Štefan Osuský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O evanjelickom biskupovi pozri Samuel Štefan Osuský
Štefan Osuský
Štefan Osuský
bol slovenský politik, diplomat

Narodenie 31. marec 1889
Brezová pod Bradlom, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 12. september 1973 (84 rokov)
Herndo­n, USA

JUDr. Štefan Osuský (* 31. marec 1889, Brezová pod Bradlom – † 27. september 1973, Herndo­n, USA) bol slovenský politik, diplomat.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Tomáš Garrigue Masaryk pri návšteve Paríža v roku 1923 v sprievode Edvarda Beneša, veľvyslanca Štefana Osuského a paní Osuskej
Pamätník Štefana Osuského (vľavo) v Brezovej pod Bradlom

Roku 1902 začal študovať na bratislavskom evanjelickom lýceu, odkiaľ bol roku 1905 na zásah grófa Apponyiho, vtedajšieho ministra kultúry a výučby v Uhorsku, vylúčený. Počas ministrovej inšpekcie lýcea totiž Osuský zostal mlčať, keď si ho gróf ako výborného študenta pozval na krátky rozhovor, v ktorom mu naznačil, že z neho musí byť "dobrý Maďar". Apponyi si mlčanie mladého študenta vysvetlil ako urážku a zasadil sa za jeho vylúčenie nielen z lýcea, ale zo všetkých škôl v Uhorsku. Preto, ak chcel Osuský získať vzdelanie, musel opustiť krajinu a v roku 1906 odišiel do USA.[1] Tu sa, v Springfielde a Chicagu, venoval štúdiu teológie, prírodných vied a práva. Počas štúdií sa zúčastnil na geologickej výskumnej expedícii do kanadskej prírody v okolí Saskatchewanu, neskôr však odmietol lákavú ponuku zúčastniť sa na výskumnom projekte na Aljaške, ktorý by ho voviedol do trojročnej izolácie v zajatí snehu v období keď udalosti v Európe, ktoré so záujmom sledoval, naberali rýchly spád. Roku 1916 získal titul doktora práv.[2]

Už od svojho príchodu do USA sa angažoval v krajanskom hnutí, najprv v Českom národnom združení, neskôr v Slovenskej lige. Roku 1915 založil krajanské noviny Slovenské slovo a Slovenský týždenník. Roku 1916 sa stal podpredsedom Slovenskej ligy, ktorá ho vzápätí vyslala do Európy, aby dohodol spoluprácu s česko-slovenským zahraničným odbojom. Jeho úlohou bolo presadiť prijatie princípov Clevelandskej dohody.

V Paríži sa stal spolupracovníkom Československej národnej rady, ktorej cieľom bolo rozbitie rakúsko-uhorskej monarchie a vytvorenie nového štátneho útvaru Čechov a Slovákov. V rokoch 1917-1918 pôsobil ako riaditeľ Česko-slovenskej tlačovej kancelárie v Ženeve. 8.-10. apríla 1918 zastupoval v Ríme spolu s M. R. Štefánikom Slovákov na Kongrese utláčaných národov. Roku 1918 pomáhal organizovať česko-slovenské légie v Taliansku, ktoré boli zakladané napriek tomu, že medzinárodné dohody zakazovali budovať jednotky z nepriateľských zajatcov[3].

Po vzniku Česko-Slovenska začal pôsobiť v diplomatických službách novej republiky. Od októbra 1918 pôsobil ako diplomatický zástupca vo Veľkej Británii. Ako generálny tajomník česko-slovenskej delegácie sa v rokoch 1919-1920 zúčastnil parížskej mierovej konferencie. 4. júna 1920 vo Veľkom Trianone podpísal ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČSR na parížskej konferencii Trianonskú mierovú zmluvu s Maďarskom.

Významne sa podieľal na činnosti novovzniknutej Spoločnosti národov, v rokoch 1921-1932 pôsobil v „Reparačnej komisii“, kde okrem Česko-Slovenska zastupoval aj Poľsko, Juhosláviu, Rumunsko a Grécko. Od roku 1922 bol predsedom Kontrolnej komisie, túto funkciu vykonával štrnásť rokov. Pôsobil tiež v „Delimitačnej komisii“, ktorej úlohou bolo stanovenie nových hraníc v Európe.

Od roku 1921 pôsobil ako česko-slovenský veľvyslanec vo Francúzsku, kde sa výrazne angažoval v rozvíjaní česko-slovensko-francúzskych vzťahov, o ktoré ČSR opierala svoju medzinárodnú bezpečnosť. Na tomto poste zotrval až do druhej svetovej vojny. Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 odmietol vydať vyslanectvo a udržal úrad v činnosti. Začal organizovať československý zahraničný odboj. 2. októbra 1939 podpísal s francúzskym premiérom Daladierom „Zmluvu o obnovení česko­slovenskej armády vo Francúzsku“. Jeho aktivita však narazila najmä u Beneša. V novembri 1939 sa síce stal členom Československého národného výboru, ktorý založil Beneš, a v júli 1940 bol vymenovaný za ministra česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, ale vzťahy s Benešom sa zhoršovali. Spory s Benešom sa týkali najmä otázok zahraničnej politiky, organizácie česko-slovenského zahraničného odboja, povojnového usporiadania republiky a vyriešenia slovenskej otázky. V marci 1942 ho Beneš zbavil všetkých funkcií a Osuský sa stiahol do úzadia.

Začal prednášať dejiny diplomacie a medzinárodných vzťahov na Oxfordskej univerzite. Na jar 1945 odišiel do USA, kde sa stal profesorom na Colgate University v Hamiltone. Po februári 1948 sa angažoval v „Rade slobodného Československa“. Prezentoval sa aj ako publicista ­- politológ, vo svojich knihách a štúdiách sa venoval dejinám a prítomnosti česko-slovenskej politiky a medzinárodných vzťahov. Zomrel v Herndo­ne pri Washingtone 27. septembra 1973.

V roku 1992 mu bol in memoriam udelený Rád T. G. Masaryka I. triedy. V roku 2001 mu bol in memoriam udelený Rad Bieleho dvojkríža II. triedy. V roku 1995 nakrútil scenárista a režisér Fedor Bartko o Štefanovi Osuskom dokumentárny film pod názvom Spomienka nikdy nesklame /Slovenská televízia Bratislava/.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slavomír Michálek: Diplomat Štefan Osuský (Bratislava, 1999). ISBN 8022405655

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. MACHALA, Drahoslav. Nezabúdajme na Trianon. Nový Deň, 9.5.2000, s. 8.
  2. Czech Republic and Slovakia - Štefan Osuský, . . . ideas defining a free society [online]. Stanford, CA, USA : Hoover Institution, Stanford University, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. The treatment of prisoners of war, Chapter II of the Annex to the 1907 Hague Convention

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.