Bitka o Gallipoli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka o Gallipoli
Súčasť prvej svetovej vojny
Periscope rifle Gallipoli 1915.jpg
Príslušníci ANZAC sledujúci zo zákopu nepriateľské pozície
Dátum 19. február 1915 – 20. január 1916
Miesto polostrov Gelibolu, Turecko
Výsledok Turecké víťazstvo
Protivníci
Flag of the United Kingdom.svg Britské impérium Ottoman flag.svg Osmanská ríša
Velitelia
Sackville Carden
Sir Ian Hamilton
Herbert Kitchener
John de Robeck
Mustafa Kemal
Otto Limann von Sanders
Sila
5 – 16 divízií
450 000 až 550 000 Mužov
6 – 15 divízií
400 000 až 500 000 Mužov
Straty
220 000 padlých, ranených a nezvestných 251 000 padlých, ranených a nezvestných

Bitka o Gallipoli alebo bitka o Çannakale alebo operácia Dardanely bolo ozbrojené stretnutie medzi jednotkami Britského impéria, Francúzska a Osmanskej ríše, ktoré sa odohrávalo od apríla 1915 do januára 1916 na polostrove Gallipoli (dnes Gelibolu) v Turecku. Operácia mala za cieľ obsadiť prieliv Dardanely a získať tak prístup do Marmarského mora, čím by bolo ohrozené hlavné mesto Turecka Istanbul. Operácia tak mala zabezpečiť bezpečné spojenie pre vojenskú a hospodársku pomoc Rusku. Tento pokus však zlyhal za ťažkých strát na oboch stranách.

O plánoch na obsadenie prielivu do Marmarského mora britská admiralita diskutovala už medzi rokmi 1904 a 1911. V tej dobe boli ako neuskutočniteľné zamietnuté. Začiatkom prvej svetovej vojny sa stúpenci tejto operácie presadili (okrem iného aj kvôli žiadosti Ruska). Okrem britských a francúzskych spojeneckých jednotiek sa na strane Dohody podieľali aj vojenské kontingenty z Indie, Austrálie a Nového Zélandu. Ich celková sila bola okolo 16 divízií.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

V decembri 1914 začali ruské vojská na východnom fronte pociťovať silný nedostatok munície a požiadali Britániu o urýchlenú akciu proti Osmanskej ríši. Ruské impérium bolo po Tureckom vstupe do vojny odrezané od prísunu zásob cez Stredozemné more. Briti sa najprv pokúšali na svoju stranu nakloniť Grécko a presvedčiť ho, aby napadlo strategicky dôležité úžiny Bospor a Dardanely. S týmto však nesúhlasili Rusi, ktorí videli v prípadnom úspechu Grécka nebezpečenstvo pre svojich slovanských chránencov na Balkáne.

Začiatkom roku 1915 žiadali Dohodové mocnosti Rusko o útok na východnom fronte, ktorý by viazal nemecké sily a odľahčil by tak západný front. Rusko odvetilo, že je zaťažené bojmi na Kaukaze s Osmanskou ríšou. Aby mohlo uvoľniť jednotky proti Nemecku, požadovali Rusi odľahčujúci útok proti Osmanskej ríši. Britská vojnová rada, pozostávajúca z predsedu vlády, ministra obrany, ministra námorníctva, náčelníka britského imperiáneho štábu, ich námestníkov a ďalších vysokých funkcionárov, začala diskutovať o tom, kde by bolo na Osmanskú ríšu najvhodnejšie udrieť. Lloyd George navrhoval ako vhodný cieľ Solún, odkiaľ mohli dohodové mocnosti pomôcť po železnici aj Srbsku v boji proti Rakúsko-Uhorsku. Tento variant podporovali aj francúzski generáli Joseph Gallieni a Louis Franchet d'Espérey[1]. Winston Churchill, v tom čase 1. lord Admirality (minister námorníctva), prišiel s myšlienkou zablokovať Dardanely najmä pomocou loďstva. Vychádzal z úvahy, že Dohoda mala nedostatok pozemných vojsk, ale námornú prevahu. Navrhol nasadenie starších lodí, ktoré síce nebolo účelné nasadzovať do boja v Severnom mori, ale mohli byť efektívne v ostreľovaní pobrežia. Tento zväz mal preniknúť cez Dardanely do Marmarského mora, čím by bolo ohrozené turecké hlavné mesto Istanbul. Osmanská ríša by bola izolovaná od Európy, prípadný úspech by výrazne zapôsobil na tradičných protivníkov Turecka na Balkáne (Bulharsko a Grécko), ktorí by sa tak mohli pridať na stranu Dohody. Obsadenie Dardanel by tiež uľahčilo transport zásob do Ruska.

