North American P-51 Mustang

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
P-51 Mustang
Bott4.jpg
Skupina lietadiel P-51 Mustang 375. stíhacej perute, 361. stíhacej skupiny, júl 1944 (všetky sú verzie P-51D-5-NA okrem posledného P-51B-15-NA)
Typ stíhacie lietadlo
Výrobca North American Aviation
Konštruktér Edgar Schmued
Prvý let 26. októbra 1940
Zavedený 1942
Vyradený 1957 (Národná vzdušná garda)
Charakter vyradený z vojenskej služby, ako civilný stále v prevádzke
Hlavný používateľ United States Army Air Forces
Royal Air Force
Vzdušné sily Čínskej republiky
a mnoho ďalších
Výroba 19421948
Vyrobených vyše 15 000
Cena za kus 50 985 USD v roku 1945
Varianty North American A-36
Rolls-Royce Mustang Mk.X
Cavalier Mustang

North American P-51 Mustang bolo americké stíhacie lietadlo dlhého doletu používané cez druhú svetovú vojnu.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

NA-73X
Britský Mustang Mk.I s americkými výsostnými znakmi počas testovacieho letu, október 1942

Začiatkom roku 1940 bolo evidentné, že Veľká Británia bude potrebovať veľké množstvo stíhacích lietadiel, keďže domáca výroba v tej dobe nestačila pokrývať potreby RAF, rozhodla objednať čo najviac strojov z USA. Obstarávacia komisia v USA sa rozhodla zakúpiť väčšie množstvo stíhacích P-40 Warhawk, ktoré v tej dobe boli jedinými z amerických strojov, ktoré boli aspoň čiastočne vhodné na európske bojisko. Ale keďže firma Curtiss nebola schopná dodať také množstvo lietadiel včas, rozhodli sa vyrábať licenčne u firmy North American. Tá však prišla v apríli 1940 s návrhom vývoja a výroby vlastného stroja s rovnakým motorom Allison V-1710-39, ale navyše podľa špecifikácií aké požadovali Briti [1]. Obstarávaciu komisiu presvedčil najmä sľub firmy, že prvý prototyp dodajú do 120 dní. Za 117 dní sa podarilo postaviť nový drak, ktorému však chýbal motor, a tak prototyp pod označením NA-73X vzlietol až 26. októbra 1940, bolo to 178 dní od objednávky. Prototyp ukázal, že sa jednalo o mimoriadne vydarený typ s perfektne vyváženými vlastnosťami, jednoduchou konštrukciou, a teda aj jednoduchou výrobou a údržbou. RAF okamžite objednala 620 strojov. Prvý sériový stroj bol hotový v máji 1941. Briti ich označovali ako Mustang Mk.I. Prvé Mustangy mali však jednu slabinu: ich motory Allison nemali dobré výškové vlastnosti. Vo výškach nad 5 000 m, kde sa na západnom fronte odohrávala väčšina vzdušných bojov, začali výrazne strácať výkon. Preto boli britské Mustangy používané len na hĺbkové prieskumné lety. Tam sa im darilo veľmi dobre a medzi pilotmi boli obľúbené. Historicky prvé vzdušné víťazstvo zaznamenal na Mustangu americký pilot v službách RAF, a to počas neúspešnej invázie kanadských jednotiek v Dieppe v auguste 1942. Armáda Spojených štátov amerických rozpoznala potenciál tejto stíhačky, najmä po útoku na Pearl Harbor, a krátko po vyhodnotení jedného z prvých exemplárov Mustang Mk.I nasledovali objednávky tohto typu. Prvé dve americké verzie Mustangu, obidve upravené pre útoky proti pozemným cieľom, označené A-36A Apache a P-51A, boli poháňané motormi Allison. Motor Allison V-1710 bol dobrý pre prevádzku v menších výškach, menej úspešný bol vo väčších výškach, kde bolo k zvýšeniu jeho výkonnosti potrebné objemné turbodúchadlo.

Ďalší vývoj a použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Po ťažkej porážke americkej leteckej ofenzívy (operácia Pointblank) sa velenie amerického letectva rozhodlo zastaviť denné nálety, až kým nebudú k dispozícii vhodné stíhačky dlhého doletu schopné sprevádzať bombardéry po celý čas letu v hĺbke nepriateľského vzdušného priestoru.

Do tej doby používaný P-38 Lightning, mal síce dostatočný dolet, ale bol drahý a nebol dostupný v potrebných množstvách. Navyše Lightning nebol celkom rovnocenným súperom pre nemecké stíhačky. Ďalší zo strojov, s ktorým bolo možno počítať bol P-47 Thunderbolt. Ten bol síce rovnocenným súperom nemeckých stíhačiek, ale nemal dostatočný dolet. Vzniknutú medzeru sa rozhodli Američania zaplniť novými Mustangmi.

