Focke-Wulf Ta 154

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Focke-Wulf Ta 154 Moskito
Typ nočná stíhačka
Výrobca Focke-Wulf Flugzeugbau AG
Konštruktér Kurt Tank
Prvý let 1. júl 1943
Vyradený 1945
Charakter vyradený
Hlavný používateľ Luftwaffe
Varianty Ta 254

Focke Wulf Ta 154 Moskito bola nemecká nočná dvojmotorová stíhačka navrhnutá Kurtom Tankom a vyrábaná firmou Focke-Wulf na konci Druhej svetovej vojny. Bolo postavených len niekoľko kusov a ich výkony sa ukázali ako menej oslňujúce než tie, ktoré dosahoval prototyp.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Tím Kurta Tanka vo firme Focke-Wulf už nejaký čas pracoval na rýchlom útočnom bombardéri, s názvom Ta 211, ktorý mal niesť vylepšený motor Jumo 211R. Stroj bol dvojmotorový hornoplošník a veľmi sa podobal na americký Grumman F7F Tigercat.Bol postavený najmä z leteckej preglejky, zlepenej fenolovou živicou nazývanou Tego-film. Jediným miestom kde bol použitý kov vo väčšej miere bol pretlakový kokpit.

Názov projektu bol zmenený na „zadanie číslo 8-154“ odkiaľ pochádza aj názov Ta 154, keď sa ukázalo, že najvhodnejším motorom pre lietadlo bude silnejší motor Jumo 213, pretože Junkers nemohol dodať Jumo 211R načas, v dôsledku technických a výrobných problémov. Ta 154 bolo pridelené meno „Moskito“ ako druh odlíšenia od stroja de Havilland Mosquito RAF.

V auguste 1942 požiadalo RLM predložiť návrhy na stroj, ktorý by plnil iba funkciu nočnej stíhačky, na čo sa rozbehla súťaž medzi Heinkelom He 219 a Focke-Wulfom Ta 154. Bolo objednaných 15 prototypov z každého z nich pre ďalšie testovanie. Počas súťaže preferovalo RLM skôr He 219, pre jeho lepšiu viditeľnosť a dolet. No taktiež sa stavali podozrievavo k drevenej konštrukcii Ta 154. V roku 1942 sa Messerschmitt Me 210 zdal byť jediným víťazom tejto súťaže, ale trpel značnými vývojovými problémami a preto bol ignorovaný.

Bolo to v čase keď ľahký a rýchly de Havilland Mosquito, taktiež vyrobený z dreva, začal operovať nad Nemeckom. Rýchlo si dosiahol pozoruhodný rekord; pri svojich prvých 600 misiách bol len jeden zostrelený, v porovnaní s 5% strát stredných a ťažkých bombardérov RAF. Erhard Milch žiadal osobne konštrukciu nemeckého ekvivalentu, pričom vybral Ta 154. Takmer okamžite začali vnútorné boje v nemeckých kruhoch, pretože RLM a jednotky nočných stíhačov chceli He 219. Milch to zobral osobne a strávil ďalšie 2 roky snahou zastaviť vývoj He 219.

Skúšobné lety[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj Ta 154 bol už na vo vysokom štádiu rozpracovania a prvý prototyp V1 s motormi Jumo 211F vzlietol po prvýkrát 1. júla 1943. Nasledoval druhý prototyp V2 s motormi Jumo 211N, ktorý si ponechali v továrni na skúšky pilotáže. Potom bol V1 odoslaný na letisko RechlinLärz, kde sa mal zúčastniť letových skúšok spolu s He 219 a Junkersom Ju 388. Ta 154 dosiahol rýchlosť takmer 700 km/h (440 mph) a s ľahkosťou predbehol obe stroje, no tie boli plne vyzbrojené a mali zabudovaný radar.

Prvou vyzbrojenou verziou Ta 154 bola V3, ktorá mala taktiež ako prvá motory Jumo 211R. Zvýšenie hmotnosti, spôsobené pridaním zbraní a UHF radaru FuG 212 Lichtenstein C-1 s jeho anténami, znamenalo zníženie rýchlosti o plných 75 km/h. Napriek tomu bol stále o niečo rýchlejší než He 219. Zvyšných 15 prototypov bolo dodaných Luftwaffe ako model Ta 154 A-0, ktoré boli zhodné s V3. Niektoré z nich obsahovali vyvýšený kokpit, kvôli lepšej viditeľnosti.

Onedlho bolo jasné, že motory Jumo 211R nebudú vôbec, alebo tak skoro, k dispozícii. Budúca výroba sa preorientovala na výkonnejší Jumo 213A, no tento tiež nebol k dispozícii načas. Ďalší nasledujúci rok strávil program Ta 154 testovaním rôznych prototypov a odoslali mnoho z Ta 154 A-0 testovacej jednotke Erprobungskommando 154. Počas týchto testov preukázal alarmujúcu tendenciu lámania podvozku a týmto spôsobom prišli o polovicu série V.

Počas júna 1944 začal byť dodávaný motor Jumo 213, no len v malých množstvách. Bola ním vybavená séria A-1, ktorej produkcia práve prebiehala. Tesne pred doručením, bola jediná továreň vyrábajúca Tego-Film vo Wuppertale, zbombardovaná strojmi RAF. Preto muselo byť toto lepidlo nahradené iným, menej silným, ktoré neskôr začalo chemicky reagovať s preglejkou použitou na Ta 154. Chemickou reakciou drevo korodovalo a zlepené spoje sa oddeľovali. V dôsledku toho v júli havarovalo niekoľko strojov verzie A-1. Tento problém rovnako kriticky poznamenal Heinkel He 162, stíhačku Ernsta Heinkela, určenú pre program zavedenia prúdovej stíhačky do Luftwaffe, "Volksjäger".

Kurt Tank prerušil výrobu v auguste a v septembri RLM zastavilo celý projekt (v tom čase bol už Milch odstránený). V tom čase bolo dokončených okolo 50 sériových strojov a viacero predsériových strojov A-0 bolo upravených na sériový štandard. Niektoré stroje slúžili v jednotke NJG 3 a malé množstvo bolo použité na výcvik pilotov prúdových stíhačiek.

Pod názvom A-2/U3 bolo na program Mistel vyčlenených 6 strojov verzie A-0.

Užívatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Flag of the NSDAP (1920–1945).svg Nemecko

Technické špecifikácie (Ta 154 A-1)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 2
  • Dĺžka: 12,55 m (40 ft 3¼ in)
  • Rozpätie: 16,30 m (52 ft 5¼ in)
  • Výška: 3,60 m (11 ft 4 in)
  • Plocha: 31,40 m² (333,7 ft²)
  • Prázdna váha: 6 600 kg (15 000 lb)
  • Vzletová hmotnosť: 9 950 kg (21 900 lb)
  • Pohonná jednotka: 2× Junkers Jumo 211N vodou chladený, 12 valcový motor, každý s výkonom 1 500 hp (1 120 kW)

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 615 km/h (332 kn, 404 mph)
  • Dolet: 1 400 km (760 nmi, 870 mi)
  • Dostup: 9 500 m (31 000 ft)
  • Rýchlosť stúpania: 15 m/s (2 800 ft/min)

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2 × 20 mm MG 151 kanóny
  • 2 × 30 mm (1,18 in) MK 108 kanóny zabudované v nose lietadla
  • 2 × 30 mm (1,18 in) MK 108 kanóny v trupe (Schräge Musik)

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Focke-Wulf Ta 154 na anglickej Wikipédii.