Monáda (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Reprezentácia Pytagorovej monády [1]

Monáda pôvodne znamenala nedeliteľnú jednotlivú bytosť, neskôr (podľa Leibniza) duchovnú prapodstatu a pod.

Slovo monáda je odvodené z gréckeho slova monas, ktoré u Platóna označovalo nemenné a nedeliteľné idey ako základy bytia všetkých premenlivých a deliteľných súcien.[2]

Podľa Pytagora bola monáda termín pre Boha, prvotnú bytosť, alebo súhrn všetkých bytostí.

Filozofické názory[upraviť | upraviť zdroj]

  • Giordano Bruno: monáda je posledná jednotka, za ktorú sa už nedá ísť a ktorá je zrkadlovým obrazom božského celku sveta. V každej jednotlivej bytosti je prítomná celá plnosť a nekonečnosť Boha. Predstava monády tak kladie hranicu nekonečnej deliteľnosti sveta. Monáda ako samostatná jednotka je v súlade so svojím pojmom ďalej nedeliteľná.[3]
  • Gottfried Wilhelm Leibniz: monáda je neopakovateľná individualita. Monáda je ideálna, v sebe uzavretá substancia, úplne do seba uzavretý svet a úplná reprezentácia univerza. Monád je nekonečný počet. Monády sú emenácie (výblesky) Boha. Monády nemajú okná, ktorými by mohlo niečo do nich vstúpiť alebo z nich vyjsť. Monády nemôžu preto vstupovať do vzájomných vzťahov. Monády treba pokladať za ideálne substancie preto, lebo všetko materiálne podlieha deliteľnosti. Nedeliteľná monáda teda nemá nijakú rozpriestranenosť, nie je zložená, ale jednoduchá. Ako taká predstavuje mikrokozmos, ktorý nepotrebuje nijaké doplnenie a vďaka predurčenej harmónii sa s nespočetnými inými monádami spája do celku makrokozmu. Leibnizov pojem monády chce v protiklade k dualizmu myslenia a rozpriestranenosti (Descartes) uplatniť substanciálnu jednotu ako pôvodný moment suvislosti sveta. Leibniz dal pojmu monády taký význam, ktorý sa traduje dodnes. Monády tvoria hierarchiu, v rámci ktorej sa rozlišuje celé spektrum monád. Monády sa od seba odlišujú, ale napriek svojej odlišnosti tvoria napohľad nepretržitý vzostupný rad. Totiž postupnosť od temných monád k jasnejším monádam prebieha hromadením nekonečne malých zmien vo vnutri každej z nich (vo forme tzv. malých persepcií), takže výsledok je prakticky kontinuitný rad monád. Medzi dvoma susednými monádami vlastne zistíme iba nepatrný kvalitativny rozdiel (príroda nerobí skoky), no medzi monádami, ktoré sú v danom rade od seba dostatočne vzdialené, je už rozdiel evidetný. Touto konštrukciou sa Leibniz usiluje spojiť dva zdanlivo nespojiteľné princípy, princíp individuality a princíp kontinuity, ktoré plnia významnú úlohu v jeho filozofii, ale aj v prácach z oblasti matematiky a prírodných vied. Najlepším príkladom je matematika a Leibnizov objav infinitezimálneho počtu: z veličín v limite prakticky nekonečne malých vznikajú integrovaním čiary, plochy, telesá a pod. Leibnizove úvahy o živej prírode (pozri hmlisté monády) prispeli k vzniku biológie. Vo fyzike Leibniz už nepredpokladá mŕtvu silu, t. j. impulz ako u Déscarta, ale živú silu čiže mechanickú energiu vlastnú telesám.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. *Hemenway, Priya. Divine Proportion: Phi In Art, Nature, and Science. Sterling Publishing Company Inc., 2005, p. 56. ISBN 1-4027-3522-7
  2. Monáda z FILITu.
  3. a b c d e f Monáda - názory na ňu z FILITu.