P-51B-1-NA Mustang „Miss Pea Ridge“ 356. stíhacej perute, 354. stíhacej skupiny počas letu, 1944
P-51C Mustang v sfarbení 332. stíhacej skupiny, prvej americkej černošskej stíhacej skupiny

Konštrukčný tím Edgara Schmueda sa pustil do práce a doslova každý voľný centimeter lietadla vyplnili palivovými nádržami. Tým sa vytrvalosť lietadla zvýšila až na sedem hodín a vďaka tomu mohli Mustangy sprevádzať bombardéry po celú trasu a s vonkajšími prídavnými nádržami mali dokonca ešte väčší dolet. Stíhacie Mustangy pre USAAF prišli až v roku 1943, kedy boli dodané prvé stroje série A, známe už pod novým označením P-51A. Podobne ako ich britskí súkmeňovci aj tieto stroje boli výrazne znehodnocované nedostatočne výkonnými motormi Allison. Až po montáži motorov Packard V-1650-3 (čo boli vlastne iba licenčne vyrábané motory Rolls-Royce Merlin 65) do draku P-51, vznikla v septembri 1942 nová verzia P-51B. Táto kombinácia vynikajúceho motoru a skvelého draku bola taká dobrá, že to niektorí leteckí historici nazvali „celestial wedding“ (nebeská svadba). Výroba motorom Merlin poháňaného P-51B sa s veľkým nasadením začala v roku 1943. Továreň North American v kalifornskom Inglewoode následne vyrobila 1 988 P-51B. Nová továreň v texaskom Dallase vyrobila ďalších 1 750 kusov lietadiel označených ako P-51C. Prvé americké stroje verzie B sa dostali na Britské ostrovy v decembri 1943, kedy stroje 354. stíhacej skupiny vzlietli k svojej prvej bojovej sprievodnej misii z Británie, aby sprevádzali bombardéry B-17 Flying Fortress nad Kiel a späť, čo bolo celkom približne 1 600 km. V marci 1944 stroje verzie B po prvýkrát sprevádzali bombardéry B-17 Flying Fortress a B-24 Liberator nad Berlín a späť, čo bolo celkom až 1 780 km. Do tej doby boli americké bombardéry občas nútené letieť bez svojho stíhacieho sprievodu, pretože ostatné americké stíhačky nemali dostatočný dolet na to, aby ich mohli sprevádzať po celý čas letu nad cieľ a späť. Príchod Mustangov túto situáciu úplne zmenil, pretože tieto stroje vybavené prídavnými nádržami pod krídlami dokázali doletieť s bombardérmi dokonca aj na vzdialený cieľ a potom ich sprevádzať späť.

Mustang Mk.III 19. perute RAF počas letu, apríl 1944

Británia si na základe zmluvy o pôžičke a prenájme objednala takmer 1 000 lietadiel P-51B/C pod označením Mustang Mk.III. Prvé Mustangy vybavené motormi Merlin mali rovnako ako ich predchodcovia poháňaní motormi Allison ťažkým rámom opatrený prekryt kabíny. To značne obmedzovalo výhľad pilota, a preto boli niektoré stroje dočasne vybavené odsúvateľným prekrytom tzv. Malcolm Hood, čo bola priehľadná bublina pripomínajúca akvárium. Firma North American však hľadala trvalejšie riešenie tohto problému, a preto na dvoch P-51B testovala kvapkovitý odsúvateľný prekryt kabíny a zrezanú zadnú časť trupu. Toto nové usporiadanie bolo označené XP-51D a okrem iného na ňom bola pre účely plánovanej verzie P-51D odskúšaná aj inštalácia troch guľometov kalibru 12,7 mm umiestnených v každom krídle, namiesto dvoch guľometov v každom krídle ako u P-51B a C.

P-51K Mustang 362. stíhacej perute, 357. stíhacej skupiny
North American XP-82 Twin Mustang počas testovacieho letu, 1945

Dátumom uvedenia P-51D do prevádzky bola jar 1944 a táto verzia bola skutočne vynikajúcim modelom. P-51D sa okamžite stal štandardnou výbavou v Británii operujúceho stíhacieho letectva 8. armády. Tu slúžili tieto stroje rovnako účinne ako na ostatných vojnových bojiskách, vrátane tichomorského. Celkový počet dosiahol 8 102 vyrobených kusov P-51D a 1 337 kusov P-51K (stroje s vrtuľou Aeroproducts na rozdiel od ostatných modelov s vrtuľou Hamilton Standard). Z približne 865 kusov sa v službách RAF stali Mustangy Mk.IV a 309 strojov bolo dokončených ako ozbrojená prieskumná verzia F-6D alebo F-6K pre potreby USAAF. Výroba prebiehala aj v Austrálii, kde firma Commonwealth Aircraft Corporation vyrobila 200 kusov najpodobnejších modelu P-51D. Okrem Američanov, Britov a jednotiek Commonwealthu lietali s Mustangmi (najmä na prieskumných verziách) aj francúzske jednotky bojujúce na strane Spojencov.

