Vojtech Tuka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vojtech Tuka
Vojtech Tuka
slovenský politik, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS

Narodenie 4. júl 1880
Štiavnické Bane
Úmrtie 20. august 1946 (66 rokov)
Bratislava

Vojtech Lazár Tuka (* 4. júl 1880, Štiavnické Bane[1] – † 20. august 1946, Bratislava) bol slovenský politik, predstaviteľ radikálneho pronacistického krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, jeden z organizátorov odsunu slovenských Židov.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa do rodiny učiteľa Antona Tuku (v zázname o krste Vojtecha uvedený ako "ludimagister") a Heleny, rod. Cserny. Zvláštne druhé krstné meno Lazár dostal po krstnom otcovi, ktorým bol žemberovský farár Lazár Bittner. Ako chránenec bulharského cára Ferdinanda Coburga a vychovávateľ následníka trónu a neskoršieho cára Borisa III. získal možnosť študovať právo v Budapešti, neskôr absolvoval študijné pobyty v Paríži a Berlíne. Pod ochranou slovenského arcibiskupa kaločského Jura Častku sa stal profesorom na právnickej akadémii v Päťkostolí (Pécs).

Politické aktivity do roku 1929[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko-slovanské prostredie ho ovplyvnilo, a keďže utkvel v teoreticko-právnych smeroch, ktoré si osvojil na katolíckych školách v Paríži, stal sa čoskoro známym príslušníkom slovenskej sekcie Krajinskej kresťansko-socialistickej strany. Jeho politické zmýšľanie tej doby, ktoré sa v ústavnoprávnej oblasti stalo základom neskoršieho diela a pôsobenia, sa prejavilo v pätkostolskej dizertačnej práci Sloboda, politická štúdia (A szabadság, politikai tanulmány).

V roku 1910 sa stal členom predsedníctva Krajinskej kresťansko-socialistickej strany (antisemitskej) za jej slovenskú sekciu. V roku 1914 sa stal mimoriadnym profesorom štátneho práva a medzinárodného práva na Kráľovskej univerzite Sv. Alžbety v Bratislave, riadna profesúra mu bola zamietnutá kvôli slovenskej národnosti. V rokoch 1915-1916 navštevoval ako jediný predprevratový Slovák kňaza Jozefa Kačku, Hlinkovho spolukňaza, uväzneného za protivojnové a proruské kázne.

Tuka odmietol v roku 1919 presťahovanie Alžbetínskej univerzity do Päťkostolia (Pécsu) v Maďarsku ako i ponuku na riadnu profesúru v Maďarsku, a prihlásil sa do služieb čs. štátu na novej česko-slovenskej štátnej univerzite v Bratislave. V prihláške zdôraznil, že z čias Uhorska sú známe jeho stanoviská vo veci autonómie a federalizmu, a že je stúpencom autonómie Slovenska. To spôsobilo, že ako jediný menovaný slovenský profesor právnych a štátnych vied s 15-ročnou praxou nebol prijatý do služieb univerzity, na druhej strane Ministerstvo pre zjednotenie zákonov mu ponúklo spoluprácu na odbornej úrovni. Tuka túto ponuku okrem iného považoval za osobnú urážku, keďže znamenala prácu v úplnom protiklade k jeho právnym a politickým názorom. Rýchlo sa stal jedným z vodcov v HSĽS a bol zakladateľom jej organizácie Rodobrana. V rokoch 19251929 pôsobil ako poslanec Národného zhromaždenia v Prahe; viedol kampane za „federalizáciu“ Česko-Slovenska, vo Viedni vydával Correspondence slovaque a získaval pre ideu nezávislosti sympatie niektorých cudzích štátov, najmä Francúzska, Nemecka, Talianska, Anglicka a Japonska, ale aj bielej ruskej emigrácie.

