Supermarine Spitfire

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Supermarine Spitfire
Spitfire VB 222 Sqn RAF in flight 1942.jpg
Spitfire Mk.Vb 222. perute RAF počas letu, 1942
Základne informácie
Výrobca Supermarine
Konštruktér Reginald Joseph Mitchell
Prvý let 5. marca 1936
Zavedený 4. augusta 1938
Vyradený 1952 (RAF)
1961 (Irish Air Corps)
Charakter vyradený
Hlavný používateľ Royal Air Force
Výroba 19381948
Vyrobených 20 351
Cena za kus 12 604 libier šterlingov v roku 1939
Varianty Supermarine Seafire
Supermarine Spiteful

Supermarine Spitfire bolo britské jednomiestne stíhacie lietadlo používané RAF a letectvami ďalších Spojeneckých armád počas druhej svetovej vojny. Lietadlo tvorilo spolu s Hawker Hurricane základ britského stíhacieho letectva počas bitky o Britániu.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine začalo vývoj svojej prvej stíhačky ako odpoveď na špecifikáciu F.7/30 vydanú britským ministerstvom letectva v roku 1931. Tá požadovala lietadlo modernej koncepcie poháňané motorom Rolls-Royce Goshawk II. Súťaž o typ špecifikovaný v F.7/30 obsadili všetky významné letecké spoločnosti v Británii a taktiež malá firma Supermarine (od roku 1928 však vlastnená koncernom Vickers). Tá mala skúsenosti s vývojom rýchlostných špeciálov, ktoré dosiahli výrazné úspechy v súťaži plavákových lietadiel Schneider Trophy s typmi Supermarine S.5 a S.6 (rýchlostný plavákový typ S.6B konštruovaný Reginaldom J. Mitchellom dosiahol 29. septembra 1931 svetový rýchlostný rekord výkonom 657 km/h).

Vyvíjaný stroj dostal označenie Type 224 a jeho šéfkonštruktérom bol R. J. Mitchell. Mal otvorenú pilotnú kabínu a mohutne zakapotovaný pevný podvozok (v kapotách bolo po jednom guľomete kalibru 7,7 mm, ďalšie dva boli v trupe pred pilotom). Prototyp vzlietol 19. februára 1934, ale nedosiahol požadované výkony.

Jeden z prvých Spitfirov Mk.I

V roku 1935 britské ministerstvo letectva objednalo vo firme Supermarine špecifikáciu F.37/34 prvé celokovové stíhacie lietadlo pre potreby RAF. Prototyp Supermarine Type 300 bol dokončený 18. februára 1936, konštruktérom bol opäť Reginald J. Mitchell. Prototyp so sériovým číslom K5054 prvýkrát vzlietol 5. marca 1936 (niekedy sa udáva aj 6. marca) poháňaný motorom Rolls-Royce Merlin C a dvojlistovou drevenou vrtuľou. Okrem celokovovej konštrukcie mal krytú kabínu a podvozok, ktorý sa dal vysúvať. Po menších úpravách prototypu bola v júni 1936 objednaná prvá séria 310 kusov pod názvom Spitfire. Kvôli dosiahnutiu vyšších výkonov čoskoro vo výrobe nahradila dvojlistovú vrtuľu trojlistová. Technologická náročnosť typu (najmä výroby moderného eliptického krídla) spôsobila omeškania vo výrobe a prvé stroje prišli k jednotkám až koncom roku 1938.

