Paul Valéry

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ambroise Paul Toussaint Jules Valéry
Choumoff - Paul Valéry.jpg
Paul Valéry
Pseudonym Paul Valéry
Narodenie 30. október 1871
Sète Francúzsko
Úmrtie 20. júl 1945 (73 rokov)
Paríž
Zamestnanie spisovateľ, básnik, filozof
Národnosť francúzska
Literárne hnutie symbolizmus
Manželka Jeannie Gobillardová
Ovplyvnený
Významné ocenenia člen Francúzskej akadémie, 38.kreslo
Podpis Firma Valery Paul.jpg

Ambroise Paul Toussaint Jules Valéry (* 30. október 1871 Sète Francúzsko - † 20. júl 1945 Paríž) bol francúzsky spisovateľ, básnik symbolizmu a filozof.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine Korzičana a matky Janovčanky. Vzdelanie získal u dominikánov v Sète a na kolégiu, nakoniec absolvoval lýceum v Montpellieri. V 1889 začal študovať právo. V tomto roku vydal svoju básnickú prvotinu v „Revue maritime“ v Marseille. Jeho poézia v tomto období je blízka hnutiu symbolistov.

Dospelosť[upraviť | upraviť zdroj]

V noci zo 4. na 5. októbra 1892 sa v Janove udiala jeho osobnostná kríza, následkom ktorej zapudil svoje dovtedajšie literárne a milostné idoly, aby založil svoju existenciu na tom, čo nazval "la vie de l´esprit". Začal si písať denník s názvom „Les Cahiers” (zošity). Valéry označil viackrát túto janovskú noc za skutočný začiatok svojho duševného života.

V 1894 sa usadzuje v Paríži, kde začína pracovať ako redaktor na ministerstve vojny a kde sa stretáva s Paulom Léotaudom.

Vzdialil sa od tvorby poézie aby najprv spoznal sám seba a spoločnosť. Od 1900 do 1922 pracoval ako tajomník Édouarda Lebeya, riaditeľa tlačovej agentúry „Havas“. Každé ráno sa zaoberal písaním svojich „Zošitov“, ktoré boli intelektuálnym a psychologickým denníkom. Publikované boli až posmrtne.

V 1900 sa oženil s Jeannie Gobillardovou, vlastnou sesternicou Julie Manetovej (dcéra Berthe Morisotovej a Eugène Maneta, brata Edouarda Maneta), ktorá sa zosobášila v ten istý deň ako Ernest Rouart. Dvojitý sobáš sa uskutočnil v kostole Saint-Honoré d'Eylau, vo štvrti Passy. Pár Valéry sa ubytoval v nehnuteľnosti, ktorú postavili rodičia Julie Manet, na ulici Villejust (dnes ulica Paul-Valéry), ktorý zdedila ako nedospelá pred svojimi osemnástinami (1895). Dvojica Valéry-Gobillard mala tri deti a bola spojená s párom Rouart-Manet (ktorý mali troch synov). Dve rodiny spolu trávili prázdniny v „Le Mesnil“ na brehu Seiny pri Meulane, kde kúpil kedysi Manet usadlosť v 1893. Julie, jediná dedička, prijímala manželov Valéry-Gobillard na tomto letnom byte až do konca života.

Paul Valéry sa zúčastňoval pravidelne každú stredu návštev literárneho salóna Stéphane Mallarmého, kde sa zaradil medzi verných účastníkov.

Poetické dielo[upraviť | upraviť zdroj]

V 1917, pod vplyvom hlavne André Gidea, sa vrátil ku písaniu poézie dielom „La Jeune Parque“, vydaným u Gallimardov. Dlhé mlčanie prerušuje poémou s 500 veršami, ktorej sa venoval niekoľko rokov. Zo začiatku musel písať na žiadosť svojho vydavateľa Gallimarda pre André Gidea poetický tridsaťriadkový predhovor k reedícii jeho prvých poém. Potom začal písať svoje „chef-d'œuvre“: vnútorný monológ mladej ženy v úlohe koristi ako následok boja medzi telom a dušou napísaný v duchu formalizmu hoden jeho učiteľa Mallarmého.

Iná veľká poéma nasledovala o niekoľko rokov neskôr: „Le Cimetière marin“ (1920), potom zbierka „Charmes“ (1922). Stále ovplyvnený Stéphanom Mallarmém, privilegoval vo svojej poézii jeho formálne majstrovstvo: Mes vers ont le sens qu'on leur prête.(Moje verše majú zmysel, ktorý im je prepožičaný.) Napríklad v trojverší na str. 96:

Cette main, sur mes traits qu'elle rêve effleurer
Distraitement docile à quelque fin profonde,
Attend de ma faiblesse une larme qui fonde

sa nachádza kontroverzia v použitom slove: fondre - fonder.

Po Prvej svetovej vojne sa stal Paul Valéry „oficiálnym básnikom“, značne slávnym. V roku 1924 bol zvolený za prezidenta francúzskeho PEN - klubu, potom v roku 1925 za člena Francúzskej akadémie. Prijímací prejav na Francúzskej akadémii, ktorý predniesol 23. júna 1927, bol chválorečou na Anatole Francea, po ktorom prevzal kreslo, čím sa ocitol v opozícii voči Mallarmému.

V 1932 sa stal členom „Rady národných múzeí“. V 1933 bol menovaný administrátorom Centre universitaire méditerranéen v Nice. V 1936 bol menovaný predsedom komisie pre kultúru na svetovej výstave. V 1937 bola vytvorená funkcia na „Collège de France“ ; v 1939 sa stal čestným predsedom SACEM. Bol čestný člen výboru v Association du Foyer v opátstve Royaumont.

Jeho vlastné dielo počas tohto obdobia zostalo v tieni. Hĺbka myšlienok, ktorú vkladal do diel (napríklad Introdukcia podľa metódy Leonarda da Vinci, Večer s pánom Teste), jeho myšlienky o vzniku civilizácie (Regards sur le monde actuel) a jeho bystrý intelekt z neho urobili sprostredkovateľa ideí Raymonda Poincarého, Louisa de Broglie, Henri Bergsona a Alberta Einsteina.

Počas nemeckej okupácie[upraviť | upraviť zdroj]

Počas okupácie Paul Valéry odmietol kolaborovať ako člen-sekretár Francúzskej akadémie a tiež predniesol pohrebnú reč pri hrobe Žida Henriho Bergsona. Táto aféra spôsobila, že stratil pozíciu v akadémii a post administrátora „na Centre universitaire de Nice“ (Centre universitaire méditerranéen).

Zomrel 20. júla 1945, niekoľko týždňov po skončení Druhej svetovej vojny v Európe. Po štátnom pohrebe na žiadosť Charlesa de Gaullea bol prevezený do Sète na námornícky cintorín, ktorý je známy z jeho poémy:

Ce toit tranquille, où marchent des colombes,
Entre les pins palpite, entre les tombes…

(Tá pokojná strecha, kde kráčajú holuby, medzi chvejúcimi sa píniami, medzi hrobmi...)

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Valéryho eseje vyjadrujú znepokojenie nad trvaním civilizácie, budúcnosťou práv ducha, úlohou literatúry vo vzdelaní, spätnou väzbou pokroku na človeka.

Séria „Varieté“(I.,II.,III.,IV.,V.) sa skladá z rôznych druhov písomností: to, čo si uňho objednali a to, čo bezpochyby nie sú jeho diela. Dokazuje nimi svoju schopnosť hlbokej analýzy, čo možno čítať aj v krátkych esejach na rôzne témy publikovaných pod názvom Regards sur le monde actuel (napríklad „Notre destin et les lettres”). (doslova: Pohľady na súčasný svet z toho napríklad „Náš osud a dopisy“).

V roku 2009 bola vydaná jeho korešpondencia s André Gideom. Nachádza sa aj v jeho „Cahiers“.

Paul Valéry bol tiež známy prekladateľ poézie („Les Bucoliques” od Vergília) a oceňovaný za svoje kritické predhovory, napríklad "Lucien Leuwen" od Stendhala, "Les Chimères" od Nervala.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofické a epistemiologické východisko Valéryho diela je často málo známe. Možno sa tak stalo z dôvodu oneskoreného vydania jeho Zošitov. Valéry je jedným z mysliteľov konštruktivizmu. Jeho želanie pochopiť svet v jeho všeobecnosti orientovať svoju prácu na proces svojho myslenia sa prejavuje v týchto prácach:

  • La Crise de l’esprit (Variété I) (« Nous autres, civilisations, nous savons maintenant que nous sommes mortelles »)
  • Petite Lettre sur les mythes (Variété II)
  • La Politique de l’esprit, Le bilan de l'intelligence (Variété III) (« Nous entrons dans l'avenir à reculons »)
  • Discours de réception à l’Académie française
  • Discours de l’histoire (Variété IV)
  • Discours aux chirurgiens, L’Homme et la coquille (Variété V)
  • Notre destin et les lettres (Regards sur le monde actuel)
  • Les Cahiers.

