Jozef Tiso

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jozef Tiso
ThDr. Jozef Tiso – prezident 1.Slovenskej republiky
ThDr. Jozef Tiso – prezident 1.Slovenskej republiky
1. Prezident prvej Slovenskej republiky
V úrade
26. október 1939 – apríl 1945
Predchodca -
Nástupca -
1. Ministerský predseda Prvej Slovenskej republiky
V úrade
14. marec 193926. október 1939
Predchodca -
Nástupca Vojtech Tuka
Osobné informácie
Narodenie 13. október 1887
Veľká Bytča, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 18. apríl 1947 (59 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Politická strana HSĽS
Alma mater Pazmáneum – Viedeň
Profesia kňaz, politik
Národnosť slovenská
Vierovyznanie rímskokatolícke
Pozri aj Politický portál

ThDr. Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča (dnes Bytča) – † 18. apríl, 1947, Bratislava, popravený) bol rímskokatolícky kňaz, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen česko-slovenskej vlády a jediný prezident prvej Slovenskej republiky, vtedajšieho satelitného štátu Tretej ríše. Po vojne bol odsúdený za vlastizradu a popravený.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Rodný dom Jozefa Tisa v Bytči

Narodil sa v Bytči v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa (1862 – 1943) a Terézie, rod. Budíškovej (1863 – 1947) ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval. Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči. V prvom ročníku sa vyučovalo výlučne po slovensky, na škole ale dostal aj základy nemeckého a maďarského jazyka [1][2].

Ako usilovného žiaka s talentom na reči ho rodičia v r. 1898 poslali na nižšie chlapčenské gymnázium v Žiline. Gymnázium bolo v čase Tisovho štúdia úplne pomaďarčené. Z tohto dôvodu zrejme dochádza k zmene transkripcie jeho mena na Tiszó (Tiszo) Józef. Po roku 1918 a 1945 sa z tohto faktu vyvodzovali rozsiahle závery o jeho národnej orientácii, pričom tieto snahy mali propagandistický účel a jednoznačné účelové a politické zameranie [2]. Popri dobrých študijných výsledkoch bol aktívnym členom študijného svojpomocného spolku, ktorý zaobstarával knihy a učebné pomôcky pre chudobných žiakov [3]. V roku 1902 odišiel študovať na piaristické gymnázium do Nitry. Podľa historika Ivana Kamenca z tohto obdobia neexistujú hodnoverné dokumenty o jeho národnej uvedomelosti, pretože svedectvá jeho spolužiakov a blízkych ľudí odzneli až na vrchole jeho politickej kariéry, prípadne ako svedectvo v neskoršom súdnom procese. Podľa svedectva spolužiaka Jozefa Randíka sa v kvinte na otázku triedneho učiteľa spolu s ďalšími 15 spolužiakmi prihlásil za Slováka, pričom nahnevaný učiteľ ich bez ohľadu na ich prejav všetkých okrem jedného zapísal ako Maďarov [4]. Údajne ďalej prejavil pod vplyvom staršieho kolegu Jozefa Koptáka záujem o slovenské dejiny a slovenský spisovný jazyk a zúčastnil sa viacerých národne orientovaných činov, ktoré mohli mať za dôsledok jeho vylúčenie [5]. Ak by aj boli svedectvá pravdivé, jeho hlbšia národná orientácia zrejme zostala skrytá pred jeho učiteľmi a biskupom, inak by ho neodporučili na ďalšie elitné štúdium [6].

