Dekréty prezidenta republiky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Benešove dekréty)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Edvard Beneš, prezident ČSR od 18. decembra 1935 do 7. júna 1948. 5. októbra 1938 abdikoval a 22. októbra odišiel do zahraničia. Po ustanovení exilovej vlády v Londýne 21. júla 1940 vystupoval ako prezident v exile a u Spojencov hájil teóriu právnej kontinuity predmníchovskej ČSR. Na územie ČSR sa vrátil 2. apríla 1945.

Dekréty prezidenta republiky (čes. dekrety presidenta republiky) a ústavné dekréty prezidenta republiky (čes. ústavní dekrety presidenta republiky) boli dekréty vydávané prezidentom Československej republiky v Dočasnom štátnom zriadení, od vydania ústavného dekrétu o ustanovení Štátnej rady 21. júla 1940 do 27. októbra 1945, t. j. deň pred ustanovením Dočasného národného zhromaždenia. Všetky dekréty a ústavné dekréty boli ratihabované ústavným zákonom č. 57/1946 Sb. z 5. marca 1946, ktorý prijalo Dočasné národné zhromaždenie.

Keďže počas celého obdobia vydávania dekrétov bol prezidentom len Edvard Beneš, tieto dekréty sa často neformálne označujú ako dekréty prezidenta Beneša alebo Benešove dekréty.

Historický a právny kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Prezidentské dekréty boli výrazom mimoriadnych vojnových a povojnových pomerov a neexistencie česko-slovenského zákonodarného zboru (parlamentu). Riešili predovšetkým otázku prevzatia moci na oslobodených územiach, obnovy predvojnových a zriadenie nových orgánov a inštitúcií štátnej správy, postavenie nemeckého a maďarského obyvateľstva na česko-slovenskom území, potrestanie spolupráce s nepriateľom v čase vojny, konfiškáciu nepriateľského majetku aj znárodnenie kľúčového priemyslu. Všetky dekréty pripravovala a schvaľovala česko-slovenská vláda, podpisoval ich prezident republiky a príslušný rezortný minister a v prípade ústavných dekrétov všetci členovia vlády; väčšina z nich mala celoštátnu pôsobnosť.

Od 21. júla 1940 do 27. októbra 1945 bolo vydaných 143 dekrétov, k najvýznamnejším patria:

  • dekrét o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní z doby okupácie (z 19. mája 1945)
  • dekrét o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch (z 19. júna 1945)
  • dekrét o Národnom súde (z 19. júna 1945)
  • dekrét o konfiškácii a rozdelení pozemkového majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov (z 21. júna 1945)
  • dekrét o úprave česko-slovenského štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (strata štátneho občianstva Nemcov a Maďarov) (z 2. augusta 1945)
  • dekréty o znárodnení baní a kľúčového priemyslu, akciových bank a súkromných poisťovní (z 24. októbra 1945)
  • dekrét o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fonde národnej obnovy (z 25. októbra 1945).

Všetky dekréty prezidenta republiky boli po vojne, 5. marca 1946, ratihabované (spätne ratifikované) Dočasným Národným zhromaždením ústavným zákonom č 57/1946 Zb.

Dekréty a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným predmetom dnešnej kritiky dekrétov je ich nezlučiteľnosť s princípmi demokratického právneho štátu, najmä preto, že Benešove dekréty postulujú princíp kolektívnej viny (postihnuté podľa nich boli - s úzko vymedzenými výnimkami - všetky osoby nemeckej a maďarskej národnosti), nerešpektujú prezumpciu neviny, diskriminujú podľa národnosti, zbavujú občana štátnej príslušnosti bez jeho súhlasu a proti vôli, neumožňujú mu slobodnú voľbu miesta k životu a kladú na tých Nemcov a Maďarov, ktorí by chceli získať rovnaké práva ako Česi a Slováci, nespravodlivé a neprimerané požiadavky: kým Čechovi alebo Slovákovi na uchovanie jeho statusu a politických práv stačilo, aby s okupačnou mocou nekolaboroval a nedopustil sa zrady, Nemci a Maďari museli proti fašizmu otvorene bojovať, čo sa v podmienkach protektorátu a Slovenského štátu prakticky rovnalo samovražde a znamenalo to smrteľné nebezpečenstvo aj pre rodinných príslušníkov takéhoto občana.[chýba zdroj]

Zástancovia dekrétov poukazujú na to, že ide o opatrenia z historicky pomerne vzdialeného obdobia, ktoré má dnes len malú relevantnosť (ide o „mŕtve bezprávie“, nemecky totes Unrecht), že vyhnanie Nemcov bolo potvrdené veľmocenskou dohodou v Postupime a v čase, keď k nemu došlo, neboli postupy etnického čistenia územia pokladané za nič výnimočného: tak ako dnes už nemožno prehodnocovať majetkové konfiškácie po bitke na Bielej hore, alebo vyhnanie Židov z Egypta, nie je možné vracať sa k viac ako polstoročie starej histórii. Ďalej poukazujú na to, že kým v právnych štátoch v čase mieru platí princíp prezumpcia neviny, v čase vojny a ako následok vojny, ktorá je rozpútania určitým štátom alebo národom, platí zásada kolektívnej zodpovednosti. Ďalej sa argumentuje tým, že nemecká menšina nebola zbavená česko-slovenskej štátnej príslušnosti česko-slovenským úradmi až po druhej svetovej vojne, ale že sa jej sama zbavila už v roku 1938, keď sa sudetskí Nemci stali ríšskymi príslušníkmi nacistického Nemecka, o čo sa usilovali od druhej polovice tridsiatych rokov prostredníctvom Sudetonemeckej strany (Heim ins Reich).