Arado Ar 234

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Arado Ar 234
Arado 234B 1.jpg
Arado Ar 234
Typ bombardovacie, nočné stíhacie, prieskumné a bojové lietadlo
Výrobca Arado Flugzeugwerke GmbH
Konštruktér Walter Blume
Prvý let 1943
Zavedený 1944
Hlavný používateľ Nemecko
Vyrobených 238

Arado Ar 234 bolo druhé nemecké lietadlo s reaktívnym pohonom a prvý prúdový bombardér vôbec.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Práce na konštrukcii nového typu lietadla sa začali v projektovom tíme firmy Arado Flugzeugwerke GmbH vtedy so sídlom v Brandenburgu-Neuendorfe už na jeseň roku 1940, a to na základe objednávky ministerstva letectva (tzv. Reichsluftfahrtministerium – RLM). RLM objednalo vývojové práce na rýchlom prieskumnom lietadle, ktoré malo byť poháňané prúdovými motormi. Prúdové motory boli v tej dobe vyvíjané spoločnosťami Junkers a BMW (Bayerische Motorenwerke GmbH). Z návrhov prekypujúcich technickou fantáziou, predkladaných vedúcim konštruktérom firmy Arado inžinierom Walterom Blumom ministerstvu bol v októbri roku 1941 prijatý vcelku konvenčne riešený projekt (ozn. Ar E-370) dvojmotorového hornoplošníku s priamym krídlom a s motormi umiestnenými v gondolách pod ním. Dlho sa uvažovalo nad koncepciou podvozku a nakoniec bolo prijaté riešenie predpokladajúc použitie trojkolesového štartovacieho vozíku, s tým, že lietadlo bude pristávať pomocou veľkej výsuvnej lyže, upevnenej pod trupom a stabilitu stroja zaistia pomocné lyže, vysunuté z motorových gondol. Hmotnosť pristávacieho zariadenia u takto vybaveného lietadla nemala prevyšovať 3% z celkovej hmotnosti stroja.

Firma Arado získala objednávku na stavbu šiestich skúšobných strojov a neskôr, v decembri 1942, bol tento počet zvýšený na tridsať. Všetky niesli označenie Ar 234 V1 až V30 (V ako Versuchs...-skúšobný). Súčasne sa objavili úvahy o využití nového typu ako rýchleho bombardéra a vo februári 1943 RLM tiež rozhodlo o stavbe viac prototypov Ar 234 s predným zaťahovacím podvozkom.

Vo februári 1943 konečne dorazili do firmy Arado dva predsériové prúdové motory Jumo 004 A-0 a tie boli ihneď zabudované do Ar 234 V1. Následne boli uskutočnené pojazdové skúšky, ktoré však čoskoro ukázali, ako sú nové motory slabé. Dávali totiž nedostatočných 8,23 kN (840 kp ťahu).

Prvý let prototypu sa uskutočnil 15. júna roku 1943, prototyp bol pri jednom z letov zničený a tak v septembri 1943 boli zalietavané ďalšie dva prototypy. Druhý prototyp bol úplne zničený 1. októbra 1943, pričom príčina katastrofy nebola nikdy úplne objasnená. Postupne vzlietali ďalšie prototypy a piaty (V5) mal už nové motory Jumo 004 B-0, ktorých ťah sa príliš nezmenil, ale boli o 90 kg ľahšie. Pri skúškach boli neustále problémy s odhadzovacími podvozkami (ich hmotnosť bola 600 kg a pri odpútaní stroja ich musel brzdiť padák). V niektorých prípadoch štartovali Arada pomocou kvapalinových raketových motorov typu Walter 109-500A-1, umiestneným pod vonkajšími časťami krídel.

26. novembra 1943 bol predvedený Ar 234 V3 v Insterburgu vo východnom Prusku na statickej ukážke Adolfovi Hitlerovi a jeho sprievodu a ďalšej výrobe tohto typu bola daná značná priorita – do konca roku 1944 malo byť vyrobených najmenej 200 bombardovacích Ar 234B. V tej dobe existovali ďalšie plány a úvahy nad využitím nádejného typu pre nočné stíhanie, bojové účely a pod., no vojenská realita bola iná.

