Slovenská republika (1939 – 1945)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Slovenská republika
 Druhá česko-slovenská republika
 Druhá poľská republika
 Slovenská krajina
1939 – 1945 Tretia česko-slovenská republika 
Poľská ľudová republika 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Hej, Slováci
Motto: Verní sebe, svorne napred!
Geografia
Mapa štátu
Slovensko na mape Európy v roku 1942
Hlavné mesto
Rozloha
38 055 km²
Najvyšší bod
Slovenský štít (2 654,4 m n. m.)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
2 655 053 (v roku 1940)
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Vznik
14. marca 1939 (vyhlásenie samostatnosti)
Zánik
8. mája 1945 (kapitulácia vlády) / 3. mája 1945 (oslobodenie posledných obcí na území Slovenska)
Predchádzajúce štáty:
Druhá česko-slovenská republika Druhá česko-slovenská republika
Druhá poľská republika Druhá poľská republika
Slovenská krajina Slovenská krajina
Nástupnícke štáty:
Tretia česko-slovenská republika Tretia česko-slovenská republika
Poľská ľudová republika Poľská ľudová republika

Slovenská republika (iné názvy pozri nižšie) bol štátny útvar v časti územia dnešného Slovenska v rokoch 19391945, hlavne počas druhej svetovej vojny. Bol to prvý samostatný štát Slovákov v moderných dejinách. Jeho existencia bola silne podmienená snahami A. Hitlera o rozdrobenie Česko-Slovenska. Dnešná Slovenská republika (napriek zhodnému názvu) nie je jeho právnym ani ideologickým nástupcom.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Súpis názvov štátu používaných v literatúre[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenská republika, Slovensko, prvá Slovenská republika/prvá slovenská republika, vojnová Slovenská republika/vojnová slovenská republika, slovenský štát/Slovenský štát, vojnový slovenský štát/vojnový Slovenský štát, takzvaný slovenský štát/takzvaný Slovenský štát, prvý slovenský štát/prvý Slovenský štát, klérofašistický slovenský štát/klérofašistický slovenský štát, fašistický slovenský štát/fašistický Slovenský štát, slovenský klérofašistický štát, slovenský fašistický štát, fašistická Slovenská republika/fašistická slovenská republika, klérofašistická Slovenská republika/klérofašistická slovenská republika, klérofašistický štát, farská republika/Farská republika, Hitlerov produkt[chýba zdroj]

Vysvetlivky[upraviť | upraviť zdroj]

Dobový oficiálny názov[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálny názov od vyhlásenia nezávislosti 14. marca 1939 do prijatia ústavy 21. júla 1939 znel slovenský štát/Slovenský štát (V zákone zo dňa 14. marca 1939 o samostatnosti slovenského štátu je názov písaný sústavne s malým začiatočným s, v ochrannej zmluve s Nemeckom z 18. marca je názov písaný v slovenskom aj nemeckom znení s veľkým začiatočným S [1]). Od 21. júla 1939 do svojho zániku sa štát volal Slovenská republika.[2][3]

Neoficiálne neskoršie názvy[upraviť | upraviť zdroj]

V socialistickom Česko-Slovensku sa prevažne používal názov (takzvaný) slovenský štát či (kléro)fašistický slovenský štát/slovenský (kléro)fašistický štát (všetko alternatívne písané s veľkým S) [4][5] či (kléro)fašistická Slovenská republika (alternatívne písané s malým s) [6][7], ale napríklad Encyklopédia Slovenska, či Dejiny Slovenského národného povstania 1944 vydané Slovenskou akadémiou vied štát uvádzali pod názvom Slovenská republika.[8][9]

Prívlastok „prvá“ či „prvý“ v názvoch prvá Slovenská republika či prvý slovenský štát (vyskytujúci sa v časti spisby od začiatku 90. rokov 20. storočia) sa používa na odlíšenie od súčasnej (druhej) Slovenskej republiky. [10][11]

Vyskytuje sa aj tvar vojnová Slovenská republika, ktorý je v Slovenskom národnom korpuse prvýkrát doložený z marca 1993, a vojnový slovenský štát/vojnový Slovenský štát, ktorý je v tom istom zdroji prvýkrát doložený z augusta 1994. [12].

Ďalšie (skôr obrazné) názvy zo staršej literatúry sú: farská republika/Farská republika a Hitlerov produkt [13]

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok:Vznik prvej slovenskej republiky

Vznikla na území dnešného Slovenska (bez oblastí, ktoré patrili po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku a spočiatku aj bez drobných území pripojených k Poľsku) dňa 14. marca 1939 po predchádzajúcom Hitlerovom rozhovore (dohode resp. pohrození) s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským dňa 13. marca 1939 v Berlíne.

Vznik 1. SR je rôznymi skupinami hodnotený negatívne aj pozitívne. Každopádne to však bol historický míľnik.

Politický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Hlinkova slovenská ľudová strana[upraviť | upraviť zdroj]

Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS – SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso – prezident prvej SR. Išlo o stranu, do ktorej sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Už predtým bola HSĽS najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. V predvojnovom období stranu HSĽS podporovalo asi 28-34% slovenských voličov, pričom svoj najväčší volebný úspech získala v roku 1925[14]. Svoje strany mohli mať karpatonemecká (Deutsche Partei) ako aj maďarská (Magyar Párt) menšina. Tieto ani zďaleka nepredstavovali politickú pluralitu, keďže fakticky všetky boli fašistické a potláčali akékoľvek demokratické tendencie. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS. V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla – radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom. Po salzburských rokovaniach 27. – 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia. V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou.

Umiernená skupina politikov sa presadila aktivizáciou HSĽS a zavedením vodcovského princípu v tejto strane v októbri roku 1942. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych Spojencov. Usilovalo sa o obnovenie ČSR.

Ústava Slovenskej republiky[upraviť | upraviť zdroj]

Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 21. júla 1939. Prípravná komisia vo svojom návrhu zohľadnila viaceré prvky ústav iných nedemokratických štátov (Rakúsko, Taliansko, Portugalsko) ako aj obsah pápežských sociálnych encyklík.[15]. Zdrojom všetkej moci a práva bol podľa preambuly Boh. Ústava zavádzala autoritárske princípy a stavovské zriadenie, ktoré sa praxi nepodarilo presadiť. Jedinou povolenou politickou stranou pre občanov slovenskej národnosti bola HSĽS, občania iných národností sa mohli zúčastňovať moci prostredníctvom vlastných registrovaných politických strán. Podľa ústavy sa mohli občania k svojej národnosti slobodne hlásiť a akákoľvek činnosť smerujúca k odnárodneniu bola trestná. Rozsah práv národnostných menšín obmedzila do tej miery, do akej jej materská krajina poskytovala práva slovenskej menšine.

Ústava všetkým občanom bez ohľadu na pôvod, národnosť, náboženstvo a povolanie garantovala ochranu života, slobody a majetku. Zároveň pripúšťala obmedzenie týchto práv na základe ustanovení zákonov, čo bolo zneužité počas perzekúcií Židov.[16] Podobne povolila obmedziť slobodu zhromažďovacieho práva a slobodu tlače.

Z hľadiska štátnych orgánov ústava ponechala viacero prvkov z ČSR ako bol snem volený na 5 rokov, prezident volený parlamentom, vláda menovaná prezidentom a nezávislosť súdnej moci.[17] Po vzore dobových fašistických režimov zaviedla ako nový orgán nevolenú Štátnu radu.[18]

Orgány[upraviť | upraviť zdroj]

Snem[upraviť | upraviť zdroj]

Snem bol najvyšším zákonodárnym orgánom štátu a bol vytvorený zo snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Napriek tomu, že poslanci boli volení na 5 rokov (t.j. do 1943), ďalšie voľby nikdy neprebehli. Pôvodne sa počítalo s 80 členným snemom, v praxi mal 63 poslancov.[19] Pri určovaní politiky bola úloha snemu druhoradá a jeho stretnutia mali najmä formálny charakter. Obsah zákonov bol dopredu prediskutovaný a pokiaľ hrozilo, že konkrétny zákon nebude schválený, nebol na hlasovanie predložený. Pokiaľ niektorí poslanci so zákonom nesúhlasili, zvykli opustiť hlasovaciu sieň aby nenarúšali atmosféru jednoty. Napriek nedostatkom bol snem najvýraznejším prvkom kontinuity s politickým zriadením Č-SR a ako "prežitok" demokratického systému bol terčom útokov radikálov, ktorý volali po jeho nahradení vodcovským systémom.[20] Počas celej existencie SR pozíciu predsedu snemu zastával Martin Sokol.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Rovnováha medzi zákonodárnou a výkonnou mocou bola vychýlená v prospech vlády, ktorá do svojich rúk koncentrovala väčšinu moci. Vláda mala právomoc vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré okrem väčšiny ministrov musel podpísať prezident. Táto právomoc vlády sa nevzťahovala na ústavné zákony, schvaľovanie rozpočtu, ratifikáciu medzinárodných zmlúv a ďalšie oblasti vo výlučnej kompetencii snemu. Pokiaľ snem s nariadením do 3 mesiacov prejavil nesúhlas, nariadenie stratilo platnosť.[21] Túto svoju právomoc snem využíval iba v minimálnej miere. Snem mohol tiež nariadenie pozmeniť alebo ho vydať ako zákon. Popri nariadeniach s mocou zákona vláda vydávala aj vlastné nariadenia.

Vláda mala 8 ministerstiev (vnútro, obrana, školstvo a národná osveta, zahraničie, hospodárstvo, financie, doprava a verejných práce, spravodlivosť).[22]. Predsedom vlády bol do októbra 1939 Jozef Tiso, po jeho zvolení za prezidenta ho vystriedal Vojtech Tuka.

Prezident[upraviť | upraviť zdroj]

Silné právomoci mal podľa ústavy prezident, ktorý mohol byť trestne stíhateľný iba za vlastizradu. Jediným prezidentom počas celej existencie štátu bol Jozef Tiso. Jeho pozícia bola špecifická aj jeho postavením kňaza, ktoré mu zároveň zaručovala značnú autoritu. Vďaka postu predsedu strany mohol zároveň ovplyvňovať politiku aj mimo ústavných právomocí prezidenta.

Štátna rada[upraviť | upraviť zdroj]

Štátna rada bola nevoleným orgánom, ktorý mal podľa ústavy právomoc predkladať návrhy zákonov a trestne stíhať prezidenta, premiéra, ministrov a poslancov. Zároveň mala byť kontrolným a poradným orgánom prezidenta. Právomoci rady sa časom menili, v skutočnosti však mala minimálny vplyv. 6 členov rady menoval prezident, 10 HSĽS a po 1 členovi strany národnostných menšín a stavy.[23]

Postoj obyvateľstva k režimu[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina občanov Slovenska akceptovala v marci 1939 vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie, ktorá predchádzala začiatku vojny.[24] Hrozba rozdelenia krajiny čiastočne prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Navonok prezentované zomknutie väčšiny strán s HSĽS napríklad odmietli viaceré miestne organizácie Agrárnej a Slovenskej národnej strany, podobne časť evanjelického obyvateľstva ignorovala nedemokratické voľby do Snemu v decembri 1938.[24] Nespokojnosť obyvateľstva bola všeobecne zameraná na celkové politické smerovanie režimu, jeho útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, útoky na ľudí prejavujúcich iný ako oficiálny názor, ako i jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu. Odpor vzbudzovali i perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové prezliekanie kabátov, kariérizmus a korupcia, ktoré boli spojené najmä s arizáciou židovského majetku. V tomto smere sa nenávisť obracala najmä na arizátorov a Hlinkovu gardu.[24]

Spomedzi opozície v Slovenskej republike mal najvýznamnejšie postavenie dôstojnícky zbor Slovenskej armády, ktorý bol do značnej miery oddaný duchu demokratických tradícií medzivojnového Česko-Slovenska. Proti režimu sa stavala časť študentských kruhov, robotníctva a komunisti. Podľa niektorých názorov bolo významnou časťou nespokojných aj množstvo evanjelikov, predstavujúci asi 17 % obyvateľstva.[25] Pochopiteľný bol tiež postoj rasovo prenasledovaných.

Zatiaľ čo sa z času na čas objavovali známky podpory a súhlasu s národným socializmom ako boli Lomnickom manifeste z 31. augusta 1940,[26] väčšina obyvateľstva sa navonok stavala až do roku 1944 k režimu pomerne indiferentne.

Zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Východiská a hlavné línie zahraničnej politiky[upraviť | upraviť zdroj]

Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti, na ktorú by naviazal. Slovenská diplomacia sa preto snažila získať rýchlo čo najširšie medzinárodné uznanie a stabilizovať jeho medzinárodné postavenie. Slovensko postupne uznalo 27 štátov. Už 15. marca ho uznalo (pomerne prekvapivo) Maďarsko, ktoré tým sledovalo vlastné záujmy a snažilo sa tak predísť prílišnému posilňovaniu pozície Nemecka na území, ktoré bolo naďalej v záujme jeho revizionistickej politiky. Ďalší deň ho uznalo Poľsko, ktoré sa s Nemeckom a Maďarskom podieľalo na dezintegrácii Česko-Slovenska, avšak nedokázalo včas správne odhadnúť skutočnú situáciu a ďalšie posilňovanie Nemecka pre neho znamenalo vážnu hrozbu. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom. Úspechom bolo uznanie viacerými neutrálnymi štátmi, z ktorých najväčší význam malo uznanie Švajčiarskom a Svätou stolicou.

V priebehu celej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Pred útokom na ZSSR sa snažilo nadviazať kontakty aj s touto veľmocou, čím sa slovenská diplomacia snažila kompenzovať závislosť na Nemecku a nedostatočné vzťahy so západnými veľmocami. Do júla 1940 sa prostredníctvom ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského pokúšala o tvorbu nezávislejšej politiky, dokonca dať Veľkej Británii a Francúzsku na vedomie, že sa považuje za neutrálny štát. Takéto pokusy boli ale Nemeckom bezpečne eliminované a Ďurčanský bol po rokovaniach v Salzburgu z politiky odstránený.

Fatálne následky na medzinárodné postavenie Slovenska mala účasť na vojne proti ZSSR. Okrem ZSSR, ktorý uznanie zrušil, svoj postoj prehodnotili aj viaceré ďalšie štáty a posilnila sa pozícia exilu, ktorý usiloval o obnovu ČSR. Diplomatické styky sa postupne čoraz viac obmedzovali iba na štáty Osi a ich spojencov.

Vzťah k Nemecku[upraviť | upraviť zdroj]

Tiso si počas návštevy Nemecka podáva ruku s Adolfom Hitlerom
Poštová známka Slovenského štátu s pretlačou na pôvodnej československej 50-halierovej známke s portrétom Edvarda Beneša z roku 1939.
Územie 1. SR; sivým je vyznačená ochranná zóna Nemecka; červeným územia zabraté Maďarskom po Viedenskej arbitráži; modrým územie zabraté Maďarskom po Malej vojne; zeleným Jarovce, Rusovce, Čunovo – územie, ktoré aj počas 1. ČSR a do roku 1947 patrilo k Maďarsku; žltým Petržalka a Devín – územie zabraté Nemeckom

V dôsledku okolností svojho vzniku mala Slovenská republika najtesnejšie vzťahy s Nemeckou ríšou. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska. Napriek tomu nerešpektovalo hranice nového štátu a nemecká armáda, ktorá obsadzovala Čechy a Moravu obsadila až po Váh aj územie Slovenska (vrátane Trenčína a Nového Mesta nad Váhom). Na obsadenom území Slovenska drancovala vojenské objekty a odvážala vojenský materiál, ktorý považovala za vlastníctvo zaniknutého "českého" štátu.

18. marca 1939 bol Jozef Tiso (v tej dobe nebol predsedom vlády, bol len predsedom strany) pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Výsledkom rokovaní bolo podpísanie „Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ [27] Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (išlo o územie na pravom brehu Váhu – tzv. Nemecká ochranná zóna alebo tiež Schutzzone) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a USA). Zmluva mala platiť 25 rokov.

Jozef Tiso podpísal dohodu už 18. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky, ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Protokol tiež otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

V samotnej štátostrane, HSĽS, prebiehal skrytý boj o moc, do ktorého výrazne zasahovalo Nemecko. Umiernení predstavitelia strany, združení najmä okolo prezidenta Tisa, v určitej miery vzdorovali radikálnym nacistickým tlakom. Pre Nemcov bolo obzvlášť trúfalé, že sa minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský pokúšal uskutočňovať vlastnú politiku, nezávislú od Nemeckej ríše.

Nemecký vplyv na Slovensku bol ešte v roku 1939 menší a krajina mohla uplatňovať relatívnu slobodu, ale salzburské rokovania 28. júla 1940 spôsobili, že sa na Slovensku postupne začala presadzovať ideológia národného socializmu.[28] Hitler pozval prezidenta Tisa, ale aj Tuku a Macha do Salzburgu. Ďurčanský nebol pozvaný, cestoval na vlastnú žiadosť a nesmel sa ani zúčastniť na rokovaniach. Tisovi nanútili zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra, čo bez výhrad prijal. Na tieto miesta boli dosadení horliví prívrženci národného socializmu podľa nemeckého vzoru – Vojtech Tuka (ministerstvo zahraničia) a Alexander Mach (ministerstvo vnútra). Tuka rokoval s Ribbentropom aj o otázke nemeckých poradcov, ktorí mali pôsobiť na Slovensku a mohli zasahovať do politických, hospodárskych aj administratívnych otázok správy krajiny. S touto myšlienkou prišiel predtým pravdepodobne Franz Karmasin. Už 29. júla sa Ribbentrop dohodol s novovymenovaným nemeckým veľvyslancom na Slovensku Killingerom o vymenovaní poradcov pre políciu, židovskú otázku, propagandu, hospodárstvo a Hlinkovu gardu. Spolupráca medzi nimi a niektorými slovenskými úradmi však nebola taká, ako by si Nemci predstavovali. Napr. nemeckí poradcovia, ktorí mali účinkovať na slovenskej polícií, sa asi po mesiaci vzdali svojej činnosti, pretože sa im nepodarilo nadviazať spoluprácu so slovenskými orgánmi. Nemecký generál F. Schlieper 31. marca 1942 hlásil svojim nemeckým nadriadeným, že prácu nemeckej vojenskej komisie mimoriadne sťažovalo, keď prezident Tiso odmietavo kritizoval činnosť nemeckých poradcov.[29] Napriek tomu sa za pomoci Tuku a účasti Abwehru podarilo vytvoriť zlúčením IV. oddelenia ministerstva vnútra a spravodajského oddelenia Policajného riaditeľstva v Bratislave Ústredňu štátnej bezpečnosti, ktorá začala fungovať 1. januára 1940.

Slovenská republika pristúpila aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce: 24. novembra 1940 pristúpila k Paktu troch mocností; 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenskej republiky k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne 5 rokov predtým.

Vzťah k Maďarsku a Malá vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Malá vojna (1939)

23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny vtrhli v troch prúdoch z Podkarpatskej Rusi (ktorú krátko predtým začali okupovať) na územie Slovenskej republiky. Minister národnej obrany ešte v ten deň dostal správu o vpáde maďarských vojsk a vyhlásil protiútok. Slovenská vláda ihneď ostro protestovala, do Budapešti zaslala diplomatickú nótu a obrátila sa na Nemeckú ríšu, aby zasiahla v zmysle ochrannej zmluvy. Postup maďarských vojsk sa podarilo zastaviť vďaka rýchlej mobilizácii slovenských vojsk, Hlinkovej gardy, ale aj početných dobrovoľníkov z ľudu. Na druhý deň maďarské letectvo bombardovalo letisko otvoreného mesta Spišská Nová Ves, čím zabilo 13 osôb. Malá vojna si dokopy vyžiadala asi 36 obetí.

Výsledok konfliktu bol ale taký, že slovenská vláda bola nútená prijať ultimátum ohľadom „úpravy hraníc“, čím Slovensko stratilo ďalšie územia s takmer 70000 obyvateľmi, z ktorých Maďari tvorili len zanedbateľnú menšinu (menej ako 4000 osôb).

Vojna proti Poľsku[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Poľská obranná vojna (1939)

Nemecko, ktorého vojská nastupovali do vojny aj cez slovenské územie, ponúklo Slovensku účasť na ťažení proti Poľsku v septembri 1939, za čo malo garantovať hranicu s Maďarskom ako aj prinavrátiť územia odobraté Poľskom v rokoch 1920 a 1938.

Predstavitelia Slovenska návrh prijali a 1. septembra 1939 slovenské vojská prekročili (bez vyhlásenia vojny) štátnu hranicu spolu so svojimi nemeckými spojencami, čím sa zúčastnili na rozpútaní druhej svetovej vojny. Väčšina slovenských jednotiek operovala najmä na spomínaných územiach odňatých Slovensku v rokoch 19181920 a 1938. Poľsko bolo porazené rýchlo, posledné jednotky kapitulovali 5. októbra. Za účasť na vojne Slovensko získalo späť územia, ktoré Poľsko obsadilo v rokoch 19181920, 1924 a 1938. Hitler ponúkol Tisovi dokonca aj Zakopané s okolím, no ten to odmietol so slovami, že tam nežijú Slováci a táto oblasť nikdy nepatrila Slovensku.

Vojna proti Sovietskemu zväzu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Veľká vlastenecká vojna

22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR. Na tomto ťažení, ktoré oficiálna propaganda vyhlasovala za „križiacku výpravu proti boľševizmu“, sa okrem Nemcov zúčastnili aj príslušníci ďalších európskych národov ako boli Fíni, Taliani, Maďari, Rumuni a tiež Slováci. Súčasťou mnohých zahraničných jednotiek SS boli aj Francúzi, Belgičania, Španieli, dokonca i Rusi a mnoho iných národností. Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so ZSSR a 24. júna vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu proti ZSSR. Takúto rýchlu mobilizáciu a podporu nemeckého ťaženia inicioval najmä Vojtech Tuka s cieľom predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu na budúcu možnosť revízie Viedenskej arbitráže.

Slovenská armáda najprv nasadila do bojov dve brigády – jednu pešiu a jednu motorizovanú; neskôr sa tieto jednotky rozrástli na dve divízie. Okrem toho bola na východnom fronte nasadená aj časť slovenského letectva. Slovenskí vojaci sa vo vojne osvedčili ako bojaschopní, boli dokonca medzi prvými vyznamenanými medailami „za hrdinstvo“. Najlepší slovenskí piloti slúžili ako jedna z letiek kvalitnej nemeckej perute a mnohí z nich získali železné kríže I. a II. triedy, či nemecké kríže v zlate.

O slovenských vojakoch sa viackrát pochvalne vyjadril aj Adolf Hitler. V roku 1942 slovenská Rýchla divízia dosiahla vďaka svojej motorizácii ako prvá z jednotiek Osi Rostov nad Donom a rýchlo napredovala až k severným predhoriam Kaukazu. Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade začiatkom roku 1943 však bola Rýchla divízia stiahnutá na Krym, pričom prišla o podstatnú časť svojho delostrelectva. Mnohí slovenskí vojaci nasadení do protipartizánskych akcií v Bielorusku a na Ukrajine vo veľkej miere pomáhali partizánom, nielen marením snáh svojich veliteľov, ale aj materiálne alebo k nim priamo prebehli.

Ale prevažná časť slovenského obyvateľstva prijímala vojnu proti ďalšiemu slovanskému národu s nevôľou, vyskytli sa aj prípady prebehlíkov na druhej strane. Ku koncu vojny bola morálka slovenských vojakov taká nízka, že boli úplne stiahnutí z východného frontu. Hoci údaje sa rôznia, celkové straty slovenskej armády počas ťaženia proti ZSSR činili asi 2500 mužov.[chýba zdroj]

Vojnový stav so západnými mocnosťami[upraviť | upraviť zdroj]

Škody vo fabrike Apollo spôsobené americkým náletom

12. decembra 1941 predseda vlády a zároveň minister zahraničných vecí Vojtech Tuka vyhlásil, že na základe Paktu troch mocností Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi americkými aj napriek tomu, že podľa ústavy mohol vojnový stav vyhlásiť len prezident republiky, čo sa však nestalo.

16. júna 1944 jednotky Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických podnikli prvý letecký útok na územie Slovenskej republiky. Počas náletu na Bratislavu v troch vlnách bombardovali rafinériu Apollo, ale aj iné objekty v meste. Údaje o obetiach sa rôznia. Rôzne zdroje stanovili množstvo zabitých na 300 osôb, podľa Civilnej protileteckej obrany počet obetí dokonca presiahol číslo 770.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Priemysel[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku samostatného štátu sa Slovensko úspešne hospodársky rozvíjalo a zaznamenalo značný rozvoj. Pozitívny vplyv na hospodárstvo malo otvorenie nemeckého trhu, ktorý sa v čase nemeckých víťazstiev ďalej rozširoval. Nemecký ekonomickiý prestor, spolu s vojnovou konjunktúrou vyriešil problém odbytu a umožnil rast objemu výroby. Medzi rokmi 1937-1943 slovenský priemysel navýšil objem výroby o 63% a zamestnanosť v priemysle vzrástla o 51%.

Do roku 1944 vzniklo približne 200 nových priemyselných podnikov. Založený bol prvý farmaceutický podnik na území Slovenska v Hlohovci, spustené odevné závody Nehera v Trenčíne, obuvnícky závod v Baťovanoch (Partizánske), Trikota na výrobu pleteného tovaru vo Vrbovom, Vistra na výrobu syntetických vlákien v Brati­slave, obnovená výroba výbušnín v bratislavskom podniku Dynamit-Nobel.[30][31] Rast zaznamenal strojársky priemysel, ktorý sa orientoval najmä na vojenskú výrobu (Dubnica nad Váhom a Považská Bystrica, ktoré zamestnávali 25 000 ľudí). V roku 1941 začala stavba Oravskej priehrady.

Slovenská vláda rast priemyslu aktívne podporovala a zakladateľom nových podnikov poskytovala rozsiahlu podporu (colné úľavy na dovoz strojov, štátne záruky na úvery, daňové úľavy pre podniky v oblastiach z vysokou nezamestnanosťou až do výšky 40% z nezdaneného zisku a ďalšie).[32] Napriek straníckemu totalitarizmu zastávali vysoké funkcie kvalifikovaní národohospodári ako guvernér Slovenskej národnej banky a predseda úradu pre zásobovanie Imrich Karvaš alebo Peter Zaťko, ktorí boli v kontakte s odbojom a neskôr materiálne zabezpečovali SNP.

Na rozdiel od okupovaných krajín, kde prichádzalo k otvorenému drancovaniu zdrojov, vykorisťovanie slovenskej ekonomiky Nemeckom malo hlavne skryté formy. Novovzniknutú Slovenskú národnú banku z polovice prevzala nemecká Ríšska banka. Voči ríšskej marke bol stanovený kurz 1 RM = 11,62 Ks, aj keď skutočný kurz sa pohyboval okolo 6 Ks za jednu marku. Nadhodnotenie meny umožnilo Nemecku veľmi lacno nakupovať slovenský tovar, rovnako nevýhodné bolo i to, že platby za exportovaný tovar fakturované v markách sa preplácali podľa pevného kurzu. Exportéri tak síce mohli dosahovať vývozom do Nemecka vysoké zisky, ale táto prax spôsobovala, že sa do obehu dostávalo nekryté obeživo. To spolu s vydávaním nekrytých bankoviek spôsobovalo vysokú infláciu. Množstvo obeživa sa od apríla 1939 do marca 1945 zvýšilo 9,5 násobne.[33] Jednými z najväčších a najdôležitejších podnikov na Slovensku sa stali Nemcami ovládané monopoly Siemens, Göringove závody, I.G. Farben, Mannesmann a iné. 8. decembra bola navyše uzavretá medzištátna dohoda medzi Nemeckom a Slovenskom o poskytovaní dobrovoľných pracovných síl na územie Nemecka, prípadne Protektorátu.[34]

Vojnová konjunktúra viedla viacerým deformáciám a v niektorých prípadoch umožňovala rast objemu výroby bez ohľadu na jej efektivitu a rentabilitu. Medzi negatívne stránky patrí aj vyvlastnenie židovských podnikov. Od roku 1942 sa slovenský priemysel postupne dostával do recesie, ktorá sa v priebehu vojny ďalej prehlbovala.

Poľnohospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku prvej viedenskej arbitráže Slovensko stratilo poľnohospodársku pôdu, ktorá produkovala až 80% potravín potrebných pre zásobovanie obyvateľstva. Stratilo aj väčšinu staníc na čistenie a zošľachťovanie osiva a niekoľko plemenárskych centier.[35] Ďalším problémom bola tradičná technická zaostalosť slovenského poľnohospodárstva a konzervatívnosť slovenských roľníkov, ktorí uprednostňovali pracovné postupy zdedené po predkoch. Používali sa najmä ručné nástroje ako kosy, cepy, pluhy (miestami ešte drevené), brány a ručné sekačky slamy. Stroje sa používali v malej miere. V roku 1939 bolo na Slovensku iba 4 200 žacích strojov, 4 600 sekačiek a 545 traktorov.[36]

Štát sa snažil o zvýšenie produkcie rozšírením plochy obrábanej ornej pôdy, zvyšovaním technickej úrovne hospodárstiev a využitím nových poľnohospodárskych postupov, odrôd a plemien.[37] Intenzifikácia výroby bola podporená štátnymi investíciami v hodnote 100 miliónov Ks. Investície umožnili dobudovať sieť staníc na čistenie osiva a vyšľachtiť nové odrody obilia a kukurice, ktoré boli vhodnejšie na pestovanie vo vyšších nadmorských výškach. Štát pomáhal roľníkom lacnými prídelmi osiva a sadbových zemiakov. Živočíšna výroba bola podporená nákupmi kvalitného plemenného dobytka v zahraničí, ktorý bol prideľovaný najmä produktívnym veľkostatkom. Štát poskytol 13 000 roľníkom dotácie na nákup strojov vo výške 25% až 50%.[38] Poskytoval tiež dotácie na modernizáciu hospodárskych objektov - maštalí, silážnych jám, hnojísk a i. Na druhej strane boli roľníci zaťažení povinným odovzdávaním a výkupom časti produkcie.

Dôležitú úlohu mala zohrať pozemková reforma, ktorá mala dokončiť prerozdelenie pôdy v prospech menej majetných vrstiev a zároveň zabezpečiť pôdu pre utečencov z južného Slovenska. Vzhľadom na hrozbu recipročných opatrení zo strany maďarskej vlády boli obmedzené pokusy o pridelenie pôdy cudzích štátnych príslušníkov a majetkové zmeny sa obmedzili najmä na arizáciu pôdy a poľnohospodárskych nehnuteľností v židovskom vlastníctve. Proces prideľovania výrazne ovplyvňovali stranícke kritériá a korupcia. Nedostatok kvalifikovaných odborníkov a neskoršie deportácie rozvrátili hospodárenie na židovských veľkostatkoch v čase, keď Slovensko trpelo zásobovacími problémami.[39] Od mája 1940 bol zavedený prídelový (lístkový) systém na cukor, v lete 1941 boli zavedené prídelové lístky na múku. Nedostatkovým tovarom bola v priebehu celej existecie štátu masť. Postupne sa obmedzovala aj spotreba mäsa (v reštauráciách a hostinoch na základe nariadenia už od jari 1941) a ďalších produktov.

Prevzatie kontroly Nemeckom[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu roka 1944 sa hospodárstvo začalo čoraz viac prispôsobovať potrebám Nemecka. 7. augusta 1944 bola v dôsledku ústupu nemeckej armády z východného frontu na Slovensku rozšírená pracovná povinnosť.[40] Nemecká okupácia po vypuknutí SNP spôsobila, že Slovensko stratilo posledné možnosti samostatného rozhodovania o hospodárskych otázkach. 9. októbra 1944 bola uzatvorená Slovensko-nemecká medzištátna dohoda o zásobovaní jednotiek nemeckej brannej moci na Slovensku so spätnou platnosťou od 1. septembra.[41] Nemecko prikročilo k úplnému ovládnutiu hospodárstva a svoje požiadavky presadzovalo aj bez súhlasu slovenských orgánov. Produkcia podnikov bola obmedzená alebo zastavená v dôsledku vojnových operácií a nedostatku surovín. Zároveň prebiehala evakuácia strojného zariadenia.

Výdavky v prospech Nemecka rozvrátili verejné financie a viedli k vydávaniu bankoviek v rozsahu 1 miliardy Ks mesačne. Úver poskytla aj Slovenská národná banka, následkom čoho narástol štátny dlh za 7 mesiacov o 5 miliárd 473 miliónov Ks.[42] Celkovo vzrástlo množstvo obeživa o 400% a štátny dlh o 500%.

Postavenie menšín[upraviť | upraviť zdroj]

Židovská menšina[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1930 sa na Slovensku podľa sčítania k židovskej národnosti prihlásilo 70000 osôb, ale asi 9000 ďalších Židov sa prihlásilo k nemeckej národnosti. K židovskému náboženstvu sa prihlásilo celkovo až 136000 osôb. Už po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 prejavili slovenské politické špičky svoje budúce postoje, keď po porade s Adolfom Eichmannom presídlili asi 7 500 Židov na územie odstúpené Maďarsku. Mnohých ľudí tak doslova v noci prepadli, naložili na nákladné automobily a vyviezli za hranice.[43] Tzv. postrk Židov nariadil vtedajší predseda autonómnej vlády a minister vnútra Jozef Tiso. Akcia postihla aj starých ľudí, ženy a detí vrátane tehotných a kojencov a prebiehala miestami chaotickým spôsobom. Na koniec skončila neúspechom, nakoľko maďarská vláda odmietla týchto ľudí prijať. V priebehu novembra a decembra 1938 tak vznikli na „území nikoho“ prvé tábory, v ktorých boli uväznené stovky Židov, bez možnosti odchodu do jedného alebo druhého štátu. Deportácie prebehli napriek tomu, že vláda v tom čase potrebovala dopravné prostriedky, administratívu a silové zložky na zabezpečenie evakuácie južného Slovenska. Podľa dobovej propagandy, ktorá Židov obviňovala z výsledku slovenskej arbitráže, tak vlastne arbitri (nacistické Nemecko a fašistické Taliansko) oklieštením Slovenska plnili želanie Židov.

23. januára 1939 zriadila slovenská autonómna vláda komisiu (tzv. Sidorov komitét), ktorá mala navrhnúť prvú protižidovskú legislatívu. Posledné zasadanie komisie prebehlo 5. marca 1939 a bol na ňom predložený návrh prvého protižidovského zákona, ktorý mal byť urýchlene prerokovaný v ministerskej rade. Na činnosť tejto komisie sa odkazoval Jozef Tiso aj vo svojom prejave pri vzniku slovenského štátu, keď obyvateľstvu oznámil, že vláda už má pripravený návrh riešenia židovskej otázky, avšak udalosti posledných dní jeho prijatiu zabránili.

Po vzniku slovenského štátu komisia zanikla, ale už 18. apríla 1939 bolo prijaté vládne nariadenie č. 63 o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých povolaniach. 24. apríla nasledovalo nariadenie č. 74 o vylúčení židov z verejných služieb. Židia boli postupne systematicky zbavovaní svojích práv veľkým množstvom vyhlášok, nariadení a predpisov. Ich prenasledovanie a neskoršia deportácia z územia Slovenskej republiky bola dlhodobým procesom, ktorý iniciovali členovia radikálneho krídla HSĽS spolu s príslušníkmi Hlinkovej gardy a členmi Deutsche Partei, ktorí upozorňovali na nebezpečenstvo veľkého židovského vplyvu na ekonomiku ako aj potreby „riešenia židovskej otázky“ podľa nemeckého vzoru. K tomu mali dopomôcť aj nemeckí poradcovia pre židovskú problematiku Dieter Wisliceny a Alois Brunner. Tí s pomocou Augustína Morávka realizovali plán arizácie, čiže konfiškácie židovských majetkov, ktorý bol prvým krokom na odstránenie Židov z krajiny.

Vytvorenie strednej vrstvy slovenskej spoločnosti prevodom židovského majetku sa stalo oficiálnou doktrínou slovenskej vlády. Vo februári 1940 snem schválil prvý arizačný zákon, ten bol ale vrátený späť prezidentom. Jeho hlavnou pripomienkou bola požiadavka na zriadenie arizačného fondu, ktorý by umožnil podieľať sa na arizácii aj menej majetným uchádzačom. Zákon bol definitívne schválený 25. apríla (hlavná pripomienka nebola zapracovaná). Popri inom zaviedol termín „židovský podnik“, nariadil povinné označovanie takýchto podnikov a umožnil ich zrušenie alebo odpredaj „kvalifikovanému kresťanskému uchádzačovi“. Počas prijímania prvého arizačného zákona si umiernené a radikálne krídlo HSĽS ešte len vymedzovali priestor a testovali svoje možnosti. S myšlienkou arizácie súhlasili obe krídla, líšili sa iba ich predstavy o použitých metódach. V tejto prvej fáze arizácie mali majetkové zmeny prebiehať dobrovoľnou a evolučnou cestou. Prvá fáza arizácia trvala iba niekoľko mesiacov, následne bol ďalší vývoj ovplyvnený výsledkom rokovaní v Salzburgu a nemeckým zásahom do vnútornej politiky Slovenska v prospech radikálov okolo Vojtecha Tuku a Alexandra Macha.

Od septembra 1940 začína druhá fáza arizácie. 2. septembra prijal Slovenský snem ústavný zákon č. 210/1940, ktorým poveril vládu na prijatie všetkých opatrení potrebných na vylúčenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života a prevod majetku do rúk kresťanov. Snem a prezident týmto zverili riešenie židovskej otázky do rúk vlády, o ktorej vedeli, že na jej čele stojí najradikálnejší predstaviteľ HSĽS požadujúci zavedenie národného socializmu a riešenie židovskej otázky podľa nemeckého vzoru.

16. septembra 1940 bol pre lepšie riadenie arizácie zriadený Ústredný hospodársky úrad. Úrad rozdeľoval židovský majetok zväčša na základe protekcionárstva a korupcie medzi významných členov HSĽS, DP a HG. 30. septembra 1940 bola vytvorená Ústredňa Židov ako jediná organizácia pre Židov na Slovensku, 8. októbra boli rozpustené všeky židovské spolky a organizácie. Ústredňa Židov podliehala priamo Ústrednému hospodárskemu úradu. 30. novembra 1940 vydala vláda nariadenie č. 303/1940 Sl.z. o židovských podnikoch, známe ako druhý arizačný zákon. V tomto čase nemali o konečnom riešení židovskej otázky celkom jasné predstavy ani nemeckí nacisti, avšak podľa vízie nemeckého poradcu Dietera Wislicenyho mal pozbavením prijímu a zabavením majetku vzniknúť problém, ktorý bude možné riešiť len masovým vysťahovaním. Z pôvodných asi 12 300 židovských podnikov bolo arizovaných 2200, ostatné boli zlikvidované „aby neprekážali kresťanskej konkurencii“.[44] Na neskoršie deportácie dozeralo 14. oddelenie prezídia Ministerstva vnútra, ktoré viedol Anton Vašek a Gejza Konka.

Pri Ústredni Židov sa sformovala ilegálna pracovná skupina, ktorá sa snažila odvrátiť blížiacu sa tragédiu aj za cenu ohrozenia vlastných životov. Pracovná skupina podplácala vysokých funkcionárov HSĽS a kľúčové osoby zainteresované v protižidovskej politike - samotného Dietera Wislicenyho, Izidora Kosa, vládneho komisára pre židovské pracovné tábory Júlia Pečúcha, „židovského kráľa“ Antona Vaška. O Vaškovom podplácaní bol informovaný aj Alexander Mach, ktorý v tom čase zastával post ministra vnútra a veliteľa Hlinkovej gardy a z peňazí tiež ťažil. Ďalší ľudia na vysokých pozíciách sa snažili Židom pomôcť nezištne a z vlastného presvedčenia, napr. národohospodári Imrich Karvaš a Peter Zaťko alebo minister školstva Jozef Sivák.[45]

V prvej polovici júla 1941 slovensko-nemecká komisia podnikla cestu do Horného Sliezska, kde navštívila židovský pracovný tábor Sosnowiec. Napriek tomu, že niektorí členovia komisie označili tento spôsob nasadenia za „nekresťanský a neľudský“,[46] nepostavil sa nikto proti takémuto riešeniu. Slovenskí politici začali čoskoro Židov označovať za problém národnej existencie Slovákov. 9. septembra 1941 bolo vydané Nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov známe skôr ako Židovský kódex. Židia boli týmto rasistickým nariadením, schváleným vládou bez prerokovania v Slovenskom sneme, zbavení všetkých občianskych, ľudských aj hospodárskych práv a odsunutí na okraj spoločnosti. Už onedlho na to sa začalo so sústredením židovského obyvateľstva do táborov v Seredi, Novákoch a Oremovom Laze, odkiaľ mali byť postupne vysídlení na územie Nemeckej ríše. Neskôr boli vybudované aj ďalšie vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde.

V roku 1942 prejavili nemecké úrady na základe dohody o poskytovaní pracovných síl záujem o 20000 mladých práceschopných mužov. Slovenskí predstavitelia nedokázali tejto žiadosti vyhovieť, a preto Izidor Koso navrhol poslať do Nemecka rovnaký počet Židov. Prvá Slovenská republika tak ako prvá z nemeckých spojencov deportovala zo svojho územia rasovo prenasledovaných vlastnými silami. Sprvu bolo preto do koncentračných táborov v Poľsku deportovaných v apríli a marci 1942 20000 mladých ľudí židovskej národnosti. Prvý transport so slovenskými Židmi odišiel v noci z 25. na 25. marca 1942.

Dňa 15. mája 1942 ako jediný poslanec Slovenského snemu, János Esterházy sa verejne zdržal hlasovania za ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov, čím sa stal terčom útokov zo strany profašistickej tlače. Ďalší poslanci sa hlasovaniu vyhli opustením hlasovacej siene, pričom aj Esterházy sa v predchádzajúcom období podieľal na prijímaní protižidovskej legislatívy a výpadoch proti Židom. Svoje nehlasovanie odôvodnil aj hrozbou vysídlenia maďarskej menšiny a opätovne sa prihlásil k antisemitizmu. Krátko na to sa Tuka opytoval nemeckého poradcu pre židovské otázky Wislicenyho, či by nebolo možné vyviezť aj ostatných slovenských Židov. Deportáciu všetkých však zatiaľ z logistických dôvodov neschválil ani Eichmann, jeden z hlavných vykonávateľov holokaustu. To však bola iba krátka niekoľkotýždňová prestávka, pretože už onedlho slovenská vláda na čele s Tukom po odobrení prezidentom Tisom, prejavila kresťanské milosrdenstvo, keď vyjadrila názor, „...že rodina sa nemá trhať“,[47] a od 11. apríla 1942 poslala do koncentračných táborov v Poľsku ďalších vyše 30000 Židov. Prvý z rodinných transportov odišiel z Trnavy. Za každého deportovaného Slovensko platilo Nemecku, tzv. osídľovací poplatok 500 ríšskych mariek. Štát predtým získal zo židovských majetkov asi 1,1 miliardy korún. Náklady na deportácie, osídľovacie poplatky a ďalšie protižidovské akcie stáli štát asi 0,95 miliardy korún[44]. Celkovo prvá vlna deportácií, ktorá sa skončila v októbri 1942, postihla asi 57752 Židov žijúcich na území vojnového Slovenského štátu. Tieto osoby smerovali do najbrutálnejších nacistických táborov v Majdanku (Lublin) a Osvienčimu. Podľa správ A. Wetzlera z ôsmich slovenských transportov od 17. apríla do 11. júla 1942 z 3695 mužov, ktorí prešli selekciou prežilo do 15. augusta len 360. Z transportu 634 mužov, ktorý prišiel 13. apríla, zostalo po 10 dňoch len 25 živých.[48] Bezradná židovská komunita sa snažila zachrániť slovenských Židov pred deportáciami aj pomocou úplatkov vysokých úradníkov, ich činnosť však nebola efektívna. Väčšinu zostávajúcich Židov tvorili ľudia s prezidentskou alebo ministerskou výnimkou alebo ukrývajúce sa osoby. Asi o sedem mesiacov neskôr začala vláda opäť rokovať o odsune zvyšku Židov z krajiny. Zvyšní Židia boli opäť koncentrovaní v predtým používaných zberných táboroch. Deportácie zvyšných 16000 – 18000 Židov[49] sa mali začať 1. apríla 1944. Niekoľko tisíc Židov sa však stále vyhýbalo deportáciám, jednak životom v ilegalite, jednak platnými výnimkami. Politická situácia sa v tej dobe začínala meniť, slovenská vláda zareagovala na početné intervencie Vatikánu, ako aj na množiace sa informácie medzi obyvateľstvom prinesené najmä slovenskými vojakmi vracajúcimi sa z východného frontu o tom, čo sa so Židmi za hranicami Slovenska skutočne deje. V tej istej dobe však bez prekážok povolila prechody transportov s tisíckami Židov z Maďarska.

Po vypuknutí SNP sa podarilo mnohým Židom zo slovenských internačných táborov uniknúť. Časť z nich však nacisti spolu s HG opäť pochytali. Nemci po komplikáciách, ktoré robili niektorí slovenskí predstavitelia, nakoniec začali organizovať deportácie zo slovenského územia aj bez zvolenia miestnych orgánov. Koncom septembra 1944 navštívil Tisa veliteľ nemeckej bezpečnosti a SS Himmler, jeho nátlaku na odsun Židov a ďalších „protištátnych živlov“, ako boli zajatí povstalci, politickí väzni či Rómovia, sa prezident nijak neprotivil a slovenské úrady, už viac nacistom nekládli prekážky. Do marca 1945 bolo odsunutých 12306 – 13500 Židov, z ktorých asi 10000 zahynulo.[50] Celkovo zahynulo v nacistických koncentračných táboroch asi 68000 – 71000 Židov deportovaných z územia vojnového štátu a ďalších asi 30000 zo slovenských území obsadených Maďarskom, čo predstavovalo asi 75 % ich pôvodného počtu.[43]

Rómska menšina[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1940 sa štatútom Rómov zaoberal zákon č. 127. V súlade s ďalšími nariadeniami z roku 1941 bolo Rómom zakázané kočovať, s čím súviselo aj odobratie koní a vozov, rovnako im bolo zakázané žiť na hlavných uliciach a boli pre nich vymedzené oblasti mimo obcí. Dochádzalo k násilnému vysťahovaniu a demolácii rómskych osád, ako aj fyzickým útokom na Rómov, na čom sa aktívne podieľala Hlinkova garda. Boli zriadené zvláštne pracovné útvary, kde boli Rómovia povinní ťažko manuálne pracovať v nevyhovujúcich podmienkach. Takéto útvary boli postupne zriaďované v rôznych častiach krajiny. Najznámejší tábor bol v Dubnici nad Váhom. K najbrutálnejším represáliám došlo po potlačení SNP, kedy bolo na rôznych miestach povraždených protipartizánskymi jednotkami celkovo asi 400 Rómov, napr. v Čiernom Balogu, Detve alebo Kremičke. Pri týchto zločinoch sa došlo k likvidácii celých komunít vrátane starcov a detí. Rómsky holokaust je tiež označovaný porraimos.[51]

Rómovia žijúci v južnej časti dnešného Slovenska, boli vystavení represáliám zo strany maďarských okupačných orgánov. Viacero z nich bolo odtiaľto odvlečených do nemeckých koncentračných táborov.

Vzdelávanie, veda a kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade Česko-Slovenska sa mimo hraníc štátu ocitli viaceré centrálne vzdelávacie a výskumné organizácie, ktoré bolo potrebné nahradiť. Rolu centrálnej vzdelávacej inštitúcie prevzala Univerzita Komenského premenovaná na Slovenskú univerzitu. Do najproduktívneho veku sa dostala generácia slovenských vedcov, ktorí vyštudovali počas ČSR a ktorým odsun českých profesorov umožnil prístup na lukratívne pozície.

2. júla 1942 bola založená predchodkyňa dnešnej Slovenskej akadémie vied - Slovenská akadémia vied a umení (SAVU), ktorej protektorom sa stal prezident Jozef Tiso. SAVU bola aktívna najmä v oblasti humanitných vied. Na jej činnosť negatívne vplývali viaceré faktory ako nezačlenenie existujúcich vedeckých inštitúcii pod jej správu a neskôr vypuknutie SNP. Vedecké a kultúrne úlohy plnila aj Matica slovenská, ktorá vyvíjala aktívnu vedeckú činnosť v ôsmich odboroch. Na jej pôde vznikol spolok Slovenská národná knižnica a bola založená moderná tlačiareň Neografia. K negatívam jej pôsobenia v danom období patrí ďalšia nacionalizácia jej vedenia a postupné orientovanie sa na spoluprácu s radikálmi.[52] Založené boli aj ďalšie vedecké inštitúcie ako Štátny archeologický ústav v Turčianskom Svätom Martine, Štátny ústav pre ľudovú pieseň v Bratislave, Slovenská galéria v Bratislave alebo Nemecký vedecký ústav v Bratislave.[53]

Počas existencie štátu bolo publikovaných približne 4 000 knižných titulov. Vydaná bola prvá moderná syntéza slovenských dejín Františka Hrušovského. Veľký rozmach zaznamenala poézia, keď svoje diela publikovali básnici ako Andrej Žarnov, Ján Kostra, Ján Mendík, Valentín Beniak, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek a ďalší. Viacerí spisovatelia sa angažovali v politike. K zásadám národného socializmu sa Lomnickým manifestom z uvedených autorov prihlásili Beniak, Smrek a Žarnov, ďalej napr. Milo Urban ktorý bol šéfredaktorom Gardistu. Skupina známych spisovateľov (Valentín Beniak, Ľudo Zúbek, Ján Poničan, Dobroslav Chrobák, Rudolf Dilong, Ján Smrek, Ján Kostra, Karol Strmeň a i.) vydala memorandum proti Slovenskému národnému povstaniu.[54]

7. novembra 1939 vznikla slovenská filmová spoločnosť Nástup, ktorá prevzala výrobu týždenníka Nástup ako významného nástroja propagandy. Spoločnosť vytvorila prvý slovenský celovečerný dokumentárny film Od Tatier po Azovské more, ktorý propagandisticky spracoval pôsobenie slovenskej armády v Sovietskom zväze. 17. decembra 1940 bol založený Ústav pre školský a osvetový film (Škofilm), z ktorého činnosti vychádzala aj povojnová populárno-vedecká filmová tvorba. V rámci ústavu pôsobil aj Viktor Kubal, ktorý v ňom vytvoril prvé slovenské animované filmy.[55]

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívne členenie
Veriaci v obci Sedlice (okr. Prešov) pri procesii cestou do kostola, leto 1943.

K 1. januáru 1940 boli zavedené župy (údaje k 1.1.1940):

Územným vymedzením nadväzovali na župy z rokov 1923 – 1928.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie
Situácia v prvých dňoch SNP

Prvá Slovenská republika začala od leta 1944 upadať. Vojnová situácia sa zhoršovala a osud Nemeckej ríše a jeho spojencov bol spečatený. Preto sa časť obyvateľstva začala odvracať od stále lojálneho režimu Slovenskej republiky a hľadala možnosti prechodu na druhú stranu. Najmä na strednom Slovensku, kde boli podmienky najpríhodnejšie, sa začalo spontánne rozvíjať partizánske hnutie. 12. augusta bratislavská vláda vyhlásila na celom Slovensku štatárium – stanné právo, no čoskoro stratila kontrolu nad veľkou časťou krajiny. Tento proces urýchlilo najmä Slovenské národné povstanie. Už na jeseň roku 1944 sa na východných a severovýchodných hraniciach Slovenskej republiky rozpútali boje medzi nemeckými jednotkami a postupujúcou Červenou armádou.

Od začiatku roku 1945 Červená armáda, rumunské vojská a Prvý česko-slovenský armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie. 19. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom). Ustupujúce nemecké vojsko pri svojom ústupe dovŕšilo likvidáciu dopravnej infraštruktúry. Na poškodenie dopravnej infraštruktúry mali vplyv aj akcie partizánov, ale za dôkladné rozvrátenie dopravnej, hlavne železničnej infraštruktúry niesli zodpovednosť predovšetkým nemecké sily. Podľa niektorých názorov bola dokonca železničná doprava na Slovensku poškodená oveľa viac ako v Maďarsku, Rakúsku, Poľsku alebo bývalom Protektoráte.[56] Poškodené boli všetky dopravné tepny; pojazdných bolo iba 900 osobných automobilov v celej republike (predtým 8000); prejazdná len asi polovica železničnej siete; funkčné necelé 4 % rušňov; nepoužiteľných bolo 1500 mostov; celkovo výrobná kapacita priemyslu v porovnaní s rokom 1943 bola iba 45 %.[57]

Väčšina obyvateľstva očakávala prechod frontu s pochopiteľnými obavami. Škody na miestach, kde postup sovietskych vojsk ustrnul, boli v dôsledku ťažkých bojov veľké. Ukázalo sa tiež, že správy o brutalite postupujúcej armády vydávané štátnou propagandou, boli prehnané. Pravdou však je, že jednotky, ktoré oslobodzovali krajinu, sa v niektorých prípadoch k obyvateľstvu chovali hrubo (známe sú krádeže, či znásilnenia žien). Vo väčšine prípadov takto konali príslušníci tylových jednotiek. Stalin sa za tieto neprístojnosti neformálne Benešovi ospravedlnil pri jednom zo stretnutí.[58]

Ťažké boje na Slovensku prebiehali koncom vojny v dvoch oblastiach, bolo to jednak na juhu v oblasti Šiah, Levíc a Štúrova, ktoré boli obsadené sovietskymi jednotkami v polovici decembra 1944, no neskôr počas bitky o Budapešť boli Sovieti z oblasti vytlačení silnými protiútokmi. Oblasť bola postupne oslobodená do konca marca. Ďalšie ťažké boje sa odohrali na Liptove, kde prebiehala bitka o Liptovský Mikuláš, ktorá trvala od konca februára. 3. marca 1945 sa Červenej armáde a Prvému česko-slovenskému armádnemu zboru podarilo po prvýkrát získať mesto, no nie nadlho, pretože nemecké vojská ho protiútokmi nanovo obsadili 11. marca. Definitívny koniec znamenal až ústup nemeckých jednotiek z oblasti, ktorý nastal až 4. apríla 1945, kedy sa mesto, ktoré bolo počas týchto bojov takmer celkom zničené, dostalo definitívne pod kontrolu sovietskych a česko-slovenských vojsk.

