János Esterházy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
János Esterházy
János Esterházy
János Esterházy
1. Poslanec slovenského snemu
V úrade
1935 – 1945
Osobné informácie
Narodenie 14. marec 1901
Veľké Zálužie Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 8. marec 1957 (57 rokov)
Mírov Česko-Slovensko
Politická strana 1. Krajinská kresťanskosocialistická strana
2. Zjednotená maďarská strana
3. Maďarská strana na Slovensku
Profesia politik
Manželka Lívia Serényiová
Deti János a Alice
Národnosť maďarská
Vierovyznanie rímskokatolícke
Pozri aj Politický portál

János Esterházy, slov. Ján Esterházi (* 14. marec 1901, Veľké Zálužie – † 8. marec 1957, Mírov, Česko) bol významný maďarský menšinový politik v Česko-Slovensku, neskôr v Slovenskej republike. Poslanec česko-slovenského parlamentu a Snemu Slovenskej republiky. Po vojne bol odvlečený do Sovietskeho zväzu, kde bol vo vykonštruovanom procese odsúdený a väznený. V Česko-Slovesku bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti za svoje aktivity v období pred a počas druhej svetovej vojny. Po svojom návrate bol omilostený a trest mu bol zmenený na doživotie.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

János Esterházy pochádzal zo šľachtickej rodiny. Matka Elżbieta Tarnowska bola poľská grófka, otec gróf Mihály Antal Esterházy patril do galantskej (sedmohradskej) vetvy rodu Esterházyovcov. Otec zomrel, keď mal János 4 roky. Študoval na gymnáziu a obchodnej akadémii v Budapešti, neskôr začal hospodáriť na rodinnom veľkostatku. 15. októbra 1924 sa oženil s grófkou Líviou Serényiovou. Počas manželstva sa im narodili deti János a Alice. Manželka Lívia udržiavala úzke kontakty s rodinou Mikósa Horthyho, vďaka čomu mal J. Esterházy prístup k vysokým politickým kruhom v Maďarsku.[1] Manželstvo bolo neúspešné a neskôr skončilo rozvodom[2].

Politická činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-Slovenská republika[upraviť | upraviť zdroj]

Vnútorná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Esterházyho politická orientácia predstavovala kresťansko-nacionálny politický prúd, v neskoršom období sa prikláňal k liberálnejším pozíciám. V polovici 20. rokov vstúpil do Krajinskej kresťansko-socialistickej strany (Országos Keresztényiszocialista Párt). V roku 1932 sa stal jej predsedom[1] a zároveň aj predsedom „Ligy maďarskej spolupatričnosti“.[3] V roku 1935 sa stal poslancom česko-slovenského parlamentu za mesto Košice. Jeho medzivojnové politické pôsobenie bolo ovplyvnené dobovým iredentizmom a snahou o obnovu Uhorska v predtrianonských hraniciach. Politika oboch maďarských opozičných pravicových strán (Krajinská kresťansko-socialistická strana, Maďarská národná strana bola silne ovplyvňovaná maďarskými vládami.[4] Esterházyho aktivity boli maďarskou vládou podporované aj finančne, pričom nešlo výhradne o prostriedky na podporu ochrany práv a rozvoja maďarskej menšiny.

Esterházy udržiaval rôznymi kanálmi úzke kontakty s maďarskými vládami. Súčasťou jeho spolupráce boli písomné správy, v ktorých vystupoval pod rôznymi krycími menami (Tamás, Matyás, číslo 221). Okrem menšinovej tematiky sa v nich zaoberal aj otázkami vnútornej politiky, postojmi iných štátov proti Česko-Slovensku a stratégiou jeho oslabenia. Maďarsko zaujímalo k existencii Česko-Slovenska nepriateľský postoj a od roku 1933 koordinovalo svoje kroky na jeho likvidáciu s nacistickým Nemeckom. V júni 1933 maďarský predseda vlády Gyula Gömbös spoločne s Adolfom Hitlerom dospeli k záveru, že Česko-Slovensko predstavuje hlavnú prekážku „nového usporiadania Európy“, musí byť dezintegrované, medzinárodne izolované a nakoniec zničené vojenskou silou.[3] Myšlienku spoločného útoku voči Česko-Slovensku rozvíjal aj Miklós Horthy na stretnutí s Hitlerom v auguste 1936. Horthy označil Česko-Slovensko za „rakovinový vred v srdci Európy“, ktorý je potrebné odstrániť[3] Maďarsko svoje mocenské ambície navonok prezentovalo ako „nápravu krívd Trianonu“, voči Nemecku ale už v roku 1933 deklarovalo, že jeho cieľom nie je len korekcia existujúcich hraníc ale revízia na „historickom princípe“.