Tukova aféra, súd a väzenie (1929 - 1937)[upraviť | upraviť zdroj]

Takzvanú "Tukovu aféru" inicioval jeho článok V desiatom roku Martinskej deklarácie zverejnený 1. januára 1928 v ľudáckom denníku Slovák, v ktorom označil zápisnicu z porady z 31. októbra 1918 za tajnú klauzulu Martinskej deklarácie, ktorá vraj obmedzovala dĺžku trvania československého štátu na desať rokov (teda do októbra 1928). Tuka takto vyzýval na uplatnenie samourčovacieho práva a vyhlásenia samostatnosti Slovenska. Cieľom článku [2] bolo aktivizovať radikálnych autonomistov v HSĽS.  Poslanec Československej národno-demokratickej strany Milan Ivanka v máji 1928 podal na Tuku trestné oznámenie a Imunitný výbor 20. decembra 1928 odporučil zbaviť ho poslaneckej imunity, s čím snemovňa súhlasila. Dňa 3. januára 1929 ho zatkli a previezli do vyšetrovacej väzby v Bratislave[2]. V procese, ktorý vzbudil reakcie doma i v zahraničí, bol usvedčený a odsúdený za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia.

Názory na aféru a súd[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa časti historikov sa podarilo preukázať oprávnenosť procesu po odtajnení maďarských archívov. I. Kamenec, ktorý s dokumentmi pracoval, však sám nevylúčil, že je možný aj výklad, ktorý špionáž popiera. Podozrenie, že v Tukovom prípade ide o politický monster-proces, výrazne zasiahlo medzinárodné renomé ČSR a najmä v britských a francúzskych kruhoch posilnilo názor o ČSR ako "predsieni sovietov". Presvedčenie o nespravodlivosti procesu zdieľali aj československý minister Jaromír Nečas (ktorého Tuka neskôr intervenciou vyslobodil z koncentračného tábora) a rovnako šéf Národných demokratov Karel Kramář, jeden zo zakladateľov ČSR, ktorý podľa osobného tajomníka Tuku z tej doby, ponúkal Tukovi pomoc pri úteku do exilu.

Presadzoval spoluprácou s Maďarskom nezávislosť Slovenska?[upraviť | upraviť zdroj]

Tuka v záverečnej reči zdôraznil, že „rozsudkom týmto kladú sa základy slovenského štátu na stá a stá rokov“. Odmietol miesto v snemovni, ktoré mu HSĽS ponúkala v rámci mandátov z druhého skrutínia a nastúpil výkon trestu. Počas väčšej časti trestu neboli umožnené návštevy ani jeho manželke. V roku 1937 bol Tuka „prepustený“ do domáceho väzenia v Plzni so zákazom stykov s bývalými spolupracovníkmi.

Tuku súdili za vlastizradu, špionáž, prípravu úkladov (rozvracania) proti Československej republike a to na základe zákona na ochranu republiky (platil od roku 1923). V najväčšom politickom súdnom procesu tej doby spolu s Tukom zasadli na lavici obžalovaných aj Anton Snaczký (odsúdený na 5 rokov) a Alexander Mach (oslobodený)[2]. Tuka so Snaczkým boli obvinení zo spáchania zločinu vojenskej zrady, ktorej sa mali dopustiť tým, že v rokoch 1923 – 1924 zriadili vo Viedni vyzvedačskú kanceláriu a vyzradili cudzím vojenským činiteľom utajované skutočnosti, týkajúce sa obrany republiky. Zároveň, spolu s Machom, zorganizovali Rodobranu s cieľom odtrhnutia Slovenska od ČSR. 

„Od začiatku 20. rokov jeho aktivity vyvolávali podozrenia z iredentistickej činnosti v prospech Maďarska s cieľom obnovenia územnej integrity bývalého Uhorska. Už po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov začal pôsobiť v zákulisí maďarských opozičných strán,“ píše historik Maroš Hertel s tým, že išlo len o zastieranie. Tuka totiž od začiatku sledoval snahy o autonómiu a neskôr aj samostatnosť Slovenska, uchádzal sa teda aj o podporu opozičných nemeckých a maďarských strán a pomoc zo zahraničia. Uvažoval dokonca o povstaní na Slovensku za pomoci Rodobrany, pri ktorom by pomohli aj maďarské a poľské vojenské oddiely.

Soňa Gyarfašová: Storočie procesov: Ako súdili Tisa, Husáka či Tuku, sme.sk , 29. novembra 2013[3]

Ako ukázal ďalší vývoj, Tukove plány o samostatnom Slovensku sa splnili aj keď nie s pomocou Maďarska a Poľska.

