Ľudovít Košut

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ľudovít Košut
Ľudovít Košut

Narodenie 19. september 1802
Monok, Uhorsko
Úmrtie 20. marec 1894 (91 rokov)
Turín, Taliansko

Ľudovít Košut alebo Ľudovít Košút (staršie písanie Ľudovít Kossuth; po maďarsky: Kossuth Lajos) (* 19. september 1802, Monok, Uhorsko; † 20. marec 1894, Turín, Taliansko) bol maďarský právnik, politik, bojovník za nezávislosť Uhorska od Rakúska, vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849. V roku 1849 bol predsedom uhorskej vlády.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod L. Košuta je jasný avšak niektorí historici, rôzne politické a nacionalistické kruhy mu dávajú protirečivú interpretáciu.

Priezvisko Košut (Kossuth) má slovanský pôvod. Toto slovo znamená v slovenčine "koza", alebo "cap" (Od roku 1479 mal rod Košutovcov modro-červený erb a v ňom capa, ktorý sa opiera o bielu trojkvetú ľaliu). Rod Košutovcov je pôvodom z Turčianskej stolice a postavenie šľachticov získali v roku 1263 od kráľa Bela IV, ktorý daroval výsady Cosswth-ovi, ktorý bol jeho poddaným. Odtiaľ pochádza aj priezvisko rodiny[1]. Meno Košut sa v slovenčine píše v poslovenčenej forme "Košut/Košút" (písanie Košut vyplýva z PSP pre uhorské historické mená od roku 1991 ako ekvivalent pre písanie Kossuth; Košút je tradičné písanie, je to podľa PSP ekvivalent súdobého písania rodu Ko(s)súth a napokon aj súčasného písania názvu osady "Košúty" v Martine). V časoch, keď sa Košut narodil, sa rodisko jeho otca písalo ako Kosúth alebo Kossúty (1808). Keďže ešte neexistoval štúrovský pravopis pre slovenčinu, meno sa nezapisovalo Košút, ale používal sa - tak ako v iných textoch - rozličný zložkový pravopis, ktorý sa v maďarčine používa dodnes.

Samotný Ľudovít Košut sa narodil v Monoku roku 1802 ako najstaršie zo štyroch detí. Veľa času v detstve ale trávil u svojho strýka Juraja Košúta v Turci, ktorý bol veľký slovenský vlastenec (dopisoval si s Ľ. Štúrom, Jánom Kollárom, bol odporca maďarizácie atď.). Ľudovítov otec, Ladislav Košút, bol slovenský právnik, zeman, ktorý pochádzal z dediny Košúty v Turci (dnes súčasť Martina) a neskôr sa usadil v južnom Zemplíne. Maďarskí autori ho uvádzajú ako uhorského/maďarského šľachtica "László Kossuth" (napr. [3]; všetci šľachtici v Uhorsku boli uhorskí), pričom v maďarčine a iných jazykoch je pre výraz uhorský a maďarský to isté slovo (magyar, Hungarian etc.). Ľudovítova matka, Karolina Weberová, bola pôvodom z nemeckej luteránskej rodiny zo Spiša, ktorá sa usadila v Prešove [2]. Podľa oxfordského historika Setona-Watsona [3] bol Košút slovenského pôvodu, navštevoval slovenskú ľudovú školu v Záturčí, až do konca svojho detstva neovládal maďarčinu a notár Vrútok neskôr pyšne ukazoval slovenský šlabikár, z ktorého sa bývalý predseda vlády učieval. Podľa [4] bol Ľudovít Košut čistý Slovák a jeho matka vôbec neovládala maďarčinu (čomu ale protirečí skutočnosť, že si s ním neskôr dopisovala maďarsky písané listy[2]). Podobne Košuta za Slováka považujú niektorí iní historici, napr. [5]. Podľa Lendvaia [2], rakúskeho historika maďarského pôvodu, bola Košutovou materčinou naopak "nepochybne maďarčina" a ako argument uvádza skutočnosť, že západoeurópski historici (najmä rakúski a českí) boli voči Maďarom zaujatí, a že sám Košut tvrdil, že sa narodil ako Maďar/Uhor a bol vychovaný ako Maďar/Uhor (pričom ale iní autori nespochybňujú, že toto o sebe neskôr tvrdil), a že Košut považoval vo svojom vysokom veku za "svojráznosť" rakúskych historikov, že mu pribásnili slovenský pôvod [6]. Podľa Istvána/Stephena Sisu,[7] amerického novinára maďarského pôvodu, sa Ľudovít slovenčinu iba naučil ako dieťa.

Košut každopádne, ako bolo v mnohých častiach Uhorska bežné, ovládal (minimálne) tri jazyky slovenčinu, nemčinu a maďarčinu a faktom zostáva, že aj keď mal Ľudovít Košut čiastočne aj slovenské korene, hlásil sa za Maďara/Uhra a dokonca otvorene popieral existenciu slovenského národa .[8]

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Dom, v ktorom sa narodil L. Kossuth (Monok)

Košutova rodina sa v roku 1803 presťahovala z Monoku do dediny Olaszliszka a v roku 1808 do Nového mesta pod šiatrom, kde v rokoch 18081810 navštevoval základnú školu a v rokoch 1810-1816 navštevoval gymnázium. Právo študoval Košut v Sátoraljaújhely a Prešove[1][9] Deväť rokov praxoval v Zemplíne a od roku 1832 bol juristom na Uhorskom sneme v Bratislave. Tam okolo seba zhromaždil skupinku nadšencov a s ich pomocou vydával opozične ladené Snemové správy, ktoré vo forme súkromných listov rozposielali do stolíc. Za svoje nacionalistické názory bol odsúdený na štyri roky väzenia, ktoré znamenali obrat v jeho životnej kariére. Stal sa politickým symbolom. Roku 1840 ho na nátlak šľachtickej opozície prepustili. Do väzenia šiel ako odsúdený previnilec, vrátil sa z neho ako martýr a víťaz, lebo súčasne s väzenským prepúšťacím listom dostal povolenie opäť vydávať noviny.

