Heinkel He 111

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Heinkel He 111
Bundesarchiv Bild 101I-343-0694-21, Belgien-Frankreich, Flugzeug Heinkel He 111.jpg
Heinkel He 111H jednotky Kampfgeschwader 53
Typ stredný bombardér
Výrobca Heinkel Flugzeugwerke
Konštruktér Siegfried a Walter Günter
Prvý let 24. februára 1935
Zavedený 1936
Vyradený 1945 (Luftwaffe)
1958 (Španielsko)
Charakter vyradený
Hlavný používateľ Luftwaffe
Bulharsko
Čína
Maďarsko
Rumunsko
Slovensko
Španielsko
Výroba 19361944
Vyrobených 32 prototypov
12 civilných
808 predvojnových
5 656 počas vojny (1939–1945)
Celkom: 6 508.[1]
Varianty CASA 2.111

Heinkel He 111 bol nemecký bombardér, navrhnutý bratmi Siegfriedom a Walterom Günterovcami začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia, v rozpore s Versaillskou zmluvou. Často prezývaný ako „vlk v ovčej koži“,[2][3] pretože tento stroj bol falošne vyvíjaný ako dopravné lietadlo, no v skutočnosti mal byť rýchlym stredným bombardérom pre Luftwaffe.

Svojho času najľahšie rozpoznateľný nemecký bombardér, vďaka sklenenej kabíne neskorších verzií,[3] bolo toto lietadlo najpočetnejším stredným bombardérom Luftwaffe počas prvej fázy druhej svetovej vojny. Počínal si dobre až do začiatku bitky o Britániu, kde sa jeho slabá obranná výzbroj, malá rýchlosť a nedostatočná obratnosť ukázali naplno.[3] Napriek tomu sa ukázal byť veľmi odolný, vydržal aj ťažké poškodenie a stále bol schopný pokračovať v lete. Ako vojna pokračovala, He 111 bol nasadzovaný do rôznych úloh na každom fronte na európskom dejisku bojov. Počas bitky o Britániu bol nasadený ako strategický bombardér, v priebehu bitky o Atlantik ako torpédový bombardér a na západnom, východnom, stredomorskom a severoafrickom fronte ako stredný bombardér a dopravné lietadlo.

Napriek neprestajnému vylepšovaniu bol Heinkel He 111 v druhej polovici vojny zastaraný. V Luftwaffe mal byť nahradený projektom Bomber B, no časové sklzy a aj nakoniec zrušenie projektu donútili nemecké letectvo používať He 111 aj naďalej, až do konca vojny. Výroba sa zastavila v roku 1944, keď bola produkcia všetkých bombardérov zastavená v prospech stíhačiek. Po odstavení bombardovacieho letectva sa He 111 uplatnil v úlohe dopravného a zásobovacieho lietadla.[3]

Dizajn Heinkelu He 111 prežil aj po vojne v stroji CASA 2.111. Táto verzia bola vyrábaná v Španielsku v licencii firmou Construcciones Aeronáuticas SA. Jediný výraznejší rozdiel bol v použitých motoroch. Pokračovateľ Heinkelu He 111 ostal v službe až do roku 1973, kedy bol vyradený.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Model Heinkelu He 111 v aerodynamickom tuneli.

Začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia sa Ernst Heinkel rozhodol postaviť najrýchlejšie dopravné lietadlo na svete, čo sa však stretlo so skepticizmom nemeckého leteckého priemyslu a politického vedenia. Heinkel zveril vývoj do rúk bratom Siegfriedovi a Walterovi Günterovcom, ktorí boli v priemysle a firme ešte nováčikmi. V júni 1933 navštívil Heinkelovu kanceláriu Albert Kesselring, vtedajší šéf administratívnej kancelárie Luftwaffe. V tom čase Nemecko nemalo ministerstvo letectva ale len letecký komisariát – Luftfahrtkommissariat. Kesselring dúfal, že sa mu podarí založiť nové vzdušné sily, ktoré by sa sformovali z existujúceho leteckého zboru Reichswehru a presvedčil Heinkela, aby presunul svoju továreň z Warnemunde do Rostocku a zaviesť sériovú výrobu He 111, s ktorou by pomáhalo 3 000 zamestnancov. Heinkelnov nový návrh bol reakciou na nové americké stroje, ktoré sa začali na trhu objavovať – šlo o stroje Lockheed 12, Boeing 247 a Douglas DC-2. Prvý nový jednomotorový Heinkel He 70 Blitz zišiel z výrobnej linky v roku 1932 a okamžite zlomil niekoľko rekordov. V svojej normálnej konfigurácii, so 4 pasažiermi na palube, dosiahol rýchlosť 380 km/h, pričom ho poháňal motor BMW VI, s výkonom 447 kW. Eliptické krídlo, ktoré bratia Güntherovci použili už pri stavbe športového lietadla Bäumer Sausewind, sa stalo jedným z charakteristických rysov nielen He 111, ale aj iných lietadiel ktoré počas kariéry u Heinkela navrhli. Luftwaffe tento návrh okamžite zaujal, pretože hľadala stroj, ktorý by mohol byť použitý v úlohách bombardéra a dopravného lietadla. Heinkel He 111 bol dvojmotorovou verziou He 70, pričom si zachoval charakteristické krídla a chvostové plochy a taktiež motory BMW, takže nový stroj bol často prezývaný „Doppel Blitz“ (dvojitý blesk). Keď Dornier Do 17 nahradil He 70, Heinkel potreboval dvojmotorový stroj, aby mohol konkurovať svojim protivníkom. Na návrhu tohoto stroja strávil 200 000 hodín. Trup bol predĺžený z 11,7 na 17,4 m a rozpätie z 14,6 na 22,6 m. Stroje boli poháňané motormi DB 600, ale keďže tieto boli použité primárne pre stroje Bf 109 a Bf 110 ďalšie verzie od verzie E dostali motory Jumo 210 a Jumo 211. Ďalšia verzia F mala upravené krídlo, ktoré malo jednoduchšiu výrobu. Veľkými úpravami prešla verzia P, ktorá mala nové motory Daimler-Benz DB 601, celkom nový typ zasklenej aerodynamickej kabíny. Vďaka týmto úpravám dosahoval stroj vo výške 5 000 m rýchlosť 475 km/h a jeho cestovná rýchlosť vzrástla na 370 km/h. Čoskoro sa však ukázalo, že s dodávkami výkonných motorov Daimler-Benz budú problémy a preto sa začalo opäť laborovať s motormi Junkers Jumo 211. Po ich inštalácii do draku verzie P vznikla najrozšírenejšia verzia H. Bola vyrábaná od roku 1940 do roku 1944. Bolo vyrobených mnoho variánt tejto verzie, zaujímavý bol napr. He 111H-22, ktorý mohol niesť podvesenú jednu strelu V-1. Zaujímavosťou bola verzia aj He 111Z, ktorá sa skladala z 2 spojených He 111, ktoré mali v mieste spoja na krídlach ďalší motor. Tieto stroje boli používané na vlečenie ťažkých klzákov Messerschmitt Me 321 alebo dvoch Gotha Go 242. Napriek tomu, že Heinkely 111 boli od roku 1942 evidentne zastarané aj na východnom fronte, boli Nemci, kvôli nedostatku iných ťažších bombardérov, nútení vyrábať tieto lietadlá až do roku 1944.

