František Kriegel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
František Kriegel
František Kriegel
František Kriegel, podpis (z wikidata)
Poslanec Národného zhromaždenia ČSSR
V úrade
1964 – 1968
Poslanec Federálneho zhromaždenia (SL)
V úrade
1969 – 1969
Predseda Národného frontu Čechov a Slovákov
V úrade
apríl 1968 – 31. august 1968
Člen Ústředního výboru Komunistické strany Československa (ÚV KSČ)
V úrade
31. máj 1966 – 31. august 1968
Biografické údaje
Narodenie10. apríl 1908
Stanislavov, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie3. december 1979 (71 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Politická stranaKSČ
Alma materKarlova univerzita
Rodina
Manželka
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFrantišek Kriegel
(multimediálne súbory)

MUDr. František Kriegel, CSc. (* 10. apríl 1908, Stanislavov, Halič – † 3. december 1979, Praha)[1] bol československý lekár, politik Komunistickej strany Československa, poslanec Národného zhromaždenia ČSSR a Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia.

Stal sa osobnosťou pražskej jari 1968, jediným členom československej delegácie, odvlečenej do Moskvy po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý odmietol podpísať Moskovský protokol a zároveň jeden zo štyroch poslancov Národného zhromaždenia, ktorí na jeseň 1968 hlasovali proti prijatiu zmluvy o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území ČSSR. Po roku 1968 bol prenasledovaný. V decembri 1976 sa stal jedným z prvej trojice lekárov, ktorí podpísali Chartu 77, spolu s Jiřinou Zelenkovou a profesorom Františkom Bláhom.[2]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine haličských Židov Georga a Amalie Kriegelových. Na konci 20. rokov odišiel do Prahy, aby na tunajšej Nemeckej univerzite (neskôr súčasť Karlovej univerzity) vyštudoval lekárstvo.[3] V rokoch 1934 až 1936 praxoval na internej klinike v Prahe.[4]

Už ako študent sa stal v roku 1932 členom organizácie ľavicovo orientovaných intelektuálov „Levá fronta“. V roku 1936, už ako člen KSČ, bojoval v rámci Interbrigád v španielskej občianskej vojne ako lekár. Dosiahol tu hodnosť majora a po porážke republikánov odišiel v roku 1939 v radoch Červeného kríža do Číny, napadnutej Japonskom. Naučil sa po čínsky a v roku 1942 bol vyslaný do bojov v Barme, ktorú vtedy ovládli Japonci. Tu sa dožil v roku 1945 konca vojny. Bol považovaný za obzvlášť odvážneho lekára a dôstojníka.[4]

Po vojne sa oženil s komunistickou odbojárkou a političkou Rivou Friedovou, rodenou Lubeckou (* 1908 – † 2001).

Od roku 1945 bol jedným z vedúcich predstaviteľov pražskej komunistickej organizácie a vo februári 1948 sa ako organizačný tajomník pražskej organizácie KSČ a zástupca veliteľa Ľudových milícií aktívne podieľal na komunistickom prevrate.

V rokoch 1949 až 1952 pôsobil ako námestník ministra zdravotníctva v komunistickej vláde. Po antisemitskej čistke vo vedení strany bol z funkcie odvolaný a skončil ako závodný lekár v Tatre Smíchov. V roku 1957 bol dekorovaný Radom 25. februára za svoju aktívnu účasť v komunistickom prevrate z februára 1948 a následne bol vyznamenaný Radom červenej hviezdy a Radom práce.

Vrchol politickej kariéry v 60. rokoch[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa v Prahe
Pamätná tabuľa vo Fakultnej Thomayerovej nemocnici

Začiatkom 60. rokov odišiel ako poradca kubánskej vlády pomáhať organizovať kubánske zdravotníctvo. Vo voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1964 bol zvolený za KSČ do Národného zhromaždenia ČSSR za hlavné mesto Praha. V Národnom zhromaždení zasadal až do konca volebného obdobia parlamentu v roku 1968.[5][6] Stal sa členom predsedníctva Národného zhromaždenia a predsedom jeho zahraničného výboru.

XIII. zjazd KSČ ho zvolil za člena Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Vysočanský zjazd KSČ v auguste 1968 ho vo funkcii potvrdil. V období apríl – august 1968 bol aj členom predsedníctva ÚV KSČ. Z Ústredného výboru Komunistickej strany Československa bol vylúčený 30. mája 1969.[7] V apríli 1968 sa stal nielen členom predsedníctva ÚV KSČ ale aj predsedom Ústredného výboru Národného frontu Čechov a Slovákov.[8] K roku 1964 sa profesne uvádza ako primár lôžkového oddelenia Výskumného ústavu reumatických chorôb v Prahe.[9]

Kriegel bol spolu so Smrkovským a Indrom členom delegácie KSČ, ktorá 23. mája 1968 rokovala s členmi prípravného výboru pre obnovu sociálnej demokracie. Trojhodinové rokovanie skončilo neúspešne, sám Kriegel myšlienku obnovy strany odmietol. K ďalšiemu sľúbenému jednaniu KSČ s PÚV ČSSD nedošlo.[10]

„ V auguste 1968 sa mi raz Dr. Kriegel priznal, že od stretnutia so sovietskym vedením v Čiernej nemôže spať – stále musí myslieť na to, v akých primitívnych rukách sú osudy národov i celého ľudstva... “
– František Janouch[3]

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 bol spolu s ďalšími vedúcimi československých komunistických politikov unesený do Moskvy, kde ako jediný člen československej delegácie odmietol podpísať tzv. Moskovský protokol. Stal sa potom neprijateľným pre Sovietov a už 31. augusta 1968 bol odvolaný z predsedníctva ÚV KSČ.[11] Stratil aj post predsedu Národného frontu. Na jeseň 1968 ako radový poslanec hlasoval ako jeden z mála proti zmluve o pobyte sovietskych vojsk v ČSSR.

„ Odmietol som podpísať tzv. Moskovský protokol. Odmietol som to preto, že som v tomto protokole videl dokument, ktorý všestranne zväzoval ruky našej republike. Odmietol som ho podpísať preto, že podpísanie sa dialo v ovzduší vojenského obsadenia republiky, bez konzultácie s ústavnými orgánmi a v rozpore s cítením ľudu tejto krajiny… Hlasoval som proti ratifikácii zmluvy o dočasnom pobyte vojsk na našom území… Tejto zmluve o dočasnom pobyte vojsk na našom území chýba základná náležitosť riadnej zmluvy, t. j. dobrovoľnosť… Zmluva bola podpísaná nie perom, ale hlavňami diel a samopalov… “
– František Kriegel, prejav na zasadnutí ÚV KSČ, jeseň 1968

Po federalizácii Československa zasadol ešte v roku 1969 do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia (volebný obvod Praha 4 – Braník, Krč), kde ale zotrval len do októbra 1969, kedy bol zbavený poslaneckého mandátu.[12]

Život po roku 1969[upraviť | upraviť zdroj]

Hrob F. a R. Krieglových v Prahe-Motole

30. mája 1969 bol vylúčený z KSČ. Šlo o jeden z prvých prípadov vylučovania z komunistickej strany po nástupe Gustáva Husáka na post prvého tajomníka ÚV KSČ, hlavná vlna čistiek prišla až v roku 1970.[13] V roku 1970 bol penzionovaný. Patril medzi prvých signatárov Charty 77[14][15] a po jej podpísaní bol aj s manželkou trvalo pod dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB).[16] Pred ich bytom na pražských Vinohradoch sa trvalo usadila policajná hliadka a sledovaní boli aj na prechádzkach či pri návštevách koncertov.[17] 18. septembra 1979 bol hospitalizovaný s infarktom, 3. decembra toho istého roku na jeho následky zomrel. Spolu s manželkou Rivou je pochovaný na pražskom Motolskom cintoríne v blízkosti Pamätníka obetí komunizmu.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeho počesť bola Nadáciou Charty 77 zriadená Cena Františka Kriegla, ktorá je udeľovaná „za mimoriadne zásluhy v boji za ľudské práva a občianske slobody, národnú nezávislosť, suverenitu a demokraciu“.

V roku 2015 ho prezident republiky Miloš Zeman vyznamenal in memoriam Radom Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy.

Na jeho počesť bola po Nežnej revolúcii pomenovaná ulica v Mělníku pod gymnáziom.