Celkovo vzniklo 24 variant s mnohými podvariantmi líšiacich sa motormi, výzbrojou, či výstrojou. Výzbroj pri prvých verziách spočiatku pozostávala výlučne z guľometov (kvôli problémom so zástavbou kanónov do krídla). Verzia Mk.IA niesla osem guľometov kalibru 7,7 mm v krídle. Keďže sa neskôr ukázalo, že guľomety majú aj napriek svojej koncentrácii malý účinok, siahli podobne ako Nemci po kanónoch. Ich inštalácia do tenkého krídla Spitfiru bola spočiatku problematická. Ďalšia verzia Mk.III, bola založená na inštalácii motoru Rolls-Royce Griffon, ktorý mal výkon viac než 1 500 k (1 100 kW). Toto zvýšenie výkonu nemalo za následok zvýšenie maximálnej rýchlosti stroja, ale umožnilo inštaláciu silnejšej výzbroje. Verzia Mk.IV vyzerala tak sľubne, že čoskoro zatienila verziu Mk.III. Ale úspech na fronte sa nedostavil tak rýchlo a prvá verzia s motormi Griffon, ktorá sa dočkala bojového nasadenia bol Mk.XII. Prvou veľkosériovou verziou ktorá niesla dva 20mm kanóny bola verzia Mk.VB a C. Táto verzia bola poháňaná motorom Rolls-Royce Merlin 45 a začala sa vyrábať v lete roku 1941.

Zachovalý Spitfire Mk.Vb 310. československej stíhacej perute RAF

Verzia Mk.VI, bola reakciou na nasadenie výškových Ju 86. Líšila sa najmä väčšou nosnou plochou, štvorlistou vrtuľou a pretlakovou kabínou. Ale nespĺňala všetky požiadavky kladené na výškové stíhačky, keďže podľa slov pilotov nebola vo veľkých výškach dobre ovládateľná. Nasledovala ju preto ďalšia výšková verzia Mk. VII, ktorá mala silnejší motor Merlin 61 (prípadne 71, u neskôr vyrobených strojov), zväčšené trupové nádrže paliva a špicaté krídla. Naproti tomu mala mierne zmenšenú smerovku. Dosahovala dostup okolo 13 500 m. Upravenou verziou Mk.VII, bez pretlakovej kabíny a špicatých krídel mala byť verzia Mk.VIII. Dostala tiež väčšiu smerovku, podobnú akú mali stroje s motorom Griffon a zmenšené výškovky.

V roku 1942 však v dôsledku nasadenia nemeckých Fw 190A vznikla potreba výroby stíhačiek s výkonnejšími motormi. Keďže verzie Mk.VI až VIII ešte nedozreli do výroby, padlo rozhodnutie montovať motory Merlin 61 priamo do drakov verzie Mk.V. Tak vznikla v tej dobe uvažovaná ako dočasná verzia Mk.IX, ktorá sa neskôr stala najvyrábanejšou. Tá sa od verzie Mk.V okrem detailov, líšila najmä motorom Rolls-Royce Merlin 61 a neskôr 63, 66, či 70 a štvorlistou vrtuľou. Do služby bola nasadená v júli 1942. Čoskoro sa osvedčila a v jej výrobe sa pokračovalo. Pribudol tiež výzbrojový variant E, ktorý okrem kanónov používal aj dva 12,7mm guľomety namiesto štyroch 7,7mm guľometov. Najväčšou zmenou vo výzore bola úprava prekrytu kabíny zlepšujúca výhľad (tzv. Malcolm hood) a ku koncu vojny rozšírenie variant poháňaných motorom rady Rolls-Royce Griffon. Bolo postavených viac než 20 300 kusov všetkých verzii a Spitfire ostal v službe až do päťdesiatych rokov 20. storočia. Stroje boli vyrábané v továrňach v Castle Bromwich neďaleko Birminghamu a v Southamptone.

Námorná verzia[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine Seafire F. Mk.XVII

Existovala aj námorná verzia pod názvom Seafire určená pre operácie z lietadlových lodí. Mala záchytný hák (kvôli brzdeniu lietadla pri pristávaní na lietadlovej lodi), sklápacie krídla a ďalšiu výstroj potrebnú pre prevádzku na lietadlových lodiach. Napriek solídnym výkonom nebola táto modifikácia úplne vhodná pre takúto prevádzku (obťažné pristávanie, spôsobené malým rozchodom kolies, spôsobilo množstvo nehôd, typ taktiež neoplýval dlhým doletom potrebným nad morom) a tak sa Seafire nestal v britskom námornom letectve taký dominantný ako na pevnine.

