Vojtech Tuka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vojtech Tuka
Vojtech Tuka
slovenský politik, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS, vojnový zločinec

Narodenie 4. júl 1880
Štiavnické Bane
Úmrtie 20. august 1946 (66 rokov)
Bratislava

Vojtech Tuka (* 4. júl 1880, Štiavnické Bane – † 20. august 1946, Bratislava) bol slovenský politik, predstaviteľ radikálneho pronacistického krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, vojnový zločinec a jeden z organizátorov odvlečenia slovenských Židov do koncentračných táborov.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Ako chránenec bulharského cára Ferdinanda Coburga a vychovávateľ následníka trónu a neskoršieho cára Borisa III. získal možnosť študovať právo v Budapešti, neskôr absolvoval študijné pobyty v Paríži a Berlíne. Pod ochranou slovenského arcibiskupa kaločského Jura Častku sa stal profesorom na právnickej akadémii v Päťkostolí (Pécs). Nemecko-slovanské prostredie ho ovplyvnilo, a keďže utkvel v teoreticko-právnych smeroch, ktoré si osvojil na katolíckych školách v Paríži, stal sa čoskoro známym príslušníkom slovenskej sekcie Krajinskej kresťansko-socialistickej strany. Jeho politické zmýšľanie tej doby, ktoré sa v ústavnoprávnej oblasti stalo základom neskoršieho diela a pôsobenia, sa prejavilo v pätkostolskej dizertačnej práci Sloboda, politická štúdia (A szabadság, politikai tanulmány).

V roku 1910 sa stal členom predsedníctva Krajinskej kresťansko-socialistickej strany (antisemitskej) za jej slovenskú sekciu. V roku 1914 sa stal mimoriadnym profesorom štátneho práva a medzinárodného práva na Kráľovskej univerzite Sv. Alžbety v Bratislave, riadna profesúra mu bola zamietnutá kvôli slovenskej národnosti. V rokoch 1915-1916 navštevoval ako jediný predprevratový Slovák kňaza Jozefa Kačku, Hlinkovho spolukňaza, uväzneného za protivojnové a proruské kázne.

Tuka odmietol v roku 1919 presťahovanie Alžbetínskej univerzity do Päťkostolia (Pécsi) v Maďarsku ako i ponuku na riadnu profesúru v Maďarsku, a prihlásil sa do služieb čs. štátu na novej česko-slovenskej štátnej univerzite v Bratislave. V prihláške zdôraznil, že z čias Uhorska sú známe jeho stanoviská vo veci autonómie a federalizmu, a že je stúpencom autonómie Slovenska. To spôsobilo, že jediný slovenský profesor právnych a štátnych vied s 15-ročnou praxou nebol prijatý do služieb univerzity, na druhej strane Ministerstvo pre zjednotenie zákonov mu ponúklo spoluprácu na odbornej úrovni. Tuka túto ponuku okrem iného považoval za osobnú urážku, keďže znamenala prácu v úplnom protiklade k jeho právnym a politickým názorom. Rýchlo sa stal jedným z vodcov v HSĽS a bol zakladateľom jej organizácie Rodobrana. V rokoch 19251929 pôsobil ako poslanec Národného zhromaždenia v Prahe; viedol kampane za „federalizáciu“ Česko-Slovenska, vo Viedni vydával Correspondence slovaque a získaval pre ideu nezávislosti sympatie niektorých cudzích štátov, najmä Francúzska, Nemecka, Talianska, Anglicka a Japonska, ale aj bielej ruskej emigrácie.