Príprava operácie[upraviť | upraviť zdroj]

Polostrov Gallipoli

Na pozemné krytie námornej operácie boli vyčlenené austrálske a novozélandské vojská – ANZAC (Australian and New Zealand Army Corps). Tieto sa v tom čase presúvali do Európy z Egypta. Operácia bola naplánovaná na dobu jeden mesiac, staré radové lode mali rozstrieľať turecké pevnosti a vplávať do Marmarského mora a k Istanbulu. Na operáciu bola vyčlenená flotila viceadmirála Cardena vedená super-dreadnouthom HMS Queen Elizabeth. Do palebnej sily tejto novej lode s delami dovtedy nevídaného kalibru 381 mm vkladal Winston Churchill najväčšie nádeje. Celkovo sa flotila skladala z 12 bojových lodí, 3 bojových krížnikov, 3 ľahkých krížnikov, 16 torpédoborcov, 6 ponoriek a 12 mínoloviek. Podporovali ju 4 lietadlá[1].

Dardanely majú vo vjazde do úžiny charakter širokej rieky, šírka na najužších miestach je iba 1,2 km. V úžine sú silné prúdy v smere z Čierneho do Stredozemného mora, dosahujú rýchlosť až 6 uzlov, čo je asi 11,5 km/h. V takom úzkom prielive sa dohodové loďstvo nemohlo rozvinúť do šírky a využiť palebnú prevahu. Zo západnej strany je úžina ohraničená polostrovom Gallipoli a z východnej Malou Áziou. Gallipoli má podlhovastý tvar a celková dĺžka úžiny je zhruba 70 km. Celá úžina je už od stredoveku silne opevnená zmesou rôznych pevností. Obrana pozostávala z troch pásiem pevností, posledné pásmo bolo zhruba v strede úžiny, vo vzdialenosti asi 30 km od jej začiatku. Pevnosti boli paralelné na európskom i ázijskom brehu, takže ich delá pokrývali úžinu krížovou paľbou. Medzi druhým a tretím pásmom boli položené mínové polia, navyše prúdenie umožňovalo vypúšťať voľné míny proti lodiam, ktoré vnikli do prielivu. Kopcovitý charakter terénu umožňoval použitie poľných diel, ktoré strieľali z odvrátených svahov v horných skupinách palebných uhlov. Tým boli vtedajšími lodnými delami, ktoré mali námer iba 30°, nezasiahnuteľné. Napriek nedostatku munície a zastaranosti mnohých opevnení, ale najmä vďaka charakteru terénu, boli postavenia obrancov pomerne silné. Najkvalitnejšie delá boli situované pri vstupe do prielivu pri Tekke Burnu a Sedd el Bahr na polostrove Gallipoli a v Orkanie a Kum Kale na pevnine Malej Ázie.

Celý britský plán však odhalila nemecká spravodajská služba, ktorá podala informácie od nadchádzajúcom útoku Turkom[chýba zdroj].

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Námorné operácie[upraviť | upraviť zdroj]

19. februára 1915 o 9:51 začalo Dohodové loďstvo s ostreľovaním prvého pásma pevností. Loď HMS Inflexible ostreľovala turecké postavenia v Sedd el Bahr, HMS Triumph v Helles. HMS Cornwallis v Orkanie a francúzska Suffren v Kum Kal. Turecké batérie odpovedali celkovo iba slabou paľbou. Ostreľovanie sa skončilo po 17:30[1]. Neskôr museli byť námorné operácie prerušené pre zlé počasie. 26. februára sa začala druhá fáza operácie, počas nej si mali Dohodové sily prebojovať cestu dovnútra Marmarského mora. Medzi 27. februárom a 3. marcom uskutočnila britská námorná pechota niekoľko náhlych výsadkov a zlikvidovala batérie v ústí do úžiny. Hlavným cieľom britskej flotily však bolo vyčistiť úžinu od mín. Brehy boli stále v rukách Turkov, a po vyradení pevností museli prieliv čistiť od mín mínolovky, ktoré sa však nemohli brániť paľbe poľných diel, ktoré síce pancierovým lodiam nemohli ublížiť, ale tie nemohli vplávať do úžin bez predvoja mínoloviek. Mnohé mínolovky navyše mali civilné posádky, ktoré pri objavení mín často konali veľmi nerozhodne. Turci neustále menili pozície svojich batérií a zlé počasie znemožňovalo pravidelné letecké pozorovanie[1]. Vzhľadom na nízky uhol námeru (maximálne 30°, u väčšiny lodí iba 15 – 20°) neboli lode schopné zasiahnuť turecké batérie na odvrátených svahoch. Briti preto použili HMS Queen Elizabeth, ktorá strieľala z Egejského mora ponad polostrov. Paľba sa však musela viesť iba podľa matematických výpočtov bez možnosti opráv, čím bola veľmi nepresná. Vzhľadom na vzdialenosť asi 15 km a uhol pohľadu z výšky do 500 m, nepomáhali pri riadení paľby ani z Francúzska dovezené pozorovacie balóny. Do 15. marca 1915 sa Dohodové loďstvo prebojovalo do stredu prielivu. Vtedy veliaci admirál Cardan prestal veriť v úspech[2] a zo zdravotných dôvodov odišiel na Maltu. Sir Cardan neveril v úspech od prvého dňa a v operácii pokračoval iba na nátlak z Londýna. Nahradil ho kontraadmirál John de Robeck.

Flotila Dohodových plavidiel vchádzajúca do úžiny

18. marca 1915 o 10:30 začala flotila Dohodových plavidiel vchádzať do úžiny. Operácia sa mala začať ostreľovaním tureckých pozícií na pobreží, po dvoch hodinách mali mínolovky začať čistiť priestor pred bojovými loďami od mín. 17. marca priestor vyčistili mínolovky, ale v noci zo 17. na 18. marca Turci mínové pole obnovili. Kráľovské námorníctvo dúfalo, že sa mu podarí prestrieľať si cestu cez Dardanely a dostať sa čo najbližšie k Istambulu. Briti však nepoznali pozíciu mín a časť ich flotily vošla do mínového poľa, ktoré 10 dní predtým v tajnosti vytvorili Turci. Mínolovky s civilnými posádkami nevydržali pod tureckou paľbou dlhú dobu a začali sa sťahovať. Okolo 14:00 hod. francúzsky semi-dreadnouth Bouvet narazil na mínu, prevrhol sa a v priebehu dvoch minút sa potopil aj so 600 mužmi na palube. O 16:10 narazili na mínu aj HMS Irresistible a HMS Inflexible. K lodi Irresistible bola na pomoc vyslaná HMS Ocean, tá zobrala zvyšok posádky lode, po tom čo bolo evidentné, že ju nebude možné odtiahnuť preč. Ale okolo 19:00 Ocean narazil na mínu a začal sa potápať. V priebehu pol hodiny posádka opustila loď. Presne v tej istej dobe, okolo 19:30 sa potopil opustený Irresistible. Ocean sa potopil po 23. hodine. Francúzska loď Suffen bola najprv ťažko poškodené mínami, loď Gaulois pri pokuse pomôcť jej utrpela tiež ťažké poškodenie. HMS Inflexible nabrala po poškodení mínou 2 000 ton vody a iba s krajným vypätím sa ju podarilo zachrániť.