Maďarsko podporovalo myšlienku slovenského autonomizmu, ktorý chápalo ako prostriedok na oslabenie, prípadne rozbitie Česko-Slovenska. Autonomistické hnutie sa snažilo preorientovať promaďarským smerom, čo sa mu však dlhodobo nedarilo. Myšlienku autonómie Slovenska podporoval aj Esterházy, ktorý pôsobil ako prostredník medzi maďarskou vládou a slovenskými ľudákmi[5]. V roku 1935 sa pokúsil o sformovanie spoločného bloku s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, pričom mu maďarská vláda mala za týmto účelom poskytnúť 100 000 korún.[5] Neskôr, už ako výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany požiadal maďarskú vládu o prostriedky na korupciu vrcholových ľudáckych politikov aj keď sľúbil, že sa pokúsi všetko udržať na „princípoch čistej lásky“[5]. K cieľom svojej politiky sa vyjadril v správe pre maďarskú vládu po rokovaniach s ľudákmi na jar 1938. Prezentoval ich ako „prvoradú povinnosť Maďarov za pomoci iných rozbíjať republiku a dokázať tak, že česko-slovenská jednota neexistuje“.[6]

V roku 1935 podporil kandidatúru Edvarda Beneša na prezidenta, hlasy poslancov jeho strany ale neboli nakoniec na jeho zvolenie nevyhnutné. Ten mu neskôr ponúkol funkciu ministra bez kresla, čo však odmietol. Od Kancelárie prezidenta republiky prijímal prostriedky na podporu maďarských študentov a proti „maďarskému iredentizmu“. V rámci Benešovej snahy o naklonenie si mladej generácie z Krajinskej kresťansko-socialistickej strany mu boli tieto vyplatené v období od jari do jesene 1936 v štyroch čiastkach v celkovej hodnote 144 000 korún[7] .

Pod tlakom maďarskej vlády sa v roku 1936 obe maďarské opozičné strany zlúčili do Zjednotenej maďarskej strany (Egyesült Magyar Párt). Predsedom strany sa stal Andor Jaross (v Maďarsku neskôr popravený ako vojnový zločinec), Esterházy sa stal výkonným predsedom. V roku 1937 informoval Maďarsko o výzbroji česko-slovenskej armády a výstavbe vojenských pevností. V ďalšej správe informoval o realizácii obranných projektov pri Lučenci a rieke Ipeľ. Zjednotená maďarská strana získala v roku 1938 väčšinu hlasov maďarských voličov. Zároveň už jasne deklarovala požiadavku pripojenia etnicky maďarských území k Maďarsku.[8]

Krízový rok 1938[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu roka 1938 sa zúčastnil viacerých rokovaní v hlavných mestách štátov, ktoré mali záujem na oklieštení a likvidácii Česko-Slovenska (Berlín, Varšava, Budapešť, Rím), kde vystupoval ako polooficiálny sprostredkovateľ maďarskej vlády.[9] Počas Hitlerovej návštevy Talianska bol dokonca prizvaný na dôverný politický politický obed s Vodcom.[9] V máji 1938 informoval maďarskú vládu o nacistických plánoch s Česko-Slovenskom, ktoré získal od Konrada Henleina. Podľa tejto správy mali byť české krajiny pripojené k Nemecku a Slovensko malo pripadnúť Maďarsku.[10] Esterházy ako poslanec česko-slovenského parlamentu, ktorý zložil poslaneckú prísahu na rozdiel od Maďarska neinformoval česko-slovenské orgány[2].

Medzi 17. až 19. júnom sa zúčastnil na rokovaniach s poľskými predstaviteľmi, ktorých požiadal, aby vplývali na propoľské krídlo HSĽS tak, aby prijalo myšlienku znovupripojenie Slovenska k Maďarsku. Vytvorený poľsko-maďarský blok mal byť údajne protiváhou Nemecka v strednej Európe. Esterházy si bol vedomý toho, že myšlienka návratu k Maďarsku nemá medzi Slovákmi podporu, preto malo Poľsko ako slovanský a katolícky štát vystupovať v úlohe určitého garanta. Slovensko malo získať postavenie podobné postaveniu Chorvátska v Rakúsko-uhorskej monarchii.[11][9] Išlo však skôr o jeho vlastné predstavy než o oficiálne postoje maďarskej vlády.[12] Poľsko, ktoré malo na rozbití Česko-Slovenska taktiež záujem, bolo ochotné takéto záruky poskytnúť, avšak maďarská strana ani neskór nerealizovala kroky, ktorými Poľsko svoju podporu podmieňovalo. Hlavný predstaviteľ propoľského krídla HSĽS Karol Sidor myšlienku pripojenia k Maďarsku ostro odmietol a doslova vyhlásil: „Maďarom neveríme a o návrate k nim nemôže byť ani reči.“ Toto vyhlásenie bolo publikované v poľskej aj slovenskej tlači.[12] Slovenská autonómia v Maďarsku mala byť podľa Esterházyho realizovaná až po jeho oklieštení. Po maďarskej okupácii Podkarpatskej Rusi mali byť hranice Slovenska posunuté čo najviac na západ a zároveň mala byť odčlenená jeho južná časť.[9]

Esterházy bol informovaný o pláne sudetských Nemcov sabotovať rokovania s česko-slovenskou vládou[13]. Túto sitáciu konzultoval s maďarskou vládou a získal od nej pokyn aplikovať rovnakú stratégiu, t.j. pracovať na takom programe, ktorý nemôže byť naplnený[13]. Na rozdiel od sudetských Nemcov ale odmietal prílišnú radikalizáciu, ktorá by mohla viesť ku zbytočnému krviprelievaniu[10]. V roku 1938 sa stretol aj s lordom Runcimanom, ktorému odovzdal memorandum o postavení maďarskej menšiny v Česko-Slovensku[chýba zdroj].

