Daniel Lipšic

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Daniel Lipšic
Daniel Lipšic pri podpise dohody o spolupráci s Dnepropetrovskou oblasťou, 2011
Daniel Lipšic pri podpise dohody o spolupráci s Dnepropetrovskou oblasťou, 2011
Bývalý minister vnútra Slovenskej republiky
V úrade
9. júla 20104. apríla 2012
Predchodca Robert Kaliňák
Nástupca Robert Kaliňák
Bývalý minister spravodlivosti Slovenskej republiky
V úrade
16. október 20028. február 2006
Predchodca Ján Čarnogurský
Nástupca Lucia Žitňanská
Osobné informácie
Narodenie 8. júl 1973 (41 rokov)
Bratislava, ČSSR
Politická strana KDH (1998 – 2012)
NOVA (od 2012)
Alma mater Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave,
Harvard Law School
Profesia advokát, poslanec NR SR
Manželka Beáta Lipšicová, rod. Oravcová
Deti Alexander Lipšic
Peter Lipšic
Národnosť slovenská
Vierovyznanie rímskokatolík
www.lipsic.sk
Pozri aj Politický portál

JUDr. Daniel Lipšic, LL.M. (* 8. júl 1973, Bratislava) je slovenský právnik (advokát) a konzervatívny politik, nezaradený poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, člen Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť, bývalý podpredseda vlády a minister spravodlivosti, bývalý minister vnútra. Do 28. mája 2012 bol členom KDH, v ktorom zastával funkciu podpredsedu, následne s poslankyňou NR SR Janou Žitňanskou a žurnalistom Gáborom Grendelom založili politickú stranu Nová väčšina – Dohoda (D. Lipšic).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Daniel Lipšic sa narodil 8. júla 1973 v Bratislave v lekárskej rodine.[1] Stredoškolské vzdelanie získal na Gymnáziu Grösslingová 18 v Bratislave.[2] V rokoch 1991 – 1996 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v rámci ktorého sa zúčastnil študijných pobytov na právnickej škole na Univerzite v Minneapolise a v Centre práva Univerzity v Georgetowne, Washingtone D.C. v USA (1994).

V roku 1997 získal titul PhD., po úspešnom zložení kandidátskej dizertačnej práce na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Postgraduálne štúdium na Harvard Law School v rokoch 1998 – 2000 ukončil obdržaním titulu Master of Laws (LL.M.). Z cudzích jazykov ovláda angličtinu, nemčinu a ruštinu.[3]

Právnická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1996 – 1997 bol riaditeľom projektu konkurzného práva v Poradenskom stredisku pre slovenské podniky a banky. Počas základnej vojenskej služby (1997 – 1998) pôsobil na Vojenskej obvodnej prokuratúre v Prešove. Následne bol v období rokov 1997 – 1998 členom Rady expertov Inštitútu konkurzného práva. V advokátskej kancelárii Valko & Partners pracoval v roku 1998 a neskôr od 1. apríla do 15. októbra 2002.

Ako vedúci úradu Ministerstva spravodlivosti SR zložil 22. novembra 2001 justičné skúšky[4] a 28. januára 2002 bol zapísaný do zoznamu Slovenskej advokátskej komory ako advokát s odborným zameraním na všeobecnú prax.[5]

Politická činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Počas vysokoškolského štúdia zastával funkciu predsedu (1991 – 1995) pravicovo orientovanej mládežníckej organizácie Občiansko-demokratická mládež, ktorá bola založená roku 1991. Ako predseda ODM sa taktiež zúčastnil 6. celoslovenského Snemu Kresťanskodemokratického hnutia, ktorý prebiehal 23. – 24. októbra 1993 v Ružomberku.[6] Na 12. Sneme KDH, 21. októbra 2000 v Trenčine, bol za účasti 448 delegátov zastupujúcich všetky zložky tohto hnutia zvolený za podpredsedu KDH pre vnútornú politiku.[7]