Ako výnimočne nadaného ho nitriansky biskup poslal na univerzitu do Viedne na takzvané Pazmáneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy. Na štúdium nastúpil v roku 1906 [7]. Na Pazmáneu vyučovali vynikajúci profesori, pričom Tiso mal možnosť zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi a najnovšími pápežskými encyklikami. V školských hodnoteniach bol najčastejšie charakterizovaný ako vynikajúci, príkladný, povzbudivo pobožný a podobne. Pri zápisoch do semestrov si hlásil slovenský materinský jazyk [8]. V seminári písal kázne popri maďarčine aj v slovenčine. Vďaka svojim vedomostiam a usilovnosti získal funkciu asistenta. V priebehu štúdia mu hrozilo vylúčenie kvôli pohľadnici bývalým spolužiakom nitrianskeho seminára [9], kde spomenul „rozhárané pomery“ v seminári. Rektor seminára obsah zdramatizoval, za dôvod narážky uviedol, že seminár „vypovedal vojnu myšlienke slovenského nacionalizmu“ a žiadal rektora Pazmánea aby bol Tiso vzaný na zodpovednosť. Rektor sa Tisa zastal a prípad bol uzavretý napomenutím. Štúdium ukončil v roku 1910 ako premiant [10] a o rok obhájil svoju dizertačnú prácu na dogmaticko-historickú tému Doctrina parhenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu). Cieľom práce bolo kriticky preskúmať tvrdenie profesora Otta Zöcklera, že reformácia navrátila mariánsky kult k stavu, aký mal v čase ranného kresťanstva [11]. Tiso dospel k záveru, že tvrdenie sa nedá považovať za pravdivé, pretože kult sa viackrát zaznamenal už do začiatku apoštolského kresťanstva. Po schválení dizertácie a vykonaní rigoróznych skúšok bol 15. júla 1911 promovaný za doktora teológie [12].

Kňaz[upraviť | upraviť zdroj]

14. júla 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil za kňaza. Nakoľko Tiso v danom čase nedosiahol predpísaný vek 24 rokov, stalo sa tak na základe výnimky Svätej stolice, o ktorú požiadal nitriansky biskup [13]. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou). Nevykonával iba pastoračnú činnosť, ale zameriaval sa aj na sociálne aktivity zmysle pápežských encyklík [10]. Popri tom vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.

V Oščadnici, kam bol v roku 1910 poslaný ako kaplán, sa veľmi aktívne zapojil do činnosti gazdovského spolku, ktorého cieľom bolo hmotné a duchovné povznesenie miestneho ľudu [14]. Vďaka spolku mohli miestni obyvatelia nakupovať lacnejšie niektoré potraviny a odevy ako u miestneho Žida, v ktorého rukách sa koncentroval takmer všetok obchod. Podobné sociálne aktivity vyvíjal aj na iných miestach svojho pôsobenia. Podľa Ivana Kamenca tu Tiso zrejme prvýkrát podľahol zjednodušenému pohľadu na slovensko-židovské vzťahy, čo nebol vo vtedajšom období ojedinelý jav ani medzi slovenskými vzdelancami a stretol sa aj s tzv. židovskou otázkou a prejavmi antisemitizmu najmä v sociálno-ekonomickej a náboženskej rovine.[10]. Milan Ďurica upozorňuje na spôsob, akým mladý Tiso v danom období reagoval na sociálne problémy – nevyzýval do boja a nevzbudzoval protižidovské nálady, ale snažil sa ukázať jednoduchým ľudom ako svojpomocne zlepšiť svoje postavenie [15]. V roku 1910 sa stal členom Katolíckej ľudovej strany (Néppárt), ktorým bol až do roku 1918. Stranu dobová slovenská tlač považovala za maďarónsku a protislovenskú [16]. Pôvodne bol členom strany aj Andrej Hlinka, ten už ale v danej dobe pôsobil v Slovenskej ľudovej strane, ktorá zvádzala s Katolíckou ľudovou stranou politický boj.

V roku 1911 bol preložený do Rajca. Tam sa venoval zlepšeniu sociálneho postavenia slovenských robotníkov a iných chudobných občanov. Aby zabránil ich ďalšiemu zbedačovaniu úžerou, založil v roku 1912 expozitúru Slovenskej banky v Rajci a stal sa prvým predsedom jej správy [14]. To sa nepáčilo jeho nadriadenému farárovi Karolovi Barošovi, ktorý tento počin nahlásil nitrianskemu biskupovi Battyhánovi. Ten sa uspokojil s Tisovým vysvetlením jeho motívov [17]. Tiso sa ďalej venoval činnosti v miestnom katolíckom spolku Rajeczi katholikus ifjúsági kör, kde však prednášal v slovenčine [14].

V roku 1913 sa stal kaplánom v Bánovciach nad Bebravou.Tam sa zapojil do práce miestnych vzdelávacích spolkov náboženského charakteru Katolícky kruh a Mládenecký spolok a vyučoval náboženstvo na tamojšej meštianskej škole [18]. Kňazskú, pedagogickú a sociálnu prácu vykonával v slovenskom aj maďarskom jazyku. Vyučovaním náboženstva v slovenčine porušoval vládne nariadenie z roku 1909, podľa ktorého vyučovanie náboženstva na ľudových a meštianskych školách malo prebiehať výlučne v maďarčine [19]. Spolupracoval s týždenníkom Kresťan, ktorý bol slovenským orgánom Katolíckej ľudovej strany [20]. V roku 1914 bol kvôli svojej činnosti v miestnych vzdelávacích spolkoch predvolaný hlavným slúžnym Zamaróczym, pričom sa obhajoval, že miestni Slováci musia čítať slovenské časopisy a knihy, nakoľko po maďarsky nevedia. Krátko na to vypukla vojna a prerušila jeho kaplánsku činnosť.

Podľa hodnotenia Ivana Kamenca bol Tiso dôsledným pragmatikom, ktorý chápal, že aby mu väčšina miestnych farníkov rozumela, musí svoje aktivity vykonávať v slovenskom jazyku a v slovenskom duchu. Zároveň sa však snažil nedostať do konfliktu cirkevnou a svetskou mocou [18]. Jeho verejná činnosť pred prvou svetovou vojnou neprekročila hranice farností v ktorých pôsobil..

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval v auguste 1914 ako vojenský kňaz (poľný kurát) k trenčianskemu 71. pešiemu pluku [21]. Väčšinu vojakov tvorili Slováci z okolia Trenčína a Oravy. Pluk bol už od 23. augusta 1914 nasadený v Haliči proti ruskej armáde, pričom pri inak úspešnej ofenzíve utrpel veľké obete. Počas duchovnej starostlivosti o zranených, zmrzačených a umierajúcich spoznal na vlastné oči hrôzy vojny. Popri tom sledoval následky germanizácie a rusifikácie miestneho poľského obyvateľstva, ktoré navyše nemalo dostatok vlastnej inteligencie a trpelo nevzdelanosťou. Na jeseň 1914 bol prevelený do slovinského Mariboru, kde vykonával duchovnú službu v nemocniciach. V Slovinsku sa zoznámil s kňazom Antonom Korošcom[21][22], poslancom rakúskej Ríšskej rady za Slovinskú ľudovú stranu a neskorším juhoslovanským predsedom vlády. Tisa zaujala lepšia organizácia slovinského národného hnutia a činnosť slovinských kňazov. Koncom roka 1914 ochorel na ťažký zápal obličiek. Po liečebnom pobyte v Trenčianskych Tepliciach bol pridelený k posádkovej nemocnici v Komárne a následne prepustený z vojenskej služby. Neskôr na žiadosť rektora nitrianskeho seminára svoje zážitky z vojny publikoval v týždenníku Nyitramegyei Szemle (Obzor Nitrianskej župy), ktorý bol blízky Katolíckej ľudovej strane.

V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre a učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie. Od roku 1921 do roku 1924 – vo veľmi mladom veku – bol biskupský tajomník a učiteľ v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku 1924 sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Aj ako prezident 1. Slovenskej republiky pokračoval Tiso vo svojej práci farára v Bánovciach nad Bebravou (celkovo od 1924 do 1945).

ČSR[upraviť | upraviť zdroj]

Prelomové obdobie 1918 – 1919[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom novembra 1918 (po vzniku Česko-Slovenska) sa stal jedným zo štyroch slovenských zástupcov v miestnej Maďarskej národnej rade v Nitre [23]. 17. novembra 1918 začal Kresťansko sociálny spolok (Keresztény szociális egysület), ktorého bol tajomníkom, vydávať slovensko-maďarský týždenník Nitra-Nyitra. Tiso časopis redigoval a pravidelne doň prispieval článkami [24]. Na konci roka 1918 publikoval anonymne v slovenčine aj maďarčine článok Účtujme, v ktorom pragmaticky konštatoval, že staré štátne útvary a spoločenské poriadky už ďalej nemôžu existovať. 8. decembra 1918 sa zúčastnil na rokovaní Maďarskej národnej rady, ktorá sa vzhľadom na rozvrat hospodárskych pomerov a verejného poriadku rozhodla požiadať veliteľa česko-slovenského vojska o urýchlený príchod do mesta. Na ďalší deň bol jedným z členov delegácie, ktorá viedla vyjednávania v blízkych Rišňovciach. Veliteľ česko-slovenského vojska vymenoval Slovenskú národnú radu, v ktorej bol Tiso zapisovateľom. 19. decembra sa zúčastnil zakladajúceho zhromaždenia Slovenskej ľudovej strany v Žiline, kde ho zvolili za člena výboru strany. Neskôr v Nitre založil miestnu pobočku strany a jej mládežnícku organizáciu Orol. Po príchode nového župana (január 1919) menovaného česko-slovenskou vládou sa stal členom správneho výboru župy. V prelomovom období sa ako kňaz dovolával dodržiavania kresťanských zásad a vyzýval za zachovanie poriadku a disciplíny.

Politikom 1918 – 1938[upraviť | upraviť zdroj]

Tiso sa stal neskôr jednou z vedúcich osobností strany. Strana sa od roku 1925 nazývala Hlinkova slovenská ľudová strana. Andrej Hlinka založil Slovenskú ľudovú stranu ako katolícku stranu v roku 1913 v čase Rakúsko-Uhorska. Strana bojovala za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku a po roku 1923 sa stala najväčšou čisto slovenskou stranou na Slovensku. Bola to jedna z dvoch slovenských strán na Slovensku; ostatné strany buď reprezentovali národnostné menšiny alebo pôsobili (aspoň nominálne) v celom Česko-Slovensku.

V apríli 1920 HSĽS navrhla Tisa na kandidátsku listinu poslancov v trnavskom volebnom okrese. V prvom skrutíniu nedosiahla dostatok voličských hlasov na obsadenie troch poslaneckých miest, v druhom sa vzdal kandidatúry v prospech iného kandidáta [25]. V novembri 1920 vznikol Politický klub katolíckeho duchovenstva slovenskej ľudovej strany, ktorého sa stal podpredsedom, čo sa dá chápať ako hlboký prejav dôvery katolíckeho duchovenstva a cirkevnej hierarchie. V roku 1921 založil nový týždenník Ľudová politika, ktorého vydávanie v roku 1923 zastavil a stal sa hlavným prispievateľom oficiálneho tlačového orgánu strany Slovák [26].

Vo februári 1921 ako biskupský tajomník v Nitre organizoval slávnostnú vysviacku prvých troch slovenských biskupov menovaných v ČSR. Nový nitriansky biskup Karol Kmeťko si Tisa vybral za svojho osobného sekretára a potvrdil ho vo funkcii prokurátora pri diecezálnom cirkevnom súde, funkcii člena disciplinárnej komisie pre učiteľov a riaditeľov škôl a menoval ho za člena komisie pre menovanie farárov. Pri svojej prvej návšteve v Ríme v októbri 1921 Kmeťko predložil pápežovi návrh na menovanie Tisa monsignorom. Titul stratil podľa cirkevného práva už o pár mesiacov so smrťou pápeža, ktorý ho menoval a o jeho potvrdenie nepožiadal [27].

12. júna 1921 mal na orolskej manifestácii v Bánovciach použiť protičeské výroky, začo bol v roku 1923 osúdený na 2 mesiace väzenia a 400 korún pokuty (z trestu si nakoniec odpykal iba 14 dní).[25] (Podľa Milana Ďuricu išlo o poukazovanie „na krivdy a neprávosti pražského centralizmu voči slovenskému národu[28]). V tom čase bol už vytipovaný za Hlinkovho nástupcu a tlač ľudovej strany dostala pokyn, aby jeho odsúdenie výrazne spropagovala. Podľa výpovede biskupa Karola Kmeťka bola nadmerná Tisova politická exponácia a odsúdenie za poburovanie dôvodom, prečo bol po obostrannej dohode preložený z biskupského úradu na svoje pôvodné pôsobisko na faru v Bánovciach. O dva mesiace ho povýšil na oblastného dekana celého bánovského dištriktu a menoval ho za hlavného škôldozorcu pre celú nitriansku oblasť.

15. novembra 1925 sa stal poslancom Národného zhromaždenia, ktorým bol až do roku 1939. Zakrátko bol zvolený za predsedu poslaneckého klubu HSĽS. Vo volebnej kapani prednášal často na tému kresťanský socializmus, ku ktorej sa vracal aj neskorších rokoch. Predmetom Tisových parlamentných vystúpení boli otázky štátoprávneho postavenia Slovenska a problém uznania Slovákov za samobytný národ. Napriek ostrej kritike a rétorike, ktorú používal, však ostal až do začiatku roku 1939 pevným zástancom ČSR. Profiloval sa ako konzervatívny politik, ktorému bol radikalizmus cudzí a neangažoval sa ani militantnej fašizoidnej Rodobrane [2]. Autoritárske ambície však prejavoval vyhlasovaním HSĽS za jedinú právoplatnú zástupkyňu slovenského národa napriek tomu, že jej najväšší úspech v demokratických voľbách predstavoval približne polovicu hlasov Slovákov (34,3% všetkých voličov na území Slovenska, vrátane národnostných menšín a Čechov). To zdôvodňoval tým, že strany, ktoré neuznávajú samobytnosť slovenského národa, nemajú právo hovoriť v jeho mene.

Keďže Andrej Hlinka ešte v roku 1923 nekompromisne deklaroval, že bez splnenia požiadavky na autonómiu HSĽS nevstúpi do vlády, hľadala sa po voľbách iná výrazná osobnosť, s ktorou by bolo možné nájsť východisko z rokovaní o zostavení vládnej koalície [29]. Účasť HSĽS vo vláde bola aj v záujme Vatikánu, ktorý v danom čase rokoval s Česko-Slovenskom o zmluve, ktorá mala rozhodnúť o rozhraničení diecéz, z ktorých časť sa stále nachádzala v Maďarsku. Ďalej išlo o uzavretie problému cirkevných majetkov, ktoré mali podliehať pozemkovej reforme a o problém miezd duchovenstva, ktoré boli vyplácané zo štátneho rozpočtu. Vatikán sa preto nazdával, že rokovania budú prebiehať sľubnejšie, ak bude vo vládnej koalícii popri českých lidákoch a kresťanských socialistoch prítomná aj HSĽS. Hlinka bol pozvaný na eucharistický kongres v Spojených štátoch, pričom stranu malo viesť 5-členné direktórium [29]. Tisa poveril zastupovaním v predsedníckej funkcii. Počas Hlinkovej neprítomnosti pristúpil k rokovaniam o vstupe do vlády. Tiso v tom videl prostriedok na dosiahnutie autonómie, zhora’’. Hlinka po návrate kapituloval pod tlakom funkcionárov, ktorí už dohodli účasť a to bez riešenia najaktuálnejších požiadaviek. Tisov postup však schválil a sám pokračoval v rokovaniach. Podľa Ivana Kamenca prejavil Tiso v zložitých rokovaniach „húževnatosť a diplomatickú zdatnosť“.

