Varšavské povstanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Varšavské povstanie
Súčasť druhej svetovej vojny
Warszawa Powstanie 1944-08-04.jpg
Pozície Armie Krajowej vyznačené červenou farbou po 4. dni bojov (4. augusta 1944)
Dátum 1. august – 2. október 1944
Miesto Varšava, Poľsko
Výsledok Nemecké víťazstvo
Protivníci
Flaga PPP.svg Armia Krajowa Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
Tadeusz Komorowski
Antoni Chruściel
Tadeuz Pelczyński
Erich von dem Bach-Zelewski
Reiner Stahel
Nikolaus von Vormann
Paul Otto Geibel
Heinz Reinefarth
Bronislav Kaminski
Petro Diačenko
Sila
50 000 povstalcov 50 000 vojakov
Straty
15 200 mŕtvych
7 000 nezvestných
5 000 zranených
20 000 zajatých
200 000 mŕtvych civilistov
17 000 mŕtvych
6 000 nezvestných
9 000 zranených
740 tankov a vozidiel
22 diel
1 lietadlo
Zoznam bitiek II. svetovej vojny

Varšavské povstanie bolo ozbrojené povstania zorganizované poľskou povstaleckou organizáciou Armia Krajowa v okupovanej Varšave. Prepuklo 1. augusta 1944 a jeho účelom bolo oslobodiť Varšavu pokiaľ možno ešte pred príchodom Červenej armády a pomocou existujúcej a fungujúcej legitímnej štátnej správy tak znemožniť ustanovenie komunistickej vlády orientovanej na Stalina. Bolo súčasťou poslednej fázy Akcie Búrka (Akcia Burza), ktorá zahrnovala povstanie naprieč celým Poľskom.

Povstanie nemalo nádej na dlhodobý úspešný boj bez pomoci z vonka, pretože povstalecké sily nemali dosť ľudí ani vybavenie. Navyše sa okupačné sily dozvedeli o povstaní asi hodinu pred jeho začiatkom a zavčas tak stihli zorganizovať svoje jednotky do pohotovosti a zabezpečili niektoré kľúčové miesta, takže sa nepodarilo ovládnuť celú predpokladanú oblasť ani získať všetok predpokladaný materiál. Keď Červená armáda zastavila svoj postup a dlho odmietala povstalcom pomoc s výnimkou zbraní a munície, bolo rozhodnuté. Povstanie bolo rozdrvené a utopené v krvi.

Heinrich Himmler nariadil na začiatku povstania zničiť mesto a vyhladiť jeho obyvateľstvo a tento rozkaz bol vzorne plnený. Nemecké jednotky od začiatku masovo vraždili vojnových zajatcov i nezúčastnených civilistov. Ušetrené nezostali ani ošetrovateľky či novorodenci. Takýto prístup však nútil povstalcov bojovať až do úplného konca, čo len zvyšovalo húževnatosť a odpor poľskej obrany. Povstalci pritom spôsobovali nemeckej strane ťažké straty, miestni nemeckí velitelia preto tento tvrdý postoj nakoniec revidovali. 2. októbra bol vyhlásený mier, 3. októbra o 5:00 vstúpila v platnosti kapitulácia povstalcov, sľubovaná s podmienkou, že sa s nimi ako vojnovými zajatcami bude zaobchádzať v súlade so Ženevskou konvenciou. Bezprostredne po kapitulácii bola dohoda (s miernym oneskoreným v niektorých oblastiach) rešpektovaná, neskôr však už len v niektorých prípadoch.

