Štátne občianstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Štátne občianstvo je trvalý právny vzťah (zväzok) fyzickej osoby ku konkrétnemu štátu, najčastejšie štátu, v ktorom fyzická osoba žije, pričom obsahom tohto vzťahu sú práva a povinnosti stanovené vnútroštátnym právom príslušného štátu. Osoba, ktorá je predmetom štátneho občianstva, sa nazýva štátny občan.

Slovenské štátne občianstvo existovalo počas druhej svetovej vojny a potom od roku 1969 (vznik česko-slovenskej federácie), pričom do roku 1992 existovalo paralelne s česko-slovenským štátnym občianstvom.

Vzťah[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď občan štátu nežije na jeho teritóriu, môže bez obmedzení využívať svoje občianske práva, čo dokladá, že občan a štát sú vo vzťahu, z ktorého vyplývajú určité práva a zákonite aj povinnosti, ktoré sa môžu meniť zmenou spoločenských, politických a právnych podmienok. Vzájomný vzťah štátu a občana môžeme nazvať štátno-občianskym vzťahom.

Nadobudnutie štátneho občianstva[upraviť | upraviť zdroj]

Štátne občianstvo sa môže získať mnohými spôsobmi, ktoré sa odlišujú od seba charakterom nadobúdateľa, jeho situáciou atď.

Najbežnejším spôsobom nadobudnutia štátneho občianstva je filiácia, čiže narodenie v príslušnom štáte. V celku je najjednoduchším spôsobom nadobudnutia občianstva narodenie v danom štáte. Dieťa narodené na území určitého štátu sa stáva jeho občanom v prípade, že aspoň jeden z rodičov je občanom príslušného štátu. Toto sa stáva napríklad v prípadoch, že sa dieťa narodí mimo územia, ktorého občanmi sú jeho rodičia, poprípade jeden z rodičov. Nie v každom prípade musí mať rodič také isté štátne občianstvo ako dieťa, napríklad v prípade bezdomovca. Tento pojem sa v medzinárodnom práve chápe ako stav človeka bez štátneho občianstva. V tomto prípade získa dieťa automaticky štátne občianstvo štátu, v ktorom sa narodilo. Tento spôsob nadobudnutia štátneho občianstva je sprevádzaný tým, že rodič alebo obaja rodičia dieťaťa ostávajú na území štátu, ktorého je ich dieťa občanom a tým nemôžu byť z krajiny vyhostení.

Strata štátneho občianstva[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa súčasnej právnej úpravy platnej od roku 2010 a presadenej druhou Ficovou vládou je slovenské štátne občianstvo možné stratiť nadobudnutím štátneho občianstva iného štátu.[1] Zmena zákona bola motivovaná umožnením Maďarska nadobudnutie občianstve pre ľudí, ktorí vedia po maďarsky a ktorých predkovia žili v Uhorsku. Počas tri a pol roka trvania platnosti zákona o občianstvo prišlo 722 ľudí, z toho 289 osôb nadobudlo české, 143 nemecké, 94 rakúske, 62 britské a 47 maďarské občianstvo.[2] Pre podozrenie z protiústavnosti zákona podali opoziční poslanci námet na Ústavný súd, ten sa zatiaľ k problému nevyjadril.[1] Vo februári 2014 sa objavili informácie, že Ministerstvo vnútra pracuje na zmiernení zákona. Po novelizácii by ľudia, ktorí občianstvo stratili podľa tohto zákona mohli oň znova požiadať.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b SITA. Petit Press, 11.02.2014, [cit. 2014-02-16]. Dostupné online.
  2. a b SITA. Za tri a pol roka prišlo o slovenské občianstvo 722 ľudí [online]. Petit Press, 16.02.2014, [cit. 2014-02-18]. Dostupné online.