V januári 1841 začal pod jeho vedením vychádzať Pesti Hírlap (Peštiansky spravodaj). Tieto noviny sa stali významným organizátorom a ideovým usmerňovateľom opozičného hnutia, nekompromisným tlmočníkom stredno–šľachtických ideí premeny Uhorska a jeho nového štátoprávneho a hospodárskeho postavenia v rámci habsburského cisárstva. Intolerantne sa on i jeho noviny zasadzovali za pretvorenie mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát. On sám sa postupne vypracoval na vedúcu osobnosť maďarského nacionalistického hnutia. Ako príslušník vtedajšej opozície vyvinul enormné úsilie v záujme konštitučných premien i na Uhorskom sneme v Bratislave (184748) a pri ich kodifikovaní v marcových konštitučných zákonoch.

Košut bol nepochybne impozantný, až démonický muž činu – ale aj vojny. Vo funkcii ministra financií novej maďarskej vlády sa upriamil na budovanie samostatnej armády a vlastnej uhorskej meny. Úspech, ktorý pri týchto strategických úlohách dosiahol, ho vyniesol na najvyššiu politickú priečku – 15. septembra 1848 sa stal predsedom Výboru na obranu vlasti a hlavným vodcom a organizátorom nacionalistického a separatistického hnutia za nezávislé Uhorsko. V Debrecíne 24. apríla 1849 vyhlásil detronizáciu Habsburgovcov.

Pred revolúciou v rokoch 1848 – 1849 i počas nej tento vášnivý bojovník za práva Maďarov kategoricky upieral tie isté práva iným národom a nepripustil ani najmenšie zblíženie stanovísk s požiadavkami nemaďarských politikov. Spravodlivé požiadavky druhých národov uhorských za práva jazykové, samostatnosť cirkevnú a samosprávu politickú podľa programu Palackého o spravodlivom Rakúsku a Uhorsku odbil Košut príkro slovami: „Nuž nech teda rozhodne medzi nami meč!“

Košut bol zástancom maďarizácie. V Pesti Hírlap napísal: "Ponáhľajme sa, ponáhľajme sa maďarizovať Chorvátov, Rumunov a Nemcov lebo inak zahynieme".[10] V roku 1842 argumentoval, že maďarčina má byť jediným úradným jazykom. [11] Tiež napísal: Je nemožné aby sa v jednej krajine hovorilo sto jazykmi. Musí byť len jeden jazyk a v Maďarsku to musí byť maďarčina.[12]

Nerealistická nekompromisnosť však znamenala v konečnom dôsledku vlastné oslabenie. Maďari sa pripravili o možných spojencov a cisár prizval na pomoc ruskú cársku armádu. Po príchode ruských kozákov, spomenul si Košut na druhé národy uhorské v narýchlo pripravenom národnostnom zákone (júl 1849). Jedenásteho augusta 1849 odstúpil vedenie obrany generálovi Artúrovi Görgeymu a ešte pred porážkou maďarskej armády pri Világoši ušiel z Uhorska.

Zvyšok života strávil Košut v zahraničí, najmä v talianskom Turíne, kde naďalej organizoval protihabsburský odboj. V exile navštívil aj Anglicko a USA, kde ho pomerne veľkolepo oslavovali. Nevzdával sa plánu na získanie nezávislosti Uhorska. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie v strednej Európe. V emigrácii čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke, no Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Vas, Z.:Kossuth Lajos élete. Budapešť, Magvető kiadó, 1976, s. 835
  2. a b c Lendvai, P.:Tisíc let Maďarského národa. Academia, Praha, 2002, 457 s.
  3. Viator, Scotus: Národnostná otázka v Uhorsku, Bratislava, 1995
  4. Crankshaw, E.: The fall of the House Habsburg. Londýn, 1963
  5. Herre F.: Kaiser Franz Jozeph von Österreich. Kolín n. Rýnom, 1978
  6. Lendvai, P.:Tisíc let Maďarského národa. Academia, Praha, 2002, s. 172
  7. [1]
  8. "Kamkoľvek sa v Maďarsku pozriete, nikde nie je vidieť to čo by tvorilo slovenský národ." ("Bármerre tekintünk is Magyarországon, sehol sem látunk anyagot ily tót nemzetiségre."); A. B. [Ľudovít Košut], "Visszapillantás a szláv mozgalmakra." Pesti Hírlap, 26 June 1842.
  9. [2] po maďarsky
  10. Ioan Lupaș. The Hungarian Policy of Magyarization (str. 14). The Center for Transylvanians Studies
  11. http://mek.oszk.hu/03400/03407/html/357.html
  12. Laszlo Deme. The radical left in the Hungarian revolution of 1848

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]