie“ a podáva jej presnú charakteristiku: „... poézia reálná, poézia života a skutočnosti je ozajstná a pravá poézia našej doby. Jej typický ráz záleží vo vernosti skutočnosti; ona nepretvára život, ale ho reprodukuje, znovu vytvára a ako vypuklé sklo v sebe odráža pod jedným hľadiskom jeho rozmanité javy, vyberajúc z nich tie, ktoré sú nutné pre zloženie úplného, živého a jednotného obrazu... Aby som uzavrel charakteristiku toho, čo nazývam reálnou poéziou , dodávam, že večný hrdina, nemenný predmet jej inspirácie, je človek.“[1] V tejto stati nájdeme všetky charakteristické rysy realistickej poetiky. Vzorom mu je Gogoľ, ktorého ešte za Puškinovho života slávil ako zakladateľa novej etapy literárneho vývoja. Za základné esteticko-noetické gesto Gogoľovej prózy považuje „smiech cez slzy“.

Básne M. Lermontova[upraviť | upraviť zdroj]

V tejto stati (Стихотворения М. Лермонтова, 1841) podrobil kritike svoju predchádzajúcu požiadavku absolútnej objektívnosti. Hlbšie sa zaoberal vzťahom umelca k skutočnosti. Nevzdáva sa síce myšlienky o objektívnej zákonitosti historického diania a vyžaduje aj naďalej, aby autor pravdivo vyjadroval jeho zmysel, ale cestu k tomu vidí v tom, ako autor sám postihuje podstatu smutnej skutočnosti.

Prehľad ruskej literatúry roku 1846[upraviť | upraviť zdroj]

V štyridsiatych rokoch pribúdali polemiky stúpencov západníctva so slavianofilmi. Belinskij stál v tomto spore na strane pokrokovejších stúpencov západníctva. V riešení problému ruskej národnej povahy hľadal odpoveď na otázku, o aké rysy ruskej povahy je možné oprieť sa v boji za zmenu skutočnosti. Obzvlášť ho zaujímali revolučné rysy ruskej národnej povahy. Proti slavianofilskému zdôrazňovaniu ruskej pokory a zbožnosti uvádza príklady Ivana Hrozného. Proti názorom o prirodzenej ruskej konzervatívnosti uvádza príklad Petra I.

State o Puškinovi[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z cieľov, ktoré si Belinskij vytýčil, bolo spísanie teoretických dejín ruskej literatúry. Pre chorobu však splnil svoj plán len čiastočne, v jedenástich Statiach o Puškinovi (Статьи о Пушкине, 1844-1846). K výkladu pristúpil prísne historicky. V prvých troch statiach podal náčrt literatúry 18. a začiatku 19. storočia. V ruskom literárnom vývoji rozoznáva dva základné prúdy:

  • satirický prúd, ktorý považuje za umelecky a spoločensky nosnejší, pretože má bližšie k ruskému životu
  • rétorický prúd, ku ktorému počíta ódy 18. storočia, Karamzina, Žukovského ,...

Fyziológia Petrohradu a Petrohradský zborník[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1845 – 1846 vyšli za spolupráce Belinského a Nekrasova dva zborníky: Fyziológia Petrohradu (Физиология Петербурга) a Petrohradský zborník (Петербургский сборник). Hlavný predstaviteľ oficiálnej žurnalistiky Bulgarin nazval vo svojej posmešnej recenzii autorov zborníkov „naturálnou“ školou. Belinskij názov prijal a dokázal ho premeniť na generačný program. Zdôrazňuje nutnosť prirodzenej školy ako základného smeru ruskej literatúry, položil dôraz na analýzu tragickej súčasnosti, na kritickosť literatúry a demokratizáciu jej tematiky.

Vissarion Grigorievič Belinskij, 26. máj 1848

List Gogoľovi[upraviť | upraviť zdroj]

List Gogoľovi (Письмо Гогою, 1855) bol prvýkrát publikovaný v periodiku Polárna hviezda . Obsahuje Belinského ideologický závet. Možno ju považovať za minimálny program ruskej radikálnej demokracie v podvečer revolúcie r. 1848. Vložil do textu požiadavky zrušenia nevoľníctva, zrušenia telesných trestov a zavedenia prísnej zákonnosti. List prijalo radikálne aj umiernené krídlo ruskej literatúry, získal pre vec pokroku Turgeneva, Dostojevského, Nekrasova, Gončarova. Dostojevskij bol za verejné čítanie Listu Gogoľovi odsúdený na smrť, tesne pred popravou trest zmiernili na štyri roky vyhnantva.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 18301832 - Dmitrij Kalinin (Дмитрий Калинин)
  • 1834 - Literárne snívania (Литературные мечтания. Элегия в прозе)
  • 1835 - O ruskej poviedke a poviedkach p. Gogoľa (О русской повести и повестях г. Гоголя)
  • 1835 - Nič o ničom (Ничто о ничём)
  • 1835 - Básne V. Venediktova (Стихотворения В. Бенедиктова)
  • 1838 - Hamlet. Shakespearova dráma. (Гамлет. Драма Шекспира. Мочалов в роли Гамлета)
  • 1840 - Hrdina našich čias. Dielo Lermontova( «Герой нашего времени». Соч. М. Лермонтова)
  • 1841 - Ruská literatúra v roku 1840 (Русская литература в 1840 году)
  • 1841 - Básne M. Lermontova (Стихотворения М. Лермонтова)
  • 1842 - Ruská literatúra v roku 1841 (Русская литература в 1841 году)
  • 1843 - Ruská literatúra v roku 1842 (Русская литература в 1842 году)
  • 1846 - Ruská literatúra v roku 1845 (Русская литература в 1845 году)
  • 1846 - Prehľad ruskej literatúry roku 1846 (Взгляд на русскую литературу 1846 года)
  • 1846 - Nikolaj Alexejevič Polevoj (Николай Алексеевич Полевой)
  • 1847 - List Gogoľovi (Письмо Н. В. Гоголю)
  • 1848 - Prehľad ruskej literatúry roku 1847 (Взгляд на русскую литературу 1847 года)

Je po ňom pomenovaná ulica v bratislavskej Petržalke.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Spisy Bělinského, sv. I, Praha, 1956, s. 184-185.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Spisy Bělinského, sv. I, Praha: 1956. 710 s.
  • PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.
  • HONZÍK, Jiří: Dvě století ruské literatury. Torst, Praha: 2000. 426 s. ISBN 80-7215-104-5
  • SVATOŇ, Vladimír: Z druhého břehu. Torst, Praha: 2002. 603 s. ISBN 80-7215-179-7
  • KULEŠOV, Vasilij Ivanovič: Istorija russkoj literatury XIX veka. Vydavateľstvo МГУ, Moskva: 1997. 624 s. ISBN 5-211-03044-3