Dôsledky porážky povstania boli pre Poľsko katastrofálne. Bola pri ňom zdecimovaná elita poľského národa, resp. to, čo z nej zostalo po piatich rokoch nacistického a komunistického teroru. Vo Varšave celkom zomrelo 200 000 civilistov, cez 700 000 ich bolo vyhnaných z mesta, a to celé bolo zrovnané zo zemou. Medzi mŕtvymi civilistami i povstalcami bolo značné zastúpenie mladých ľudí a inteligenciou, ktorý tvorili väčšinu príslušníkov povstaleckých jednotiek. Rozdrvenie povstania a zároveň znamenalo takmer úplné zničenie štruktúr Poľského podzemného štátu a Armie Krajowej. Tieto organizácie prestali byť konkurenciaschopné nastupujúcej komunistickej moci.

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

Neoficiálna vlajka podzemného poľského štátu a Armii Krajowej

Poľsko bolo jednou z najspurnejších krajín, aké Tretia ríša vo svojom vojnovom ťažení dobyla. Poliaci sa napriek mimoriadne brutálnemu teroru zo strany okupantov so svojím novým postavením nikdy nezmierili a viedli proti nim tvrdý boj nielen jednotkami v zahraničí, ale i doma. V Poľsku vznikol rozsiahly podzemný štát, ktorý disponoval svojimi školami, úradmi, súdmi a ozbrojenými jednotkami. Napriek tomu, že bol poľský odboj politicky roztrieštený, väčšina jeho demokratických skupín tento podzemní štát rešpektovala a spolupracovala s ním (celkom mimo stáli komunisti, ktorí s nimi viedli vojnu a tiež s Nemcami).

Na rozdiel od susedného Protektorátu sa nemeckej okupačnej správe nikdy nepodarilo poľský domáci odboj potlačiť. Ale Gestapo mu zasadilo celý rad ťažkých rán. Mŕtvi velitelia a zničené bunky odporu boli okamžite nahradené inými a poľské podzemné štruktúry napried silným represiám stále silneli (zatiaľ čo napr. český domáci odboj bol v roku 1942 v podstate rozdrvený a až do roku 1944 nepredstavoval pre nemeckých okupantov žiadny väčší problém okrem niektorých aktivít parašutistov vysadzovaných do protektorátu Spojencami).

V Poľsku bolo hnutie odporu okrem organizácií bývalých profesionálnych vojakov (ktorí mali, narozdiel od českých, bohaté skúsenosti s odbojom a konšpiráciou z dôb, keď bolo Poľsko rozdelené medzi Nemecké cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko a Cárske Rusko) obrovskou oporou silnej štruktúre harcerského hnutia (ako boli harcerské odbojové organizácie Szare Szeregi a Hufce Polskie), katolíckej cirkvi (kláštory slúžili ako úkryty pre prenasledovaných a miesto sprostredkovanej pomoci) a politických spolkov, tak i dôstojnícke kruhy so dlhoročnými skúsenosťami s odbojom a podzemným odporom. Poľskí protifašistický odboj niekoľkokrát preukázal, že je schopný úspešne prepadať i silne chránené transporty väzňov v samotnej Varšave (vid napr. akcia pri Arzenále) či vynášať a realizovať rozsudky smrti nad vysokými dôstojníkmi varšavského Gestapa a SS, ktorí sa prejavili krutým správaním (ako napr. „Varšavský kat“ Franz Kutschera). Odbojovú činnosť nedokázali potlačiť ani kruté represie. V hustejšej obývanej východnej časti krajiny existovali rozsiahle územia kontrolované partizánmi.

Vojna však zúrila nielen medzi Poľským podzemným štátom a Nemcami, ale tiež medzi Podzemným štátom a komunistickým odbojom. Ten bol síce omnoho slabší, ako podzemný štát, ale mal podporu zo strany ZSSR. Sovietsky zväz prepadol v roku 1939 Poľsko spoločne s Wehrmachtom. Sovietski komunisti rozpútali vo východnej časti Poľska teror podobne brutálny, ako na západe.