Vojnové obdobie a trest smrti[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 19381939 sa podieľal na záchrane aspoň časti území južného Slovenska pred maďarskými nárokmi (Prvá viedenská arbitráž), hoci nebol v aktívnej politike. Tisova prvá vláda často vyžadovala jeho právnu pomoc v spore s Maďarskom (Jeho radu nepodpísať arbitrážny výrok: „nech si to podpíšu Česi, my potom napadneme neplatnosť rozsudku pre nezávislé Slovensko“ vraj Jozef Tiso nemohol reálne politicky aplikovať, avšak takéto hodnotenie neberie do úvahy to, že i Mníchov bol neskôr anulovaný práve pre nedostatok vôle, navyše slovensko - maďarské vzťahy boli počas vojny dvakrát - v roku 1943 a 1944 - blízko ku revízii hraníc, a neuznanie jej platnosti mohlo byť vhodnou rokovacou pozíciou). Tuka sa rýchlo stal ikonou radikálneho profašistického krídla HSĽS a jedným z hlavných kandidátov na predsedu strany, na druhej strane však Tisov vplyv jeho aktivity paralyzoval. Počas neskorej jesene 1938 už plne presadzoval nezávislosť Slovenska, čoho príkladom bol bardejovský prejav v decembri 1938.

12. februára 1939 získal Hitlerovu podporu pre samostatnosť Slovenska, hoci dovtedy Nemecko uprednostňovalo autonómne postavenie Slovenska v rámci pronemecky orientovanej, politicky úplne oslabenej a plne závislej a germanizovanej ČSR. Počas pokusu o vojenský prevrat na Slovensku 9. a 10. marca 1939 (tzv. Homolov puč) bol Tuka internovaný spolu s Alexandrom Machom, M. Černákom a ďalšími. Niektorí československí historici považujú internáciu za správnu pre „vlastizradné“ rokovania s Nemeckom. Vzhľadom na rozsudok čs. Národného súdu, podľa ktorého stratila ČSR po Mníchove nezávislosť, nemožno považovať konanie proti nej za vlastizradu, suverénny štát nemožno zradiť rokovaním, ktorým sa má dosiahnuť obnova suverenity aspoň pre časť jeho bývalého štátneho územia.

Po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939 sa stal zástupcom predsedu vlády. Po vyhlásení Moravskoslovenskej národnej rady podporoval snahu o pripojenie Moravského Slovenska s Valašskom k Slovensku, čo bol podľa niektorých pozorovateľov vzhľadom na nemeckú politiku v stredoeurópskom priestore nereálny zámer. Toto hodnotenie však vyvracia dlhodobá tolerancia proslovenských spolkov na Morave zo strany Nemecka a ochota časti nemeckého vedenia na takýto ústupok výmenou za zabezpečenie politickej lojality SR. Jeho politický vplyv sa znásobil po odchode Karola Sidora zo slovenskej politiky za veľvyslanca pri Svätej stolici v Ríme.

Po voľbe Jozefa Tisa za prezidenta sa ako popredný exponent radikálnej politiky postupnej stal predsedom vlády. Jeho snaha o radikalizáciu hospodárskej a sociálnej politiky Slovenska a jej jednoznačnú orientáciu na Nemecko viedli k ostrému stretu so snahami Ďurčanského o neutralizáciu slovenskej zahraničnej politiky. Triumvirát Tuka - Ďurčanský - Mach sa na jar 1940 rozpadol a na priamy nemecký diktát pri tzv. salzburských rokovaniach v júli 1940 došlo k posilneniu profašistického Tukovho krídla v slovenskej politike. Tuka bol na naliehanie Hitlera vymenovaný za predsedu vlády, Mach za ministra vnútra.

Koncom roka 1940 pripravoval odstránenie Tisa z politického života jeho menovaním za biskupa. Prezidentom sa mal stať Tuka, predsedom vlády umiernený Sidor (pre upokojenie Svätej stolice a umiernenej časti poslancov Snemu), isté zmeny sa mali udiať aj vo vláde. V januári 1941 Tisovo krídlo využilo spravodajskú hru čs. odboja a obvinilo Tuku z príprav prevratu.