Ako nominant KDH zastával 9. decembra 199831. marca 2002 funkciu vedúceho úradu Ministerstva spravodlivosti SR. Na vlastnú žiadosť bol z tejto pozície odvolaný, v súvislosti so začatím účinnosti zákona o štátnej službe, podľa ktorého sú miesta vedúcich úradov na ministerstvách apolitické. Podľa vlastných vyjadrení sa kvôli funkcii na ministerstve nechcel vzdať členstva v strane.[8]

Voľby Poradie na kandidátnej listine Platné preferenčné hlasy
(počet)
Platné preferenčné hlasy
(podiel)
Poradie v počte preferenčných hlasov
2002 6. miesto 42 727 18,01% 4. miesto[9]
2006 3. miesto 86 536 45,20% 2. miesto[10]
2010 3. miesto 75 961 35,21% 2. miesto[11]
2012 3. miesto 104 635 46,43% 1. miesto[12]

Minister spravodlivosti 2002 – 2006[upraviť | upraviť zdroj]

Vo voľbách do NR SR 2002 kandidoval zo 6. miesta a získal 42 727 preferenčných hlasov (podiel 18,01 %), teda sa umiestnil na štvrtom mieste za Pavlom Hrušovským, Jánom Figeľom a Vladimírom Palkom.[9] Mandát poslanca NR SR neuplatnil, pretože sa stal členom vlády SR. Od 15. októbra 2002 zastával post podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti SR.

V súvislosti s odchodom strany KDH z vládnej koalície, 7. februára 2006, podali demisiu všetci jej ministri. Následne bol 8. februára nahradený na poste ministra spravodlivosti nominantkou SDKÚ-DS Luciou Žitňanskou.[13] Tento politický krok KDH súvisel s neschválením návrhu zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, ktorá sa týkala oblastí ozbrojených síl, zdravotníctva, výchovy a vzdelávania, právnych služieb a pracovnoprávnych vzťahov.

V predčasných parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili 17. júna 2006, sa KDH stalo súčasťou opozície. Lipšic v týchto voľbách získal druhý najvyšší počet preferenčných hlasov – 86 536 (45,20%).[10]

Minister vnútra 2010 – 2012[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách do NR SR 2010 sa stal sa členom vlády SR ako minister vnútra SR. Do tejto funkcie bol vymenovaný 9. júla 2010.[14]

Voľby do NR SR 2012[upraviť | upraviť zdroj]

Vo voľbách do NR SR 2012 získal Daniel Lipšic najvyšší počet preferenčných hlasov spomedzi kandidátov KDH – 104 635 (46,43%), čo bolo o 633 hlasov viac než predseda strany Ján Figeľ.[12] V tomto volebnom období sa stal členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť[15] a do mája 2012 zastával aj pozíciu predsedu Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti SIS.

Na tlačovej konferencii 27. mája 2012 spolu s poslankyňou NR SR Janou Žitňanskou oznámili vystúpenie z KDH. Nasledujúcim dňom sa skončilo jeho členstvo v tejto politickej strane.[16][17] Taktiež sa vzdal funkcie predsedu Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti SIS, v ktorej ho nahradil Pavol Abrhan z KDH.[18] Svoj odchod odôvodnil chýbajúcou víziou KDH a celkovo zlou situáciou pravice. Predseda strany Ján Figeľ s týmto krokom nesúhlasil, ale prípadnú budúcu spoluprácu nevylúčil.[19]

2. septembra 2012 oznámili Lipšic a Žitňanská vytvorenie novej politickej strany, ktorá bola zaregistrovaná na Ministerstve vnútra 25. októbra 2012 ako Nová väčšina.[20] Od 8. júla 2013 funguje pod názvom Nová väčšina – Dohoda (D. Lipšic).

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

13. októbra 2007 sa oženil s novinárkou Beátou Oravcovou.[21][22] 3. decembra 2009 sa im narodil syn Alexander[23] a 5. októbra 2011 syn Peter. Lipšic v súčasnosti býva v Bratislave. Má jedného brata, MUDr. Erika Lipšica, PhD., ktorý pôsobí ako špecialista na intervenčnú kardiológiu v nemocničnom centre Groningenskej univerzity v holandskom meste Groningen.[24][25]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • LIPŠIC, Daniel. Dvojkomorový parlamentný systém. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky, 2000. 43 s. ISBN 80-8893-516-4.
  • LIPŠIC, Daniel. Slušné Slovensko potrebuje lídra. Bratislava : NOVA, 2013. 174 s. ISBN 80-8940-262-5.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LIPŠIC, Daniel. O mne [online]. Lipšic.sk, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  2. Absolventi [online]. Gymnázium Grösslingová 18, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  3. LIPŠIC, Daniel. CV : JUDr. Daniel Lipšic LL.M. [online]. Lipšic.sk, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  4. Lipšic zložil justičné skúšky s vyznamenaním [online]. TASR; SME, 2001-11-22, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  5. LIPŠIC Daniel JUDr. [online]. Slovenská advokátska komora, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  6. BOBULA, Peter. História KDH [online]. [Bratislava] : Kresťanskodemokratické hnutie, [cit. 2013-10-14]. S. 29. Dostupné online.
  7. BOBULA, Peter. História KDH [online]. [Bratislava] : Kresťanskodemokratické hnutie, [cit. 2013-10-14]. S. 157–158. Dostupné online.
  8. ŽEMLOVÁ, Monika. Lipšic odišiel z úradu, Sopira z vedenia SDĽ [online]. SME, 2002-03-28, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  9. a b Výsledky prednostného hlasovania [online]. Štatistický úrad SR, 2002, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  10. a b Výsledky prednostného hlasovania [online]. Štatistický úrad SR, 2006, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  11. Výsledky prednostného hlasovania [online]. Štatistický úrad SR, 2010, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  12. a b Hlasy pre politické strany a kandidátov [online]. Štatistický úrad SR, 2012, rev. 2012-03-11, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  13. MAŤKO, Martin, et al. SDKÚ-DS : Strana reforiem a modernízácie Slovenska. [Bratislava] : Inštitút pre moderné Slovensko, 2012. 226 s. ISBN 80-9712-150-1. S. 74.
  14. Prezident Ivan Gašparovič vymenoval členov vlády SR [online]. Tlačové oddelenie Kancelárie prezidenta SR, 2010-07-09, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  15. Výbor NR SR pre obranu a bezpečnosť [online]. Národná rada SR, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  16. TÓDOVÁ, Monika. Daniel Lipšic vystupuje z KDH [online]. SME, 2012-05-27, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  17. PRUŠOVÁ, Veronika. Lipšic končí v KDH, založenie novej strany odsúva na leto [online]. SME, 2012-05-27, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  18. Osobitný kontrolný výbor NR SR na kontrolu činnosti SIS [online]. Národná rada SR, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  19. Figeľ: KDH je sklamané z rozhodnutia Daniela Lipšica [online]. SME; TASR; SITA, 2012-05-28, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  20. Výpis z registra strán [online]. Ministerstvo vnútra SR, 2012-10-25, rev. 2013-07-08, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  21. zh. Lipšic sa v sobotu oženil s Beatou Oravcovou [online]. TASR; ČTK; SME, 2007-10-15, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  22. KERNOVÁ, Mirka. Keď polovičky novinárov vstúpia do politiky [online]. Mediálne.Trend.sk, 2010-07-21, [cit. 2014-02-14]. Dostupné online.
  23. Daniel Lipšic má syna! [online]. Markíza TV noviny, 2009-12-03, [cit. 2014-02-14]. Dostupné online.
  24. Erik Lipsic [online]. LinkedIn, [cit. 2014-02-14]. Dostupné online.
  25. Erik Lipsic : University of Groningen, University Medical Center Groningen [online]. [Cit. 2014-02-14]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]