Bell P-39 Airacobra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bell P-39 Airacobra
Bell P-39 Airacobra.jpg
Bell P-39F-1-BE Airacobra
Typ stíhacie lietadlo
Výrobca Bell Aircraft Corporation
Prvý let 6. apríla 1938
Zavedený 1941
Charakter vyradený
Hlavný používateľ USAAF
VVS ZSSR
RAF
Výroba 1940 – 1944
Vyrobených 9 584
Cena za kus 50 666 USD v roku 1944
Varianty XFL Airabonita
Bell P-63 Kingcobra

Bell P-39 Airacobra bolo americké stíhacie lietadlo, používané najmä počas druhej svetovej vojny. Išlo o veľmi rozporuplný typ – v USAF a Spojenom kráľovstve si získala v dôsledku zlých výkonov vo výškach zlú povesť, sovietski letci ju hodnotili naopak výborne. Išlo o zaujímavú konštrukciu. Motor stroja bol umiestnený za kabínou v ťažisku a prispieval k dobrej obratnosti. V prednej časti bola sústredená všetka výzbroj. Predný podvozok bol taktiež v tejto kategórii novinkou. A práve dobré výkony stroja vo výškach pod 5 000 m zaujali sovietskych armádnych expertov, ktorí vyberali lietadlá pre Červenú armádu.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý prototyp stroja vzlietol 6. apríla 1938. O rok neskôr objednalo veliteľstvo Army Air Corps overovaciu sériu 12 kusov. Neozbrojený prototyp, nezaťažený pancierovaním, bol dostatočne rýchly a mal dobrú stúpavosť. Firma Bell sa rozhodla jeho úspechy využiť a spustila prehnanú reklamnú kampaň. Armáda stroje objednala, ale trvala na použití motorov bez turbokompresoru. Než sa továreň prepracovala k podobe skutočného sériového stroja, narástla hmotnosť a znížili sa výkony. Po malej sérii P-39C nasledovala verzia D, ktorá bola vyzbrojená štyrmi guľometmi kalibru 7,62 mm, dvoma 12,7 mm veľkorážnymi guľometmi a jedným kanónom kalibru 37 mm strieľajúcim dutým hriadeľom vrtule. Výkony tohoto lietadla boli nad 5 000 m slabé. I keď v neskoršom období došlo k rôznym obmenám a modifikáciam, stroj nedosahoval také výkony, aké od neho boli očakávané. Výroba Airacobier skončila v septembri 1944. Celkom bolo postavených 9 584 kusov všetkých verzií.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Záujem o nákup Airacobier prejavilo Francúzsko aj Spojené kráľovstvo, ktoré ich odobralo pod názvom Airacobra Mk. I. Táto verzia bola takmer identická s verziou P-39D, len s tým rozdielom, že v hriadeli vrtule bol zabudovaný kanón kalibru 20 mm, ostatná výzbroj pozostávala zo šiestich guľometov kalibru 7,7 mm. Bol použitý aj iný motor Allison V-1710-E4 s výkonom 1 150 k. Briti však s týmito strojmi neboli vôbec spokojní, aj keď sa pochvalne vyjadrovali o ich manévrovacích schopnostiach. Jedným z neduhov, ktoré ich okrem malých výkonov vo výškach odradzovali bola tendencia strojov prepadať na chrbát pri vertikálnych manévroch. Preto boli ešte v roku 1941 po krátkej skúšobnej službe stiahnuté z bojových akcií a všetkých 212 zakúpených kusov bolo dodaných do ZSSR. USAF používalo Airacobry najmä v Tichomorí, na Aljaške, v Taliansku a na Islande, ďalšie stroje zakúpilo austrálske a portugalské letectvo. Lietadlá tiež používalo letectvo Slobodných Francúzov a neskôr aj spojenecké Talianske letectvo.

Zachovaný P-39Q Airacobra sovietskeho letectva

Najväčšiu popularitu medzi lietajúcim personálom si Airacobry získali v Sovietskom zväze. Tu s nimi dosahovali sovietski letci pozoruhodných bojových úspechov. Tie spočívali jednak v tom, že boje na východnom fronte sa viedli hlavne v nižších letových hladinách, pre ktoré boli Airacobry najvhodnejšie. Ďalšiu úlohu zohralo i to, že sovietski letci uprednostňovali dobre manévrovateľné lietadlá. Iste nie bezvýznamné bolo i to, že Airacobrami boli vyzbrojené najmä gardové jednotky, ktoré disponovali najlepšími letcami. Spomedzi leteckých es lietajúcich na Airacobrách sa stal najznámejší 2. najúspešnejší spojenecký stíhač Alexandr Pokryškin, či Lavrinenkov, Klubov a mnoho ďalších. ZSSR nakoniec na základe zmluvy Lend-lease odobral celkovo 4 578 kusov Airacobier.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

P-39L Airacobra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,19 m
  • Rozpätie: 10,36 m
  • Výška: 3,63 m
  • Plocha krídel: 19,79 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 2 540 kg
  • Hmotnosť (vzletová): 3 530 kg
  • Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-63 s výkonom 988 kW
  • Maximálna rýchlosť: 587 km/h
  • Dostup: 10 650 m
  • Dolet: 2 360 km (s prídavnou nádržou s kapacitou 283 l pri rýchlosti 256 km/h)

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru 37 mm v dutom hriadeli vrtule
  • 2x guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm v trupe
  • 4x guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm v krídlach

P-39N Airacobra[upraviť | upraviť zdroj]

Bell P-39N-1-BE Airacobra, júl 1943
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,19 m
  • Rozpätie: 10,36 m
  • Výška: 3,70 m
  • Plocha krídel: 19,79 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 2 902 kg
  • Hmotnosť (vzletová): 3 990 kg
  • Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-85 s výkonom 895 kW
  • Maximálna rýchlosť: 605 km/h
  • Dostup: 11 664 m
  • Dolet: 483 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru 37 mm v dutom hriadeli vrtule
  • 2x guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm v trupe
  • 4x guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm v krídlach
  • 230 kg bômb

P-39Q Airacobra[upraviť | upraviť zdroj]

Bell P-39Q Airacobra
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,19 m
  • Rozpätie: 10,36 m
  • Výška: 3,70 m
  • Plocha krídel: 19,79 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 2 425 kg
  • Hmotnosť (vzletová): 3 787 kg
  • Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-85 s výkonom 895 kW
  • Maximálna rýchlosť: 605 km/h
  • Dostup: 10 668 m
  • Dolet: 1 046 km

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru 37 mm v dutom hriadeli vrtule
  • 2x guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm v trupe
  • 4x guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm v krídlach
  • 230 kg bômb

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bell P-39 Airacobra na českej Wikipédii.

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]