Prvý let[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý prototyp He 111 vzlietol 24. februára 1935, pilotovaný hlavným testovacím pilotom Gerhardom Nitschke, ktorému bolo prikázané nepristávať na firemnom letisku továrne Heinkel v Rostocku-Marienhe, pretože pristávacia dráha bola príliš krátka, a namiesto toho pristáť v Rechline. Ale pilot rozkaz ignoroval a pristál v Marienhe. Okrem iného skonštatoval, že tento stroj je dobrý pri manévrovaní v malej rýchlosti a tak nehrozilo riziko, že by preletel pristávaciu dráhu. Nitschke si taktiež pochvaľoval na tú dobu dosť vysokú letovú rýchlosť a dobré letové a pristávacie vlastnosti, stabilitu počas letu, postupného klesania, a pri lete s jedným motorom, pričom netrpel predným náklonom pri vysunutí podvozku. Ale počas druhého testovacieho letu Nitschke odhalil, že stroj trpí pozdĺžnou nestabilitou pri stúpaní a lete v plnej rýchlosti a taktiež, že krídelká nemajú požadovaný účinok.

Koncom roka 1935 boli vyrobené prototypy V2 a V4, pod civilným označením D-ALIX a D-ALES a D-AHAO. D-ALES sa stal prvým prototypom verzie He 111A-1. Dňa 10. januára 1936 bol uznaný najrýchleším lietadlom na svete, pričom jeho rýchlosť dosahovala 402 km/h. To však nebola pravda, pretože najrýchlejším lietadlom v tom čase bolo Macchi M.C.72, ktoré získalo toto prvenstvo už v roku 1934. He 111 by bol dosiahol ešte väčšiu rýchlosť, ak by boli inštalované motory DB 600, s výkonom 746 kW (1 000 hp). Ale nemecký letecký priemysel nedisponoval motormi s väčším výkonom než 447 kW (600 hp) a tak bol Heinkel nútený použiť motor BMW VI.

Výroba[upraviť | upraviť zdroj]

Výroba Heinkelu He 111P v roku 1939.

Kvôli uspokojeniu dopytu po Heinkeli He 111 bola postavená továreň v Oranienburgu. Stavba začala 4. mája 1936 a presne o rok neskôr zišiel z výrobnej linky prvý He 111. Úrad manažmentu RLM Ernstovi Heinkelovi navrhol, aby továreň niesla jeho meno. Firma Ernst Heinkel GmbH bola založená s podielovým kapitálom 5 000 000 RM, pričom Heinkelov podiel bol 150 000 RM. Továreň bola postavená a vlastnená Nemeckým štátom. Z tejto továrne zišlo z výrobnej linky v prvý rok vojny 452 ks He 111 a 69 ks Junkersu Ju 88.

Nemecká výroba pre Luftwaffe bola 808 strojov He 111,do septembra 1939. Podľa Heinkelových memoárov bolo v roku 1939 postavených ďalších 452 ks He 111, čím sa celkový vyrobený počet zastavil na 1260 vyrobených strojoch. No stroje vyrobené v roku 1940 utrpeli v Bitke o Britániu obrovské straty, keď bolo zostrelených 756 bombardérov. Medzitým sa výroba Junkersu Ju 88, hlavného konkurenta He 111, zvýšila na 1 816 ks, čo bolo 26-krát viac než predošlý rok. Straty v predošlom roku boli značné taktiež na Balkánskom a Východnom fronte. Kvôli kompenzácii bola výroba He 111 zvýšená na 950 ks v roku 1941, a v roku 1942 sa ešte zvýšila na 1 337 ks. Počet vyrobených Ju 88 bol však ešte vyšší, pričom bolo vyrobených viac než 3 000 strojov v roku 1942, z čoho 2 270 bolo v bombardovacej verzii. V roku 1943 sa výroba He 111 opäť zvýšila a to na 1 405 ks. Napriek tomu ho Ju 88 stále prevyšoval v počte vyrobených kusov, aj keď výroba He 111 dosiahla 2 160 ks v roku 1943.

Inštalácia krídla Heinkelu He 111P-4 s výrobným číslom 2929.

Spojenecká bombardovacia ofenzíva a konkrétne „Veľký týždeň“ zlyhal v poškodení výroby v továrni Heinkelu. Od toho času, až do posledného štvrťroka 1944, bolo vyrobených 765 Heinkelov He 111. V tom istom čase vyrobil Junkers 3 013 ks Ju 88, z čoho bolo 600 bombardérov. Počas rokov 1939 – 1944 bolo spolu vyrobených 5 656 Heinkelov He 111, v porovnaní s 9 122 ks Ju 88. V tom čase sa Luftwaffe dostala do strategickej defenzívy a tak bola výroba bombardérov a s ňou aj He 111 pozastavená. Výroba v septembri, poslednom výrobnom mesiaci roka 1944, zahŕňala 118 bombardérov. Z toho bolo vyrobených 21 ks Junkersu Ju 87, 74 ks Junkersu Ju 188, 3 ks Junkersu Ju 388 a 18 ks Arada Ar 234. Z Heinkelových typov bolo vyrobených len 2 ks Heinkelu He 111 a žiaden He 177.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Heinkel He 111 bol jedným z najpočetnejších nemeckých bombardérov druhej svetovej vojny. Bol navrhnutý v polovici tridsiatych rokov 20. storočia a v službe vydržal až do roku 1945, pričom jeho španielska kópia CASA 2.111 ostala v službe až do roku 1973.

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Čínsky Heinkel He 111A s hviezdicovými motormi, ktorý sa zrútil v Kunmingu 23. decembra 1944.

Prvou bombardovacou verziou Heinkelu He 111, ktorá sa dostala do výroby bol He 111A-0, z ktorej bolo 10 predsériových strojov dodaných na testovanie, na konci roka 1935. Výkon týchto strojov, poháňaných 2 motormi BMW VI, bol sklamaním a lietadlo Luftwaffe odmietla. Ale čínska vláda Kantonu bola menej prieberčivá a zakúpila 6 lietadiel He 111A-0, ktoré prevzala v polovici roka 1936 a zaradila do služby v Nacionalistických Čínskych vzdušných silách v novembri–decembri 1936.

Číňania použili svoje He 111 v druhej Čínsko-japonskej vojne, ktorá sa začala 7. júla 1937, pričom operačné nasadenie bolo pozdržané nedostatkom vhodných bômb. Na svojej prvej misii, nálete vykonávanom piatimi He 111 a šiestimi Martin 139, proti japonským silám pri Šanghaji, nechali neskúsené posádky otvorené zaťahovateľné trupové gondoly. To spôsobilo, že Heinkely neudržali krok s bombardérmi Martin a tri z piatich strojov bolo zostrelených japonskými stíhačkami Jeden He 111 bol vytiahnutý z depozitu v decembri 1943, osadený hviezdicovými motormi Wright Cyclone a prekonvertovaný na dopravné lietadlo.

Španielska občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatočná bombardovacia sila Légie Kondor, nemeckej dobrovoľníckej podpornej sile podporujúcej Francov režim, pozostávala z dopravných/bombardovacích lietadiel Junkers Ju 52/3m. Tieto sa však ukázali byť zraniteľné stíhačkami Polikarpov I-15 a I-16, pričom Nemci utrpeli ťažké straty. Preto bolo rozhodnuté vyslať jedny z najmodernejších nemeckých bombardérov do Španielska. Jednak to bolo kvôli zhodnoteniu nového stroja v bojových podmienkach a taktiež na použitie účinnej sily proti republikánom. Vo februári 1937 dorazili do Španielska štyri He 111B, spolu so štyrmi Dorniermi Do 17 a štyrmi Junkersami Ju 86, vytvoriac tak letku jednotky Kampfgruppe 88.

Svoju bojovú premiéru mali He 111 dňa 9. marca 1937, keď zaútočili na republikánske letiská v snahe podporiť bitku o Guadalajaru. Ukázalo sa, že He 111 je lepší než ostatné dva typy nemeckých stredných bombardérov, pričom bol rýchlejší a mal väčšiu nosnosť. Počiatočné straty boli malé a ďalšie dodávky z Nemecka umožnili koncom októbra 1937 celkové prezbrojenie Kampfgruppe 88 na stroje He 111. Nasledujúce dodávky vylepšenej verzie He 111E, umožnili odovzdanie starších typov He 111B španielskym nacionalistom, ktorí v auguste 1938 sformovali Gruppo 10-G-25. Na konci Španielskej občianskej vojny, 1. apríla 1939, bolo stratených v boji len 21 lietadiel, 15 pri nehodách a jeden pri sabotáži. Zvyšných 58 Heinkelov tvorilo základ nového Španielskeho štátu.

Poľské ťaženie[upraviť | upraviť zdroj]

He 111 počas útoku na Poľsko.

Na nemeckú inváziu do Poľska bolo nasadených 5 jednotiek vybavených He 111. Týmito jednotkami boli Kampfgeschwader 1 (KG 1), Kampfgeschwader 4 (KG 4), Kampfgeschwader 26 (KG 26), Kampfgeschwader 27 (KG 27) a Kampfgeschwader 53 (KG 53). Všetky tieto jednotky, s výnimkou KG 4, boli zaradené do leteckej armády Luftflotte 1, pod velením generála- poľného maršala Alberta Kesselringa. Jednotka KG 4 operovala pod velením Luftflotte 4. Heinkel He 111 podnikal prieniky v stredných výškach a podporoval pozemné vojská nemeckej armády. Zúčastnil sa aj bitky o Bzuru, kde bola poľská armáda Poznań a armáda Pomorze prakticky vyhladené leteckým útokom. Taktiež sa rozsiahlo zúčastnil obliehania Varšavy. V priebehu ťaženia sa Luftwaffe domnievala, že jej bombardéry sa budú schopné primerane brániť, no ak sa zastaraná hornoplošná poľská stíhačka PZL P.11 dostala do boja s He 111, bola schopná aj napriek svojej obmedzenej palebnej sile a aerodynamickým nedostatkom spôsobiť bombardéra značné poškodenie.

Čudná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Posádka Heinkelu He 111 sa pripravuje na bojovú misiu, Východné Prusko, 1939.

V čase čudnej vojny bol He 111 poverený strategickým bombardovaním nad Severným morom a bombardovaním námorných základní v Spojenom kráľovstve, ako spôsobu útoku na Kráľovské námorníctvo. Dňa 9. novembra vydal Adolf Hitler direktívu č. 9, ktorá určovala ako cieľ najväčšej dôležitosti britské námorníctvo. Vedomý si zničujúcej blokády, ktorá zničila nemecké snahy počas prvej svetovej vojny, direktíva určovala ako primárne ciele bombardovania britské sklady obilia a oleja, zamínovanie britských morských trás a priame útoky na britské obchodné loďstvo. V októbri 1939 bolo podniknutých viacero bombardovacích náletov na Domácu flotilu, zakotvenú v Scapa Flow a Firth of Forth. Konkrétnym cieľom bol krížnik HMS Hood. Záchtyné stíhanie bolo vykonávané squadronami RAF, vybavenými lietadlami Supermarine Spitfire a Hawker Hurricane, ktoré utrpeli len občasné straty. Jeden z významnejších incidentov sa odohral 22. februára 1940. Kampfgeschwader 26 bola poverená útokmi na rybárske lode v regióne Dogger Bank. Kriegsmarine podozrievala tieto lode z toho, že sú používané ako lode včasnej výstrahy, zisťujúce pohyby nemeckých vojnových lodí v Severnom mori, ktoré v tom čase podnikali výpravy na zničenie spojeneckého obchodného loďstva. V tom istom čase bola nemecká námorná flotila Zerstörerflottille 1 vyslaná do tejto oblasti, v snahe poškodiť spojenecké obchodné loďstvo. Medzi nemeckými loďami a otvoreným morom sa nachádzalo obrovské mínové pole, ktoré malo zabrániť Kráľovskému námorníctvu dostať sa k Heligolandskej úžine. V tomto poli ležala 10 km široká medzera, ktorou sa Nemci mali prešmyknúť. No spojenie medzi Luftwaffe a Kriegsmarine sa prerušilo. Preto jednotka Kampfgeschwader 26 nebola oboznámená s prítomnosťou nemeckých torpédoborcov v tejto oblasti. Útočiac z výšky 1 500 m, Heinkely He 111 potopili lode Lebrecht Maas a Max Schultz, pričom 600 nemeckých námorníkov prišlo o život.

Nórske ťaženie[upraviť | upraviť zdroj]

Heinkel He 111 jednotky Kampfgeschwader KG 1, jún 1940.

Pri operácii Weserübung, invázii do Nórska a Dánska, tvoril He 111 základ bombardovacieho letectva. Nasadené boli jednotky KG 4, KG 26 a KGr 100. Okupácia Dánska bolo ukončená za 24 hodín a s minimálnymi obeťami a žiadnymi stratami vo vzduchu. Prvou všeobecnou úlohou He 111 spolu s Luftwaffe, bolo kompenzovať nadradenosť britského námorníctva v Severnom mori. Na podporu nemeckej útočnej skupiny smerujúcej do Osla, zloženej z ťažkých krížnikov Blücher a Lützow, ľahkého krížnika Emden, troch ponoriek a ôsmich mínoloviek s 2 000 mužmi na palube, boli určené He 111 jednotky KG 26. Heinkely He 111 neboli schopné zabrániť potopeniu Blüchera a bitke o Drøbak Sound, vedenej z pevnosti Oscarsborg. Kampfgeschwader 26 sa zamerala na Drøbak z toho dôvodu, že ostatné opevnené body už boli dobyté, no po bombardovaní 250 kg bombami SC 250, sa Nóri vzdali. Dňa 9. apríla 1940 Heinkely He 111 jednotky KG 26 pomohli Junkersom Ju 88 jednotky KG 30 poškodiť vojnovú lod HMS Rodney a potopiť loď HMS Gurkha. Po zabezpečení zvyšku Nórska sa He 111 zúčastnil bitky o Narvik a protilodným misiám proti spojeneckým posilám, dopraveným do Nórska po mori v máji a júni 1940.

Francúzske ťaženie[upraviť | upraviť zdroj]

Heinkely He 111 letiace vo formácii nad Francúzskom, 1940.
He 111 jednotky Kampfgeschwader 1, 21. jún 1940.

Francúzske ťaženie sa začalo 10. mája 1940. Jednotky vybavené He 111 sa stretli len so slabým a nekoordinovaným spojeneckým stíhacím odporom nad Belgickom a Holandskom. Dňa 14. mája 1940 sa He 111 jednotky KG 54 zúčastnili bombardovania Rotterdamu, pričom boli zničené veľké časti mesta po tom, čo He 111 zhodili 91 – 100 ton bômb. Holanďania sa vzdali skoro ráno nasledujúceho dňa, ukončiac tak bitku o Holandsko. Väčšina jednotiek utrpela počas prvej fázy ľahké až mierne straty. Výnimkou bola jednotka KG 27, ktorá utrpela najťažšie straty z jednotiek vybavených He 111 nad francúzskym sektorom. Koncom prvého dňa bolo stratených sedem He 111, dva boli odpísané a päť poškodených. He 111 pomohol pri prielome k Anglickému kanálu a porážke francúzskych síl pri Sedane, spojeneckej protiofenzíve v bitke o Arras a asistoval nemeckým obkľučujúcim silám počas bitky o Dunkerque.

Počas prielomu pri Sedane bolo nemeckými jednotkami bombardérov odlietaných 3 940 misií proti francúzskym pozíciám, z ktorých väčšina bola vybavená He 111. Výsledkom bol francúzsky kolaps, ktorý umožnil vytvoriť kliešte, navrhnuté v pláne operácie Fall Gelb. He 111 so svojou väčšou nosnosťou, bol taktiež poverený zničením francúzskej železničnej siete v regióne Reims a Amiens. Tieto útoky boli kľúčové z hľadiska zabránania prísunu francúzskych posíl a sťahovaniu ich vojsk. V dôsledku toho bol akýkoľvek francúzsky protiútok proti nemeckému ľavému krídlu nemožný. Po ukončení operácie Fall Gelb, jednotky He 111 sa začali pripravovať na operáciu Fall Rot. Operácie Paula sa zúčastnilo okolo 600 He 111 a Do 17, ktorej úlohou bolo konečné zničenie Francúzskych vzdušných síl v Paríži a okolí. Ale nasledujúce súboje a bombardovanie zlyhalo v zničení toho, čo z Armée de l'Air zostalo. Okrem malých výnimiek boli straty He 111 ľahké. He 111 si počínal dobre, napriek tomu, že straty boli vyššie než v akomkoľvek predošlom ťažení, čo bolo spôsobené ľahkou defenzívnou výzbrojou. Tá sa mala naplno prejaviť počas bitky o Britániu, prvou veľkou skúškou slabosti obrannej výzbroje He 111.

Bitka o Britániu[upraviť | upraviť zdroj]

Heinkely He 111 pri lete nad Lamanšským prielivom, 1940.

Na ťaženie proti Británii Luftflotte 2 a Luftflotte 3 nasadili 34 skupín, z ktorých bolo 15 vybavených Heinkelmi He 111. Zvyšok tvorili jednotky vybavené strojmi Do 17 a Ju 88. Výkony Ju 88 a He 111 boli zhodné, až na rýchlosť, kde bol Ju 88 rýchlejší. Rýchlejším bol aj Do 17, no tomu chýbala nosnosť bômb, ktorú mali Ju 88 a He 111. Počas Bitky o Britániu sa He 111 darilo lepšie než Ju 88, vynikla tam aj dôležitá vlastnosť He 111 vydržať ťažké poškodenie v boji. Napriek tomu sa však prejavila potreba inštalácie ťažšej výzbroje a taktiež potreba sprievodných stíhačiek Bf 109 a Bf 110, ak sa mali straty udržať na prijateľnej úrovni. Taktiež sústredenie celej posádky do presklenej kabíny robilo He 111 zraniteľným pri koncentrovanej paľbe pri čelnom útoku.

Pokroky dosiahnuté v júli a auguste 1940 boli stratené pri zmene stratégie bombardovania, zameranej od 7. septembra 1940 na bombardovanie britských miest. Od tej chvíle sa od He 111 požadovalo strategické bombardovanie, niečo na čo nebol skonštruovaný. Napriek tomu He 111 mal dosť veľký potenciál na spôsobenie veľkých škôd pri ničení strategických cieľov, jedným z príkladov bolo zničenie továrne na výrobu lietadiel De Havilland Mosquito pri Bristole, vykonané jednotkou Kampfgeschwader 55, 30. augusta 1940. O mesiac neskôr, 26. septembra, Kampfgeschwader 55 zničila svojimi He 111 továreň vo Woolstone na výrobu stíhačiek Supermarine Spitfire. Tento útok spôsobil zatvorenie továrne a rozdelenie výroby, napriek tomu prerušenie výroby však nebolo také vážne ako počas júla a augusta 1940.

Počas Blitzu boli He 111 osadené navigačným systémom Knickebein. Tento systém mal za úlohu zvýšiť navigačné schopnosti He 111. Viacero strojov osadených týmto systémom bolo zbytočne riskantne nasadených pri rušivých náletoch na Londýn, počas zimy 1939 – 40. Neskôr bol Knickebein vylepšený a premenovaný na X-Gerät, od ktorého sa očakávalo zvýšenie presnosti pri bombardovaní do takej miery, že by bol schopný útočiť na jednotlivé budovy. Zanedlho bol zavedený systém Y-Gerät, vylepšená verzia predošlého zariadenia.

Pohľad z kabíny He 111. Takýto typ kabíny sa ukázal byť pri čelnom útoku veľmi zraniteľný.

Dňa 3. novembra 1940, sa RAF naskytla príležitosť otestovať He 111 aj so svojim vybavením. Bombardér núdzovo pristál pri pobreží a čiastočne sa ponoril. Kapitán Kráľovského námorníctva sa ujal vedenia operácie na vytiahnutie stroja, pretože mal vyššiu hodnosť, než prítomný armádny dôstojník. Kapitán trval na tom, aby bol He 111 odtiahnutý do hlbšej vody, kým bude vytiahnutý, ale laná sa pretrhli a lietadlo sa potopilo. Nakoniec sa stroj podarilo vytiahnuť, no slaná voda sa už dostala do systému Gerät.

Luftwaffe sa snažila útočiť na priemyselné, dopravné a civilné ciele naraz, ale to sa jej nepodarilo. Napriek tomu sa jej však pri bombardovaní Birminghamu, Bristolu, Barrowu, Coventry, Liverpoolu, Plymouthu a Southamptonu podarilo spôsobiť ohromné škody. Niektoré z týchto cieľov boli zakryté mrakmi, no He 111 vybavené systémom X-Gerät spôsobili ťažké škody. Briti sa bránili použitím falošných cieľov na prilákanie pozornosti bombardérov a systémom Meacon, ktorý rušil komunikačný systém Luftwaffe.

Počas bojov, medzi júlom a októbrom 940, bolo zničených 242 ks He 111, čo je menej než 303 zničených Ju 88. Najnižšie straty mal Do 17, pričom bolo zničených 132 strojov, najmenej z troch nasadených typov nemeckých bombardérov.

Balkánske ťaženie[upraviť | upraviť zdroj]

Ťaženie proti Juhoslávii a Grécku trvalo len 3 týždne, no He 111 v ňom hral kľúčovú úlohu. Dňa 6. apríla 1941 sa He 111, priradené k Luftflotte 4, zúčastnili bombardovania Belehradu. Po krátkom postupe a dobytí Grécka, He 111 taktiež podporovali sily Osi pri Bitke o Krétu, kde utrpeli len malé straty. V tom čase sa tiež podieľali pri obliehaní Malty a bombardovaní Egypta a Suezského prieplavu. Veľký podiel na týchto náletoch mala hlavne Kampfgeschwader 4, keď počas mája a júna 1941 bombardovala pobrežné ciele vrátane Alexandrie a utrpela stratu 6 strojov a 5 posádok.

Nasadenie v úlohe torpédového bombardéra[upraviť | upraviť zdroj]

Heinkel He 111 pri nácviku torpédového útoku, 10. október 1941

Počas Bitky o Atlantik a tiež aj v Stredozemnom mori slúžil He 111 ako torpédový bombardér. V priebehu bitky o Atlantik vytvorila Luftwaffe na tento účel veliteľstvo Fliegerführer Atlantik. Luftwaffe používala na jar 1941 pri útokoch na obchodné lode bežné bomby. To vyústilo do vysokých strát na posádkach ale aj na strojoch He 111, pretože útoky boli prevádzané z malej výšky. Na konci apríla 1941 mala jednotka III./Kampfgeschwader 40 len 8 z 32 pôvodných posádok a musela byť stiahnutá z bojov. Väčšina jednotiek vybavených He 111 bola prezbrojená na rýchlejšie Junkersy Ju 88 a Dorniery Do 217, ktoré tiež utrpeli straty, no nie v takom rozsahu ako He 111. Takýmto stratám sa mohlo predísť použitím kvalitného vzdušného torpéda. Nemecké námorníctvo zakúpilo patenty na Hortonovo námorné torpédo od Nórska v roku 1933 a patent na torpédo Whitehead Fiume od Talianska v roku 1938. Napriek tomu bol však vývoj vzdušného torpéda pomalý. Pri skúškach v roku 1939 s použitím lietadiel Heinkel He 59 a Heinkel He 115, bola miera zlyhania až 49 %, a to z dôvodov aerodynamických nedostatkov, hĺbkovej ovládateľnosti a tesnenia torpéda.

Až do roku 1941 dosahovala Luftwaffe v tejto oblasti veľmi slabé výsledky. Keď sa v roku 1941 začala Luftwaffe o túto oblasť aktívne zaujímať, Kriegsmarine protestovala proti jej zainteresovaniu a spolupráci a požiadavky Luftwaffe prevzať vývoj boli zamietnuté. Keďže Bitka o Atlantik bola v plnom prúde, Luftwaffe potrebovala torpédový bombardér aby nemuseli byť stroje útočiace na obchodné loďstvo vybavené dodatočnou obrannou výzbrojou. Bolo založených niekoľko škôl v Aténach a v Gossenbrode v Nemecku, ktoré sa zaoberali výučbou torpédového bombardovania. Bolo zistené, že He 111 je veľmi vhodný na túto úlohu a v decembri 1941 dostala Luftwaffe povolenie na vedúce postavenie vo vývoji nového torpéda. Skúšky v Grossenbrode umožnili He 111 niesť 2 torpéda, pričom Ju 88 mohol niesť rovnaký náklad a pritom bol rýchlejší. Jednotka Kampfgeschwader 26 používala obe stroje; He 111 aj Ju 88.

V letke I./KG26 slúžilo okolo 42 Heinkelov He 111, ktoré vzlietali do boja z Nórska. Náklad He 111 pozostával z talianskeho 850 kg torpéda Whitehead Fiume a nemeckého ľahkého 50 kg torpéda F5. Obe fungovali na vzdialenosť 3 km pri rýchlosti 40 km/h. Bojová hlavica torpéda vážila viac než 200 kg. Aby mohol pilot He 111 podniknúť torpédový útok, muse klesnúť na 40 m a znížiť rýchlosť na 193 km/h. Minimálna hĺbka vody musela byť aspoň 15 m. He 111 bol nasadený na operácie v Arktickom oceáne proti arktickým konvojom, putujúcim do Sovietskeho zväzu zo Severnej Ameriky a Británie. Jedno zo známejších nasadení bol útok jednotky I./KG 26 na konvoj PQ 17, v júni 1942. Jednotke sa podarilo potopiť tri lode a tri ďalšie poškodiť. Spolu bolo potopených 25 z pôvodného počtu 35 obchodných lodí. KG 26 sa taktiež úspešne podarilo zachytiť konvoj PQ 16, kde potopili štyri lode, no stratili 6 posádok. Konvoj PQ 18 bol zachytený medzi 13. – 15. septembrom 1942, pričom bolo potopených 13 zo 40 lodí, a Luftwaffe tento úspech stál 40 lietadiel. KG 26 prišla pri tomto nasadení o 20 strojov He 111 a 14 členov posádok. Jednotky vybavené He 111 pokračovali v úspešnom nasadení aj na iných bojiskách.

Takto sa zúčastňoval napríklad protilodných operácií proti sovietskemu námorníctvu v Čiernom mori. Sovietske lode sa väčšinou plavili v noci a po jednom, čo robilo stíhanie veľmi zložitým. Svoje lode si sovieti dôsledne chránili na mori aj v prístavoch. Protilietadlová paľba bola počas dňa zničujúca a v noci bola posilnená svetlometmi. Napriek tomu to nezabránilo útokom jednotiek He 111 s istou dávkou úspechu. V Stredozemnom mori sa Spojencom podarilo v roku 1943 vybojovať nadvládu vo vzduchu, no jednotka KG 26 pokračovala v svojich operáciach aj naďalej. Heinkely He 111 útočili na spojenecké loďstvo pozdĺž afrického pobrežia, zo základní na Sicílii a Sardínii, nielen vo dne ale aj v noci. Napriek nočným stíhačom a protilietadlovej paľbe sa He 111 podarilo dostať až k svojim cieľom. Straty boli stále nižšie a nižšie, najmä vďaka skúsenostiam posádok a postupom pri útoku. Podobné misie však museli byť na jar 1944 pozastavené, najmä kvôli nedostatku posádok a lietadiel. V apríli mohla spolu KG 26 nasadiť už len 13 strojov He 111 a Ju 88. S výnimkou I./KG 26 boli všetky jednotky prezbrojené na Ju 88.

Stredný východ, severná Afrika a Stredomorie[upraviť | upraviť zdroj]

Heinkel He 111 patriaci jednotke Kampfgeschwader 26 nad Severnou Afrikou, marec 1941.

V čase povstania Aliho Rašída a nasledovnej Anglo-Irackej vojny sa Luftwaffe a jej He 111 bojovo zúčastnili v jednotke 4.staffel.II./KG 4, nasadenej na pomoc irackým nacionalistom, pod velením Fliegerführer Irak. He 111 niesli irackú kamufláž, no ich pobyt bol veľmi krátky. Následkom irackého kolapsu bola táto jednotka 31. mája 1941 stiahnutá, len 17 dní po svojom príchode. Záznamy ukazujú, že sa počas svojho nasadenia He 111 zúčastnil 7 ozbrojených prieskumných letov a piatich bombardovacích misií proti Habbaniya, ktoré zahŕňali 20 posádok, a zhodenie 10 ton bômb.

Talianske zlyhania počas začiatočnej fázy ťaženia v Severnej Afrike prinútili Wehrmacht posilniť sily Osi v severnej Afrike, čo viedlo k 28 mesačnej leteckej kampani. Spolu s Ju 88 sa He 111 zúčastňoval na ofenzívnom hĺbkovom bombardovaní od úplneho začiatku ťaženia. V januári 1941 sa niekoľko bombardovacích jednotiek Luftwaffe zúčastnilo náletov proti anglickým a spojeneckým konvojom. Jedntoka Kampfgeschwader 26 bola ako prvá poverená touto úlohou. Ale už pri prvých náletoch utrpela značné straty, napriek neprítomnosti protivníkov vo vzduchu. V noci z 17. na 18. januára 1941 bolo vyslaných 12 strojov jednotky KG 26 s úlohou bombardovať Benghází.

Vrak Heinkelu He 111 H na letisku v Benghází, v popredí dve 1 000 kg nemecké bomby SD 1000, začiatok roka 1943.

Sedem strojov bolo stratených po tom čo sa zrútili kvôli nedostatku paliva. Napriek tomu boli He 111 často úspešné a tak potopili mínolovku HMS Huntley a nákladnú loď Sollum. Viacero jednotiek vybavených He 111 taktiež podporovalo nemeckú inváziu na Krétu. Počas Balkánskeho ťaženia a neskôr invázie do Sovietskeho zväzu, bola väčšina bombardovacích operácii v tejto oblasti zverená strojom Junkers Ju 88 a Ju 87. Heinkely He 111 sa vrátili do tejto oblasti počas zimy 1941/42, čase patovej situácie na sovietsko – nemeckom fronte.

Počas rokov 1941 – 1942 sa malý počet He 111 zúčastnil obliehania Malty, následom ktorého sa mal ostrov vzdať. Keďže v tom čase sa stíhacie veliteľstvo RAF sústredilo na operácie v oblasti Lamanšského prielivu, potápaním obchodných a zásobpvacích lodí sa to Luftwaffe takmer podarilo. Spojenecké sily, nachádzajúce sa na Malte zvažovali kapituláciu až do novembra 1942, no koncom tohoto mesiaca útoky prestali a obliehanie sa skončilo.

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Trojica Heinkelov He 111 nad južnou časťou Sovietskeho zväzu, 1943.

Dňa 22. Júna 1941 začal Adolf Hitler Operáciu Barbarossa, nemeckú inváziu do Sovietskeho zväzu. Stroje He 111 v tom čase tvorili súčasť troch bombardovacích jednotiek. Kampfgeschwader 53, pod velením leteckej armády Luftflotte 2, bola pridelená k armádnej skupine Sever. Kampfgeschwader 27 pod velením Luftflotte 4, pridelenej k armádnej skupine Stred a jednotka Kampfgeschwader 55, pridelená 5. leteckému zboru. Rovnako ako v predošlých ťaženiach, mal He 111 poskytovať taktickú podporu nemeckej armáde. O strategickom bombardovaní sa uvažovalo len málo. Velenie sa spoliehalo na to, že takáto operácia nebude nutná až do dobytia európskej časti ZSSR, na západ od línie spájajúcej mestá Archangeľsk a Astrachán. Počas rokov 1941 – 42 bolo taktické nasadenie He 111 obmedzené kvôli odmedzenej manévrovateľnosti a zavalitému trupu. Jeho úlohou v tom čase bolo ničenie tankov. V tom čase boli jedinými špecializovanými bojovými strojmi Junkers Ju 87 Stuka a Henschel Hs 123. Ale obom chýbal potrebný dolet. Jediným možným riešením bolo použitie lietadiel Ju 88 a He 111. V tejto úlohe bolo niekoľko jednotiek úspešných, keď KG 55 zničila alebo poškodila 122 nákladných vagónov a 64 lokomotív. Sovieti však urýchlene zaviedli protiopatrenia; hustá koncentrácia protilietadlového delostrelectva začala spôsobovať nárast strát, hlavne u neskúsených posádok. Špeciálna letka (Eis)./KG 55 jednotky KG 55, utrpela až 10 % straty. V čase zimných bojov roku 1941 bol He 111 opäť použitý v úlohe dopravného lietadla. Z Demjanského kotla evakuoval He 111 až 21 000 vojakov, pričom dopravil 24 300 ton jedla a výzbroje. Počas bojov v obkľúčení sa He 111 ukázal ako nenahraditeľný.

Štartujúci He 111 v zmývateľnej bielej zimnej kamufláži, Rusko, január 1943.

Počas roku 1942 sa He 111 zúčastnil bitky o Stalingrad. V priebehu sovietskej operácie Uran, ktorá obkľúčila nemeckú 6. armádu, bol opäť raz nasadený ako dopravné a zásobovacie lietadlo. Ale nemecká operácia zlyhala a šiesta armáda bola zničená. Sovietska protilietadlová obrana, okolo mesta zničila okolo 165 kusov He 111.

Potom bol už He 111 na východnom fronte používaný v rovnakých úlohách ako predtým a bol poverený úlohou strategického bombardovania. V období rokov 1941 – 42 nebolo bombardovanie sovietskeho priemyslu hlavným cieľom veliteľstva Luftwaffe. To sa však zmenilo pred bitkou v Kurskom oblúku, keď sa uskutočnili pokusy na zničenie sovietskej vojenskej výroby. Továreň na výrobu tankov GAZ, bola počas júna 1943 vystavená sérii ťažkých náletov. V noci z 4. na 5. júna 1943, Heinkely He 111 jednotiek 1, kg 3, kg 4, kg 55 a KG 100 zhodili 161 ton bômb, spôsobiac tak obrovské poškodenie budov a výrobných liniek. Všetkých 50 budov továrne GAZ č. 1, 9 000 m dopravných pásov, 5 900 kusov vybavenia a 8 000 tankových motorov bolo zničených. Ale Nemci sa v svojich odhadoch pri výbere cieľa prepočítali. Zbombardovaná továreň totiž produkovala len ľahký tank T-70. Továreň č. 112, druhý najväčší výrobca silnejších tankov T-34, pokračovala nerušene vo výrobe. Sovietske výrobné zariadenia boli prestavané alebo opravené v priebehu šiestich týždňov. Továreň č. 112 v roku 1943 vyrobila 2 851 ks tankov T-34, v roku 1944 to bolo 3 619 a v roku 1945 sa podarilo dodať 3 225 ks. Luftwaffe taktiež zlyhala pri zničení Gorkého delostreleckej továrne č. 92 alebo závodu na výrobu lietadiel Lavočkin La-5 a La-5FN. Nepodarilo sa jej ani obmedziť ruské prípravy na nadchádzajúcu bitku, no He 111 sa ukázal byť schopným strategického bombardovania.

Neskôr, v tom istom roku, tvoril He 111 jadro strategickej bombardovacej ofenzívy Luftwaffe. V čase sovietskej ofenzívy na Dnepre vykonávali jednotky vybavené He 111 útočné misie. Sovietske stíhačky však pôsobili Luftwaffe počas strategického denného bombardovania vysoké straty. V dôsledku toho, boli nemecké posádky v zime 1943 – 44, preškolené na lety v noci. Ofenzíva sa začala v noci z 27. na 28. marca 1944 a zúčastnilo sa jej okolo 190 strojov He 111, ktoré zhodili v priemere 200 ton bômb. V noci z 30. marca na 1. apríla 1944 odlietali 252 misií, čo bol najväčší počet počas trvania tejto ofenzívy. Hlavnými cieľmi boli veliteľské stanoviská na východnej a západnej Ukrajine.

Heinkel He 111 s klzákom Gotha Go-242 v Sovietskom zväze, 1943.

Neskôr počas leta 1944 boli He 111 opäť s úspechom použité ako súčasť zmenšujúceho sa nemeckého bombardovacieho letectva. Nemecký priemysel začal sťahovať svoje továrne na východ, mimo dosahu bombardérov RAF a USAF. V reakcii na to, USAF začala lietať zo základní v Sovietskom zväze, kde po skončení misie aj pristávala a po zopakovaní sa vracala do Anglicka. Jednotka IV. Fliegerkorps bola poverená útokmi na letiská, z ktorých USAF operovala. Dňa 21. júna 1944, pristáli stroje B-17 Flying Fortress patriace 8. leteckej armáde USAF, na letiskách Mirgorod a Poltava, po tom čo bombardovali ciele v Maďarsku. Sovieti však nezabezpečili dostatočnú protilietadlovú ochranu a tak IV. Fliegerkorps a jej He 111 z KG 4, KG 53 a KG 55 zhodili 91 ton bômb. Podarilo sa im zničiť 44 ks B-17 a 15 stíhačiek USAF. Nemecké He 111 leteli vo výške 4 000 – 5 000 m, pričom nebol zasiahnutý ani jeden z nich. Po týchto udalostiach boli americké misie zastavené. Nemci za dôvod považovali neschopnosť Sovietov postarať sa o primeranú protileteckú ochranu. Pravdepodobnejším dôvodom však bolo získanie základní v západnej Európe, odkiaľ mohli lietadlá USAF zasiahnuť akýkoľvek cieľ v Európe, bez použitia sovietskych letísk.

Neskoršie nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Od jari 1943 sa počet He 111 v operačných bojových jednotkách znižoval. Hlavnou príčinou bolo zavedenie silnejších bombardérov, konkrétne Junkersu Ju 88 a taktiež Dornieru Do 217, čím bol He 111 tlačený do úzadia. Ofenzívne operácie Luftwaffe boli kvôli spojeneckej vzdušnej nadvláde koncom roka 1943 zastavované. Napriek tomu však pokračoval v službe na protilodných misiách proti sovietskemu námorníctvu v Čiernom mori. Neskoré verzie He 111 H-16 boli osadené protilodným radarom FuG 200 Hohentweil a ich výzbroj tvorili rôzne typy protilodných rakiet, ako napríklad Henschel Hs 293 L-10 Friendensengel, Blohm & Voss Bv 143 alebo Blohm & Voss Bv 246.

Jedinou z nich, ktorá dosiahla operačný status bola Hs 293, ovládaná navádzacím systémom FuG 203B Kehl III. Bombometčík navádzal raketu na cieľ diaľkovým riadením ovládacích plôch strely, pričom po odpálení z lietadla sa zapálili na rakete pozičné svetlice, umožňujúce udržať vizuálny kontakt s raketou, až do jej zásahu cieľa. Niektoré verzie He 111, ako He 111 H-16 /R3 a H-20/R2 niesli rakety V-1 na ciele v Londýne, ako súčasť programu Adolfa Hitlera na pomstu za bombardovanie nemeckých miest.

Heinkel He 111 H-16 nesúci strelu Fi 103, 1944.

Strely V-1 boli odpaľované zo severného Francúzska a Holandska, ale z 2 000 odpálených sa nad Londýn dostalo len 50 %, pričom 661 z nich bolo zostrelených. Úloha niesť strely V-1 bola pridelená He 111 H-21 a H-22 po tom, čo spojenecké vojská dobyli odpaľovacie zariadenie v Holandsku. Podmienky za ktorých operovali He 111 koncom roka 1944 sa veľmi líšili od tzv. „Blitzu“ z rokov 1940 – 41. Nočné stíhačky RAF niesli radar AI Mk IV, operujúci v metrických vlnových dĺžkach, ktorý spolu s vysokým výkonom stíhačiek De Havilland Mosquito spôsobil, že sa museli posádky nemeckých bombardérov držať pri svojich letoch nad Severným morom do Anglicka nízko nad hladinou mora, aby sa vyhli skorej detekcii. Pri letoch v malých výškach hrozilo riziko nárazu s prevaľujúcou sa vlnou, a tak na zabezpečenie minimálnej šance na prežitie, posádky nosili ťažké potápačské obleky a nesfúknuteľné plávajúce vesty, čo zároveň robilo priemerný let trvajúci 3 – 5 hodín veľmi nepohodlným. Nálety väčšinou začínali nad rádiomajákom nad mestom Dan Helder v Holandsku. Po dosiahnutí odpaľovacieho bodu pilot vystúpal do výšky 500 m, vypustil svoj náklad a následne klesol na nízku letovú hladinu. Spiatočná cesta bola rovnako nebezpečná. Jednotky stíhačiek Mosquito operovali nad Holandskom a útočili na pristávajúce He 111. Koncom roka 1944 a začiatkom 1945 boli He 111 opäť používané v úlohe dopravného stroja. Pomáhali evakuovať nemecké sily z Grécka a Juhoslávie, medzi októbrom a novembrom 1944. Jednotky vybavené lietadlami He 111 taktiež evakuovali ľudí a vybavenie z Budapešti počas jej obliehania, pričom Kampfgeschwader 4 útočila na sovietske predmostia a zhadzovala do Dunaja míny, v snahe zabrániť Červenej armáde prekročiť rieku. Zvyšné He 111 boli z Maďarského frontu stiahnuté, po tom, čo sa obliehanie vo februári 1945 skončilo. Ich úlohou potom, čo sa Sovieti blížili k Berlínu, bolo ničenie mostov cez Odru.

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenskí používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Heinkel He 111F tureckého letectva.
Heinkel He 111H ponechaný na letisku po ústupe nasledujúcom po bitke pri El Alameine.
Heinkel He 111H rumunského letectva.

Bulharsko Bulharsko

Taiwan Čína

Česko-Slovensko Česko-Slovensko

Tretia ríša Nemecko

Flag of Hungary (1920–1946).svg Maďarsko

Rumunsko Rumunsko

Flag of First Slovak Republic 1939-1945 bordered.svg Slovensko

Flag of Spain (1945 - 1977).svg Španielsko

Turecko Turecko

  • Türk Hava Kuvvetleri používalo 24 lietadiel He 111F-1, prvé kusy boli dodané v roku 1937, a zostávajúce lietadlá boli v službe až do roku 1944.

Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo

  • Royal Air Force používala rôzne varianty lietadiel He 111 ukoristených počas počas vojny a po nej.

Spojené štáty Spojené štáty

Civilní používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Taiwan Čína

Tretia ríša Nemecko

Flag of Romania (1948-1952).svg Rumunsko

  • Neznámy civilný používateľ v Rumunsku prevádzkoval jeden upravený bombardér He 111. Lietadlo nieslo imatrikulačnú značku YR-PTP. Nie je známe, či bolo nemeckej alebo rumunskej výroby, pretože ani výrobné číslo toho lietadla tiež nie je známe.

Špecifikácia (He 111 H-6)[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 5
  • Dĺžka: 16,40 m
  • Rozpätie: 22,50 m
  • Výška: 3,9 m
  • Nosná plocha: 86,50 m²
  • Hmotnosť (prázdne): 7 720 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 14 000 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × 12 valcový vodou chladený radový motor Junkers Jumo 211F-1, každý s výkonom 994 kW (1350 hp)

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 400 km/h
  • Bojový dolet: 1 950 km (2 800 km s maximálnou zásobou paliva)
  • Dostup: 8 390 m
  • Stúpavosť: do výšky 5 185 m za 20 minút
  • Plošné zaťaženie: 137 kg/m²
  • Pomer výkon/hmotnosť: 0,082 kW/kg

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2 000 kg bômb (8 x 250 kg) v bombovnici + 500 kg (2 x 250 kg) pod krídlami

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Nowarra 1980, p. 233.
  2. Heinkel He 111. Network Projects Production. 1993.
  3. a b c d Mackay 2003, s. 7.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bergström, Christer. Bagration to Berlin - The Final Air Battle in the East: 1944-1945. London: Chervron/Ian Allen, 2008. ISBN 978-1-903223-91-8.
  • Bergstrom, Christer. Barbarossa - The Air Battle: July–December 1941. London: Chervron/Ian Allen, 2007. ISBN 978-1-85780-270-2.
  • Bergström, Christer. Kursk - The Air Battle: July 1943. London: Chervron/Ian Allen, 2007. ISBN 978-1-903223-88-8.
  • Bergström, Christer. Stalingrad - The Air Battle: 1942 through January 1943. London: Chevron Publishing Limited, 2007. ISBN 978-1-85780-276-4.
  • Bergström, Christer, Andrey Dikov and Vladimir Antipov. Black Cross Red Star: Air War Over the Eastern Front: Everything For Stalingrad, Volume 3. London: Eagle Editions, 2006. ISBN 978-0-9761034-4-8.
  • Bridgeman, Leonard. The Heinkel He 111 H. Jane's Fighting Aircraft of World War II. London: Studio, 1946. ISBN 1-85170-493-0.
  • de Zeng, H.L., D.G. Stanket and E.J. Creek. Bomber Units of the Luftwaffe 1933-1945: A Reference Source, Volume 1. London: Ian Allen Publishing, 2007. ISBN 978-1-85780-279-5.
  • de Zeng, H.L., D.G. Stanket and E.J. Creek. Bomber Units of the Luftwaffe 1933-1945: A Reference Source, Volume 2. London: Ian Allen Publishing, 2007. ISBN 978-1-903223-87-1.
  • Donald, David. "An Industry of Prototypes: Heinkel He 119". Wings of Fame, Volume 12, 1998. Aerospace Publishing Ltd., London, UK/AIRtime Publishing Inc., Westport, Connecticut, 1998, pp. 30–35. ISBN 1-86184-021-7 / 1-880588-23-4.
  • Dressel, Joachim and Manfred Griehl. Bombers of the Luftwaffe. London: DAG Publications, 1994. ISBN 1-85409-140-9.
  • Griehl, Manfred. Heinkel He 111, Part 1: The Early variants A-G and J of the Standard Bomber Aircraft of the Luftwaffe in World War II (World War II Combat Aircraft Photo Archive ADC 004). Ravensburg, Germany: Air Doc, Laub GmbH, Germany, 2006. ISBN 3-935687-43-5.
  • Griehl, Manfred. Heinkel He 111, Part 2: P and Early H variants of the Standard Bomber Aircraft of the Luftwaffe in World War II (World War II Combat Aircraft Photo Archive ADC 007). Ravensburg, Germany: Air Doc, Laub GmbH, Germany, 2006. ISBN 978-3-935687-46-1.
  • Hayward, Joel S.A. Stopped at Stalingrad: The Luftwaffe and Hitler's Defeat in the East, 1942–1943 (Modern War Studies). Lawrence, KS: University Press of Kansas, 1998 (hardcover, ISBN 0-7006-0876-1); 2001 (paperback, ISBN 0-7006-1146-0).
  • Heinkel He 111(film). Network Projects Production, 1993.
  • Hooton, E.R. Luftwaffe at War, Blitzkrieg in the West: Volume 2. London: Chervron/Ian Allen, 2007. ISBN 978-1-85780-272-6.
  • Hooton, E.R. Luftwaffe at War, Gathering Storm 1933-39: Volume 1. London: Chervron/Ian Allen, 2007. ISBN 978-1-903223-71-0.
  • Janowicz, Krzysztof. Heinkel He 111: Volume 1. Lublin, Poland: Kagero. 2004. ISBN 978-83-89088-26-0.
  • Kober, Franz. Heinkel He 111 Over all Fronts. Atglen, Pennsylvania: Schiffer Military History. 1992. ISBN 978-0-88740-313-2.
  • Mackay, Ron. Heinkel He 111 (Crowood Aviation Series). Ramsbury, Marlborough, Wiltshire, UK: Crowood Press, 2003. ISBN 1-86126-576-X.
  • Munson, Kenneth. Fighters and Bombers of World War II. London: Peerage Books, 1983. ISBN 0-907408-37-0.
  • Nowarra, Heinz J. The Flying Pencil. Atglen, Pennsylvania: Schiffer Publishing, 1990. ISBN 0-88740-236-4.
  • Nowarra, Heinz J. Heinkel He 111: A Documentary History. London: Jane's Publishing. 1980. ISBN 0-7106-0046-1.
  • Punka, György. Heinkel He 111 in action. Carrolton, Texas: Squadron/Signal Publications Inc., 2002. ISBN 0-89747-446-5.
  • Regnat, Karl-Heinz. Black Cross Volume 4: Heinkel He 111. Hersham, Surrey, UK: Midland publishers, 2004. ISBN 978-1-85780-184-2.
  • Rise and Fall of the German Air Force: 1933 - 1945 (Public Record Office War Histories). London: Public Records Office, 2000. ISBN 978-1-905615-30-8.
  • Smith, J. Richard and Anthony L. Kay. German Aircraft of the Second World War. Annapolis, MD: US Naval Institute Press, 2002. ISBN 1-55750-010-X.
  • Warsitz, Lutz. The First Jet Pilot: The Story of German Test Pilot Erich Warsitz (including early developments and test flights of the Heinkel He 111 fitted with rocket boosters). London: Pen and Sword Books Ltd., 2009. ISBN 978-1-84415-818-8.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Heinkel He 111 na anglickej Wikipédii.