6. armáda (Wehrmacht)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z 6. armáda Wehrmachtu)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Znak 6. armády

6. armáda Wehrmachtu (nem. 6. Armee) bola nemecká poľná armáda Wehrmachtu, ktorá sa zapojila do bitiek druhej svetovej vojny. Je známa najmä svojou účasťou v bitke o Stalingrad, pri ktorej bola spolu s ďalšími jednotkami zničená.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vznikla 10. októbra 1939, premenovaním 10. armády na 6. armádu. Viedol ju generál Walter von Reichenau.

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

V čase útoku na Poľsko mala za úlohu strážiť západné hranice Ríše pred prípadnými útokmi zo západu. Potom sa zúčastnila útoku na Holandsko a Francúzsko, kde zostala až do mája 1941.

Operácia Barbarossa[upraviť | upraviť zdroj]

6. armáda bola na jar 1941 presunutá na východ, kde sa mala zúčastniť ťaženia proti ZSSR, kde operovala v rámci vojsk skupiny armád Juh. Za prvý mesiac sa armáda prebojovala z oblasti Halíče a Volyne k riekam Bug a Styr. Neskôr prenikla k Dnepru, vybudovala si predmostia na jeho východnom brehu a zúčastnila sa bojov o Kyjev. V októbri dosiahla rieky Donec a Psjol.

Krátko po vymenovaní na poľného maršala Walter von Reichenau zomrel pri leteckej nehode, keď bol prevážaný do nemocnice po infarkte. Bol nahradený svojim náčelníkom štábu Friedrichom Paulusom. Pod jeho vedením, výrazne posilnená 6. armáda, na jar 1942 vybojovala bitku o Charkov.

Bitka o Stalingrad[upraviť | upraviť zdroj]

Nemeckí zajatci pochodujúci pred budovou obilného sila v Stalingrade
Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Stalingrad

To rozhodlo o jej nasadení do bitky o Stalingrad. 13. júla 1942 prebehla reorganizácia skupiny armád Juh. 6. armáda bola podriadená veliteľstvu Skupiny armád B maršala Maximiliana von Weichsa. Skupina armád B mala za úlohu prekročiť Volgu a dosiahnuť pobrežie Kaspického mora pri meste Astrachaň. Taktika bleskovej vojny tu však zlyhala a Nemcov pri Stalingrade zastavil silný odpor vzdorujúcich sovietskych vojsk. Boje sa naťahovali a Paulus bol nútený nasadiť do bojov v meste všetky svoje zálohy, krytie jeho roztiahnutých krídel, ktoré na juhu siahali hlboko do stepi a na severe sa tiahli pozdĺž rieky Don boli použité slabé rumunské a maďarské vojská. 17. októbra 1942, v období vrcholiacich bojov v meste mala armáda 17 divízií, s dovedna asi 334 000 mužmi. Počas pouličných bojov v oblasti Stalingradu 6. armádu zastihla zima a nedostatočný prísun zásob, ktorý dlhodobo viazol, v dôsledku preťaženosti železničných komunikácií.

19. novembra 1942 6. armádu tvoril:

VIII. zbor: 76. a 113. pechotná divízia
XI zbor: 44. (rakúska), 376. a 384. pechotná divízia
XIV. tankový zbor: 3. a 60. motorizovaná a 16. tanková divízia
LI. zbor: 71., 79., 94., 295., 305. a 389. pechotná, 100. horská divízia (bez 54., 83 a 227. pluku a chorvátskeho 369. pluku) a 14. a 24. tanková divízia
IV. zbor: 29. motorizovaná, 297. a 371. pechotná divízia
Jednotky podriadené vrchnému veleniu (Oberkommandoheer): 51. a 53. mínometný pluk, 2. a 30. raketometný pluk, 4., 46., 64. a 70. delostrelecký pluk, 54., 616., 627. a 849. delostrelecký pluk, 49., 101. a 733. samostatná delostrelcká divízia, 6. a 41. samostatný ženíjny prápor. Počas bojov bola zo sovietskych zajatcov sformovaná pomocná divízia (tzv. hilfswilliger) von Stumpfeld.[1]

Po vážnych strategických chybách nemeckého velenia Sovieti zhromaždili dostatok záloh a 19. novembra 1942 prešli do protiofenzívy. Po útoku sovietskych vojsk sa 6. armáda dostala do obkľúčenia. Paulus urýchlene zorganizoval obranu a zaistil tylo pred úplným zhrútením pod tiažou sovietskych prielomov. Armáda vyše dva mesiace viazala početné sovietske sily, ale od druhej polovice januára 1943 sa nachádzala v natoľko zlom stave, že prestávala klásť efektívny odpor. Paulus sa so svojim štábom vzdal 31. januára 1943. Zvyšky jej XI. zboru pod velením Karla Streckera boli obkľúčené v továrni na traktory a kládli odpor ešte nasledujúce 3 dni - do 2. februára 1943. Aj keď to nebol definitívny koniec 6. armády, bola to najhoršia porážka, akú dovtedy Nemecko vo vojne utrpelo. Do zajatia sa dostalo asi 91 000 vojakov, z ktorých väčšina bola v zlom fyzickom stave v dôsledku podvýživy. Po tom čo v zajateckých táboroch prepukol škvrnitý týfus asi polovica z nich do nasledujúcej jari zomrela. Následný dlhodobý pobyt v zajatí prežilo len okolo 5 - 6000 z nich.

Reforma a bitky na Východe[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte počas obliehania v Stalingrade sa začalo formovanie novej 6. armády. Jej jadro tvorili vojaci, ktorých evakuovali zo Stalingradu, alebo im neumožnili návrat do z dovoleniek, po tom, čo sa armáda ocitla v obkľúčení, jej podstatnú časť tiež tvorili jednotky armádnej skupiny Hollidt. Oficiálne vznikla 5. marca 1943, velil jej generál Karl Adolf Hollidt. Zúčastnila sa bojov na Ukrajine a v Rumunsku a znovu utrpela porážku pri Kišiňove. 6. armáda tak bola jedinou nemeckou armádou, ktorá bola trikrát zničená v obkľúčení. V tomto období sa v jej velení dvakrát vystriedali Hollidt s generálom de Angelisom.

V októbri 1944 sa 6. armáde podarilo v bitke o Debrecín obkľúčiť a zničiť tri sovietske tankové zbory. V tomto čase sa pod velenie 6. armády dostala aj maďarská 2. armáda a pod vedením Maximiliana Frettera-Pica bola známa ako Armeegruppe Fretter-Pico (armádna skupina Fretter-Pico). Tieto jednotky sa zúčastnili bitky o Budapešť a operácie Konrad, čo bol protiútok v oblasti jazera Balaton, ktorého úlohou bolo preraziť obkľúčenie Budapešti. Operácia však nebola úspešná a do konca marca 1945 jednotky 6. armády ustúpili do blízkosti Viedne, kde sa pokúšali zastaviť viedenskú operáciu a boli nútené ustupovať ďalej na západ. Armáda, ktorej od 23. decembra 1944 velil generál Hermann Balck, sa vydala do rúk amerických vojsk 9. mája 1945.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://stalingradrus.narod.ru

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]