Po vyhlásení Mníchovskej dohody uvítal jej výsledok a spolu s promaďarským poslancom HSĽS Jančekom odcestoval do Budapešti, kde mal pripraviť pôdu na pripojenie Slovenska k Maďarsku.[14] 6. októbra Slovensko vyhlásilo autonómiu, čo uvítal v súlade s predstavami, že odstredivé tendencie v štáte oslabujú Česko-Slovensko, Slovensko bude politicky nestabilné a po skorom kolapse Slováci pripojenie k Maďarsku uvítajú. Chcel sa zúčastniť aj na slovensko-maďarských rokovaniach o nových hraniciach v Komárne, avšak Jozef Tiso ako vedúci slovenskej delegácie jeho účasť odmietol. Po tom, čo maďarská delegácia odmietla viacero slovenských návrhov (autonómia Maďarov na Slovensku, odstúpenie Žitného ostrova, vytvorenie hraníc s rovnako veľkými menšinami na oboch stranách) a rokovania predčasne ukončila, sa aktívne podieľal na príprave Prvej viedeňskej arbitráže, ktorá je ako akt medzinárodného násilia považovaná za právne nulitnú. Arbitráž sa niesla v réžii nacistického Nemecka a fašistického Talianska, pričom v prípravnej fáze bol Esterházy vyslaný maďarskou vládou do Ríma ako expert na otázky slovensko-maďarskej hranice. V tejto úlohe sa pričinil o pripojenie Košíc s etnicky prevažne slovenským okolím k Maďarsku.[6] Taliansku vládu informoval dopredu o Esterházyho účasti priamo maďarský minister zahraničných vecí, ktorý mu zároveň dodal inštrukcie o územných nárokoch a prípadných ďalších účastníkoch arbitrážneho konania.[15]

11. novembra 1938 ako poslanec za Košice uvítal Miklósa Horthyho počas jeho triumfálneho príchodu do mesta. Vo svojom prejave ho požiadal o také garancie menšinových práv Slovákov na anektovanom území, aké sú požadované pre Maďarov na Slovensku.[6] Horthy uvítal Slovákov vo svojej „tisícročnej vlasti" a prisľúbil im dodržiavanie ich jazykových a kultúrnych práv. Napriek vyhláseniu oboch politikov došlo na anektovanom území k rozsiahlym perzekúciám nemaďarského obyvateľstva. Menšinové práva boli okamžite oklieštené pod úroveň, ktorú poskytovalo Česko-Slovensko a ktorú Esterházy kritizoval. Mimo anektovaného územia zostali Esterházyho majetky. Ten odmietol ponúkané miesto v maďarskom parlamente a podľa vlastných slov zostal na Slovensku, aby obhajoval záujmy maďarskej menšiny. Jej veľkosť vzhľadom na porušenie etnického princípu, ktorým Maďarsko v predchádzajúcom období zdôvodňovalo svoje aktivity a prezentovalo ho ako nápravu krívd Trianonu, poklesla na približne 60 000 ľudí.[16]

Esterázy bol zaskočený brutalitou maďarskej armády a žandárstva na anektovanom území. Uprednostňoval nenásilný návrat Slovákov k Maďarsku a takéto formy riešenia odmietal. Hrubé formy asimilácie uskutočnenie takejto myšlienky komplikovali a perzekúcie boli slovenskou verejnosťou vnímané veľmi citlivo. Podľa Esterházyho názoru, netrpezlivosť a prehnané územné požiadavky poškodzovali maďarské záujmy a Slovákov od promaďarskej orientácie odrádzali. Aby si maďarská vláda Slovákov viac naklonila, navrhol jej dobrovoľné vrátenie časti anektovaného územia o rozlohe asi 1 000 km2, ktoré bolo etnicky prevažne slovenské, čo ale maďarská vláda odmietla. Ako maďarské záujmy poškodzujúcu udalosť hodnotil aj krviprelievanie v Šuranoch, kde došlo ku konfliktu medzi maďarskými žandármi a miestnymi slovenskými obyvateľmi. V tejto záležitosti následne intervenoval v Budapešti a upozorňoval, že takáto brutalita poškodzuje maďarskú vec a robí jeho pozíciu, ako aj pozíciu maďarskej menšiny na Slovensku neudržateľnou.[17] Verejne však odmietol zákrok maďarských žandárov odsúdiť, nakoľko by to podľa jeho názoru Maďarsku uškodilo.[6] Naopak ostro kritizoval protimaďarské zhromaždenia, ktoré vznikli ako reakcia na incident.

V decembri 1938 opäť navštívil Poľsko. Podľa pamätí poľského diplomata a politika Jana Szembeka Esterházy počas svojej návštevy označil výsledky Viedeňskej arbitráže za nedostatočné. Sťažoval sa neúspech plánovanej akcie proti Karpatskej Ukrajine, na ktorú mali 20. novembra 1938 zaútočiť teroristické jednotky poľských a maďarských dobrovoľníkov (tie podnikli na územie Česko-Slovenska niekoľko záškodníckych výprav s cieľom jeho destabilizácie).[18] Esterházy prisľúbil, že sa bude na neanektovanom zvyšku Karpatskej Ukrajiny osobne angažovať v prospech Maďarska, na čo chcel využiť svoju poslaneckú imunitu.[18]

