Vickers Wellington

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vickers Wellington
Vickers Wellington.jpg
Typ Bombardér
Výrobca Vickers-Armstrongs (Aircraft) Ltd.
Konštruktér R. K. Pierson
Prvý let 15. jún 1936
Zavedený október 1938
Charakter Vyradený
Hlavný používateľ RAF
RCAF
RNZAF
RAAF
Výroba 1936 – 1945
Vyrobených 11 464
Varianty Vickers Warwick
Vickers VC.1 Viking

Vickers Wellington bol britský stredný bombardér používaný počas druhej svetovej vojny. Bol používaný hlavne v prvých dvoch rokoch vojny. Neskôr bol nahradený strojmi typu Avro Lancaster a Handley Page Halifax.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Stroj vznikol na základe špecifikácií B.9/32 z roku 1932. Výrobcovia predložili projekt v septembri 1933. Prototyp vzlietol prvýkrát 15. júna 1936. Skúšky stroja dopadli dobre a po menších zmenách si britské kráľovské letectvo objednalo u firmy Vickers výrobu ďalších kusov. Pri výrobe stroja firma použila duralovú konštrukciu typickú pre vzducholode.

Prvá sériová verzia bola označovaná Vickers Type 290 Wellington Mk.I. Išlo o päťmiestny stroj vybavený motormi Pegasus XVIII s výkonom 783 kW (1050 k). Prvé sériové stroje Wellington Mk.I vzlietli v decembri 1937, celkovo bolo vyrobených 181 kusov tejto verzie. Vývoj pokračoval typom Wellington Mk.IA, ktorý mal už 6 členov posádky a typmi Mk.IB a Mk.IC, ktorý sa od predchádzajúceho líšil mohutnejšou obrannou výzbrojou. Celkovo bolo vyrobených 2 685 ks verzie Mk.IC.

Ďalším vývojovým typom bol Wellington Mk.II, ktorý mal motory s výkonom 842 kW. Od roku 1941 sa vyrábala nová verzia Mk.III, ktorá mala motory Bristol Hercules III s výkonom 1048 kW, alebo motory Hercules XI s výkonom 1 103 kW. Súbežne sa vyrábal aj Wellington Mk.IV s americkými motormi Pratt & Whitney Twin Wasp R-1830-S3C4-G s výkonom 895 kW.

Tri kusy typu Mk.V s pretlakovou kabínou neboli pre technické problémy prijaté do sériovej výroby. Vývoj pokračoval typmi Mk.VI a Mk.VIA. Wellington Mk.VII a Mk.IX, určený na prepravu vojakov, existovali len po jednom exemplári. Strojov typu Mk.VIII s motormi Pegasus XVIII bolo vyrobených 394 kusov. Poslednou verziou Wellingtonu bol Mk.X, ktorý bol vyrobený v počte 3804 kusov.

Okrem týchto typov vznikli aj ďalšie obmeny, ktoré slúžili ako prieskumné a hliadkové stroje pobrežného letectva, v celkovom počte štyridsiatich verzií. Celkovo bolo postavených 11 461 Wellingtonov, posledný z nich 13. októbra 1945.

Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Poškodené chvostové plochy a obnažená konštrukcia Wellingtonu Mk.X 428. kanadskej perute, po zásahu protilietadlvým granátom počas náletu na Duisburg v noci z 8. na 9. apríla 1943

Stroje Vickers Wellington, nazývané britskými letcami „Wimpey“ (podľa známej postavičky z kresleného seriálu Pepek námorník) a čechoslovákmi „Velouš“. Wellingtony slúžili v RAF už pred vypuknutím druhej svetovej vojny v jednotkách pobrežného letectva. Spolu so strojmi Bristol Blenheim boli prvými, ktoré zasiahli do bojov, keď 4. septembra 1939 bombardovali nemecké lode v prístave Brunsbüttel. 2 Wellingtony sa pritom stali prvými Spojeneckými lietadlami zostrelenými na západnom fronte. Stroje 9., 37. a 149. bombardovacej perute sa 18. decembra 1939 zúčastnili náletu na oblasť Wilhelmshavenu. Stíhači Luftwaffe pri tom zostrelili 10 a ťažko poškodili 3 ďalšie stroje. Tieto ťažké straty poukázali na veľkú zraniteľnosť Wellingtonov nepriateľskými stíhačmi, ktorá spočívala najmä v nedostatku obrannej výzbroje a slabej ochrane palivových nádrží.

Wellingtony boli preto preradené na nočné operácie. Po napadnutí Británie nemeckou Luftwaffe a prvom nálete na Londýn Briti podnikli 25. augusta 1940 odvetný úder na Berlín práve strojmi Vickers Wellington. Stroje sa tiež zúčastnili prvého náletu vyše 1000 lietadiel na Kolín nad Rýnom, ktorý sa uskutočnil 30. mája 1942. 599 z 1046 bombardovacích strojov boli práve Wellingtony. 101 z nich pilotovali poľskí letci.

Posádky Wellingtonov uskutočnili z Britských ostrovov 63 976 operačných vzletov, ďalšie podnikli na iných bojiskách, hlavne na Blízkom východe. Postupom času boli Wellingtony nahradzované modernejšími typmi ako bol Avro Lancaster a Handley Page Halifax.

Stroje Welington mala vo výzbroji aj 311. česko-slovenská bombardovacia peruť RAF.

Specifikácia (Wellington Mk.IC)[upraviť | upraviť zdroj]

Popis konštrukcie[upraviť | upraviť zdroj]

Vickers Wellington Mk.IC bol dvojmotorový samonosný stredoplošník pre sedemčlenú posádku. Kovová kostra krídel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch bola potiahnutá plátnom. Krycie plechy boli duralové. Hviedzicové motory poháňali kovové trojlistové vrtule s nastaviteľným uhlom nábehu. Podvozok bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali do motorových gondol, zadné koleso do trupu.

Vickers Wellington.png

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 6 mužov
  • Rozpätie: 26,26 m
  • Dĺžka: 19,68 m
  • Výška: 5,33 m
  • Nosná plocha: 78,04 m²
  • Plošné zaťaženie: kg/m²
  • Prázdna hmotnosť: 8 417 kg
  • Max. vzletová hmotnosť: 12 926 kg
  • Pohonná jednotka: 2 x Bristol Pegasus Mk.XVIII
  • Výkon pohonnej jednotky: 1 050 hp (783 kW)

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 378 km/h
  • Dolet: 2 905 km
  • Dostup: 5 486 m
  • Stúpavost: 320 m/min
  • Pomer výkon/hmotnosť: 0,13 kW/kg

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 4-6 × guľomet Browning kalibru 7,7 mm
    • 2 v prednej streleckej veži
    • 2 v zadnej streleckej veži
    • 2 na bokoch (nie na všetkých strojoch)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]