Od roku 1941 sa sústredil na zahraničnú politiku a židovskú otázku. V zahraničnej politike sa snažil pomerne úspešne budovať chorvátsko-slovensko-rumunskú alianciu v nemeckom tieni. V septembri 1941 sa Tuka spolu s členmi Deutsche Partei a HG zásadnou mierou podieľal na rýchlom vypracovaní a prijatí Vládneho nariadenia o právnom postavení Židov, ktoré de facto obnovovalo stredoveké diskriminačné opatrenia voči židovskej komunite. Opatrenia sa v praxi rozšírili nad rámec nariadenia aj voči židovským náboženským obciam, čo v roku 1943 Najvyšší správny súd označil za protiprávne a neplatné, čo však bolo už neskoro, pretože takmer 2/3 slovenských Židov boli mimo územia krajiny a veľká časť z nich už ani pravdepodobne nežila.

Od roku 1942 sa dostával do čoraz väčšej osobnej i politickej izolácie, počnúc v otázke vysťahovania slovenských Židov, ktoré bolo zastavené už v októbri 1942, a pokračujúc Snaczkého aférou, v pozadí ktorej stála česko-slovenská opozícia v armáde. V roku 1943 bol opäť zvolený za predsedu slovensko-nemeckej spoločnosti, ale zdravotný stav, najmä druhá mozgová príhoda, spolu s lavírovaním Alexandra Macha ako i označovaním Tuku za pansláva, ktorý sa obklopuje katolíckymi kruhmi (Vodrážka, biskup Buzalka, dr. F. Jankovič, atď.) zo strany nemeckých agentov a ultraradikálov jeho izoláciu posilňovali. V decembri 1943 sa vzdal funkcie podpredsedu strany a v januári 1944 súhlasil s odstúpením z funkcie predsedu vlády, najmä pod vplyvom D. Wisliczenyho a časti nemeckých diplomatov. Boje o nástupníctvo, keď HG a skupina okolo časopisu Náš boj odmietala Alexandra Macha ako predsedu vlády, znamenali odklad riešenia požiadavky na odstúpenie Vojtecha Tuku. Po vypuknutí SNP v Banskej Bystrici Joachim von Ribbentrop, nemecký minister zahraničných vecí, presadzoval jeho zotrvanie vo funkcii napriek jeho zlého zdravotného stavu. 5. septembra 1944 podal Tuka demisiu svojej vlády a aktívneho politického života sa ďalej nezúčastňoval.

V čase príchodu česko-slovenských a sovietskych jednotiek emigroval ťažko chorý a imobilný (na vozíčku) spolu s ošetrovateľmi, osobným lekárom a manželkou Boženou na územie západného Rakúska, kde bol po kapitulácii Nemecka zajatý spojeneckými vojskami a vydaný česko-slovenským orgánom. V roku 1946 bol pre účasť na rozbití ČSR a aktívnu fašistickú pronemeckú politiku, ako i pre účasť na vyhladzovacej protižidovskej politike v období rokov 1939-1944, odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti.

V júli 1997 švajčiarska banková asociácia (Swiss Bankers Association) zverejnila zoznam spiacich kont vo švajčiarských bankách po 2 svetovej vojne. Doteraz boli na ňom identifikovaní len 3 občania zo Slovenska: Ján Klinovský, Friedrich Wirth a Vojtech Tuka, čo vzbudilo pobúrenie[4] ako aj úvahy ako s Tukovým kontom naložiť[5] aj keď zatiaľ nie je známa výška vkladu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Záznam o narodení a krste v matrike farnosti Štiavnické Bane; záznam č. 66
  2. a b c Tomáš Gális: Tukova aféra, .tyzden.sk, 11. október 2009
  3. Soňa Gyarfašová: Storočie procesov: Ako súdili Tisa, Husáka či Tuku, sme.sk , 29. novembra 2013
  4. "Jews angry Swiss bank list includes possible Nazis". Bangor Daily News 109 (34) (Bangor, Maine: Bangor Publishing). Associated Press. 25 July 1997. p. A6. (Anglicky)
  5. Borský, Daniel (14 August 1997). "Jewish leaders decide not to pursue Tuka's Swiss stash". The Slovak Spectator (Bratislava, Slovakia: The Rock). (Anglicky)

Literatura[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pierre Blet: Pius XII. a druhá světová válka ve světle vatikánských archívů, Matice cyrilometodějská, 2001 (ISBN 80-7266-082-9)
  • BOROVIČKA, Michael. Kolaboranti : 1939-1945. Praha ; Litomyšl : Paseka, 2007. 399 s. ISBN 978-80-7185-846-1. Kapitola Mučedník (Jozef Tiso).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]