O 17:00 hod. kontraadmirál de Robbeck nariadil prerušiť operáciu a stiahnuť sa z prielivu. Celá akcia skončila veľkým neúspechom námorníctva, napriek tomu niektorí tvrdia, že Briti mohli byť úspešní, ak by pokračovali v postupe prielivom, pretože v dobe, keď de Robbeck rozhodol o obrate, tureckým pevnostiam takmer došla munícia. Ústup dohodových plavidiel z prielivu výrazne povzbudil tureckú morálku. 19. marca 1915 zasadala v Londýne vojnová rada a rozhodla o pokračovaní operácie. Napriek odporu W. Churchilla, ktorý stále presadzoval použitie iba námorných síl, vojnová rada rozhodla, že je nutné obsadiť brehy úžin. Churchill bol za pokračovanie v bojových operáciách a argumentoval tvrdením, že keď si ofenzíva vo Flámsku vyžiadala životy 60 000 britských vojakov za 4 hodiny, má právo žiadať potopenie niekoľkých starých lodí v Dardanelách. Požadoval, aby lode bez ohľadu na straty prerazili paľbu i mínové polia a prenikli do úžiny[3]. S týmto argumentom vystupoval až po vojne. Tým skončila prvá etapa Dardanelskej operácie.

Príprava na vylodenie[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné velenie mal britský generál Hamilton, ktorý vybral najhorší plán: postup od špice Gallipoli od juhu k severu po celej dĺžke – cez najsilnejšie turecké postavenia, namiesto toho, aby zaútočil na sever Gallipoli a odrezal ho od pevniny. Sústredenie a príprava výsadkových jednotiek si vyžiadala mesiac. V príprave sa dohodoví velitelia dopustili mnohých organizačných a logistických chýb, napríklad nalodili delá na inú loď ako ich lafety, muníciu k iným delám, atď. Celá invázna flotila sa musela preto vrátiť z Lémnosu nazad do Alexandrie a preložiť všetky lode. Celý ten čas mali Turci na prípravu obrany.

Medzi odrazením flotily v Marmarskom mori a začiatkom vylodenia prebehlo 6 týždňov. 27. marca nariadil İsmail Enver vytvorenie 5. armády pod vedením nemeckého generála Limana von Sandersa, určenej na oblasti Dardanel. Turci sústredili na obranu 84 000 vojakov 5. armády[1] a ďalších asi 120 000 príslušníkov obrany poľných opevnení, námorníkov a iných jednotiek. Okrem posádok pevností rozvinuli 4 divízie na južnom konci Gallipoli, 2 divízie na ázijskom brehu, jednu ponechali v zálohe. Pretože mali mesiac času, opevnili polostrov systémom priečnych zákopov, krytov a palebných postavení od juhu k severu. Spojenci mali dva plány: podľa francúzskeho mohli postupovať po ázijskom pobreží, podľa anglického po osi polostrova Gallipoli od juhu k severu. Turci si však neboli istí miestom výsadku. Mustafa Kemal očakával výsadok v oblasti Helles, na západnom konci Gallipoli. Otto von Sanders naopak očakával útok v oblasti zátoky Besika. Dve divízie preto zostali brániť túto oblasť, ďalšie dve zabezpečovali sever Gallipoli, ktorý bol najzraniteľnejším miestom, na ktorom by bolo logické očakávať vylodenie.

Vylodenie a pozemné boje[upraviť | upraviť zdroj]

Vylodenie jednotiek ANZAC 8:00 25. apríla 1915

25. apríla 1915 sa vojská Dohody vylodili v šiestich bodoch. Hamilton predstieral prostredníctvom svetelnej signalizácie z ponorky napadnutie hrdla polostrova, ale to bola iba zastieracia operácia, ktorá mala nechať velenie 5. armády v neistote. Jednotky ANZAC, ktoré sa vyloďovali z lodí HMS London, HMS Prince of Wales a HMS Queen sa však z viacerých príčin nevylodili na správnom mieste ale o niekoľko kilometrov na sever pri Ari Burnu.

29. divízia generála Aylmer Hunter-Westona sa vyloďovala pri Helles na 4 úsekoch pláže. Zo severu na juh to bol V, W, X a Y. Pri útoku prišla o asi 500 mužov. Na pláži Y sa britské jednotky nestretli so žiadnym odporom a bez vážneho odporu prenikli až k zničenej dedine Krithia. Tento úspech však nedokázali britskí velitelia využiť, bez rozkazov prestali postupovať a začali sa zakopávať na pobreží. Po príchode tureckých záloh musel byť úsek Y evakuovaný. Na pláži V sa vyloďovali jednotky kráľovských munsterských strelcov a hampshireský strelci z lode SS River Clyde, ktorá prišla priamo na pobrežie, tak že vojaci mohli na pobrežie prechádzať priamo po lávkach. Pluk Dublinských strelcov sa vyloďoval na člnoch. Pod paľbou však boli hneď od začiatku vojaci na obidvoch úsekoch. Z prvého oddielu o 200 vojakoch, ktorí vyrazili z lode River Clyde sa na pláž dostalo iba 21. Na pláži W utrpeli prvosledové jednotky 70 % straty, šiesti vojaci boli vyznamenaní Viktóriným krížom. Na pláži W na pluk lancashireských strelcov čakal úsek s dunami a prekážkami s ostnatým drôtom, tento pluk utrpel pri výsadku ťažké straty. Napriek takmer 60 % stratám však vojaci tejto jednotky cez nepočetnú tureckú obranu prerazili. 6 mužov z vyloďujúceho sa práporu bolo vyznamenaných Viktóriným krížom. Po vylodení a prvom kontakte s nepriateľom zostalo z plukov dublinských a munsterských strelcov tak málo mužov, že boli spojení do novej jednotky, ktorá dostala označenie „dubsterskí strelci“. Z 1 012 dublinských strelcov iba 11 prežilo Gallipolskú kampaň bez zranenia. Východne od úseku pláže V sa vyloďoval na pláži S (Soroz) francúzsky prápor, ktorý sa stretol s podobným odporom ako Briti, nakoľko sa Turci na plážových výšinách neúprosne bránili. Keď sa turecké jednotky jednotky ocitli ráno 25. apríla bez munície a proti postupujúcim oddielom sa mohli brániť len bajonetmi, veliteľ 19. tureckej divízie, podplukovník Mustafa Kemal vydal 57. pešiemu pluku tureckej armády, svoj najslávnejší rozkaz:[4] Neprikazujem vám útočiť, prikazujem vám zomrieť. A kým budeme zomierať, prídu nové jednotky a velitelia, aby zaujali naše miesto. Všetci príslušníci pluku v boji aj zahynuli a z úcty k nim sa dnes v Tureckej armáde označenie 57. pluk nepoužíva.

Von Sanders zatiaľ konal veľmi opatrne, najprv sa rozhodol rozhodne zakročiť proti klamnému útoku na hrdlo polostrova, ktorý považoval za hlavný nápor Britov. Pre podozrenie, že v do prielivu prenikla britská ponorka, nepoužili Turci na prepravu na polostrov lode, ale presúvali sa zásadne po súši[1].

27. apríla Mustafa Kemal začal protiútok proti jednotkám ANZACu. Za pomoci delostreleckej podpory lodí sa tieto útoky podarilo austrálskym a novozélandským jednotkám odraziť. Boje však trvali do neskorej noci. Ďalší deň sa o prienik z predmostia pokúsili Briti. Následné boje sa stali známe ako prvá bitka o Krithiu.

Oddiely 1. austrálskej divízie, 19. mája 1915

Jednotky ANZAC sa o ďalší útok pokúsili až 2. mája ale boli odrazení, pričom 4. brigáda prišla o asi 1000 mužov. Turci následne 19. mája podnikli silou asi 42 000 mužov útok na 17 000 vojakov ANZACu. Ich útok, ktorý sa však v dôsledku nedostatku delostrelectva spoliehal hlavne na moment prekvapenia bol odhalený. V boji prišli Turci o 10 000 mužov, pričom ANZAC mal 160 mŕtvych a 468 ranených. Obe strany sa 24. mája na tomto úseku frontu dohodli na prímerí, aby mohli byť mŕtve telá ležiace v území nikoho pochované.

Proti britskej námornej podpore Turci útočili v spolupráci s nemeckým loďstvom. 13. mája turecký torpédoborec Muavenet-i Milliye potopil britskú bojovú loď HMS Goliath. 25. mája nemecká ponorka SM U-21, Otta Hersinga potopila HMS Triumph, o dva dni neskôr HMS Majestik. Ponorka sa vynorila približne 150 m od zakotvenej lode chránenej protitorpédovými sieťami a odpálila torpédo, ktoré siete bez problémov prerazilo a zasiahlo loď. Zo strachu pred ponorkami sa spojenecké loďstvo stiahlo ďalej od pobrežia.

Na pobreží nasledovala reťaz útokov, 4. júna sa začala 3. bitka o Krithiu, v ktorej Briti stratili 4500 mužov a postúpili pri tom iba desiatky metrov. Čerstvo prisunutá 52. divízia sa zapojila 28. júna do bojov o údolie Ravine, ktoré sa podarilo Britom získať. 1.5. júla sa o útok pokúsili Turci, no boli odrazení. 12. júla sa Briti pokúsili o posledný útok na polostrove Helles. Dva čerstvé prápory 52. divízie zaútočili v strede línie na Achi Baba Nullah, ktoré sa neskôr stalo nechválne známe ako krvavé údolie, keďže útočiace jednotky prišli o 30 % svojej živej sily, opäť bez významnejšieho úspechu.

Austrálske jednotky v Tureckom zákope pri Lone Pine

Velenie operácie sa následne rozhodlo presunúť ťažisko do úseku austrálskych a novozélandských jednotiek. 6. augusta sa vylodili čerstvé jednotky 10. a 11. divízie v zátoke Sulva. 10. divízia sa však nevylodila v plánovanej oblasti, ale v komplikovanom teréne mierne na juh, čo sťažilo jej postup. Začala sa ťažká bitka o Sari Bair. Zarovno s tým sa pokúsili Briti a ANZAC o klamné útoky na Helles a Krithiu. Pri útoku austrálskej 1. divízie na Lone Pine zaznamenal ANZAC svoj jediný väčší úspech za celú kampaň. 3. ľahká jazdecká brigáda a novozélandská pechotná brigáda však pri útoku v oblasti Chunuk Bair neboli také úspešné a po krvavých bojoch boli z nadobudnutého územia opäť vytlačené. Briti potom posilnili pláže Suvala ďalšími jednotkami, ktorým sa podarilo 21. augusta získať kopec Scimitar a 29. augusta výšinu 60. Spojením pozícií ANZACu a výsadku pri Sulve sa však boje dostali do slepej uličky zákopovej vojny. Po výsadku pri Sulve obe strany na krátko znovu uzavreli prímerie, aby mohli pochovať tisíce mŕtvych tiel ležiacich v letných horúčavách v zemi nikoho. Medzi vojakmi oboch strán prebehla na niektorých úsekoch vzájomná výmena darov.

