Gotthard Heinrici

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gotthard Heinrici
Gotthard Heinrici
bol nemecký generál
(na obrázku (vpravo) spolu s G. von Klugem)

Narodenie 25. december 1886
Gumbinnen, Nemecko
Úmrtie 13. december 1971 (84 rokov)
Weiblinnen, Nemecko

Gotthard Heinrici (* 25. december 1886, Gumbinnen – † 13. december 1971, Weiblinnen) bol nemecký generál v druhej svetovej vojne.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Gotthard Heinrici sa narodil vo Východnom Prusku. Jeho bratranec bol Gerd von Rundstedt, jeho manželka Gertruda Heinrici bola polovičná židovka a rodina dostala od Hitlera takzvané Vyhlásenie o nemeckej krvi (Deutschblütigkeitserklärung). Heinrici mal dve deti: chlapca a dievča. Bol pobožný muž ktorý pravidelne chodil do kostola. V dôsledku svojej pobožnosti bol v nacistickej hierarchii nepopulárny.

Skorá vojenská kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Heinriciho predkovia slúžili v armáde už od 12 storočia, a Gotthard Heinrici dokončil túto tradíciu vstupom do armády k 95. pešiemu regimentu ešte v roku 1905 vo veku 19 rokov. Zažil boje v prvej svetovej vojne na západnom fronte a získal niekoľko vyznamenaní, železný kríž prvej a druhej triedy a čiernu medailu za zranenie. Zúčastnil sa aj na bojoch o Tannenberg.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Heinrici si vo Wehrmachte vybudoval reputáciu najlepšieho defenzívneho generála. U jeho vojakov si vyslúžil prezývku tzv. „Unser Giftzwerg“. Počas bleskovej vojny vo Francúzsku velil XII. armádnemu zboru, s ktorým sa mu podarilo dňa 14. júna, 1940 preraziť cestu cez Maginotovu líniu.

Počas operácie Barbarossa v roku 1941 velil XXXXIII. zboru 2. tankovej armády, takže podliehal veleniu Heinza Guderiana. Za svoje zásluhy získal Rytiersky kríž. 26. januára, 1942 bol prevelený k 4. armáde. V rámci nej pred Moskvou asi 10 týždňov udržiaval celistvosť línie, pričom vzdoroval početne podstatne silnejšiemu protivníkovi.

Už v tej dobe sa stal známy vďaka svojej defenzívnej taktike. Jeho typickým manévrom bolo stiahnutie vlastnej prednej línie tesne pred začiatkom sovietskej delostreleckej prípravy. Takže bombardovanie vlastne zasiahlo prázdne pozície.

Začiatkom roku 1943 bol odvolaný z funkcie v dôsledku neuposlúchnutia rozkazu na zapálenie Smolenska pred ústupom z oblasti. Ako oficiálny dôvod sa však uvádzalo zhoršenie zdravotného stavu, v dôsledku starších zranení z prvej svetovej vojny. Smolensk nacisti počas ústupu aj tak zapálili.

V lete 1944 bol poverený velením 1. tankovej armády (skladajúcej sa z XI. a XXIV. tankového zboru) a 1. maďarskej kráľovskej armády (skladajúcej sa z 3., 6. a 7. divízie a XXXXIX. horského zboru). Tieto jednotky čelili sovietskym vojskám na východnom Slovensku a v Maďarsku, pri čom 8 mesiacov viedli obranné boje pri Karpatsko-duklianskej a Východokrapatskej operácii. Čiastočne zasiahli i proti Slovenskému národnému povstaniu v smere Poprad - Telgárt. Za túto činnosť a najmä riadenie ústupu Karpatami až do Sliezska boli Heinricimu udelené 3. marca 1945 k Rytierskemu krížu i Meče a Dubové listy.

20. marca 1945 prebral od Himmlera velenie skupine armád Visla. V tej dobe bol východný front približne 50 km od Berlína. Boli mu pridelené dve armády - 3. tanková armáda pod vedením Hasso von Manteuffela a 9. armáda Theodora Busseho. V tomto období však už nijak nemohol zabrániť ani zastaviť prienik sovietskych vojsk cez Odru. Ten sa začal 16. apríla 1945 a bol fakticky počiatkom bitky o Berlín. 29. apríla bol opäť, teraz už naposledy prepustený z funkcie, po tom čo nariadil svojim jednotkám ustúpiť. V priebehu nasledujúceho mesiaca bol zajatý britskými vojskami. Do 19. mája 1948 sa nachádzal v zajateckom tábore v Spojených štátoch.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po prepustení zo zajatia sa Heinrici venoval písaniu memoárov a literatúry faktu.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]