23. januára 1939 zriadila slovenská autonómna vláda komisiu pre riešenie židovskej otázky, tzv. Sidorov komitét, ktorý mal pripraviť návrhy prvých protižidovských zákonov. 26. januára Esterházy vo svojej správe odporučil maďarskej vláde, aby prijala radikálnejšie protižidovské opatrenia, resp. ich prijala skôr ako slovenská vláda.[16][19] Vyslovil želanie, aby slovenská vláda s prijatím protižidovského zákona meškala alebo ho prijala v umiernenej forme, pretože ,,tým by sa snáď mohlo dosiahnuť, aby sa Berlín od nich celkom odvrátil; osoh z toho by sme mohli mať my, keby Berlín chcel riešiť československú otázku s konečnou platnosťou".[19]

Prvá Slovenská republika[upraviť | upraviť zdroj]

Činnosť v sneme[upraviť | upraviť zdroj]

Esterházy oficiálne uvítal vznik 1. Slovenskej republiky a to napriek tomu, že sa ešte počas svojej návštevy Berlína koncom februára 1939 snažil presvedčiť nacistov, že Slováci sú za jednotu s Maďarskom.[20] Šéf spravodajskej služby maďarských ozbrojených síl Rezső Andorka vo svojich pamätiach uvádza, že sa s Esterházym stretol deň pred útokom Maďarska na východné Slovensko a ten prejavil pri tejto myšlienke obrovské nadšenie.[16]

Bol poslancom Slovenského snemu a členom dopravno-technického výboru, ktorý pripravoval zákony bez väčšej politickej dôležitosti.[21] Vzhľadom na to, že bol jediným zástupcom maďarskej menšiny, vačšinu svojich vystúpení venoval téme menšinových práv a slovensko-maďarských vzťahov. Venoval sa aj témam svetovej politiky, kde obhajoval úlohu Maďarska ako verného spojenca nacistického Nemecka. Popri tom prejavil sympatie k nacistickej a fašistickej agresii ako k boju Nemecka a Talianska o lepšiu budúcnosť Európy. Na rozdiel od poslancov HSĽS nebol viazaný straníckou disciplínou, preto pútal v inak uniformnom sneme pozornosť, v niektorých prípadoch dokonca kritizoval politický režim. Nešlo však o odmietnutie samotného spôsobu vládutia, skôr o pripomienky k riešeniam čiastkových problémov.[22] V prejavoch sa vrátil aj k svojej politike v Česko-Slovensku. Bývalých maďarských poslancov, ktorí viedli aktivistickú politiku a akoukoľvek formou spolupracovali s česko-slovenskými vládami označil za zradcov, pričom podľa vlastných slov žiadnym spôsbom nepomýšľa aby vyvíjal voči slovenskému štátu "takú činnosť ako proti Česko-Slovensku".[23] Česko-Slovensko označil za štát bez práva na existenciu, ktorý sa mu "zo srdca hnusil" a chcel ho rúcať ešte ako poslanec pražského parlamentu.[24]

Aktívny bol aj mimo snemu. Po zákaze novín Új Hírek (Nové správy) založil nový denník „Magyar Hírlap“ (Maďarský spravodaj).[37]  V roku 1941 založil sporiteľňu „Takarétbank Rt.“ a vydavateľstvo Madách.[38]

Menšinové vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Registrácia Esterházyho Maďarskej strany bola blokovaná na základe recipročných opatrení, ktoré viazali práva maďarskej menšiny na Slovensku na práva slovenskej menšiny v Maďarsku. Intervenoval preto u maďarskej vlády za povolenie Strany slovenskej národnej jednoty. Povolenie oboch strán bolo realizované až koncom roka 1941. Stalo sa tak po intervencii Nemecka, ktoré považovalo ďalšie zhoršovanie vzťahov medzi svojimi spojencami za nežiadúce.[25] Podobným spôsobom Esterházy intervenoval za povolenie slovenskej katolíckej a kultúrnej organizácie Spolok svätého Vojtecha v Maďarsku. Povolenie tejto organizácie bolo podmienkou na povolenie maďarskej kultúrnej organizácie SzEMKE na Slovensku.[26] Vo všeobecnosti sa snažil o zmiernenie napätia medzi oboma štátmi a vystupoval v roli prostredníka medzi ľudákmi a maďarskou vládou. Vystupovanie v prospech Slovákov v Maďarsku však nebolo vždy pozitívne vnímané ani jeho vlastnou stranou.[chýba zdroj]

Postoj k riešeniu židovskej otázky[upraviť | upraviť zdroj]

Esterházy hlasoval za viacero protidemokratických a protižidovských zákonov[27], čím sa nelíšil od iných poslancov snemu. Tieto opatrenia nie len schvaľoval ale ich aj aktívne podporil svojimi vystúpeniami.[28] Miesto arizačných praktík režimu už 28. novembra 1939 kritizoval nízky počet Maďarov, ktorí boli dosadení za správcov židovského majetku. 20. apríla 1940 hlasoval za prvý arizačný zákon. Pri prvom hlasovaní nebol v sneme prítomný, zákon bol však vrátený do snemu prezidentom [poznámka 1] a schválený za Esterházyho účasti. Po rokovaniach v Salzburgu bol v dôsledku nemeckého zásahu posilnený vplyv pronacistického krídla HSĽS, čo akcelerovalo aj riešenie židovskej otázky. 3. septembra 1940 Esterházy podporil ústavný zákon č. 210/40 Sl. z. z, ktorým snem poveril vládu prijatím opatrení, ktoré sú potrebné na úplné vyradenie Židov zo spoločenského a hospodárskeho života.[29] Po prijatí tohoto zákona nasledovali v rýchlom slede viaceré vládne nariadenia s mocou zákona, ktoré Židom zakázali viesť motorové vozidlá, uložili povinnosť odovzdať cestovné pasy (čím bol zamedzený ich slobodný pohyb a zavedená kontrola pred vysťahovaním) a zriadená Ústredňa Židov. [30] Do 16. septembra 1940 boli Židia povinní odovzdať súpis svojho majetku. Aj v tejto situácii Esterházy postup režimu schvaľoval. Vo svojom prejave 8. októbra 1940 upozornil, že Maďari v minulosti trpeli od Židov rovnako ako Slováci. Uvítal ich samostatnú kategorizáciu v chystanom sčítaní obyvateľstva a pochvalne sa vyjadril aj o „skutočných a rýchlych opatreniach“ slovenskej vlády na ich vyradenie z hospodárskeho života.[31] Boj proti Židom označoval ako legitímny, na druhej stane však žiadal, aby ním nebola dotknutá maďarská menšina.

Zreteľná zmena Esterházyho postoja je viditeľná počas hlasovania o Ústavnom zákone o vysťahovaní Židov z 15. mája 1942. V čase jeho prijatia deportácie ale už bežali (od 25. marca) a vysťahovaná už bola značná časť Židov. Udialo sa tak v dôsledku predchádzajúcich opatrení, ktoré Židov postupne zbavili občianskych práv a možností obživy a predstavovali tak pre slovenskú vládu nežiadúcu sociálnu záťaž. Predsednícvo snemu odmietlo legalizovať deportácie už v marci, čo však na ich priebeh nemalo vplyv.[32] Zastaviť alebo obmedziť deportácie sa snažil aj predseda snemu Martin Sokol, ktorý o tejto otázke niekoľkokrát neúspešne rokoval s predsedom vlády Vojtechom Tukom. Začiatkom mája zvolal Sokol poradu s vybranými poslancami na ktorej sa dohodli, že zákon bude nakoniec prerokovaný, ale bude pozmenený tak, aby zároveň vytvoril podmienky na ochranu pomerne širokého okruhu ohrozených osôb (politika menšieho zla).[33] Esterházy ako jeden z viacerých poslancov za kontroverzný zákon nehlasoval. Na rozdiel od iných poslancov, ktorí na znak nesúhlasu opustili hlasovaciu sieň, bol jediný, ktorý ostal na mieste a za zákon preukázateľne nezdvihol ruku[28] (často sa chybne uvádza, že hlasoval ako jediný proti). Svoj postoj však nedeklaroval verejne, ale oznámil ho neverejne Martinovi Sokolovi. Popri morálnej neprijateľnosti vysťahovania ho zdôvodnil najmä obavami z toho, aby v budúcnosti vysídlenie nepostihlo aj maďarskú menšinu. Zároveň sa ale opätovne prihlásil k svojim protižidovským postojom a prejavil odhodlanie na nich zotrvať. V tomto zmysle ospravedlnil svoje nehlasovanie aj maďarskej vláde.

Pomoc prenasledovaným[upraviť | upraviť zdroj]

Aj počas existencie prvej Slovenskej republiky udržiaval blízke kontakty s poľskými predstaviteľmi, ktoré mal ešte z medzivojnového obdobia. Svoju poslaneckú imunitu využíval na prevoz Poliakov cez slovensko-maďarskú hranicu. U slovenských orgánov intervenoval aj v prospech Poliakov, ktorí boli zadržaní a vydávaní Nemcom.[34] István Janek zároveň uvádza vydávanie maďarských pasov perzekuovaným židovským občanom.

Zrušenie imunity a koniec vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Esterházy ako poslanec čelil viacerým žiadostiam na stíhanie a zrušenie poslaneckej imunity, najmä v súvislosti s porušovaním dopravných predpisov. Imunitu stratil po incidente na železničnej stanici v Poprade v októbri 1943 a v roku 1944 mal byť aj zbavený poslaneckého mandátu. Dôvodom zbavenia imunity bolo údajné potupenie republiky. Po pristavení náhradnej vlakovej súpravy opakovane vykrikoval, že ide o podvod „ako všetko v tomto štáte".[35]

Od roku 1943 jeho politická aktivita v súvislosti s vnútropolitickými zmenami a obratom vo vojne upadá. Slovenské národné povstanie ho zastihlo v Budapešti. V októbri 1944 protestoval prostredníctvom memoranda proti obsadeniu Maďarska nemeckou armádou. Po nastolení vlády Šípových krížov v Maďarsku odmietol transformáciu svojej strany na jej miestnu pobočku.[36] Režim Šípových krížov ho krátko internoval, následne na neho Gestapo vydalo zatykač. Pred nemeckými, rovnako ako pred česko-slovenskými orgánmi sa ukrýval až do príchodu sovietskych vojsk.