Situácia dohodových vojsk na Gallipoli sa zhoršila, keď 11. októbra 1915 vstúpilo Bulharsko do vojny na strane Centrálnych mocností. Hamilton však stále odmietal nariadiť ústup, pretože tvrdil, že by tým utrpela britská prestíž vo svete. 14. októbra 1915 bol preto odvolaný a jeho nástupca generál Charles Carmichael Monro dostal za úlohu stiahnuť jednotky z polostrova. Bolo potrebné rýchlo konať, lebo v zhoršujúcom sa počasí narastali jednak problémy s námornou dopravou, jednak straty v dôsledku omrzlín. V noci z 19. na 20. decembra 1915 sa stiahli jednotky z oblasti Sulva a Ari Burnu. Turci ústupu nebránili. 20. januára 1916 boli stiahnuté posledné jednotky z Helles na západe Gallipoli. Vojská Dohody zanechali na mieste veľké množstvo materiálu, hlavne potravín, ale i munície. Komplex z takýchto strát pri vylodovacej operácii pretvával v Británii až do vylodenia v Normandii a bol jedým z dôvodov jej odkladov[2][5].

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Pláž W pri ústupe 7. januára 1916

Operácie v oblasti Gallipoli stáli Dohodu zhruba 44 072 padlých a 97 037 ranených vojakov. Približne 145 000 ich muselo byť hospitalizovaných kvôli chorobám, ktoré sa medzi vojakmi šírili v nevhodných sanitárnych podmienkach. Zahynulo tiež asi 55 801 Turkov a okolo 140 000 ich bolo zranených. Na danú plochu a počet obetí prekonáva táto bitka i boje o Verdun. Turecko v týchto bojoch utrpelo ťažké straty, prišlo o najlepšie jednotky a ekonomika zostala silne narušená. Pred krachom zachránil Turecko najmä vstup Bulharska do vojny na strane Trojspolku ako i to, že Grécko zostalo neutrálne. Turecko tak bolo schopné nadviazať priame pozemné spojenie s Nemeckom a mohlo tak jednoduchšie získavať materiálnu a vojenskú pomoc od svojich spojencov.

Neúspechy na Britskej strane viedli k niekoľkým demisiám. Jedným zo zodpovedných za nevydarenú operáciu na Britskej strane bol i Churchill, ktorého táto akcia stála ministerské kreslo. Po skončení operácie bola zriadená takzvaná Dardanelská komisia, ktorej úlohou bolo vyšetriť mieru zavinenia jednotlivých aktérov. Zo zlyhania vojenskej organizácie obvinila lorda Kitchenera. Vzhľadom na jeho popularitu medzi civilným obyvateľstvom nemohol byť priamo odvolaný, ale bol odsunutý ako vojenský poradca do Ruska. Nikdy tam nedorazil, krížnik na ktorom sa plavil, HMS Hampshire, narazil severne od Orknejí na mínu a potopil sa i s ním. Za presadzovanie nezmyselnej koncepcie bol zodpovedný W. Churchil, vytkli mu i neoprávnené zásahy do právomoci veliacich dôstojníkov. V roku 1911 vyhlásil, že Dardanely sú loďstvom nedobytné. Podľa teórie musí mať loďstvo proti pozemným cieľom palebnú prevahu minimálne 3 ku 1. V Dardanelách to bolo nemožné. Vo svojich pamätiach túto tému neskôr väčšinou obchádzal, alebo dával za vinu všetkým ostatným.

Jediným úspechom operácie bola skutočnosť, že rok trvajúce ťažké boje viazali silné turecké armádne sily, ktoré tak nemohli zasiahnuť do bojov na ruskom fronte.

Roku 2002 zomrel vo veku 103 rokov posledný veterán, ktorý sa zúčastnil bitky o Gallipoli, austrálsky dobrovoľník Alec Campbell.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f Arthur Banks, 2001, A Military Atlas of the First World War. Leo Cooper, London, s. 109 – 129
  2. a b René Grégr – Vládcové oceánu
  3. Winston Churchill: Svetová kríza 1914-1916. Edícia Archív
  4. Erickson, Edward. Ordered to Die: A History of the Ottoman Army in the First World War. 2000, page xv.
  5. Marie Hertová – Zákopová válka, Gallipoli.

Ďalšie zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Gallipoli na anglickej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]