Stalin a Poľská robotnícka strana (Polska Partia Robotnicza) iniciovali na Silvestra 1943 vznik Poľskej národnej rady (Krajowa Rada Narodowa), ktorá spájala prosovietsky a prokomunisticky orientované strany, pričom účasť ostatných strán bola vylúčená. Napriek existujúcej legálnej vláde v britskom exile orgán menoval v podstate dočasnú vládu Poľský výbor národného oslobodenia (Polski Komitet Wyzwolenia Narodowego, PKWN). PKWN spolupracujúca so sovietskymi jednotkami neskôr preberala kontrolu nad oslobodeným poľským územím. Štruktúry podzemného štátu boli zároveň Červenou armádou likvidované. Medzi demokratickým odbojom panovali obavy z pokračovania likvidácie demokratických štruktúr v krajine. Sovietsky zväz navyše otvorene vyhlasoval, že nemá v úmysle vpustiť do Poľska londýnsku exilovú vládu. Predstavitelia poľského demokratického odboja preto považovala za nevyhnuteľnosť vyhnať Nemcov prinajmenšom z hlavného mesta vlastnými silami a postaviť Stalina pred existujúcu a fungujúcu štátnu a vládnu organizáciu, ktorá by sa nedala nenápadne odstrániť a ktorá by PKWN vyradila z hry.

Vznik a ciele povstania[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici júla 1944 vládlo vo Varšave obrovské napätie. Červená armáda už bola na dohľad Varšavy a ich jednotky už bojovali na okraji Pragy. Sovietsky rozhlas a propagačné plagáty zhadzované z lietadiel vyzývali Poliakov, aby povstali. Vedenie Armia Krajowa bolo presvedčené, že priamym cieľom sovietskej ofenzívy je práve Varšava. Pre Poliakov to bol však pochybný dôvod k radosti, pretože NKVD na „oslobodenom území“ likvidovala štruktúry podzemného štátu, zatýkala a vraždila jeho predstaviteľov a ustanovovala komunistický režim stalinského typu. Mnohí videli v povstaní nutnosť dokázať, že podzemný štát existuje, je silný a verný Londýnskej exilovej vláde, ktorá je legitímna a reálne v Poľsku vládne. To malo byť v protiklade s komunistickými vyhláseniami, že Londýnsku vládu do Poľska nepustia, pretože povstaním by odboj dokázal, že tam už je. Je pochopiteľné, že za týchto okolností Podzemný štát nekonzultoval svoje prípravy so sovietskou stranou, na druhej strane ju oficiálne informoval[chýba zdroj]. Ak teda komunistickí predstavitelia a Sovietsky zväz neskôr tvrdil, že povstanie bolo neuváženým činom uskutočneným bez porady s nimi, potom takéto vyhlásenia postrádali logiku i z toho dôvodu, že propagandistické akcie Červenej armády i komunistov k tomuto povstaniu obyvateľstvo vyzývali už niekoľko mesiacov.

Hlavný veliteľ Armie Krajowej Tadeusz Komorowski musel v tejto situácii čeliť požiadavkám na vyhlásenie mobilizácia a začiatku poslednej fázy akcie Búrka – všeobecného povstania proti nemeckým okupantom. Komorowski s týmto krokom váhal, keďže si bol vedomý, že zatiaľ je pomer síl stále ešte príliš na strane Tretej ríše. Boli tu však i ďalšie okolnosti, ktoré mu nedávali dostatočný priestor ku slobodnému rozhodovaniu. Poliaci, ktorí sa už takmer päť rokov nachádzali pod terorom a okupáciou, boli odhodlaní povstať za akýchkoľvek okolností a váhajúce velenie Armie Krajowej v ich očiach strácalo autoritu. Jednotky síce stále disciplinovane počúvali svojich nadriadených, ale bolo tu akútne riziko, že povstanú i bez súhlasu vedenia, čo by nutne viedlo ku katastrofe. Nemenej významným limitujúcim faktorom, ktorý radikálne obmedzil možnosť konania velenia poľského podzemného hnutia, boli akcie nemeckej okupačnej správy. Dramatický vývoj situácie v samotnej Varšave nakoniec Poliakov prinútil konať.

Fotokópia prvej strany povstaleckého informačného buletinu z 1. augusta 1944

V druhej polovici júla, počas pokračujúceho postupu Červenej armády k východným okrajom Varšavy, sa nemecké velenie rozhodlo dokončiť plány na premenu Varšavy na jeden z oporných bodov nemeckého frontu (realizácia staršieho zámeru bola asi o týždeň odložená vďaka zmätkom po Stauffenbergovom pokuse o prevrat). Generálny guvernér Hans Frank vydal výnos, podľa ktorého sa malo 27. júla 100 000 Poliakov vo veku 17 – 65 hlásiť na zhromaždiskách na námestiach. Muži mali byť použití ako pracovná sila k opevňovacím prácam. Keďže by toto nariadenie závažne zasiahlo do štruktúr Armie Krajowej a jeho vykonanie by znemožnilo účinnú mobilizáciu i celé povstanie, podzemný štát vtedy vyzval obyvateľov Varšavy, aby výnos ignorovali, čím však sám seba zaviazal ku skorému začiatku povstania. Bolo jasné, že takéto masové odmietnutie poslušnosti v zásadnej veci nutne vyvolá rýchlu reakciu okupantov, ktorá si povstanie vynúti. Generál Komorowski už podstate nemal na výber. Vyhlásil mobilizáciu Armie Krajowej v oblasti Varšavy a následne 1. augusta vydal rozkazy na začiatok povstania.

Plány ani prípravy na povstanie na poľskej strane neboli vôbec dostačujúce. Jeden z dôvodov bol i ten, že pôvodne sa skôr uvažovala možnosť Varšavu do akcie Búrka nezatiahnuť, alebo povstanie načasované samostatne, alebo sa oň vôbec nepokúšať. Definitívne sa o začlenenie varšavského povstania do akcie Búrka rozhodlo na veliteľstve Armia Krajowej 21. júla 1944 (pod dojmom rastúcich informácii o zločincoch a terore Červenej armády a NKVD vo východnom Poľsku). Londýnska exilová vláda toto rozhodnutie schválila až 25. júla. Všeobecne sa predpokladalo, že Červená armáda bojujúca na okraji Pragy, čo boli predmestia Varšavy na pravom brehu Visly, prenikne na ľavý breh v priebehu niekoľkých dní, zvlášť ak jej pomôže povstanie v nemeckom tyle. Odhady počítali s 3 – 5 dňami bojov, 10 dní bolo považovaných za maximum, koľko musia povstalci vydržať. Vzhľadom na predpokladané skoré zrútenie nemeckej moci v oblasti sa velitelia povstania domnievali, že určité nepresnosti v dlhodobých výhľadoch povstania a jeho logistiky je možné akceptovať.

Armia Krajowa mala v meste a v jeho okolí vyše 45 000 príslušníkov. Zbraňami však mohla vybaviť len asi 20 000 z nich. Kriticky dôležitý bol teda počiatok povstania, najmä moment prekvapenia. Pre prípadné dlhodobejšie akcie bolo kľúčové ovládnuť letisko a jeho okolie, čo by umožnilo ľahší prísun ľudí a materiálu od Spojencov. Tragédia povstania však spočívala vo fakte, že v prvom dni sa nepodarilo splniť žiadny z týchto bodov. Zlyhanie veľkej časti útokov na kľúčové pozície v meste, spôsobené predovšetkým únikom informácii a z toho plynúcej straty akéhokoľvek momentu prekvapenia, zmarilo všetky pripravené plány a premenilo povstanie na jednu veľkú improvizáciu. Pre povstalcov bolo jediným šťastím, že improvizovala i druhá strana. Nemecká správa s možnosťou povstania nepočítala a zjavne nepovažovala za nutné vytvoriť pre takúto situáciu nejaké núdzové plány.