Väzenie a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Po oslobodení Slovenska začal s obnovou činnosti Maďarskej strany. Kritizoval povojnové perzekúcie maďarskej menšiny, likvidáciu okupačného režimu na južnom Slovensku a podieľal sa na vypracovaní memoranda proti Košickému vládnemu programu. Bol zatknutý česko-slovenskými štátnymi orgánmi a za vyšetrovaný za svoju činnosť. Rovnako ako ostatní poslanci snemu mal byť súdený za svoj podiel na predchádzajúcom režime.[37] V júni 1945 si ho však vyžiadali sovietske orgány a odvliekli ho do Sovietskeho zväzu, kde bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na 10 rokov v pracovnom tábore. Medzitým bol 16. septembra 1947 odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti obesením za vlastizradu a kolaboráciu s fašizmom.[36] V apríli 1949 bol vydaný zo Sovietskeho zväzu späť do Česko-Slovenska. V čase návratu mal už značne podlomené zdravie. Pred jeho návratom došlo v Česko-Slovensku k zmene politického režimu. Nový prezident Klement Gottwald udelil Esterházymu milosť a rozsudok bol zmiernený na doživotie. Po pobytoch v niekoľkých česko-slovenských väzeniach bol uväzený v Mírove a po viacerých neúspešných pokusoch o amnestiu[37] zomrel 8. marca 1957 vo väzenskej nemocnici v Olomouci.[38]

V súvislosti s odvlečením do Sovietskeho zväzu viacerí maďarskí autori hovoria o jeho vydaní priamo Gustávom Husákom. Toto tvrdenie však nie je doložené dobovými dokumentami[39] a podobným spôsobom boli odvlečení aj tisícky iných česko-slovenských občanov, pričom sovietske orgány súhlas česko-slovenských orgánov nepotrebovali. Archívne dokumenty ministerstva zahraničných vecí potvrdzujú, že ministerstvo zahraničných vecí a slovenské národné orgány sa snažili prítomnosť Esterházyho na procese zabezpečiť.[38]

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Pokusy o rehabilitáciu[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1993 Rusko uznalo protiprávnosť odvlečenia, súdu a trestu Esterházyho v Sovietskom zväze.[40] O rehabilitáciu na Slovensku sa dlhodobo snažila jeho dcéra Alice Esterházy-Malfatti za podpory maďarských menšinových politikov a maďarskej vlády. V júli 1992 podala na Mestský súd v Bratislave návrh na povolenie obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Súd zabezpečil listinnú dokumentáciu, predvolal svedkov z Bratislavy a Budapešti a vyžiadal si vypracovanie posudkov od slovenských, českých a maďarských znalcov. V priebehu dokazovania navrhovateľka vzala svoju žiadosť späť. Následne adresovala žiadosť Generálnej prokuratúre o zrušenie pôvodného trestu z dôvodu porušovania práv obvineného.[40] Zákonnosť odsúdenia napadla aj sťažnosťou na Európsku komisiu pre ľudské práva v Štrasburgu. Sťažnosť však nebol neprijatá s odôvodnením, že jej právomoci voči Slovensku začali až 18. marcom 1992.[38]

Historické interpretácie[upraviť | upraviť zdroj]

Kolektív maďarských historikov, ktorý vypracoval odborný posudok pre potreby otvorenia prípadu, označil obvinenia Esterházyho ako nepodložené. Podľa ich vyjadrenia, Krajinská kresťansko-socialistická strana a Zjednotená maďarská strana boli stranami národno-konzervatívnymi a nemali nacistický charakter. Maďarská strana, ktorú Esterházy založil na Slovensku mala ešte dôraznejší protinacistický charakter a ,,každodennú antifašistickú prax" v rámci ktorej podporovala prenasledované osoby. Maďarská strana bola na Slovensku len trpenou organizáciou, čoho dôkazom je aj jej registrácia v roku 1942. Esterházy mal výhrady k revíznej politike maďarských vlád a až do roku 1938 sa usiloval o uplatnenie maďarskej menšiny v rámci existujúceho česko-slovenského štátu. Podľa ich stanoviska, Zjednotená maďarská strana sa vďaka Esterházymu vyhla aj stretnutiu ľudákov a obidvoch nemeckých strán v Ružomberku vo februári 1938, nakoľko bola aj naďalej ochotná dosiahnuť dohodu s česko- slovenskou vládou. V kritickom období 1938 urobil všetko pre to, aby nedošlo k žiadnym násilným akciám. Esterházy podporoval slovenský autonomizmus a neustále pracoval v záujme maďarsko-slovenského priateľstva a spolupráce. Nikdy neorganizoval ani neinicioval žiadnu nezákonnú akciu proti česko-slovenskej alebo slovenskej vláde. Používanie ḱodových označení pri komunikácii s maďarskou vládou hodnotia ako bežnú diplomatickú prax a podľa ich stanoviska, nikto nikdy neobjavil žiadny dokument, ktorý by mohol niekoho oprávňoval Esterházyho obviňovať zo spravodajskej činnosti, alebo ju naznačovať. Z týchto dôvodov charakterizovali obvinenia súvisiace s fašizmom a rozbíjaním Česko-Slovenska za neopodstatnené.[41]

Posudky českých a slovenských historikov naopak vyzneli väčšinou negatívne. Český historik Jaroslav Valenta deklaroval, že cieľom Esterházyho politických jednaní vo Varšave nebolo zlepšenie postavenia maďarskej menšiny, ktorú ako poslanec zastupoval, ale realizácia veľkomaďarskej politiky, ktorá znamenala útok voči nezávislosti a integrite Česko-Slovenska. V priebehu týchto rokovaní bola celkom v úzadí jeho funkcia poslanca a predstaviteľa maďarskej menšiny a dobrovoľne vystupoval ako emisár a sprostredkovateľ maďarskej vlády. Takúto účasť na rokovaniach dvoch štátov, ktorých cieľom bolo oklieštenie alebo likvidácia tretieho štátu, ktorého bol naviac občanom, hodnotil ako jasnú vlastizradu.[42] Vo svojej neskoršej reakcii na zverenejné maďarské stanovisko spochybnil metódu, ktorou svoje stanovisko podložili a citáciou poľských dokumentov spochybnil ich tvrdenie o neexistencii dokumentov, ktoré by preukazovali jeho účasť na rozbití Česko-Slovenska.[9] Podľa posudku Ladislava Deáka, Esterházy podporoval myšlienku slovenskej autonómie a samostatnosti ako základný krok k neskoršiemu pohlteniu Slovenska Maďarskom. V posudkoch ďalších expertov bolo poukázané na Esterházyho tendečnosť v otázkach menšinovej politiky, orientáciu na nacistické Nemecko pri presadzovaní vlastných požiadaviek, ale aj na to, že politické chyby ho nedoviedli až na pozíciu vojnového zločinca.[42]

Maďarskí, slovenskí a českí historici nedosiahli ani neskôr zhodu v hodnotení jeho života a politickej činnosti. Maďarský historik István Janek vidí dôvod jeho „martýrskej smrti" v jeho „boji za európske hodnoty, ľudské a menšinové práva a za vzájomnú toleranciu medzi národmi"[43] a Esterházy bol podľa jeho názoru odsúdený v neprítomnosti zámerne preto, aby sa pred súdom neobjavili nežiadúci svedkovia. Spochybňovaný je aj jeho antisemitizmus, pričom protižidovské výroky sú vysvetľované tým, že boli vyžadované vtedajšími držiteľmi moci. [poznámka 2] Esterházy je prezentovaný ako humanista, demokrat a politik, ktorý môže byť vzorom pre spoluprácu medzi národmi v strednej Európe.

Proti takémuto hodnoteniu vystúpili v minulosti viacerí slovenskí historici, vrátane tých, ktorí sa systematicky zaoberajú problémom holokaustu a to aj oficiálym stanoviskom Historického ústavu SAV[44] Ivan Kamenec upozorňuje, že Esterházy, aj keď mu bola ideológia nacizmu cudzia, bol do spolupráce s ňou zatiahnutý v praktickej politike.[45] Ferdinand Vrábel hodnotí niktoré teórie Imre Molnára, ktorého publikáce vyšli aj na Slovensku ako vyslovene naivné a smiešne (napr. účasť Esterházyho ako „súkromnej osoby" na rokovaniach v Ríme).[46] Podľa Igora Baku, ani niektoré Esetrházyho kritické vystúpenia v sneme nie je možné treba chápať izolovane ako prejav jeho demokratickej orientácie. Je potrebné ich vnímať v širšom kontexte napätých slovensko-maďarských vzťahov[47]

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Esterházy je maďarskými politikmi a historikmi často označovaný za mučeníka. Podobne ako v prípade Jozefa Tisa existujú snahy o jeho blahorečenie. Klub poslancov SMK udelil Esterházymu ako mučeníkovi cenu Pro Probitate (za statočnosť).[48] Deň keď nehlasoval za zákon o vysťahovaní Židov (15. máj) bol vyhlásený za Pamätný deň Maďarov na Slovensku.[48] Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jánosa Esterházyho 11. marca 2001 sa v maďarskom parlamente konala slávnosť za účasti maďarského prezidenta Ferenca Mádla. Na Slovensku vyvolala rozpačité reakcie účasť maďarských menšinových politikov a Františka Mikloška z Kresťanskodemokratického hnutia. V maďarskom parlamente vystúpil s oslavným prejavom aj Pál Csáky.[48] Viacero oslavných akcií v minulosti zorganizovala maďarská ambasáda. Terčom kritiky sa stal aj fakt, že autor filmu o Esterházym, ktorý ambasáda premietala, v minulosti spoluorganizoval spomienkové akcie s extrémistickým Hnutím 64 žúp.[49] Na druhej strane vyvolali negatívne reakcie výroky Ivana Gašparoviča pre protifašistický časopis Bojovník, keď odsúdil pokusy o rehabilitáciu slovenských a maďarských politikov z daného obdobia a Esterházyho označil za vyznávača Hitlera.[50]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

23. marca 2009 mu bolo udelené vysoké poľské vyznamenanie Rad Polonia Restitute in memoriam za zásluhy o záchranu poľských utečencov a generála Sosnowského cez územie Maďarska. [51]

Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike odmietol snahy prezentovať Esterházyho ako záchrancu „stoviek prenasledovaných Židov, Čechov a Slovákov“ oficiálnym stanoviskom.[52] Snahy stavať ho do tejto pozície označil za nepodložené a v rozpore s historickými faktami. Naopak, Zväz židovských náboženských obcí v Maďarsku vyvinul snahu, aby sa po ňom pomenovalo nábrežie v Budapešti.[43]