V roku 1929 bol zatknutý a v procese, ktorý vzbudil reakcie doma i v zahraničí, usvedčený a odsúdený za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia; podľa časti historikov sa podarilo preukázať oprávnenosť procesu po odtajnení maďarských archívov, I. Kamenec, ktorý s dokumentmi pracoval, však sám nevylúčil, že je možný aj výklad, ktorý špionáž popiera. Presvedčenie, že ide v Tukovom prípade o politický monster-proces, výrazne zasiahlo medzinárodné renomé ČSR a najmä v britských a francúzskych kruhoch posilnilo presvedčenie o ČSR ako "predsieni sovietov". Presvedčenie o nespravodlivosti procesu zdieľali aj československý minister Jaromír Nečas, ktorého Tuka neskôr intervenciou vyslobodil z koncentračného tábora, a rovnako šéf Národných demokratov Karel Kramář, jeden zo zakladateľov ČSR, ktorý podľa osobného tajomníka prof. Tuku z tej doby ponúkal Tukovi pomoc pri úteku do exilu. Tuka bol napokon odsúdený pričom v záverečnej reči zdôraznil, že „rozsudkom týmto kladú sa základy slovenského štátu na stá a stá rokov“. Odmietol miesto v snemovni, ktoré mu HSĽS ponúkala v rámci mandátov z druhého skrutínia a nastúpil výkon trestu, počas väčšej časti trestu neboli umožnené návštevy ani jeho manželke. V roku 1937 bol Tuka „prepustený“ do domáceho väzenia v Plzni so zákazom stykov s bývalými spolupracovníkmi.

V rokoch 19381939 sa podieľal na záchrane aspoň časti území južného Slovenska pred maďarskými nárokmi (Prvá viedenská arbitráž), a hoci nebol v aktívnej politike, Tisova prvá vláda často vyžadovala jeho právnu pomoc v spore s Maďarskom (Jeho radu nepodpísať arbitrážny výrok: „nech si to podpíšu Česi, my potom napadneme neplatnosť rozsudku pre nezávislé Slovensko“ vraj Jozef Tiso nemohol reálne politicky aplikovať, avšak takéto hodnotenie neberie do úvahy to, že i Mníchov bol neskôr anulovaný práve pre nedostatok vôle, navyše slovensko - maďarské vzťahy boli počas vojny dvakrát - v roku 1943 a 1944 - blízko ku revízii hraníc, a neuznanie jej platnosti mohlo byť vhodnou rokovacou pozíciou). Tuka sa rýchlo stal ikonou radikálneho profašistického krídla HSĽS a jedným z hlavných kandidátov na predsedu strany, na druhej strane však Tisov vplyv jeho aktivity paralyzoval. Počas neskorej jesene 1938 už plne presadzoval nezávislosť Slovenska, čoho príkladom bol bardejovský prejav v decembri 1938.

12. februára 1939 získal Tuka Hitlerovu podporu pre samostatnosť Slovenska, hoci dovtedy Nemecko uprednostňovalo autonómne postavenie Slovenska v rámci pronemecky orientovanej, politicky úplne oslabenej a plne závislej a germanizovanej ČSR. Počas pokusu o vojenský prevrat na Slovensku 9. a 10. marca 1939 (tzv. Homolov puč) bol Tuka internovaný spolu s Alexandrom Machom, M. Černákom a ďalšími. Niektorí československí historici považujú internáciu za správnu pre „vlastizradné“ rokovania s Nemeckom. Vzhľadom na rozsudok čs. Národného súdu, podľa ktorého stratila ČSR po Mníchove nezávislosť, nemožno považovať konanie proti nej za vlastizradu, suverénny štát nemožno zradiť rokovaním, ktorým sa má dosiahnuť obnova suverenity aspoň pre časť jeho bývalého štátneho územia.

Po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939 sa Tuka stal zástupcom predsedu vlády. Po vyhlásení Moravskoslovenskej národnej rady podporoval snahu o pripojenie Moravského Slovenska s Valašskom k Slovensku, čo bol podľa niektorých pozorovateľov vzhľadom na nemeckú politiku v stredoeurópskom priestore nereálny zámer. Toto hodnotenie však vyvracia dlhodobá tolerancia proslovenských spolkov na Morave zo strany Nemecka a ochota časti nemeckého vedenia na takýto ústupok výmenou za zabezpečenie politickej lojality SR. Jeho politický vplyv sa znásobil po odchode Karola Sidora zo slovenskej politiky za veľvyslanca pri Svätej stolici v Ríme.