Celkom bolo vyrobených vyše 2500 strojov rôznych verzii lietadla Supermarine Seafire. Posledná verzia Seafire (Mk.47) bola nasadená v Kórejskej vojne. K vyradeniu Seafire zo služby došlo v roku 1952.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Spitfire bol od začiatku koncipovaný ako celokovový dolnoplošník so zaťahovateľným predným podvozkom a pevnou ostrohou.

Na tú dobu zaujímavé bolo skrútenie krídel, tzv. washout, t. j. uhol nábehu pri koreni krídla bol +2° a ku špičkám krídel sa postupne stáčal až na -1/2°. Toto pomáhalo v manévrovacom boji, tzv. vzdušnom súboji, hlavne v prudkých zatáčkach (bočný náklon cca 90°) kedy bol Spitfire plne manévrovateľný, zatiaľ čo iné lietadlá by už strácali vztlak a padali " po krídle ".

Slabinou Spitfirov bol karburátor, ktorý pri ostrých zatáčkách a manévroch kvôli odstredivej sile nakrátko prestal dodávať palivo do motora, zatiaľ čo jeho hlavný súper Messerschmitt Bf 109E mal priame vstrekovanie paliva do valcov. Messerschmitty mali navyše aj prídavné spaľovanie, čiže vstrekovanie zmesi metanolu a vody do motoru, čo dokázalo v kritických momentoch (kvôli riziku poškodenia motoru len krátkodobo) zvýšiť jeho výkon dvojnásobne. A keďže vo vzdušných súbojoch rozhodujú sekundy bolo to nebezpečná výhoda Messerschmittov. Prejavovala sa najmä v strmhlavom lete, v ktorom boli schopné uniknúť Spitfirom. Tie mali naopak lepšiu stúpavosť, a tak často unikali nepriateľovi prudkým stúpaním.

Nasadenie v RAF[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine Spitfire Mk.IIA 41. stíhacej perute RAF, 1941

Spitfire sa časom stal, aj vďaka úspešnej propagande, legendou bitky o Britániu. Spitfire bol určite jedným z najlepších stíhacích strojov svojich čias. Počas roku 1940 mal svoju nezastupiteľnú úlohu pri ochrane britského vzdušného priestoru a ochranu ustupujúcich britských a francúzskych vojsk pri Dunkerque. V čase bitky o Britániu neboli však ešte perute RAF vybavené dostatočnými počtami tohoto typu. Keďže nebol celkom univerzálnym strojom (ako prakticky každý typ) delil sa o úspechy so svojim kolegom od firmy Hawker. RAF totiž v tomto čase disponovala dostatočným počtom robustnej stíhačky Hawker Hurricane, ktorá sa ukázala byť vhodnejšou pre ničenie bombardérov, ale naopak kvôli nižším výkonom bola slabšia v porovnaní s nemeckou najrozšírenejšou stíhačkou Messerschmitt Bf 109E.

Tento stav viedol k tomu, že po relatívne dlhý čas mali obe stíhačky pri nemeckých náletoch úlohy rozdelené (pokiaľ bolo možné). Výkonnejšie a obratnejšie Supermarine Spitfire zamestnávali stíhačky nepriateľa a odolné Hawker Hurricane rozbíjali zväzy bombardérov. Oba typy boli v tomto období pre Britov určite nenahraditeľné.

Spitfire a Hurricane mali oproti nemeckým strojom výhodu v navigácii. Tú im zabezpečoval vtedajší pomerne nový vynález – radar. Hlavné bolo však to, že ho Briti vedeli veľmi účinne použiť a skvele navigovať svoje hliadkujúce stroje k nepriateľovi. Nezanedbateľným faktorom bola i blízkosť vlastných letísk a tým pádom i nižšia spotreba paliva, ktoré nahrávali letcom RAF. Nemci neboli schopní poskytnúť svojim bombardovacím zväzom stíhaciu ochranu po celú dobu letu. Obzvlášť do hĺbky anglického vnútrozemia. Verzie Mk.I a II boli bojovo nasadené v Európe do konca roku 1941, kedy ich začali nahradzovať verziou Mk.V.

Supermarine Spitfire Mk.VC/Trop, ktorý sa zúčastnil bojov nad Maltou

Lietadlová loď HMS Eagle doniesla niekoľko týchto strojov i na Maltu, na ktorej obrane sa v roku 1942 vo veľkej miere podielalo v konečnom počte okolo 275 strojov. Vybavené veľkým prachovým filtrom boli verzie Mk.V a Mk.VIII nasadené aj v bojoch v severnej Afrike aj v rámci amerického letectva. Čoskoro nasledovali spojenecké vojská ako vzdušné krytie na Sicílii a v Taliansku. Ich slabý dolet ich však predurčoval iba na eskortovanie bombardérov na krátke vzdialenosti, či akcie typu „sweep“ nad letiskami v okupovanom Francúzsku. Diaľkový sprievod amerických bombardérov mali zaisťovať americké P-47 Thunderbolt, Lockheed P-38 Lightning a neskôr i North American P-51 Mustang.

Na pacifickom bojisku boli nasadené Spitfiry najprv v Austrálii. Najprv hlavne ako prieskumné stroje, neskôr aj ako stíhačky. Koncom roku 1942 lietali na strojoch Mk.V v severoaustrálskom Darwine už dve perute. Prvé stroje Mk.V boli v bojoch v Barme nasadené v septembri 1943. Letcov čoskoro veľmi zaskočilo, že ani Spitfire nevymanévruje vo vzdušnom súboji japonské stíhačky A6M Zero.

Ostatní používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine Spitfire Mk.IX 310. československej stíhacej perute RAF v leteckom múzeu v Prahe-Kbely

Okrem RAF, lietadlá Spitfire slúžili vo väčšine spojeneckých letectiev. Obzvlášť významné boli pre kanadské (Royal Canadian Air Force), austrálske (Royal Australian Air Force), juhoafrické (South African Air Force) a novozélandské (Royal New Zealand Air Force) letectvo. Patrili tiež medzi málo druhov zahraničných lietadiel, ktoré slúžili v americkom letectve (United States Army Air Forces). Stíhačky Supermarine Spitfire používali tiež niektoré jednotky cudzích krajín spadajúce pod britské RAF: boli to najmä Francúzi, Nóri, Poliaci a Čechoslováci. V bojoch proti Japonsku nasadilo tieto lietadlá aj Indické kráľovské letectvo. Ukoristené ich použila v niekoľkých prípadoch aj nemecká Luftwaffe.

Menej známy je fakt, že Spitfiry Mk.V boli nasadené aj na východnom fronte počas bojov na Kubáni v prvej polovici roku 1943 [1]. Dva pluky 57. GIAP a 821. IAP však mali problémy s opakovanou paľbou vlastných jednotiek pre podobnosť strojov s nemeckými Bf 109. Stroje boli preto z frontu stiahnuté.

Po druhej svetovej vojne používalo Spitfiry: Švédsko, Taliansko, Sýria, Dánsko, Nórsko, Turecko, Kanada, Holandsko, Francúzsko, Portugalsko, Česko-Slovensko, Španielsko, Poľsko, Rhodézia, Juhoslávia, Hongkong, Barma a Spojené kráľovstvo. Zúčastnili sa gréckej občianskej vojny aj arabsko-izraelských konfliktov.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine Spitfire bol jednomiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel, pevných chvostových plôch a trupu bola pokrytá duralom. Kovová kostra pohyblivých chvostových plôch plátnom. Krycie plechy boli duralové. Radový motor poháňal kovovú alebo drevenú štvorlistovú vrtuľu s nastaviteľným uhlom nábehu. Podvozok bol zaťahovací, so zaťahovaním hlavných podvozkových nôh smerom ku koncom krídel, zadné ostrohové koliesko bolo pevné. Okrem vstavanej výzbroje mohli byť nesené bomby s celkovou hmotnosťou 339 kg, alebo prídavná palivová nádrž.