V januári 1927 HSĽS konečne vstúpila do vlády. Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Ako najúspešnejšie sa uvádzajú jeho aktivity pri výstavbe slovenských kúpeľných stredísk ako napr. Vysoké Tatry a kúpele Sliač. Po vstupe do vlády musela HSĽS zmierniť rétoriku a intenzitu presadzovania autonomistických požiadaviek. Tiso sa ukázal ako zdatný rečník na verejných zhromaždeniach dokazoval správnosť rozhodnutia a obhajoval nové postoje.[30] Už v čase v prípravy vstupu do vlády vysvetľoval, že neústupné presadzovanie požiadaviek by mohlo ohroziť občiansky blok, ktorý bol HSĽS bližší ako prípadný blok socialisticko-komunistický a zároveň hlasovaním za rozpočet zabránila vynútenému vstupu socialistov do vlády.[31] Aj ako vrcholový politik odmietol pridelený ministerský byt v Prahe a miesto toho sa ubytoval v miestom kláštore. Počas pôsobenia vo vláde sa zoznámil s Edvardom Benešom a ďalšími koaličnými partnermi, čo zanechalo dlhodobý vplyv na jeho rozhodnutia aj keď už vo vláde nepôsobil.[32]

8. októbra 1929 (po Tukovej afére) ministri za HSĽS vystúpili z vlády a Tiso sa začal opäť hlbšie venovať vnútrostraníckej práci. V roku 1930 sa stal oficiálnym podpredsedom strany. V rovnakom roku HSĽS predložila svoj ďalší, vcelku mierny[33] autonomistický program, ktorý Tiso začal propagovať v českej verejnosti. Jeho prednáška pražským vysokoškolským študentom bola publikovaná aj ako brožúra s názvom Ideológia slovenskej ľudovej strany. Popri inom v nej prezentoval program teritoriálnej (nie národnej) autonómie. V jej závere vyjadril nádej, že keď sa český národ vymaní z predstáv o nebezpeční autonomistického hnutia Slovákov, „postaví sa verne svojej historickej minulosti na stranu práva a slobody slovenského národa uznaním jeho autonómie v rámci čsl. republiky“.[34]

Po Hlinkovej smrti roku 1938 sa stal Tiso de facto vodcom strany (oficiálne bol zástupcom predsedu strany od roku 1930 do 1. októbra 1939, oficiálnym vodcom strany sa stal po tomto dátume).

Autonómna Slovenská krajina[upraviť | upraviť zdroj]

50 korunová strieborná pamätná minca s reliéfom Tisa z roku 1944

Nacistické Nemecko na základe rozhodnutia Mníchovskej konferencie z 29. septembra 1938 obsadilo Sudety a česko-slovenský prezident Edvard Beneš sa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu a neskôr emigroval z krajiny. 6. októbra 1938 sa v Žiline zišli predstavitelia slovenských politických strán a vyhlásili autonómiu v rámci Česko-Slovenska, čo sa nazýva Žilinská dohoda. Pražský parlament vzápätí prijal ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajiny[35] a prezident E. Hácha 7. októbra 1938 vymenoval J. Tisu za predsedu vlády autonómnej krajiny. Mníchovská dohoda ukladala Česko-Slovensku vyriešiť postavenie maďarskej a poľskej menšiny do troch mesiacov, po neúspechu komárňanských rokovaní 9 – 13. 10. 1938, ktoré za česko-slovenskú stranu viedol J. Tiso, sa hranice Slovenska upravili 2. novembra 1938 rozhodnutím medzinárodnej arbitráže vo Viedni.

Po vyhlásení autonómie sa české a slovenské politické strany na Slovensku (s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov) dobrovoľne zjednotili a v novembri 1938 vytvorili „Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu - Stranu slovenskej národnej jednoty“. Táto strana tvorila základ budúceho autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky. V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky strany okrem HSĽS-Strany slovenskej národnej jednoty, „Nemeckej strany“ (strany Nemcov na Slovensku) a „Zjednotenej maďarskej strany“ (strana Maďarov na Slovensku). HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia na Slovensku.

Slovenská republika[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik Slovenskej republiky[upraviť | upraviť zdroj]

Adolf Hitler si podáva ruku s Jozefom Tisom na návšteve Tisa v Berlíne v októbri 1940, v pozadí Alexander von Dörnberg.
Štandarda prezidenta 1. slovenskej republiky

Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko-Slovenska. Česko-Slovensko malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa 9. marca 1939 bolo na Slovensku vyhlásené štatárium – tzv. Homolov puč. Prezident Emil Hácha odvolal Jozefa Tisu a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala Karola Sidora. Tiež na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a Hlinkova garda. Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska K. Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná Ferdinandom Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1939[36] ostala bez ozveny. V takej situácii prijal J. Tiso 13. marca pozvanie Adolfa Hitlera do Berlína, kde ho počas rozhovorov Hitler žiadal o urýchlené („blitzschnell“) vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína.

Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom Emilom Háchom a predsedom vlády Slovenska Karolom Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem. 14. marca na neverejnom zasadnutí slovenského snemu J. Tiso vo svojom prejave[37] referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty (P. Čarnogurský: …otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada… Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.[38]). Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň Hej, Slováci. Vyhlásenie samostatnosti znamenalo koniec prvej Československej republiky, Čechy a Moravu Hitler následne 15. marca obsadil bez rizika vojenskej konfrontácie so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom.

Poštová známka Slovenského štátu, portrét prezidenta ThDr. Jozefa Tisa, vydaná 14.3.1945, v hodnote 10 korún slovenských.

Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939. 1. októbra 1939 sa stal oficiálne predsedom „Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty“ a 26. októbra sa stal prezidentom Prvej slovenskej republiky.

Nezávislosť Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Postavenie autonómnej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky bolo vystriedané nezávislosťou, získanou od Hitlera na jeho nátlak vo forme politického vydierania slovenskej strany, čo spôsobilo rozpad Česko-Slovenska. Nemecko si „Ochrannou zmluvou“ zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas salzburských rokovaní v júli 1940.

Tiso a židovská otázka[upraviť | upraviť zdroj]

Autonómna vláda pod vedením J. Tisa okrem toho, že iniciovala hromadný odsun Čechov zo Slovenska, 4. novembra 1938 vydala vládne nariadenie o tzv. postrku 7 500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku[39]. Tento zámer sa však Tisovi nepodarilo splniť, lebo väčšina deportovaných sa vrátila späť, pretože maďarské úrady ich odmietli prevziať[40]. Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 po vzore Norimberských zákonov zaviedla i na Slovensku protižidovské rasové zákonodarstvo[41].

9. septembra 1941 vyšlo Nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov[42].

Prezident J. Tiso 15. mája 1942 podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov[43], ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Okolo 1 000 osobám podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona.[44]

Deportácia Židov zo Slovenska začala v marci 1942. 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do 20. novembra 1942. V priebehu roka 1942 zo Slovenska odtransportovali celkovo 57 628 slovenských Židov, z ktorých podľa dostupných údajov prežilo len 280 až 800 osôb.

Napriek snahe niektorých slovenských predstaviteľov (A. Mach 8. 2. 1943: Príde marec, príde apríl a pôjdu transporty!) a vďaka protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943 a celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom[45] aj v Slovenskom sneme[45] sa deportácie zo Slovenska zastavili až do októbra 1944. Tiso voči Židom vystupoval podobne agresívne ako predstavitelia radikálneho krídla HSĽS. Ak aj mal miernejší názor, čomu nasvedčujú viaceré svedectvá, nedal smerom k verejnosti o tom žiadny signál.[44]

Znova začali v októbri 1944 po tom, čo bolo Slovensko obsadené Nemcami a bolo potlačené Slovenské národné povstanie a keď sa červená armáda prebila k slovenskej hranici. Nemecko sa rozhodlo okupovať Slovensko, čím krajina stratila aj zvyšok nezávislosti. Počas okupácie bolo deportovaných 13 500 Židov a uväznených ďalších 5 000.