Dlhohoročné úsilie Esterházyho rodiny a priaznivcov o to, aby mu bolo udelené vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi nakoniec skončilo neúspechom. Organizácia Yad Vashem sa po zvážení dostupnej dokumentácie rozhodla mu ocenenie neudeliť. Uznala však jeho podiel na záchrane niektorých Židov. Aj na toto uznanie sa neskôr odvolala mimovládna židovská organizácia Anti-Defamation Ligue (ADL), ktorá mu v novembri 2011 udelila cenu Jana Karského za záchranu Židov. Urobila tak napriek tomu, že predstavitelia židovských organizácii na Slovensku proti udeleniu vyznamenania dopredu protestovali. Odovzdávania ceny sa zúčastnil aj štátny tajomník maďarského rezortu diplomacie Zsolt Németh a predseda SMK József Berényi. Maďarský vicepremiér Zsolt Semjén toto označil za jasnú odpoveď na ,,útoky slovenských politikov“ a vyjadril nádej, že to prispeje k jeho blahorečeniu. [53] Tak ako v predchádzajúcich prípadoch, predstavitelia židovskej komunity na Slovensku tento krok odmietli. Na udelenie ocenenia reagovali otvoreným listom predsedovi ADL a vyjadrili poľutovanie, že napriek ich veľkému úsiliu odmietli vziať na vedomie názor komunity, ktorá bola danými vojnovými udalosťami postihnutá. V súvislosti s ocenením zároveň označili viaceré tvrdenia za nepravdivé. Ďalej upozornili, že takmer všetci príslušníci vtedy vládnúcich politických elít mali pod ochranou nejakých Židov, avšak na rozdiel od bežných občanov neriskovali vzhľadom na svoju imunitu svoje životy a životy svojich rodín. Nemožno z nich teda robiť neohrozených hrdinov a kompenzovať tým ich predchádzajúcu antisemitskú politiku a zodpovednosť za slovenský holokaust.[54]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. . Kľúčovou požiadavkou Jozefa Tisa bolo zriadenie arizačného fondu, aby sa procesu mohli zúčastňovať aj menej majetní arizátori
  2. Napr. Imre Molnár, pozri aj citovaný článok Istvána Janeka v Historickej revue 2012/3.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Mitáč 2012, s. 38
  2. a b Vrábel 2012
  3. a b c Janek 2013, s. 38
  4. Čaplovič a kol. 2000, s. 236
  5. a b c Deák 1995, s. 9
  6. a b c d Mitáč 2012, s. 39
  7. Deák 1995, s. 10
  8. Ďurkovská 2010
  9. a b c d e Valenta 1996, s. 26
  10. a b Deák 1995, s. 14
  11. Deák 1991, s. 100
  12. a b Deák 1991, s. 101
  13. a b Deák 1995, s. 13
  14. Deák 1995, s. 15
  15. Deák 2011, s. 15
  16. a b c Mitáč 2012, s. 41
  17. Deák 1995, s. 17
  18. a b Valenta 1996, s. 27
  19. a b Tilkovszky 1972, s. 147
  20. Deák 1995, s. 18
  21. Podolec 2003, s. 192
  22. Baka 2010, s. 56
  23. "Tesnopisecká zpráva o 35. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v stredu 15. mája 1939."
  24. "Tesnopisecká zpráva o 51. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v utorok 26. novembra 1940."
  25. Tikovszky 1972, s. 167-168
  26. Podolec 2003, s. 186
  27. Kamenec 2000, s. 360
  28. a b Deák 1995, s. 21
  29. Podolec 2003, s. 190
  30. Zoznam zákonov a nariadení, prijatých od roku 1939, ktoré vytvorili osobitný právny režim pre Židov na Slovensku a umožnili ich deportácie a arizáciu majetku [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2014-01-21]. Dostupné online.
  31. Tesnopisecká zpráva o 46. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v utorok 8. októbra 1940 [online]. Spoločná Česko-Slovenská Digitálna parlamentná knižnica, [cit. 2014-01-05]. Dostupné online.
  32. Kamenec 1991, s. 169
  33. Kamenec 1991, s. 188
  34. Gniazdowski 2003, s. 145-146
  35. Podolec 2003, s. 191
  36. a b Mitáč 2012, s. 43
  37. a b Kamenec 2000, s. 361
  38. a b c Šutaj 2012
  39. Deák 2011, s. 110
  40. a b Deák 1995, s. 23
  41. Kolektiv maďarských historiků 1995, s. 185-191
  42. a b Šamko 2012, s. 46
  43. a b Janek 2012, s. 51
  44. Vyhlásenie Historického ústavu SAV o J. Esterházym
  45. Kamenec 2000, s. 359
  46. Vrábel 2012, s. 146
  47. Baka 2010, s. 194
  48. a b c CSÁKY, Pál. Politika a morálka [online]. Strana maďarskej komunity, [cit. 2014-01-05]. Dostupné online.
  49. Esterházy ide cez ambasádu. SME, 29. marec 2011. Dostupné online [cit. 2014-01-05].
  50. Gašparovič rozzúril Maďarsko, o Esterházym povedal, že bol vyznávač fašizmu [online]. aktuality.sk, [cit. 2014-01-05]. Dostupné online.
  51. Poľský prezident Lech Kaczynski vyznamenal Jánosa Esterházyho in memoriam. SME, 23. marec 2009. Dostupné online [cit. 2014-01-05].
  52. Stanovisko k osobe Jánosa Esterházyho [online]. Ústredný zväz židovských náboženských obcí, [cit. 2014-01-05].
  53. Esterházyho ocenila americká židovská mimovládka. SME, 4. november 2011. Dostupné online [cit. 2014-01-05].
  54. Otvorený list Židovskej komunity na Slovensku pánovi Abrahamovi H. Foxmanovi, riaditeľovi americkej ADL (Anti-Defamation League) k vyznamenaniu a oslave Jánosa Eszterházyho 3. novembra 2011

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]