Sily strán[upraviť | upraviť zdroj]

Povstalecká strana[upraviť | upraviť zdroj]

Vojaci práporu Zośka počas povstania. Koniec vojny prežil len Juliusz Bogdan Deczkowski
Poľský povstalec zo zbraňou Błyskawica počas varšavského povstania.

Armia Krajowa mala asi 45 tisíc mužov, zo začiatku však do boja zasiahlo asi iba len 20 tisíc, pretože pre ostatných neboli zbrane. Národné ozbrojené sily (Narodowe Siły Zbrojne) mali asi 800 mužov. Komunistická Ľudová armáda (Armia Ludowa) prispela asi 500 mužmi. Ďalšie posily predstavovali Židov vyslobodení z koncentračného tábora Gęsiówka prekvapujúcim útokom práporu Zośka.

Väčšina povstalcov bola zle vycvičená a mala len minimálne skúsenosti, vysokou bojovou hodnotou sa vyznačoval len dôstojnícky zbor a niekoľko málo veteránov, tzv. „cichociemni“ (výsadkári, príslušníci tajných odbojových jednotiek vycvičení vo Veľkej Británii) a harceri. Podporné jednotky a organizácie boli z veľkej časti tvorené ženami a deťmi, ženy boli často ošetrovateľky a spojky, mladí harceri boli základom harcerskej poľnej pošty. Neskôr došlo i ku zaraďovaniu dobrovoľníkov z rad detí do bojových jednotiek, veľmi dôležitú rolu zohrali v bojoch v kanalizácii.

Predpokladaná pomoc Červenej armády nikdy nedorazila. Po 14. septembri sa na krídle povstalcov pri Visle objavilo postupne 5 práporov 1. poľskej armády (Pierwsza Armia Wojska Polskiego) generála Berlinga, jedinej jednotky, ktorá dosiahla fyzický dotyk s povstalcami. Kontakt sa jej všaj nepodarilo udržať.

V začiatku povstania mali povstalci k dispozícii len pechotné zbrane pre asi 20 tisíc povstalcov. Boli to zbrane, ktoré si nejako zaopatrili sami bojovníci. Ťažké zbrane a bojové vozidlá na strane povstania pôvodne neexistovali, neskôr sa ale podarilo niekoľko kusov ťažkej techniky získať. Povstalci celkovo ukoristili 5 kusov obrnenej techniky a 1 vyrobili.

Nemecká strana[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecká strana disponovala na začiatku povstania asi 20 200 mužmi, z toho 11 000 vojakmi (5 000 v pohotovostných jednotkách Wehrmachtu, 4 000 v jednotkách Luftwaffe, 2 000 v radoch Wachtregiment Warschau). Okrem toho mohli Nemci nasadiť 5 700 príslušníkov polície a SS a 3 500 príslušníkov špecializovaných poriadkových jednotiek. Prakticky okamžite mohla čerpať z niekoľkých tisícov mužov z frontových záloh (ich počet sa odhaduje na približne 5 000). V priebehu povstania boli presunuté ďalšie jednotky, priamo na potlačenie povstania tak bolo nasadených zhruba 50 000 mužov. Pokiaľ k varšavskému povstaniu pripočítame i jednotky generála Berlinga a jednotky, ktoré boli nasadené proti nim, je počet nasadených vojakov ešte vyšší. Nemecká strana disponovala rozsiahlym arzenálom ťažkých zbraní – diel i bojových vozidiel. Rozsiahla bola i letecká podpora, bombardovanie povstaleckých pozícií, proti ktorým sa povstalci nemali možnosť aktívne brániť, keďže nedisponovali prostriedkami protilietadlovej obrany.

V priebehu bojov prisunula nemecká strana ďalšie jednotky, z nich najvýznamnejšie boli:

Predovšetkým na východnom brehu boli prechodne nasadzovaná i časť nemeckých elitných frontových jednotiek, ako boli napr.

Priebeh bojov[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok povstania a úvodné zlyhanie[upraviť | upraviť zdroj]

Povstalci na začiatku povstania

Vedenie Armia Krajowa dlho váhalo, kedy určiť „hodinu W“. Pokyn na začiatok povstania vyšiel nakoniec 31. júla o 17:30, povstanie sa malo začať nasledujúceho dňa o 17:00. Rada odborníkov toto rozhodnutie neskôr podrobila kritike. Podľa nich by bolo lepšie zahájiť boj nočnými prepadmi a diverznými akciami, pre ne boli niektoré jednotky povstalcov skvele pripravené a pri nich by sa viac zotreli i rozdiely vo výzbroji. Tento postoj má určitú logiku, na druhej strane je tu závažná námietka: zmienený výcvik absolvovala len malá časť povstalcov a povstanie bolo veľkou masovou akciou, pre rozsiahle bojové akcie s prevažne neskúsenými jednotkami nebola noc najvhodnejšia. Každopádne závažný problém bol nedostatočnej príprave, takže sa nepodarilo zavčas informovať všetky povstalecké jednotky, respektívne všetkých členov týchto jednotiek. Mnoho životne dôležitých akcií prvého dňa bolo od začiatku v nevýhode buď pre neskorý začiatok, alebo pre nekompletný stav oddielov, ktoré ju mali previesť.

Nemeckí ustupujúci vojaci pri národnom divadle. September 1944.

Najhorší bol pre povstalcov fakt, že stratili moment prekvapenia. Už o 14:00 prepukli ozbrojené stretnutia a prestrelky na miestach ako Żoliborz, Mokotów, Czerniaków, v okolí Napoleonovho námestia a pod. Čiastočne vďaka aktivitám nemeckých ozbrojených zložiek, čiastočne neopatrnosťou či prílišnou horlivosťou niektorých povstalcov, čiastočne i nemožnosťou maskovania mobilizácie. To uviedlo do stavu bdelosti nemeckých ozbrojencov, ale tento fakt nepredstavoval zásadný problém, naopak mohol byť výhodou, pretože nemecké okupačné orgány situáciu zle zhodnotili ako neorganizované nepokoje[chýba zdroj]. To by povstalcom skôr pomohlo, ako uškodilo, pretože hlavné ciele útokov by boli oslabené o mužov odoslaných potlačiť „lokálne nepokoje“. Bohužiaľ pre povstanie však o 16:00 obdržal Paul Otto Geibel, veliteľ polície a SS vo Varšave, varovanie pred všeobecným povstaním i s hodinou W. Podľa niektorých špekulácii informácie údajne pochádzala od dôstojníka Luftwaffe, ktorý sa k nej dostal prostredníctvom svojej poľskej milenky (a jej odporučenia, aby odišiel tráviť dovolenku radšej niekam mimo mesta). Hodina Nemcom celkom stačila k tomu, aby Geibel ukončil likvidáciu lokálnych nepokojov a skoncentroval svoje sily na kľúčové pozície. Zle vybavené povstalecké jednotky tak o 17:00 už útočili proti dobre pripravenej obrane, ktorá ich očakávala.