Slovenské národné povstanie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí SNP, Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení povstania v Banskej Bystrici 30. októbra 1944 vystúpil na terajšom Námestí SNP s ďakovným prejavom[46] a vyznamenával nemeckých vojakov.[47]

Proces a poprava[upraviť | upraviť zdroj]

Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945, ušiel a skrýval sa v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho objavila americká vojenská polícia, ktorej bol vydaný po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde, napokon bol odsúdený za zradu na trest smrti obesením. Proces sa začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947 prostredníctvom sudcu JUDr. Igora Daxnera. Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli JUDr. Ernest Žabkay a JUDr. Martin Grečo. Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj Ferdinand Ďurčanský (v neprítomnosti) a Alexander Mach na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní).

Vláda odporučila prezidentovi Benešovi zamietnuť žiadosť o milosť v pomere hlasov 17:6 (za prijatie žiadosti hlasovali poslanci Demokratickej strany a Čs. strany ľudovej). Jozef Tiso bol popravený v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. Neskôr bol v tajnosti pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 46.
  2. a b c Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 18.
  3. Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 47.
  4. Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 48.
  5. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 28.
  6. Lukan, W. Študentské roky Jozefa Tisu vo Viedni (1906 – 1911), str. 73.
  7. Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 19.
  8. Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 49.
  9. Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 20.
  10. a b c Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 21.
  11. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 41.
  12. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 42.
  13. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 34.
  14. a b c Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 51.
  15. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 55.
  16. Potemra, M. Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918, str. 38.
  17. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 59.
  18. a b Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 23.
  19. Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 52.
  20. Potemra, M., Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918, str. 35.
  21. a b Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 53.
  22. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 66.
  23. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 70.
  24. Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 27.
  25. a b Bartlová, A. Jozef Tiso – funkcionár HSĽS a poslanec…, str. 78.
  26. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 80.
  27. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 82 – 83.
  28. Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 86 – 87.
  29. a b Bartlová, A. Jozef Tiso - funkcionár HSĽS a poslanec…, str. 80.
  30. Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 47.
  31. Fabricius M. – Suško L., Jozef Tiso – Prejavy a články (1913 – 1938), str. 269 – 207.
  32. Bartlová, A. Jozef Tiso – funkcionár HSĽS a poslanec…, str. 81.
  33. Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 52.
  34. Fabricius M. – Suško L., Jozef Tiso - Prejavy a články (1913-1938), str. 308.
  35. 1432. zpráva ústavno-právneho výboru. Ústavný zákon č. 299/1938 Sb. zo dňa 22. novembra 1938, o autonómii Slovenskej krajiny [online]. Praha : Státní tiskárna, [cit. 2012-06-10]. Dostupné online.
  36. Proklamácia slovenskej samostatnosti z 11. 3. 1939 Ferdinanda Ďurčanského [online]. sk.wikisource.org, 30.12.2005, [cit. 2012-06-10]. Dostupné online.
  37. Vystúpenie J. Tisa 14. marca 1939 [online]. sk.wikisource.org, [cit. 2010-01-25]. Dostupné online.
  38. Pavol Čarnogurský, 14. marec 1939 (Bratislava 1992, s. 247 – 251)
  39. Eduard Nižňnanský:Od demokracie k diktatúre, Historická revue č. 3/2012, str. 23, 25
  40. Historická revue č. 3/2012,str.23
  41. E. Nižňanský, Holokaust na Slovensku, 1-5. Bratislava: NMS/ZNO, 2001-2004
  42. Nariadenie o právnom postavení Židov In: Zvesti Ministerstva školstva a národnej osvety, Ročník IV. zo dňa 15. septembra 1941
  43. Ústavný zákon zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní Židov [online]. sk.wikisource.org, 2.2.2007, rev. 2007-02-07, [cit. 2012-06-10]. Dostupné online. [ ]
  44. a b Kováčová, V. Dr. Jozef Tiso a riešenie židovskej otázky na Slovensku. Múzeum SNP, Banská Bystrica, s. 5
  45. a b Hradská K.: Prípad Wisliceny / Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 1999. s. ?
  46. Prejav Jozefa Tisa v Banskej Bystrici 30. 10. 1944 [online]. sk.wikisource.org, [cit. 2010-01-25]. Dostupné online.
  47. LACKO, Martin. Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava : Slovart, 2000. ISBN 978-80-8085-575-8.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]