Nemecké Rakúsko

Nemecké Rakúsko
Deutsch-Österreich, Deutschösterreich

←

1918 – 1919

↓

vlajka

Geografia

Nárokované územia

Hlavné mesto

Viedeň

Rozloha

118 311 km²

Obyvateľstvo

Počet obyvateľov

10 370 000

Štátny útvar

Štátne zriadenie

parlamentná republika

Mena

rakúska koruna

Vznik

12. novembra 1918 (vyhlásenie republiky)

Zánik

10. septembra 1919 (ratifikácia saintgermainskej zmluvy)

Predchádzajúce štáty:

Rakúsko-Uhorsko

Nástupnícke štáty:

	Prvá rakúska republika
	Prvá česko-slovenská republika
	Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)
	Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov
	Druhá poľská republika

Nemecké Rakúsko (nem. Deutsch-Österreich, Deutschösterreich) bol štát, ktorý bol vyhlásený krátko po ukončení prvej svetovej vojny ako pohrobok Predlitavska na územiach s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom.

V Rakúsko-Uhorsku bolo označenie Nemecké Rakúsko používané ako neoficiálny názov pre územia obývané rakúskymi Nemcami. Po prvej svetovej vojne si rovnaký názov zvolilo Rakúsko, ktoré tak vyjadrilo túžbu po spojení s Nemeckom (konštituovalo sa ako jeho časť).^[1]

Nemecké Rakúsko si nárokovalo všetky územia s väčšinovo nemeckým obyvateľstvom (sčasti aj s menšinovým) zaniknutej habsburskej ríše: 118 311 km², na ktorých žilo 10,4 milióna obyvateľov. Tieto nároky zahŕňali celé dnešné Rakúsko (s výnimkou Burgenlandu), k tomu navyše Južné Tirolsko a mesto Tarvisio (oboje dnes v Taliansku); južné Korutánsko a južné Štajersko (dnes v Slovinsku; a Sudetenland a Nemecké Čechy (oboje sa neskôr stali súčasťou Sudet) v dnešnom Česku. V tej dobe rozprávala väčšina obyvateľov daných území po nemecky. V skutočnosti bola moc Nemeckého Rakúska obmedzená len na podunajské a alpské provincie bývalej habsburskej ríše, teda približne na dnešné Rakúsko.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Územia nárokované Nemeckým Rakúskom (následná Prvá rakúska republika ohraničená červenou líniou)

V Rakúsko-Uhorsku bolo označenie Nemecké Rakúsko používané ako neoficiálny názov pre územia obývané rakúskymi Nemcami. S kolapsom ríše na jeseň 1918 sa poslanci nemeckej národnosti v predlitavskom parlamente (Ríšska rada, posledné voľby sa konali v roku 1911) rozhodli vytvoriť štát Nemecké Rakúsko. Bolo zvolané dočasné národné zhromaždenie nezávislého nemecko-rakúskeho štátu (21. október 1918), ktorého sa zúčastnili aj zastupitelia z Čiech, Moravy a Sliezska, ktorí odmietali príslušnosť k Česko-Slovensku (vyhlásené 28. októbra 1918). 12. novembra 1918 bola vyhlásená Nemecko-rakúska republika, názov odkazoval na túžbu Rakúska po spojení s Nemeckom.^[1] Saintgermainská zmluva zakázala Rakúsku používať v názve spojenie Nemecko-rakúska a zakázala spojenie Rakúska s Nemeckom (Anschluss).^[1]

Podcelky[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecké Rakúsko pozostávalo z deviatich provincií (Provinzen):

Horné Rakúsko (Oberösterreich), dnešný spolkový štát Horné Rakúsko plus Šumavská župa (Böhmerwaldgau) v dnešnom Juhočeskom kraji;
Dolné Rakúsko (Niederösterreich), dnešný spolkový štát Dolné Rakúsko a Viedeň plus Nemecká južná Morava (Deutschsüdmähren), dnes v Česku rozdelená medzi Juhomoravský kraj, Kraj Vysočina a Juhočeský kraj;
Nemecké Čechy (Deutschböhmen), územie západných a severných Čiech, ktoré bolo neskôr súčasťou Sudet v rokoch 1938–45 - mestá Cheb (Eger), Karlovy Vary (Karlsbad), Ústí nad Labem (Aussig), Liberec (Reichenberg);
Sudetsko (Sudetenland), časti severnej Moravy, Rakúskeho Sliezska a východných Čiech. Hranice nekorešpondujú s neskorším vymedzením Sudet;
Štajersko (Steiermark), vrátane Mariboru (Marburg an der Drau) a Dolného Štajerska (dnes v Slovinsku);
Salzbursko (Salzburg), dnešná spolková krajina;
Korutánsko (Kärnten), vrátane väčšinovo slovinského južného Korutánska;
Tirolsko (Tirol), vrátane južného Tirolska, ale nie mesto Trentino;
Vorarlbersko, celá dnešná spolková krajina;
Viaceré nemeckojazyčné enklávy (odlúčené jazykové oblasti - Einschlussgebiete) na Morave - jazykové ostrovy okolo Brna (Brünn), Jihlavy (Iglau) a Olomouca (Olmütz) obklopené českojazyčnými územiami.^[2] Nemecká menšina v mestách ako Praha, České Budějovice, Plzeň takisto žila v enklávach, ale nároky na odlúčené oblasti v Čechách boli pod vplyvom Lodgmana von Auen odvolané.^[2] Faktom zostáva, že nároky na jazykové ostrovy na Morave boli bez reálnej možnosti uplatniť na daných územiach svoju suverenitu.^[2]

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky z nárokovaných území, ktoré ležia mimo dnešného Rakúska (niektoré len s nemeckou menšinou) boli rýchlo obsadené jednotkami druhých krajín, ktoré si ich takisto nárokovali. Jedine etnickí Nemci v západnej časti Uhorska, ktorí tvorili väčšinu na území známom neskôr ako Burgenland žiadali o pripojenie k Rakúsku a boli pri tom úspešní (z územia bola vytvorená spolková krajina Burgenland), s výnimkou oblasti Šopronu (Ödenburg), ktorý mal byť hlavným mestom spolkovej krajiny, ale pre sporné referendum, zostalo súčasťou Maďarska.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ^a ^b ^c Deutschösterreich [online]. Austria-Forum, [cit. 2013-06-13]. Dostupné online. (po nemecky)
↑ ^a ^b ^c JAŠŠ, Richard; FŇUKAL, Miloš. The German language island of Brno, Olomouc and Jihlava during German-Austrian irredentism in the autumn of 1918 [online]. MORAVIAN GEOGRAPHICAL REPORTS, 2009, [cit. 2013-06-14]. Dostupné online. (po anglicky)