Vo filme[upraviť | upraviť zdroj]

O Františkovi Kriegelovi bol natočený televízny dokument František Kriegel: Sám proti Moskvě (Česko, 2023, 52 min) režisérov Martina Slunečka a Miloslava Šmídmajera[18] a filmová dráma Muž, ktorý stál v ceste (Česko / Ukrajina / Litva, 2023, 120 min) režiséra Petra Nikolaeva s Tomášom Töpferom v hlavnej úlohe.[19][20][21]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Kriegel, František, 1908-1979. In: Bibliografie dějin Českých zemí [online]. Praha: Historický ústav AV ČR, [cit. 2023-04-19]. Dostupné online.
  2. ↑ František Kriegel – příběh lékaře, který svůj národ nezradil. Naše zdravotnictví, 2017-10-25. Dostupné online [cit. 2023-03-27].
  3. ↑ a b JANOUCH, František. Československý vlastenec ze Stanislavova. Listy (Olomouc: Burian a Tichák), 2008, čís. 2. Dostupné online [cit. 2023-04-19]. ISSN 1210-1222. Archivované 2023-04-23 z originálu.
  4. ↑ a b František Kriegel - Munzinger Biographie [online]. www.munzinger.de, [cit. 2023-06-12]. Dostupné online.
  5. ↑ KRIEGEL František, MUDr. In: Jmenný rejstřík : kb [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  6. ↑ BOX-FOLDER-REPORT: 17-1-99 : On the Eve of Elections [online]. osaarchivum.org, 1964-06-09, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online. Archivované 2016-03-08 z originálu. (po anglicky)
  7. ↑ 533. Kriegel František. In: Nejvyšší funkcionáři Komunistické strany 1945 – 1989 [online]. cibulka.net, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online. Archivované 2022-09-22 z originálu.
  8. ↑ NS RČS 1964-1968, 26. schůze, příloha č. 1 (21. - 28. 8. 1968) [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  9. ↑ Ustavující schůze nově zvoleného Národního shromáždění. Rudé právo, červen 1964, roč. 44., čís. 174, s. 2. Dostupné online.
  10. ↑ BRYNDA, Herbert. Pražské jaro 1968 a probuzení občanské společnosti III. [online]. Praha: Český rozhlas, 2003-08-14, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  11. ↑ Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. [s.l.] : [s.n.], 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 508. (česky)
  12. ↑ KRIEGEL František, MUDr., CSc. In: Index, FS ČSSR 1969 - 1971, SL, jmenný rejstřík [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  13. ↑ Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. [s.l.] : [s.n.], 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 537. (česky)
  14. ↑ VLČEK, Tomáš. Seznam signatářů Charty 77 [online]. totalita.cz, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  15. ↑ [Souhlas s Chartou 77 : František Kriegel] [online]. libpro.cts.cuni.cz, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online. Archivované 2012-03-25 z originálu.
  16. ↑ Kalendárium : Riva Kriegelová. Roš chodeš : Věstník židovských náboženských obcí v českých zemích a na Slovensku (Praha: Federace židovských obcí v ČR), 04 2018, roč. 80, čís. 5778, s. 23. Dostupné online.
  17. ↑ KAISER, Daniel. Rozloučení s Rivou Krieglovou [online]. Londýn: BBC : Česká redakce, 2001-04-27, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  18. ↑ František Kriegel: Sám proti Moskvě. Česko-Slovenská filmová databáze (Praha: POMO Media Group). Dostupné online [cit. 2023-11-05].
  19. ↑ Muž, ktorý stál v ceste. Česko-Slovenská filmová databáze (Praha: POMO Media Group). Dostupné online [cit. 2023-11-05].
  20. ↑ FILA, Kamil. Muž, kterému scénář vykuchal život. František Kriegel obětí filmového atentátu [online]. Kinobox.cz, 2023-05-28, [cit. 2023-11-05]. Dostupné online.
  21. ↑ JAROŠ, Jan. Nový film ztvárňuje Kriegelovo hrdinství v srpnu 1968 jako při nějakém školním výkladu [online]. Praha: Česká televize, 2023-05-27, [cit. 2023-11-05]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • KOSATÍK, Pavel. Čeští demokraté : 50 nejvýznamnějších osobností veřejného života. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 2010. 339 s. ISBN 978-80-204-2307-8.
  • FÍLA, Ivan. Muž, který stál v cestě. Praha : Knižní klub, 2018. 254 s. ISBN 978-80-249-3693-2.
  • GROMAN, Martin. Kriegel : voják a lékař komunismu. 1. vyd. Praha : Paseka, 2023. 575 s. ISBN 978-80-7516-023-2.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku František Kriegel na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=František_Kriegel&oldid=7732050“