Mapa znázorňujúca priebeh bojov počas oslobodzovania Česko-Slovenska

Koncom marca a začiatkom apríla odišlo zo Slovenska na západ asi 5000 Slovákov a Sloveniek, najmä v dôsledku obáv z prichádzajúcich sovietskych vojsk, ako aj na protest proti obnoveniu ČSR. Okrem slovenskej vlády a prezidenta, či osôb, ktoré boli považované za kolaborantov, to boli aj významní predstavitelia slovenského kultúrneho života, napr. správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský, básnik Andrej Žarnov, historik František Hrušovský, literárny kritik Stanislav Mečiar, spisovatelia Mikuláš Šprinc, Konštantín Čulen, Rudolf Dilong, Milo Urban, Gorazd Zvonický, rektor Slovenskej vysokej školy technickej Anton Bugan a ďalší.[58]

V marci 1945 prekonávajúc nemecký odpor postupne sovietske vojská oslobodili Banskú Štiavnicu, Zvolen. 25. marca Banskú Bystricu, Komárno a Nové Zámky. 4. apríla už dosiahli hlavné mesto krajiny – Bratislavu. Územia obsadené Červenou armádou sa automaticky stávali súčasťou obnoveného česko-slovenského štátu. Slovenské úrady sa s obyvateľstvom rozlúčili tak, že mu už začiatkom roka 1945 zo skladov rozdelili prídely múky, cukru a iných potravín určené na celý rok.[59] 3. mája sovietska armáda zničila posledné nemecké jednotky na území Slovenska (v Bielych Karpatoch a Javorníkoch) a sústredila sa na postup na územie Moravy. O popularite režimu a celkovom názore väčšiny obyvateľstva na zdiskreditovaný režim svedčí aj fakt, že zo strany slovenského obyvateľstva nebol Červenej armáde kladený žiadny ozbrojený odpor.

Tienistou stranou oslobodenia boli deportácie. Ešte v priebehu roka 1945 za pomoci jednotiek NKVD odvliekli sovietske orgány za tichého súhlasu česko-slovenskej vlády 7422 občanov Česko-Slovenska a umiestnili ich hlavne do pracovných táborov najmä v Donbase a na Kaukaze. Zámienkou na ich zatknutie bol často výkon práce alebo výsluch. Slovenská vláda ešte pred pádom Bratislavy odišla do exilu. V rakúskom kláštore Kremsmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. zboru 3. americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je považovaný za formálny zánik Slovenskej republiky z hľadiska medzinárodného práva.

Právna kontinuita[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne sa ku kontinuite s vojnovou Slovenskou republikou nehlásil žiaden štát. Obnovená Česko-Slovenská republika nadväzovala na predmníchovskú republiku, ako aj exilovú česko-slovenskú vládu. Súčasná Slovenská republika sa k vojnovej Slovenskej republike taktiež nehlási.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom [online]. sk.wikisource.org, 29.12.2005, [cit. 2014-12-13]. Dostupné online.
  2. Kováč, D. et al.: Kronika Slovenska 2, 1999
  3. Hoensch, J. K.: Dokumente zur Autonomiepolitik der Slowakischen Volkspartei Hlinkas, 1984
  4. [1]
  5. [2]
  6. [3]
  7. [4]
  8. Jozef Vladár a kolektív: Encyklopédia Slovenska, V. zväzok: R – Š. Bratislava, Veda, 1981, s. 330 – 331
  9. Viliam Plevza a kolektív, Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 484 – 487
  10. Škvarna, D. et al.: Lexikón slovenských dejín, 1997
  11. Letz, R.: Dejepis pre 8. ročník základných škôl - Slovensko v 20. storočí, 1997
  12. [5]
  13. [6]
  14. Kutláková, M. a kol., 2008, Ottova praktická encyklopédia Slovensko. Ottovo nakladatelství, Praha, s. 147
  15. Baka 2010, s. 46
  16. Lacko 2008, s. 52
  17. Baka 2010, s. 47
  18. Lacko 2008, s. 54
  19. Lacko 2008, s. 51
  20. Lacko 2008, s. 50
  21. Baka 2010, s. 51
  22. Lacko 2008, s. 52
  23. Lacko 2008, s. 54
  24. a b c Martin Lacko: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 19 – 22
  25. Martin Lacko: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 22 – 24
  26. Ohlas slovenských kultúrnych pracovníkov z Tatranskej Lomnice z 31. 08. 1940 s prihlásením sa k zásadám nacizmu (plné znenie textu Wikisource)
  27. Slovenský zákonník č. 226/1940.
  28. HRADSKÁ, Katarína. Prípad Dieter Wisliceny: Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava : Academic Electronic Press, 1999. ISBN 80-88880-29-7. S. 13 – 15.
  29. Milan Stanislav Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava, Lúč, 2003, s. 438
  30. Lacko 2008, s. 137-138
  31. Sabol 2010, s. 380
  32. Lacko 2008, s. 137
  33. Jozef Vladár a kolektív: Encyklopédia Slovenska, III. zväzok: K – M. Bratislava, Veda 1979, s. 551
  34. Milan Stanislav Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov ISBN 80-08-01427-X. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1996, s. 152 – 153
  35. Sabol 2010, s. 377
  36. Sabol 2010, s. 378
  37. Sabol 2010, s. 383
  38. Sabol 2010, s. 384
  39. Sabol 2010, s. 377
  40. Mičko a Chladná 2006, s. 149
  41. Mičko a Chladná 2006, s. 150
  42. Mičko a Chladná 2006, s. 153
  43. a b Livia Rothkirchenová: Slovakia; vo Walter Laqueur a Judith Tydor Baumelová: The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, Londýn, 2001, s. 595 – 600
  44. a b Mičev, S. a kol., 2009, Slovenské národné povstanie 1944. Múzeum SNP, Banská Bystrica
  45. MIČEV, Stanislav. Augustín Morávek od arizácií k deportáciám. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2010. ISBN 978-80-970238-8-1. S. 59 - 60.
  46. Katarína Hradská: Prípad Wisliceny. Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 1999, s. 37
  47. Hradská, K., Prípad Wisliceny. Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 1999, s. 41
  48. Dezider Tóth: Tragédia slovenských Židov. Materiály z medzinárodného sympózia, Banská Bystrica, 25. – 27. marca 1992. ISBN 80-85306-04-2 Banská Bystrica: Datei, 1992, s. 155
  49. Katarína Hradská: Prípad Wisliceny / Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 1999, s. 57
  50. Katarína Hradská: Prípad Wisliceny / Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 1999, s. 73
  51. Mária Kutláková a kolektív, Ottova praktická Encyklopédia Slovensko. Ottovo nakladatelství, Praha, 2008, s. 407
  52. Hudek 2011, s. 40
  53. Ďurkovská 2010, s. 248
  54. Lacko 2008, s. 171
  55. Ďurkovská 2010, s. 258
  56. Miroslav Kožuch. Povojnová obnova železničnej dopravy na Slovensku v r. 1945 [online]. rail.sk, 04. 12. 2000, [cit. 2011-09-04]. Dostupné online.
  57. Milan Stanislav Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003, s. 518 – 519
  58. a b Milan Stanislav Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003, s. 542
  59. Anton Špiesz: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. str. 232

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]


Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Flag of Czechoslovakia.svg Česko-Slovensko (vo svojej dobe väčšinou písané: Československo)

Rakúsko-Uhorsko
(do roku 1918)

(Čechy, Morava, časť Sliezska, severné časti Uhorska (Slovensko a Podkarpatsko)

Československá republika
(1918 – 1938)

Župa Sudetenland a iné územia Nemecka
(1938 – 1945)

„Horná zem“ Maďarska
(1938 – 1945)

Československá republika
(1945 – 1948)

Československá republika
(1948 – 1960)

Československá socialistická republika
(1960 – 1990)

Česko-slovenská federatívna republika / Česká a Slovenská Federatívna Republika
(1990 – 1992)

Česká republika
(od roku 1993)

Slovenská republika
(od roku 1993)

Česko-Slovenská republika s autonómnym Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou
(1938 – 1939)

Protektorát
(1939 – 1945)

Slovenská republika
(1939 – 1945)

(ďalšia) „Horná zem“ Maďarska
(1939 – 1945)

Ukrajinská sovietska socialistická republika
(1945 – 1991)

Zakarpatská oblasť Ukrajiny
(od roku 1991)

Flag of the NSDAP (1920–1945).svg nacizmus

Flag of the Soviet Union.svg 1948 – 1989 satelitom ZSSR

exilová vláda