Benešove dekréty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Benešove dekréty alebo dekréty prezidenta Beneša je nepresné označenie súborov prezidentských dekrétov - vydaných počas 2. svetovej vojny v exile a v prvých povojnových mesiacoch v ČSR - zakotvujúc ich právny stav v oslobodenej krajine.

Prezidentské dekréty boli výrazom mimoriadnych vojnových a povojnových pomerov a neexistencie česko-slovenského zákonodarného zboru (parlamentu). Riešili predovšetkým otázku prevzatia moci na oslobodených územiach, obnovy predvojnových a zriadenie nových orgánov a inštitúcií štátnej správy, postavenie nemeckého a maďarského obyvateľstva na česko-slovenskom území, potrestanie spolupráce s nepriateľom v čase vojny, konfiškáciu nepriateľského majetku aj znárodnenie kľúčového priemyslu. Všetky dekréty pripravovala a schvaľovala česko-slovenská vláda, podpisoval ich prezident republiky a príslušný rezortný minister a v prípade ústavných dekrétov všetci členovia vlády; väčšina z nich mala celoštátnu pôsobnosť.

Od 21. júla 1940 do 27. októbra 1945 bolo vydaných 143 dekrétov, k najvýznamnejším patria:

  • dekrét o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní z doby okupácie (z 19. mája 1945)
  • dekrét o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch (z 19. júna 1945)
  • dekrét o Národnom súde (z 19. júna 1945)
  • dekrét o konfiškácii a rozdelení pozemkového majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov (z 21. júna 1945)
  • dekrét o úprave česko-slovenského štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (strata štátneho občianstva Nemcov a Maďarov) (z 2. augusta 1945)
  • dekréty o znárodnení baní a kľúčového priemyslu, akciových bank a súkromných poisťovní (z 24. októbra 1945)
  • dekrét o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fonde národnej obnovy (z 25. októbra 1945).

Všetky dekréty prezidenta republiky boli po vojne, 5. marca 1946, ratihabované (spätne ratifikované) Dočasným Národným zhromaždením ústavným zákonom č 57/1946 Zb.

Dnešná diskusia[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasných politických sporoch o platnosť a účinnosť "Benešových dekrétov" sa tohto spojenia zvyčajne používa v užšom zmysle pre skupinu povojnových dekrétov upravujúcich odsun a konfiškácii majetku Nemcov a Maďarov.

Hlavným predmetom dnešnej kritiky dekrétov je ich nezlučiteľnosť s princípmi demokratického právneho štátu, najmä preto, že Benešove dekréty postulujú princíp kolektívnej viny (postihnuté podľa nich boli - s úzko vymedzenými výnimkami - všetky osoby nemeckej a maďarskej národnosti), nerešpektujú prezumpciu neviny, diskriminujú podľa národnosti, zbavujú občana štátnej príslušnosti bez jeho súhlasu a proti vôli, neumožňujú mu slobodnú voľbu miesta k životu a kladú na tých Nemcov a Maďarov, ktorí by chceli získať rovnaké práva ako Česi a Slováci, nespravodlivé a neprimerané požiadavky: kým Čechovi alebo Slovákovi na uchovanie jeho statusu a politických práv stačilo, aby s okupačnou mocou nekolaboroval a nedopustil sa zrady, Nemci a Maďari museli proti fašizmu otvorene bojovať, čo sa v podmienkach protektorátu a Slovenského štátu prakticky rovnalo samovražde a znamenalo to smrteľné nebezpečenstvo aj pre rodinných príslušníkov takéhoto občana.[chýba zdroj]

Zástancovia dekrétov poukazujú na to, že ide o opatrenia z historicky pomerne vzdialeného obdobia, ktoré má dnes len malú relevantnosť (ide o „mŕtve bezprávie“, nemecky totes Unrecht), že vyhnanie Nemcov bolo potvrdené veľmocenskou dohodou v Postupime a v čase, keď k nemu došlo, neboli postupy etnického čistenia územia pokladané za nič výnimočného: tak ako dnes už nemožno prehodnocovať majetkové konfiškácie po bitke na Bielej hore, alebo vyhnanie Židov z Egypta, nie je možné vracať sa k viac ako polstoročie starej histórii. Ďalej poukazujú na to, že kým v právnych štátoch v čase mieru platí princíp prezumpcia neviny, v čase vojny a ako následok vojny, ktorá je rozpútania určitým štátom alebo národom, platí zásada kolektívnej zodpovednosti. Ďalej sa argumentuje tým, že nemecká menšina nebola zbavená česko-slovenskej štátnej príslušnosti česko-slovenským úradmi až po druhej svetovej vojne, ale že sa jej sama zbavila už v roku 1938, keď sa sudetskí Nemci stali ríšskymi príslušníkmi nacistického Nemecka, o čo sa usilovali od druhej polovice tridsiatych rokov prostredníctvom Sudetonemeckej strany (Heim ins Reich).