Výsledok prvých dvoch dní nebol vôbec uspokojujúci. Povstalci v mnohých oblastiach utrpeli značné straty. V niektorých oblastiach sa nepodarilo dosiahnuť splnenie takmer žiadneho cieľa a jednotky boli zahnané alebo sa rozpŕchli do okolitých lesov, v ďalších boli úspechy polovičné. Povstalcami držané územie nebolo kompaktné, okrem oblasti centra a starého mesta, kde vznikla oblasť, ktorú sa povstalcom darilo brániť, boli povstalecké pozície roztrieštené a chýbalo spoľahlivé logistické spojenie. Pri bojoch v centre mesta boli povstalci podporený elitnými jednotkami Kedywu. Povstalcom sa podarilo dobyť len časť ich cieľov a ohnísk odporu nemeckých vojsk. Získaná bola len časť plánovaného materiálu. Povstanie na východnom brehu Visly v štvrti Pragy dosiahlo len minimálne úspechy, keďže tu bola nemecká posádka najsilnejšia a navyše mohla rýchlo čerpať z podpory záložných frontových jednotiek. Tu bolo povstanie de facto zastavené s tým, že zostávajúci povstalci mali buď splynúť s civilným obyvateľstvom, alebo sa pokúsiť spojiť s úspešnejšími jednotkami na ľavom brehu či mimo mesta. Veľmi znepokojujúce bolo zistenie, že obsadenie ktoréhokoľvek z letísk je za súčasného stavu úplne nereálne.

Snaha skonsolidovať pozície[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecký bombardér Junkers Ju 87 bombarduje Varšavské Staré Mesto

Povstalecké sily po niekoľkých hodinách bojov prešli k defenzívnej stratégii a začali stavať barikády, v čom im dobrovoľne pomáhalo aj civilné obyvateľstvo. Rozdelenie ukoristených zbraní značne zvýšilo bojovú silu povstalcov. Nemecká strana však v tej dobe začala posilňovať svoje sily z radov frontových a záložných jednotiek dislokovaných v okolí, takže obnovenie povstaleckej ofenzívy bolo už nemysliteľné. Povstaleckí velitelia sa rozhodli vo väčšej miere nasadiť do bojov jednotky Kedywu, potom elitné harcerské prápory Zośka a Parasol, aby s podporou miestnych jednotiek vyriešili najchúlostivejšie situácie.

Povstalecké protiútoky tak boli iba lokálne, sústredili sa na postupné dobýjanie kľúčových postavení nemeckej obrany a na spojenie jednotlivých ohnísk povstania. Tieto akcie trvali iba do 4. augusta (resp. rána 5. augusta), kedy nemecká strana začala prvé veľké ofenzívne akcie a masakry varšavských civilistov (útok na mestskú časť Wola a likvidáciu jej obyvateľov, vrátane celého osadenstva tamojšej nemocnice). Činnosť jednotiek Kedywu mala potom za úlohu vedenie akcií defenzívneho charakteru. To zo začiatku ešte zahrnovalo i rozsiahle protiútoky (v tejto dobe vznikla rada snímkov dokumentujúcich nemecké zverstvá), neskôr však bola pasívnejšia. 5. augusta ešte okrem toho pokračovali aj niektoré ofenzívne akcie povstalcov. Za zmienku stojí útok na koncentračný tábor Gęsiówka práporom Zośka, ktorý bol pri svojej akcii podporovaný ukoristeným tankom Panther. Z koncentračného tábora bolo oslobodených 383 väzňov, z toho 348 Židov, z nich veľká časť vstúpila do povstaleckých bojových jednotiek.

Nemecký útok a masakre[upraviť | upraviť zdroj]

lMasové hroby zmasakrovaných povstalcov a civilistov.

Po 5. auguste sa situácia povstalcov začala prudko zhoršovať. Veliteľstvo nariadilo evakuáciu niektorých neudržateľných enkláv a vytvorilo núdzovú logistickú cestu medzi zostávajúcimi centrami odporu, ktorá viedla cez varšavské kanály. Pre ich obranu boli vytvorené zvláštne jednotky zložené z veľkej časti z detí, keďže bežný dospelý muž bol vzhľadom k priestorom kanálov prakticky nepoužiteľný. Povstalci boli šokovaní brutalitou Nemcov, ktorí vraždili všetkých, kto im padol do rúk. Nemci tiež používali pri útokoch na poľské pozície ženy a deti z mesta ako živé štíty. Toto konanie len posilňovalo odhodlanie povstalcov bojovať a zbavilo ich zábran v oblasti bojového nasadzovania žien a detí, pretože v situácii, keď bolo jasné že všetci zomrú, už bolo zbytočné uvažovať o tom, či je morálne vystavovať ich riziku. Do bojov a plnenia nebezpečných úloh bolo nasadzovaní všetci schopní dobrovoľníci, ktorí sa prihlásili a pre ktorých sa (v prvom prípade) podarilo nájsť zbraň. Obrana pracovala prekvapivo efektívne a nemecké jednotky postupovali len pomaly a za cenu ťažkých strát.