Vydané knihy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Introduction à la méthode de Léonard de Vinci (1895)
  • La Soirée avec monsieur Teste (1896)
  • Essai d'une conquête méthodique (1897)
  • La Jeune Parque (1917)
  • La Crise de l’esprit (1919)
  • Le Cimetière marin (1920)
  • Album de vers anciens (1920)
  • Charmes (1922)
  • Eupalinos ou l'Architecte (1923)
  • L'Âme et la danse (1923)
  • Variété I (1924)
  • Propos sur l'intelligence (1925)
  • Monsieur Teste (1926)
  • Variété II (1930)
  • Regards sur le monde actuel (1931)
  • Amphion (1931)
  • Pièces sur l'art (1931)
  • L'idée fixe ou Deux Hommes à la mer (1932)
  • Discours en l'honneur de Goethe (1932)
  • Sémiramis (1934)
  • Notion générale de l’art (1935) en ligne
  • Variété III (1936)
  • Degas, danse, dessin (1938)
  • Discours aux chirurgiens (1938)
  • Variété IV (1938)
  • Mauvaises pensées et autres (1942)
  • Tel quel (1941, puis 1943) (Cahier B 1910; Moralités; Littérature et Choses tues)
  • Dialogue de l'arbre (1943)
  • Variété V (1944)

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Alain Badiou, La danse comme métaphore de la pensée, in Petit manuel d'inesthétique, Seuil, 1998.
  • Sylvie Ballestra-Puech, Lecture de la Jeune Parque, Klincksieck, 1993.
  • Philippe Baudry, Valéry trouveur: métaphysique et littérature, Kindle, 2010; CreateSpace, 2011. Valéry Finder: Metaphysics and Literature, Kindle, 2011; CreateSpace, 2011.
  • Denis Bertholet, Paul Valéry, 1871-1945, Plon, 1995. (biographie)
  • Serge Bourjea, Paul Valéry, Le sujet de l'écriture, L'Harmattan, 2000.
  • Jacques Bouveresse, La philosophie d'un anti-philosophe : Paul Valéry, in Essais IV. Pourquoi pas des philosophes ?, Agone, 2004.
  • Emil Cioran, Valéry face à ses idoles, L'Herne, Essais Et Philosophie, 2007.
  • Jacques Derrida, Qual Quelle. Les sources de Valéry 1971, repris dans Marges – de la philosophie, Minuit, 1972.
  • Marcel Doisy, Paul Valéry. Intelligence et Poésie, Les Univers de la Littérature IV, Paris, Le Cercle du Livre/ Édition Paul Mourousy, 1952.
  • Jacques Ducol, La philosophie matérialiste de Paul Valéry, L'Harmattan, Ouverture philosophique, 2005.
  • Michel Jarrety, Paul Valéry, Fayard, 2008. (biographie)
  • Aimé Lafont, Paul Valéry, l'homme et l'oeuvre, Jean Vigneau, 1943
  • Frédéric Lefèvre, Entretiens avec Paul Valéry, Le Livre, Chamontin et chez Flammarion, 1926.
  • Jean-Louis Le Moigne, Les épistémologies constructivistes, PUF, coll. Que sais-je ?, 1995.
  • Octave Nadal, La Jeune Parque, manuscrit, présentation, étude critique, Le Club du Meilleur Livre, 1957.
  • Suzanne Nash, Paul Valéry's Album de Vers Anciens - A Past Transfigured, Princeton University Press, 1983.
  • Anna de Noailles, En relisant les Cahiers de Paul Valéry, 3 tomes
  • Michel Philippon, Paul Valéry, une Poétique en poèmes, Presses Universitaires de Bordeaux, 1993
  • Michel Philippon, Un Souvenir d'enfance de Paul Valéry, Éditions InterUniversitaires, 1996
  • Michel Philippon, Le vocabulaire de Paul Valéry, Ellipses, 2007.
  • Fabien Vasseur commente La Jeune Parque, Poésies, Foliothèque, Gallimard, 2006.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Paul Valéry na francúzskej Wikipédii.

Predchodca
Anatole France
Kreslo 38
Francúzskej akadémie

19251939
Nástupca
Henri Mondor