Emil Boleslav Lukáč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Emil Boleslav Lukáč
Emil Boleslav Lukáč
slovenský básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz a učiteľ

Narodenie 1. november 1900
Hodruša-Hámre, Slovensko
Úmrtie 14. september 1979 (78 rokov)
Bratislava, Slovensko

Emil Boleslav Lukáč (* 1. november 1900, Hodruša-Hámre – † 14. september 1979, Bratislava) bol slovenský básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz a učiteľ; výrazný predstaviteľ básnického neosymbolizmu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Študoval v Strhároch, v rokoch 1906 – 1910 v Hodruši, v rokoch 1910 – 1918 na lýceu v Banskej Štiavnici, neskôr pokračoval v rokoch 1918 – 1922 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v rokoch 1922 – 1924 študoval protestantské bohoslovie a filozofickú fakultu v Paríži. V roku 1928 sa venoval štúdiu evanjelickej teológie na fakulte v Lipsku, až napokon v roku 1934 získal doktorát z filozofie.

Ako kňaz pôsobil len krátko, keď bol v rokoch 1922 – 1924 kaplánom vo viacerých slovenských mestách (Martin, Modra, Brezno). V roku 1924 pôsobil ako generálny tajomník evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku pre odbor mládeže, v rokoch 1926 – 1933 bol učiteľom slovenského jazyka na Hudobnej a dramatickej akadémii, v rokoch 1933 – 1947 bol profesorom na Dievčenskom reformovanom gymnáziu. V predvojnovom období začal byť tiež politicky činný. V rokoch 1936 – 1939 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, v období Slovenského štátu bol poslancom Slovenského snemu, v rokoch 1947 – 1950 pracoval na Povereníctve školstva a osvety. V rokoch 1950 – 1955 pôsobil v Literárnom múzeu Janka Jesenského a v rokoch 1955 – 1966 bol korektorom v Západoslovenských tlačiarňach. Potom sa venoval výhradne literárnej činnosti.

Okrem bežných povolaní bol celý život činný tiež v oblasti literatúry. V roku 1924 sa stal zakladateľom Spolku slovenských spisovateľov, kde bol neskôr v rokoch 1933 – 1938 tiež tajomníkom. V roku 1940 založil časopis Tvorba, ktorý aj do roku 1944 viedol. K časopisu sa vrátil v rokoch 1948 – 1950, kedy preň pracoval ako redaktor, no nebolo to jeho jediné pôsobenie v literárnej redakcii. Ako redaktor pracoval vo viacerých časopisoch: v roku 1920 to boli Národné noviny, v rokoch 1924 – 1934 redigoval časopis Nový rod, v roku 1928 redigoval časopis Mladé Slovensko, neskôr to boli časopisy LUK, Slovenské smery a iné.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé verše začal písať už počas štúdií v Bratislave. V tomto období napísal prvé verše, ale tiež prekladal z modernej francúzskej (Charles Baudelaire) a maďarskej (Endre Ady) poézie, neskôr sa venoval tiež prekladom z nemeckej, orientálnej, ruskej a anglickej literatúry. Okrem prekladom a vlastnej tvorby sa tiež venoval posudzovaniu, opravovaniu a korigovaniu tvorby mladších slovenských spisovateľov, pričom často krát publikoval mnohé ich prvotiny.

Okrem písania poézie sa venoval i publicistike, kde uverejňoval svoje drobné články, komentáre, recenzie, ale i rozsiahlejšie state a štúdie z oblasti literatúry, sociálnej sféry, či k filozoficko-náboženskej a politickej problematike. Ako nemanželské dieťa sa vedel vciťovať do bôľov a smútkov iných ľudí, preto mu ostal najbližší symbolizmus a najbezpečnejšou istotou mu bol domov. Svojou tvorbou sa stal vedúcim predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Bol ovplyvnený hlbokým kresťanským presvedčením, ale tiež priateľstvom so slovenským spisovateľom Vladimírom Royom; zo starších autorov ho ovplyvnila najmä tvorba Pavla O. Hviezdoslava či Martina Rázusa.

V roku 1936 sa stal organizátorom I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Po roku 1948 padol do nemilosti a do poézie sa vrátil až v polovici 60. rokov. Napriek tomu mu bol v roku 1976 udelený titul zaslúžilý umelec.

Tri obelisky /Rázus, Lukáč, Rúfus/je názov dokumentárneho filmu STV Bratislava o tvorbe troch významných slovenských spisovateľov /scenár Miloš Kovačka, réžia Fedor Bartko, 1999/.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Básnické zbierky[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1922Spoveď
  • 1925Dunaj a Seina je druhá zbierka neosymbolistického básnika Emila Boleslava Lukáča. Vracia sa do čias štúdií v Paríži. Básne sú postavené na konfrontácií domova a sveta. Porovnáva rodnú Hodrušu s Parížom. Cudzina pôsobí nepriateľsky, nehostinne, zatiaľ čo domovina je mravnou silou a istotou. Bližší mu je dedinský spôsob života. Signálnou básňou zbierky je Hnus z veľkomesta (z lat. Taedium urbis).
  • 1926Hymny k sláve Hosudarovej
  • 1928O láske neláskavej: O diele:

Obsah: Večná parabola

Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená, neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkam: žena. Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť, a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi, a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí. To obapolná tragika, mi jedna, ale dve polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky, nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy, nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc, hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

Možno, ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina, to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná. Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme, možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“

Oh, večná honba, večný kruh, a večná parabola, je stará ako vesmír sám, a bude ako bola. I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé, i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé

Básnik tu, ako i v celej zbierke, opisuje druhú stranu najkrajšieho citu, lásky. Aj keď miluje ženu a miluje ju stále:

Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,

predsa tento svoj cit nedokáže nechať kvitnúť:

a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Cíti, že bez ženy nie je jeho život úplný:

Bez teba som len polčlovek

a ani život ženy nie je bez jeho prítomnosti šťastný:

bezo mňa strádaš v núdzi

No aj keď vedia, že ich život je úplný len v dvojici, nenachádzajú spoločnú reč:

a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí. To obapolná tragika, mi jedna, ale dve polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Básnik vie, že jeho problém tkvie v tom, že žena nechce, alebo nemôže splniť všetky jeho túžby:

nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc, hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

A možno tuší, že ich problém je nevyriešiteľný v nezhode ich názorov:

Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme, možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“.

  • 1929Spev vlkov a iné básne
  • 1929Križovatky
  • 1934Elixír
  • 1934Hymny (druhé vydanie Hymny k sláve Hosudarovej)
  • 1938Moloch
  • 1944Bábel
  • 1949Záhrada útechy (výber prekladov z európskej poézie)
  • 1967Óda na poslednú a prvú
  • 1969Parížske romance
  • 1978Srdce pod Kaukazom

Preklady[upraviť | upraviť zdroj]

Výbery[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1936Básnická tvorba
  • 1946Dies irae
  • 1965Hudba domova
  • 1966O láske neláskavej
  • 1976Tvoj tanec žeravý
  • 1980Pokoj zemi tejto

Ostatné diela[upraviť | upraviť zdroj]

O ňom[upraviť | upraviť zdroj]

  • Letz, J.: E. B. Lukáč. Slovenská kresťanská filozofia 20. storočia a jej perspektívy, 2010, s. 268 – 271, 332 – 333.