Alexandr Sergejevič Puškin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexandr Sergejevič Puškin
AleksandrPushkin.jpg
spisovateľ, básnik, dramatik
Narodenie 6. jún 1799
Moskva, Ruské impérium
Úmrtie 10. február 1837 (37 rokov)
Sankt Peterburg, Ruské impérium
Národnosť ruská
Ovplyvnil
Ovplyvnený

Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol jedným z najväčších ruských romantických básnikov a prozaikov.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Nadežda Osinovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí. (mal ešte dvoch súrodencov: sestru Olgu a brata Leva)

V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.

Puškinova podobizeň na jednorubľovej minci.

V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo – Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.

V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom – dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.

Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi – Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ – obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch – Eugen Onegin.

Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom – narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačovovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.

Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom dva dni predtým.

Ukážky[upraviť | upraviť zdroj]

Kto žil a myslel, tomu v duši Vy ešte môžte v zlatých dňoch
sú ukradnutí ľudia, svet. a v zlatých nociach šalieť, zmierať,
Kto citlivý bol, toho dusí vám dosial žičí dobrý Boh
vidina dní, čo nejdú späť: žíznivé oči vábnych dievčat.
ten si viac s krásou nepripíja, Spievajte, mňa to nemrzí,
ten vie, že uštipla ho zmija a vychutnajte večer do dna.
spomínania i ľútosti. Ja vašim slastiam plným ohňa,
 – Eugen Onegin (1823 – 1831) len usmejem sa cez slzy.
 – Priateľom (1816)

Výberová bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1820: Ruslan a Ľudmila (Руслан и Людмила); poéma
  • 1822: Kaukazský väzeň (Кавказский пленник); poéma
  • 1824: Bachčisarajská fontána (Бахчисарайский фонтан); poéma
  • 1825: Boris Godunov (Борис Годунов); dráma
  • 1827: Cigáni (Цыганы)
  • 1832: Eugen Onegin (Евгений Онегин); veršovaný román
  • 1833: Piková dáma (Пиковая дама); novela´
  • 1833: Medený jazdec (Медный всадник); poéma
  • 1836: Kapitánova dcéra (Капитанская дочка); novela

Do slovenského jazyka Puškinovu poéziu a prózu prekladali Janko Jesenský, Ivan Kupec, Milan Rúfus, Július Lenko a najnovšie Ján Ferenčík, Ján Buzássy a Ján Štrasser.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BÁNSKY, Jozef: A. S. Puškin. Bratislava : Štátne vydavateľstvo, 1949. 97 s.
  • BLAGOJ, Dmitrij Dmitrijevič: A. S. Puškin. Praha : Československý spisovatel, 1952, 668 s.
  • ČERVEŇÁK, Andrej: A. S. Puškin - človek a básnik. Martin : Matica slovenská 1989, 183 s.
  • ŠIMURKA, Jozef: Alexander Sergejevič Puškin. Martin : Martica slovenská, 1987, 105 s.
  • TYNJANOV, Jurij Nikolajevič: A. S. Puškin. Praha  : Práce 1977, 530 s. [preložila Ludmila Dušková]
  • VITALE, Serena: Puškinův knoflík. Praha - Příbram : Euroslavica - Pistorius a Olšanská, 2008. 334 s. ISBN 978-80-85494-86-0, ISBN 978-80-87053-24-9

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora: