Junkers Ju 388

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Junkers Ju 388
Junkers Ju 388L-1.jpg
Junkers Ju 388
Typ bombardovacie, ťažké stíhacie a prieskumné lietadlo
Výrobca Junkers
Prvý let 1943
Zavedený 1944
Hlavný používateľ Luftwaffe
Vyrobených 69

Junkers Ju 388 Störtebeker bolo nemecké bombardovacie, ťažké stíhacie a prieskumné lietadlo, ktorý vznikol na základe požiadavky modernizácie nemeckého letectva počas 2. svetovej vojny. Prvý prototyp bol dokončený koncom roka 1943, v auguste roku 1944 bol predaný prvý kus Luftwaffe a boli začaté prípravy na sériovú výrobu, ale jej zavedenie sa preťahovalo. Nakoniec bolo vyrobených niekoľko kusov a k ďalšiemu plánovanému začatiu sériovej výroby v januári 1945 nedošlo z dôvodov blížiaceho sa konca vojny. Celkom bolo vyrobených 69 kusov Ju 388 všetkých verzií.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Ríšske ministerstvo letectva (RLM) sa koncom roka 1942 dozvedelo o americkom bombardéri, B-29 Superfortress, pravdepodobne po zahliadnutí prototypu YB-29 Superfortress „Hobo Queen“, na letisku RAF v Bovingdone; pričom túto fotku uverejnili na titulnej strane novín Völkischer Beobachter. Odhadované výkony tohoto stroja spôsobovali Luftwaffe veľké obavy. B-29 mal mať maximálnu rýchlosť okolo 560 km/h a pri bombardovacích misiách 360 km/h vo výške 8000 - 10 000 m; čo bola výška kde nemohlo efektívne zasiahnuť žiadne lietadlo Luftwaffe.

Aby sa mohla Luftwaffe účinne brániť, potrebovala nové denné stíhačky a ničitele bombardérov. Konkurz na tento typ stíhačky vyhral Focke-Wulf Ta 152H. Bol založený na stíhačke Fw 190D, no mal väčšie rozpätie a nový „výškový“ model motoru Junkers Jumo 213. Ďalšou alternatívou bol Messerschmitt Me 155B, čo bol upravený Bf 109 s dlhšími krídlami, ktorý už v tom čase prešiel viacerými skúškami a bol ako prototyp postavený firmou Blohm & Voss.

Na pozíciu ničiteľa bombardérov a nočnej stíhačky sa najviac svojimi výkonmi hodili Ta 154 a Heinkel He 219, ktorý mal najlepšie charakteristiky na zachytenie bombardérov, pričom obe typy mali krátke krídla na dosiahnutie týchto výkonov, čo bolo nevhodné na lety vo veľkých výškach. Junkers Ju 88 už bol upravený na výškovú verziu v modeli „S“ a „T“, no tie nemali potrebné výkony. Rovnaké úpravy prebiehali aj s Ju 188, ktoré boli označované ako modely J, K a L, ktoré obsahovali pretlakový kokpit, upravené krídla, odmrazovanie plôch a prístrojové vybavenie na let vo veľkých výškach. Tieto boli vybrané na úlohu stanovenú RLM. Tieto boli nazvané Ju 388.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

V snahe dosiahnuť čo najlepší výkon bol Ju 388 zbavený takmer všetkej defenzívnej výzbroje. Zatiaľ čo Ju 88 obsahoval niekoľko ručne ovládaných guľometov po celom jeho kokpite, v Ju 388 boli nahradené jednou diaľkovo ovládanou vežičkou s dvojicou 13 mm guľometov MG 131, ktoré sa zameriavali pomocou periskopu v kokpite. Veža mala vynikajúci palebný uhol a mohla strieľať priamo dozadu a dole, v dôsledku čoho mohla byť odstránená pozícia palubného strelca, ktorý ovládal dolestrieľajúci guľomet. Tým sa zlepšila celková aerodynamika stroja.

Lietadlo malo byť doručené s použitím rovnakého typového označenia, ako tomu bolo u originálnych experimentálnych prototypoch Ju 188, teda „J“, „K“ a „L“. Verzia „J“ bola stíhačka s dvoma 30 mm kanónmi MK 103 a dvoma 20 mm kanónmi MG 151/20 v pevnom nose lietadla, a mala byť použitá na ničenie bombardérov počas dňa. Pre použitie v úlohe nočnej stíhačky boli kanóny MK 103 nahradené menšími a ľahšími 30 mm kanónmi MK 108, zatiaľ čo bol pridaný druhý pár MK 108, zabudovaný do trupu za kokpitom a strieľajúci dohora, ako zbraňový systém Schräge Musik. Verzia „K“ bola čistokrvný bombardér, s nosičom pod trupom, ktorý zväčšoval objem pumovnice. V modeli „L“, čo bola prieskumná verzia, boli na tento nosič upevnené kamery a prídavné nádrže na dlhšie misie.

Boli plánované 3 podtypy každej verzie, ktoré sa mali líšiť len inštaláciou iných motorov. Prvý by mal zabudovaný motor BMW 801J, čo bola preplňovaná verzia základnej verzie BMW 801. Druhý by používal motor Jumo 222A/B s výkonom 1864 kW alebo Ju 222E/F s vylepšeným dvojrýchlostným prepĺňaním. Tretí prototyp by zahŕňal motor Junkers Jumo 213E, ktorý bol taktiež preplňovaný, rovnako ako u 222E/F.

S motormi BMW 801J alebo Jumo 213E mala stíhacia verzia Ju 388 rýchlosť 616 km/h a verzia nočnej stíhačky strácala vďaka radaru a systému Schräge Musik na rýchlosti 25 km/h. Tento výkon podávali aj iné, vtedy už zavedené nočné stíhačky Luftwaffe, no Ju 388 si túto rýchlosť udržala aj vo veľkej výške. S motormi Jumo 222 mala byť schopná stíhacia verzia rýchlosti 700 km/h , pričom zase verzia nočnej stíhačky strácala rýchlosť o 25 km/h. Verzia bombardéra mala približne rovnakú rýchlosť, v závislosti od nákladu. Prieskumná verzia by bola o 25 km/h rýchlejšia.

Prvý prototyp, Ju 388 L-0/V7 bol postavený prevažne z častí Ju 188 a prvýkrát vzlietol 22. decembra 1943. Preukázal oveľa lepšie ovládanie vo výškach, než mal Ju 88S, vďaka zväčšeniu plochy chvostových kormidiel. Tento stroj nasledovalo ďalších 6 prototypov. Trvalo nejaký čas, kým začali dodávky sériových strojov, čo bolo spôsobené oneskorením dodávok motorov. V tom čase už bolo jasné, že B-29 budú odoslané do Pacifiku a nad Nemeckom sa tak skoro neobjavia.

Nemecké snahy o vzdušný fotografický prieskum kvôli silnej spojeneckej obrane takmer zmizli, preto sa výroba sústredila na model „L“. Dodávky začali v auguste 1944, no bolo doručených len málo Ju 388. Bolo postavených okolo 47 kusov modelu „L“, väčšina v prvej verzii s motormi BMW 801J, a iba 3 kusy tretej verzie s motorom Jumo 213E. Ďalej bolo postavených 15 strojov verzie K-1 a len tri modely verzie J-1.

Výroba[upraviť | upraviť zdroj]

Presný počet postavených Ju 388 je veľmi ťažké presne určiť. Jedným z dôvodov je, že viaceré predsériové stroje boli použité ako prototypy a iné boli zničené spojeneckým bombardovaním tesne pred dokončením. Okrem toho, viaceré oficiálne záznamy končia pred ukončením výroby alebo si protirečia.

Napriek tomu, nasledujúce údaje môžu byť považované za overené:

  • 6 prototypov Ju 388, 2 pre každú verziu( J-1, K-1 and L-1)
  • 20 ks Ju 388 L-0, vrátane prototypov V7, V8, V30 - V34
  • 10 ks Ju 388 K-0, prvá dodávka, vrátane Ju 488 V401/V402 (nikdy nevzlietol)
  • 1 ks Ju 388 K-1 vyrobený firmou ATG na statické testy v júli 1944
  • 46 ks Ju 388 L-1 vyrobený firmou ATG v roku 1944
  • 8+ ks Ju 388 L-1 vyrobený firmou ATG v roku 1945
  • 10 ks Ju 388 L-1 (max.) vyrobený firmou Weserflug (WFG), pôvodne plánovaný ako as K-1

Viacero strojov bolo čiastočne dokončených alebo boli prototypy:

  • 10 ks Ju 388 K-0, druhá dodávka, niektoré prototypy čiastočne dokončené
  • 30 ks Ju 388 K-0, tretia dodávka, plánovaná, dokončených len niekoľko kusov

Navyše, neznáme množstvo Ju 388 L-1 and Ju 388 J bolo v pokročilej fáze výroby, pred koncom vojny.

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

V záverečnej fáze vojny v Európe bolo podniknutých viacero prieskumných misií s pomocou Ju 388, pričom išlo pravdepodobne o modely „L“. Väčšina letov sa odohrávala nad Anglickom a prebiehali podobne ako prieskumné lety prúdových Ar 234 v tom čase. Začiatkom roka 1945 bol zachytený Ju 388, počas letu vo výške približne 13,500 m nad Lamanšským prielivom, stíhačkou Supermarine Spitfire. Spitfire nebol schopný dosiahnuť rovnakú výšku ako Ju 388, no podarilo sa mu ho zostreliť z dolnej polosféry. Tvrdí sa, že je to zostrel dosiahnutý v najväčšej výške počas celej Druhej svetovej vojny.

Štyri Ju 388 vo verzii nočnej stíhačky boli testované jednotkou NJG 2 počas roku 1945, no nevie sa či zaznamenali nejaký zostrel.

Užívatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Flag of the NSDAP (1920–1945).svg Nemecko

  • Luftwaffe
  • Erprobungsstelle Rechlin
  • Erprobungsstelle Werneuchen
  • Erprobungskommando Ju 388
  • 3./Versuchsverband O.K.L. používala Ju 388 V32, W.Nr 300 295, T9+DL.
  • Nachtjagdgeschwader 2

Flag of Japan.svg Japonsko

V auguste 1944 prejavilo Japonsko, zastupované delegáciou vojenského atašé, brigádneho generála Otaniho, záujem o licenciu na sériovú výrobu Ju 388. Japoncom bola odovzdaná kompletná dokumentácia a výkresy a zároveň im bolo udelené povolenie na licenčnú produkciu. Dodanie dokumentácie do Japonska však s veľkou pravdepodobnosťou zlyhalo z dôvodu potopenia ponorky, ktorá ju prevážala.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ju 388J

Ťažká stíhačka/nočná stíhačka.

  • Ju 388K

Výškový bombardér.

  • Ju 388K-0

10 predsériových lietadiel.

  • Ju 388K-1

5 sériových lietadiel.

  • Ju 388L

Prieskumné stroje.

  • Ju 388M

navrhovaný torpédový bombardér odvodený od Ju 388K.

Dodnes zachované stroje[upraviť | upraviť zdroj]

Toto je koristný Ju 388, Werksnummer 560049, kódové označenie USAAF je T2-4010, v súčasnosti reštaurovaný americkým múzeom Smithsonian Institution v Suitlande, Maryland, USA.

Dodnes sa zachoval len jeden Junkers Ju 388. Je to Ju 388L-1, so sériovým číslom 560049, a je to ôsmy zo série strojov vyrobených v továrni Nordenham, patriacej firme Weser Flugzeugbau. Časti trupu boli vyrobené firmami ATG v Altenburgu a v Niedersächsische Metallwerke Brinckmann & Mergell v Hamburgu-Harburg. Stroj bol dokončený na začiatku roka 1945. Bol ukoristený americkými jednotkami v máji 1945 v továrni Junkersu v Merseburgu a preletený do KasseluWaldau.

Lietadlo bolo testované skupinou amerických expertov, vedenou plukovníkom Haroldom E. Watsonom. Tieto skúšky boli časťou operácie „LUSTY“ , čo bola príprava na prelet so strojom priamo do USA. Namiesto toho bolo lietadlo 17. júna 1945 preletené do Cherbourgu vo Francúzsku, kde ho naložili na lietadlovú loď HMS Reaper, spolu s inými koristnými nemeckými strojmi, kvôli dôkladnej analýze a testom v USA.

Lietadlo bolo v USA odoslané na letisko Freeman Field v Indiane na testovanie, a v septembri 1945 predviedlo letové ukážky pre americkú tlač. Ju 388 nalietal pri testovaní na letisku Wright Field v Ohiu viac než 10 hodín, s označením FE-4010 (neskôr zmeneným na T2-4010). Po ukončení testov bol stroj vystavený na leteckej show Dayton Air Show v roku 1946, spolu s inými zajatými nemeckými strojmi.

Dňa 26. septembra 1946 bol Ju 388, Werks-Nr. 560049, prevezený na letisko Orchard Place v Park Ridge, Illinois, neďaleko súčasného O'Harovho medzinárodného letiska. Tento dočasný sklad bol prázdnou továrňou vo vlastníctve vlády USA, ktorá predtým slúžila spoločnosti Chrysler Corporation na stavbu lietadiel Douglas C-54. Ju 388 bol potom 3. januára 1949 darovaný národnému leteckému múzeu Smithsonian Institution's National Air Museum. Lietadlo bolo v novembri 1954 odoslané do Silver Hill v Marylande na uskladnenie.

V súčasnosti je lietadlo rozmontované a je v dobrom stave, pretože nebolo nikdy skladované vo vonkajších priestoroch. Konkrétne kokpit je vo výbornom stave a so všetkými prístrojmi. Ju 388L-1 Werks-Nr. 560049 je jedným z viacerých unikátnych nemeckých strojov, očakávajúcich reštauráciu v Národnom Leteckom a Kozmickom múzeu Paula E. Garbera, pri inštitúte reštaurovania a skladovania v Suitlande v štáte Maryland.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 3
  • Pohonná jednotka: 2x motor BMW 801 TJ o výkonu 1 389 kW
  • Výzbroj: dva guľomety MG 131 kalibru 13 mm
  • Rozpätie: 22,00 m
  • Dĺžka: 14,95 m
  • Výška: 4,35 m
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 10 345 kg
  • Vzletová hmotnosť: 14 770 kg
  • Maximálna rýchlosť: 616 km/h
  • Doba výstupu (do 11 000 m): 30 min
  • Dostup: 13 450 m
  • Dolet: 2 000 km

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Junkers Ju 388 na anglickej Wikipédii.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Junkers Ju 388 na českej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vernaleken, Christoph and Handig, Martin. Junkers Ju 388: Development, Testing And Production of the Last Junkers High-altitude Aircraft. Atglen, PA: Schiffer Publishing, 2006. ISBN 0-7643-2429-2.
  • Green, William. Warplanes of the Third Reich. London: Macdonald and Jane's Publishers Ltd., 1970. ISBN 0-356-02382-6.
  • Smith, J.R. and Kay, Anthony. German Aircraft of the Second World War. London: Putnam and Company, Ltd., 1972. ISBN 0-370-00024-2.