Dva americkí piloti Mustangov boli vyznamenaní Čestnou medailou a ďalej na týchto lietadlách lietali niektoré spojenecké esá, vrátane Georgea Preddyho.

V snahe splniť požiadavky špecifikácie z rokov 1943 – 1944 na sprievodnú stíhačku s veľmi dlhým doletom uskutočnila firma North American ďalšie konštrukčné úpravy. Prepojila dva upravené trupy Mustangu centrálnou, ozbrojenou časťou krídla, z čoho vznikla výrobná verzia F-82 Twin Mustang (dvojitý Mustang). Tento model, vybavený radarom, sa používal aj ako dočasná nočná stíhačka. Nezvyčajný stroj sa objavil príliš neskoro na to, aby mohol zasiahnuť do diania v druhej svetovej vojne, ale zúčastnil sa leteckých súbojov Kórejskej vojny, ktorá začala v lete roku 1950. V tom čase už P-51 Mustang stratil u americkej armády svoje dominantné postavenie ako stíhacie lietadlo, ale počas kórejského konfliktu odlietal množstvo bojových misií ako stíhací bombardér. Mustangy sa po vojne hojne vyvážali do veľa krajín a v Dominikánskej republike zostali u predných frontových jednotiek dokonca až do 80. rokov. Existovalo tiež množstvo povojnových úprav a vylepšení, vrátane modelu Cavalier Mustang a turbovrtuľovým motorom poháňaný Piper Enforcer.

Posledné vylepšenie[upraviť | upraviť zdroj]

Firma North American ku koncu druhej svetovej vojny pristúpila k posledným úpravám Mustangu a podrobila ho „odtučňovacej kúre“ a znížila jeho hmotnosť skoro o polovicu. Vznikol tak P-51H, ktorý bol so svojou rýchlosťou 784 km/h najrýchlejším piestovým lietadlom Spojencov počas vojny. Stroje verzie H však boli nasadené iba v Pacifiku.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

P-51D-5-NA Mustang 376. stíhacej perute, 361. stíhacej skupiny zo základne Little Walden v Anglicku
Lietadlá F-51D Mustang 18. stíhacej-bombardovacej skupiny v Kórei, 1951

Operácia Pointblank[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku neboli Mustangy pri sprevádzaní bombardérov také úspešné. Úspech prinieslo paradoxne až neuposlúchnutie rozkazu, ktorý prikazoval, sprevádzať bombardéry v tesnom závese. Niektorí piloti však taktiku obrátili naruby a od pomalších bombardérov sa vzďaľovali využívajúc ich ako návnadu pre nemecké stíhačky. Týmto vnútili nemeckým stíhačom svoj spôsob boja a mohli ich napádať v najnevýhodnejších okamihoch (hlavne pri zhromažďovaní sa pred útokom). Nemeckí stíhači túto taktiku rýchlo prehliadli, ale nemohli proti nej nič robiť, lebo ich prioritou boli bombardéry. Dôsledkom bolo postupné zvrátenie situácie vo vzduchu nad Nemeckom. Straty bombardérov klesali, zatiaľ čo straty nemeckých stíhačiek neúnosne vzrastali. Bitka o nebo nad Nemeckom ešte síce nebola vyhratá, ale pre Nemcov sa vďaka Mustangom zmenila na beznádejnú.

Ani príchod prvých prúdových Me 262 Schwalbe nemohol situáciu zvrátiť – straty týchto stíhačov boli k Mustangom na začiatku približne 1:1, neskôr sa ešte zhoršili v neprospech Schwalbe. Keď Hermann Göring uvidel jedného dňa nad Berlínom stíhačky (čo boli Mustangy), povedal svojmu pobočníkovi: „Prehrali sme vojnu.“

Povojnové použitie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1947 došlo k preklasifikovaniu P-51 („Pursuit“ – prenasledovateľ) na F-51 („Fighter“ – stíhač). Stroje F-51 boli použité s úspechom k útokom na pozemné ciele v Kórejskej vojne.

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Austrálske P-51D 82. perute RAAF v Bofu v Japonsku, jún 1947
Izraelský P-51D v múzeu
Reštaurovaný švajčiarsky P-51D
Royal Australian air force
Vzdušné sily Dominikánskej republiky

Špecifikácie (P-51D Mustang)[upraviť | upraviť zdroj]

North American P-51D-5-NA Mustang počas letu

Technický popis[upraviť | upraviť zdroj]

North American P-51D Mustang bol jednomiestny, jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel, pevných chvostových plôch a trupu bola potiahnutá duralom, kovová kostra pohyblivých chvostových plôch plátnom. Krycie plechy boli takisto duralové. Radový motor poháňal kovovú štvorlistovú nastaviteľnú vrtuľu. Podvozok bol zaťahovací. Hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali do krídla smerom k sebe, zadné ostrohové koleso do trupu.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

North American P-51D Mustang line drawing.png
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,83 m
  • Rozpätie: 11,28 m
  • Výška: 4,17 m
  • Plocha krídel: 21,83 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 3 465 kg
  • Vzletová hmotnosť: 4 175 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 5 490 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × kvapalinou chladený dvanásťvalec do V Packard V-1650-7 s výkonom 1 490 k (1 111 kW) pri 3 000 ot/min alebo až 1 720 k (1 282 kW)

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 703 km/h (vo výške 7 620 m)
  • Cestovná rýchlosť: 580 km/h
  • Pádová rýchlosť: 160 km/h
  • Bojový dolet: 805 km s interným palivom, 1 416 km s doma 284 litrovými príd. nádržami, 1 609 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami
  • Preletový dolet: 1 931 km s interným palivom, 2 945 km s dvoma 284 litrovými príd. nádržami, 3 412 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami
  • Dostup: 12 771 m
  • Stúpavosť: 16,3 m/s
  • Plošné zaťaženie: 192 kg/m²
  • Pomer výkon/hmotnosť: 300 W/kg

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm s celkovou zásobou 1 880 nábojov (400 nábojov na hlaveň pre dva guľomety a 270 nábojov na hlaveň pre štyri guľomety)
  • 2× 227 kg alebo 454 kg bomby, alebo 6–10× neriadená strela HVAR kalibru 127 mm

Porovnanie významných verzií[upraviť | upraviť zdroj]

Parameter P-51A Mustang P-51B Mustang
Mustang Mk.III
P-51C Mustang
Mustang Mk.III
P-51D Mustang
Začiatok výroby: od marca 1943 od začiatku roku 1943 od augusta 1943 od marca 1944
Pohonná jednotka (1×): Allison V-1710-81 Packard V-1650-3 (len verzie P-51B-1-NA až po -5-NA; P-51C-1-NT), ostatné mali motor V-1650-7 Packard V-1650-7 Packard V-1650-7
Maximálna rýchlosť: 627,6 km/h (vo výške 6 096 m) 708 km/h (vo výške 9 150 m) 700 km/h (vo výške 9 144 m) 703 km/h (vo výške 7 620 m)
Cestovná rýchlosť: 482,8 km/h (vo výške 3 048 m) 552 km/h (vo výške 7 620 m) 585 km/h (vo výške 7 620 m) 580 km/h
Dostup: 9 555 m 12 810 m 12 771 m 12 771 m
Bojový dolet: 644 km s interným palivom, 1 207 km s dvoma 284 litrovými príd. nádržami 805 km s interným palivom, 1 416 km s doma 284 litrovými príd. nádržami, 1 609 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami 805 km s interným palivom, 1 416 km s doma 284 litrovými príd. nádržami, 1 609 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami 805 km s interným palivom, 1 416 km s doma 284 litrovými príd. nádržami, 1 609 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami
Preletový dolet: 1 448 km s interným palivom, 2 575 km s dvoma 284 litrovými príd. nádržami, 4 023 km s dvoma 568 litrovými príd. preletovými nádržami 1 931 km s interným palivom, 2 945 km s dvoma 284 litrovými príd. nádržami, 3 412 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami 1 931 km s interným palivom, 2 945 km s dvoma 284 litrovými príd. nádržami, 3 412 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami 1 931 km s interným palivom, 2 945 km s dvoma 284 litrovými príd. nádržami, 3 412 km s dvoma 416 litrovými príd. nádržami
Výzbroj: 4× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm
2× 113 kg alebo 147 kg, alebo 227 kg bomby
4× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm
2× 454 kg bomby
4× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm
2× 454 kg bomby
6× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm
2× 227 kg alebo 454 kg bomby
6–10× neriadená strela HVAR kalibru 127 mm

Porovnateľné stroje[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Václav Němeček - Letadla druhé světové války ISBN 80-206-0117-1 (str. 51)
  • Zbyněk Válka - Stíhací letadla 1939-45 / USA - Japonsko ISBN 80-7198-091-9 (str. 78 - 80)
  • Malcolm V. Lowe – Encyklopedie letectví II (1939–1945) (z anglického originálu The Complete Encyclopedia of Flight 1939–1945) ISBN 80-7234-455-2 (str. 215, 216 a 217)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]