Spitfire Mk.IA[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine Spitfire Mk.IA 19. stíhacej perute RAF
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,12 m
  • Rozpätie: 11,23 m
  • Plocha krídel: 22,48 m²
  • Výška: 3,02 m
  • Hmotnosť (vzletová): 2 415 kg
  • Pohonná jednotka: 1x radový piestový motor Rolls-Royce Merlin II s výkonom 768 kW
  • Maximálna rýchlosť: 571 km/h
  • Dostup: 10 000 m
  • Dolet: 805 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 8x guľomet M1919 Browning kalibru 7,7 mm

Spitfire Mk.IIA[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine Spitfire Mk.IIA
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,12 m
  • Rozpätie: 11,23 m
  • Plocha krídel: 22,48 m²
  • Výška: 3,02 m
  • Hmotnosť (vzletová): 2 846 kg
  • Pohonná jednotka: 1x radový piestový motor Rolls-Royce Merlin XII s výkonom 876 kW
  • Maximálna rýchlosť: 596 km/h
  • Dostup: 10 000 m
  • Dolet: 636 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 8x guľomet M1919 Browning kalibru 7,7 mm

Spitfire Mk.Vb[upraviť | upraviť zdroj]

Dvojica lietadiel Supermarine Spitfire Mk.Vb 40. stíhacej perute SAAF počas letu nad Tuniskom, 1943
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,12 m
  • Rozpätie: 11,23 m
  • Plocha krídel: 22,48 m²
  • Výška: 3,02 m
  • Hmotnosť (prázdna): 2 309 kg
  • Hmotnosť (vzletová): 3 071 kg
  • Pohonná jednotka: 1x radový piestový motor Rolls-Royce Merlin 45 s výkonom 1 096 kW
  • Maximálna rýchlosť: 605 km/h
  • Dostup: 11 300 m
  • Dolet: 760 km alebo až 1 840 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2x kanón Hispano-Suiza HS.404 kalibru 20 mm
  • 4x guľomet M1919 Browning kalibru 7,7 mm

Spitfire LF. Mk.IXC[upraviť | upraviť zdroj]

Supermarine Spitfire LF. Mk.IXC
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,54 m
  • Rozpätie: 11,23 m
  • Plocha krídel: 22,48 m²
  • Výška: 3,84 m
  • Hmotnosť (prázdna): 2 630 kg
  • Hmotnosť (vzletová): 3 450 kg
  • Pohonná jednotka: 1x radový piestový motor Rolls-Royce Merlin 66 s výkonom 1 178 kW
  • Maximálna rýchlosť: 646 km/h
  • Dostup: 12 900 m
  • Dolet: 690 km alebo až 1 580 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2x kanón Hispano-Suiza HS.404 kalibru 20 mm
  • 4x guľomet M1919 Browning kalibru 7,7 mm

Spitfire F. Mk.XII[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlá Supermarine Spitfire F. Mk.XII 41. stíhacej perute RAF
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,96 m
  • Rozpätie: 9,93 m
  • Hmotnosť (vzletová): 3 357 kg
  • Pohonná jednotka: 1x radový piestový motor Rolls-Royce Griffon IV s výkonom 1 735 k
  • Maximálna rýchlosť: 631 km/h
  • Dostup: 11 384 m
  • Dolet: 793 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2x kanón Hispano-Suiza HS.404 kalibru 20 mm
  • 4x guľomet M1919 Browning kalibru 7,7 mm
  • 227 kg bômb pod trupom

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zlobin, I. Spitfires over the Kuban [online]. lend-lease.airforce.ru, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]