Po voľbe Jozefa Tisa za prezidenta sa Tuka ako popredný exponent radikálnej politiky postupnej stal predsedom vlády. Jeho snaha o radikalizáciu hospodárskej a sociálnej politiky Slovenska a jej jednoznačnú orientáciu na Nemecko viedli k ostrému stretu so snahami Ďurčanského o neutralizáciu slovenskej zahraničnej politiky. Triumvirát Tuka - Ďurčanský - Mach sa na jar 1940 rozpadol a na priamy nemecký diktát pri tzv. salzburských rokovaniach v júli 1940 došlo k posilneniu profašistického Tukovho krídla v slovenskej politike. Tuka bol na naliehanie Hitlera vymenovaný za predsedu vlády, Mach za ministra vnútra.

Koncom roka 1940 pripravoval Tuka odstránenie Tisa z politického života jeho menovaním za biskupa. Prezidentom sa mal stať Tuka, predsedom vlády umiernený Sidor (pre upokojenie Svätej stolice a umiernenej časti poslancov Snemu), isté zmeny sa mali udiať aj vo vláde. V januári 1941 Tisovo krídlo využilo spravodajskú hru čs. odboja a obvinilo Tuku z príprav prevratu.

Od roku 1941 sa Tuka sústredil na zahraničnú politiku a židovskú otázku. V zahraničnej politike sa snažil pomerne úspešne budovať chorvátsko-slovensko-rumunskú alianciu v nemeckom tieni. V septembri 1941 sa Tuka spolu s členmi Deutsche Partei a HG zásadnou mierou podieľal na rýchlom vypracovaní a prijatí Vládneho nariadenia o právnom postavení Židov, ktoré de facto obnovovalo stredoveké diskriminačné opatrenia voči židovskej komunite. Opatrenia sa v praxi rozšírili nad rámec nariadenia aj voči židovským náboženským obciam, čo v roku 1943 Najvyšší správny súd označil za protiprávne a neplatné, čo však bolo už neskoro, pretože takmer 2/3 slovenských Židov boli mimo územia krajiny a veľká časť z nich už ani pravdepodobne nežila.

Od roku 1942 sa Tuka dostával do čoraz väčšej osobnej i politickej izolácie, počnúc v otázke vysťahovania slovenských Židov, ktoré bolo zastavené už v októbri 1942, a pokračujúc Snaczkého aférou, v pozadí ktorej stála česko-slovenská opozícia v armáde. V roku 1943 bol Tuka opäť zvolený za predsedu slovensko-nemeckej spoločnosti, ale zdravotný stav, najmä druhá mozgová príhoda, spolu s lavírovaním Alexandra Macha ako i označovaním Tuku za pansláva, ktorý sa obklopuje katolíckymi kruhmi (Vodrážka, biskup Buzalka, dr. F. Jankovič, atď.) zo strany nemeckých agentov a ultraradikálov jeho izoláciu posilňovali. V decembri 1943 sa vzdal funkcie podpredsedu strany a v januári 1944 súhlasil s odstúpením z funkcie predsedu vlády, najmä pod vplyvom D. Wisliczenyho a časti nemeckých diplomatov. Boje o nástupníctvo, keď HG a skupina okolo časopisu Náš boj odmietala Alexandra Macha ako predsedu vlády, znamenali odklad riešenia požiadavky na odstúpenie Vojtecha Tuku. Po vypuknutí SNP v Banskej Bystrici Joachim von Ribbentrop, nemecký minister zahraničných vecí, presadzoval jeho zotrvanie vo funkcii napriek zdravotnému stavu. 5. septembra 1944 podal Tuka demisiu svojej vlády a aktívneho politického života sa ďalej nezúčastňoval.

V čase príchodu česko-slovenských a sovietskych jednotiek emigroval ťažko chorý a imobilný Vojtech Tuka spolu s ošetrovateľmi, osobným lekárom a manželkou Boženou na územie západného Rakúska, kde bol po kapitulácii Nemecka zajatý spojeneckými vojskami a vydaný česko-slovenským orgánom. V roku 1946 bol pre svoju účasť na rozbití ČSR a aktívnu fašistickú pronemeckú politiku, ako i pre svoju účasť na vyhladzovacej protižidovskej politike v období rokov 1939-1944, odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti.