Stanné právo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vyhlásenie stanného práva v Brne v roku 1920

Stanné právo (kalk z nem. Standrecht) alebo štatárium (z lat. iudicium statarium < iudicium = súd, rozsudok, súdne vyšetrovanie + stare = stáť) je zvláštny právny režim v celom štáte alebo v jeho časti počas výnimočného stavu, s cieľom potlačenia trestnej činnosti, keď je fungovanie civilnej moci považované za nedostatočné[1]. Charakterizované je prísnejšími trestami za trestné činy (spravidla trestami smrti), zrýchleným trestným konaním a pozastavením niektorých občianskych práv a slobôd.

Vyhlasuje sa v prípade bezprostredného ohrozenia štátu alebo bezpečnosti občanov, čiže pri občianskej vojne (prípadne veľkých občianskych nepokojoch) alebo pri napadnutí štátu.

Súdy zriaďované v prípade vyhlásenia stanného práva sa označujú ako stanné súdy. Na území Slovenska mali charakter takýchto súdov mimoriadne ľudové súdy, zriadené podľa Benešových dekrétov v roku 1945, v ktorých po maximálne trojdňovom súdnom konaní senáty zložené z neprávnikov vynášali rozsudky.

V Česko-Slovensku bol inštitút stanného práva definitívne zrušený zákonom č. 178/1990 Zb., ktorým sa vypustila príslušná časť (§ 307–314) zákona č. 141/1961 Zb.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Báliková, J. a kol. Ilustrovaná encyklopédia ľudskej vzdelanosti. Reader's Digest Výber, Bratislava, 2009, s. 297