Od neperspektívnych prototypov eventuálnej sériovej verzie A sa pozornosť zamerala na verziu B so zaťahovacím podvozkom a s motormi Jumo 004 B-1 s ťahom 8,72 kN (890kp). Prvý prototyp vzlietol 12. marca 1944 (Ar 234 V9) a nasledovne sa začali predsériovo vyrábať rôzne verzie s tým, že pokračovali práce na konštrukcii ďalších prototypov, ktoré mali slúžiť na špecifické účely. Celkom bolo vyrobených 238 lietadiel (v iných prameňoch sa uvádza 210 kusov) Arado Ar 234, z toho 32 prototypov, 20 lietadiel nultej série verzie B-2 a 186 sériových strojov tejto verzie.

V tej dobe sa ujalo pre tieto stroje označenie Blitz (Blesk) s maximálnou rýchlosťou presahujúcou 730 km/h. Ich výroba bola sústredená v takmer improvizovaných podmienkach v hangároch na letisku Alt Lönnewitz južne od Berlína. Niektoré zo strojov boli vyzbrojené dozadu strieľajúcimi kanónmi MG 151 r. 20 mm, ktoré zameriaval pilot periskopickým zameriavačom, použiteľným aj pri strmhlavom bombardovaní.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

K prvej bojovej akcii lietadiel Arado Ar 234 došlo 2. augusta 1944. Dve zo skúšobných verzií (V5 a V7) boli operačne použité zvláštnou jednotkou vo Francúzsku, kde vzlietli z letiska Juvincourt k prieskumnému letu nad nedávno vzniknutým frontom. Boli vybavené fotografickými kamerami Rb 50/30. Neskôr iné lietadlá verzie B útvarov Sonderkommando "Sperling" a "Götz" lietali pri prieskumných letoch až nad britské územie. Mimochodom, posledným lietadlom Luftwaffe, ktorý sa objavil počas vojny nad Veľkou Britániou bol práve Arado Ar 234B-1, ktorý 10. apríla 1945 vzlietol na prieskumný let nad Škótsko z letiska Sola pri Stavangeru v Nórsku.

Pre operačné použitie bombardovacích Ar 234 boli určené dve skupiny bombardovacej eskadry (Kampfgeschwader) 76, ktoré dostali svoj prvý Blitz (Ar 234B-0 v.č. 140114) 24. augusta 1944. Na letisku výrobcu prebiehal intenzívny výcvik pilotov a k 30. novembru toho roku už bolo vyrobených nielen všetkých 20 kusov verzie B-0, ale aj 95 exemplárov Ar 234B-1 a B-2. Neskôr bola pripravovaná aj druhá výrobná linka v Brandenburgu-Neuendorfe, kde mali byť vyrábané stroje verzie C.

Lietadlá bombardovacej eskadry 76 boli vo väčšej miere použité ako bombardéry pri nemeckej ofenzíve v Ardenách a to dňa 24. decembra 1944, kedy bol uskutočnený prvý nálet prúdových bombardérov v dejinách letectva vôbec. Boli bojovo nasadené aj v západnej Európe, kde mimo iné uskutočnili útok na povestný Ludendorffov most spájajúci brehy Rýna a Remagenu (marec 1945). Je zaznamenaných niekoľko prípadov, kedy boli Ar 234 zostrelené, alebo prinútené pristáť. Väčšinou sa ale spojenecký piloti zhodovali, že Ar 234 mohol za určitých podmienok uletieť každej spojeneckej stíhačke vďaka jeho rýchlosti.

K prieskumu používali Ar 234 spolu s inými lietadlami celkovo asi 5 jednotiek. V septembri 1944 bola vytvorená prvá prieskumná jednotka, ktorá mala na rýchlych strojoch uskutočňovať letecké snímkovanie. Tri stroje útvaru Sonderkommando "Sommer" dokonca operovali zo základne v Udine v severnom Taliansku. V decembri 1944 bola tiež vytvorená prvá jednotka nočných stíhačov na týchto strojoch. Lietadlá Arado Ar 234 lietali v roku 1945 nad Bavorskom a Rakúskom, kde zisťovali pohyby spojeneckých armád.

Nemci stihli do konca vojny vyrobiť 210 až 238 kusov (líši sa podľa zdroja) Ar 234, zhruba dve tretiny z nich boli odoslané k svojim jednotkám.

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny lietadlá Arado Ar 234 získali Spojenci, ktorí využili poznatky tejto novej konštrukcie. Hodnotenie Ar 234 bolo priaznivé. Až po vojne sa zistilo, že Aradá 234 boli vybavené zariadením Egon pre bombardovanie naslepo. Presný bod odhodu bômb bol určovaný v súčinnosti s dvojicou pozemných rádiolokátorov typu "Freya". Jeden z mnohých pilotov, ktorí skúšali po vojne Ar 234 bol aj kapitán Eric Brown, známy britský skúšobný pilot.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

Ar 234B-0 Ide o fotoprieskumnú verziu lietadla so sadou kamier Rb 50/30 alebo Rb 75/30 (Reihenbildkamera).

Ar 234B-1 Prieskumná verzia s autopilotom Patin PDS a s možnosťou niesť nádrže.

Ar 234B-2 Univerzálna verzia použiteľná pre prieskum aj bombardovanie. Mohla niesť jednu bombu pod trupom a celkom dve až štyri na závesníkoch pod motorovými gondolami. Stroje boli dodávané s variabilným vnútorným vybavením.

Ar 234B-2/bpr Táto podverzia mala zabudovaného autopilota (p), kamery (b) a mohla niesť prídavné nádrže (r).

Ar 234C Vo februári 1944 bol vyskúšaný stroj Ar 234 V8, prototyp štvormotorovej verzie Ar 234C, s motormi BMW 003A a časom boli do skúšok zaradené ďalšie lietadlá s rôznym usporiadaním motorových gondol pod krídlami. Nakoniec bolo prijaté rozhodnutie umiestnenia dvojíc motorov pod krídlami vedľa seba vo veľkých motorových gondolách a o využití zaťahovacieho podvozku; tiež sa experimentovalo s presklením kabíny, ale k dokončeniu prototypov základných verzií – viacúčelovej C3, bombardovacej C2 a diaľkovo-prieskumnej C1 už neprišlo.

Detailnejší pohľad na kabínu pilota a motor Junkers Jumo 004.
Dvojmotorový Ar 234B s motormi Junkers Jumo 004
Štvormotorový Ar 234C s motormi BMW 003A

Špecifikácie (Ar 234B)[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľady na Arado Ar 234B
  • Posádka: 1
  • Pohon: dva prúdové motory Junkers Jumo 004 B-1, B-2 alebo B-3 so statickým ťahom 2 x 8,82 kN (900 kp).
  • Rozpätie: 14,41 m
  • Dĺžka: 12,64 m
  • Výška: 4,29 m
  • Plocha krídel: 26,4 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 5 205 kg
  • Vzletová hmotnosť: 8 418 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 9 800 kg

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť (v 6 000 m): 742 km/h
  • Cestovná rýchlosť: 700 km/h
  • Doba výstupu (do 2 000 m): 3,8 min
  • Dostup: 10 000 m
  • Dolet: bez bômb 1 630 km; s nákladom bômb 1 500 kg 1 100 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2x pevné dozadu strieľajúce kanóny MG 151/20 kalibru 20 mm so zásobou 400 nábojov (inštalované iba u niektorých lietadiel)
  • 3x bomba SD alebo SC 500 (po 500 kg), resp. 1x SD/SC 1 000 (1 000 kg) a 2x SD/SC 250 (po 250 kg), resp. 1x bomba PC 1 400, alebo tri protipechotné kazetové bomby AB 250 alebo AB 500.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Arado Ar 234 na českej Wikipédii.

  • SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Nemecka - 1. díl. 2. vyd. Plzeň: Fraus, 1998. 68 s. ISBN 80-7238-021-4

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]