Na nemeckej strane postupne došlo k sporom, ako zaobchádzať so zajatcami. Jednotky SS a rôzne podporné zbory v súlade s Himmlerovými rozkazmi popravovali nielen povstalcov ale každého obyvateľa Varšavy, ktorý sa dostal do ich rúk. Rabovanie a znásilňovanie bolo na dennom poriadku. Zhruba až do polovice septembra boli všetci zajatci vyvraždení, neskôr bola táto zjavne neprínosná politika zmiernená.

Povstalecké teritórium sa postupne zmenšovalo a zároveň zapĺňalo civilistami hľadajúcimi záchranu pred postupom Nemcov. Na povstalecké enklávy sa zniesla nepretržitá smršť delostreleckých granátov a leteckých bômb, dochádzala im munícia, voda i potraviny. Pomoc dodávaná najprv západnými Spojencami a neskôr Sovietmi bola nedostatočná a väčšina z nej prišla nazmar. Pomoc od západných spojencov často padala na nepriateľskú stranu či do zeme nikoho, povstalci z nej podľa odhadov získali len polovicu. Sovietske dodávky boli navyše často poškodené, pretože zhadzované kontejnery nemali padáky.

Kapitulácia[upraviť | upraviť zdroj]

Vzdávajúci sa poľský vojak, 27. 9. 1944

Na začiatku októbra došlo k rokovaniu o kapituláciu. Nemci už neboli tak silní, takže súhlasili s tým, aby príslušníci Armie Krajowej boli považovaní za pravidelné vojsko a bolo s nimi zaobchádzané podľa konvencií s vojnovými zajatcami.[chýba zdroj] V okamihu kapitulácie Nemci naozaj na väčšine úsekov dodržali slovo. Prevažná časť porušovania dohôd bola zrejme spôsobená neinformovanosťou nižších veliteľov. Vojaci Armie Krajowej a hlavný veliteľ Tadeusz Bór-Komorowski padli do zajatia, civilné obyvateľstvo bolo vysťahované a do opusteného mesta vkročili špeciálne oddieli s rozkazom celé mesto zničiť. Predtým však došlo k rabovaniu, použiteľné veci boli posielané do koncentračných táborov, kde ich väzni mali roztriediť a mali byť ďalej využité v Nemecku.

Výsledok povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Boje trvali 63 dní. Straty na poľskej strane boli asi 15 200 mŕtvych, 7 000 nezvestných a asi 5 000 ranených vojakov a 200 000 mŕtvych civilistov. Medzi zabitými bolo veľa mládeže. Nemci v priebehu povstania masovo vraždili zajatcov, vrátanie žien, ktoré slúžili ako ošetrovateľky a spojky. Na nemeckej strane bolo 17 000 mŕtvych, 6 000 nezvestných a 9 000 zranených. Bolo zničených 740 obrnených vozidiel a tankov.

Počas bojov bolo zničených asi 25 % mestskej zástavby Varšavy a po skončení povstania na zvláštny rozkaz bolo zničených ďalších 35 %. Keďže už počas obranných bojov v septembri 1939 bolo zborených asi 10 % zástavby a 15 % pri povstaní vo varšavskom gete. Na konci vojny bolo v troskách asi 85 % mesta.

Varšava, 1945, zničená nemeckým delostrelectvom.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Varšavské povstání na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).