Polikarpov I-16

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
I-16
I-16 Moscow.jpg
Základne informácie
Výrobca Polikarpov
Konštruktér Nikolaj Polikarpov
Prvý let 30. decembra 1933 (TsKB-12)
Zavedený 1934
Vyradený 1944 (v ZSSR)
1952 (Španielsko)
Charakter vyradený
Hlavný používateľ VVS RKKA
Výroba 19341942
Vyrobených 8 644

Polikarpov I-16 (po rusky: Поликарпов И-16) je sovietsky stíhací jednoplošník vyrábaný od polovice 30. rokov, bol použitý vo viacerých konfliktoch počínajúc španielskou občianskou vojnou, bol najpočetnejším stíhacím typom sovietskeho letectva na začiatku nemeckej invázie do ZSSR.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Polikarpov I-16 vychádzal z revolučného prototypu CKB-12, ktorý vyvinula konštrukčná kancelária Nikolaja Nikolajeviča Polikarpova. Išlo o samonosný jednoplošník, ktorý poháňal hviezdicový deväťvalec M-22 s nedostatočným výkonom 450/480 koní. Prvé verzie motor znehodnocoval takmer na úroveň svojich predchodcov I-15. Stroj mal prekvapivo dobré výkony: dobrú stúpavosť a v tej dobe aj uspokojivú rýchlosť[1] Išlo o vôbec prvý dolnoplošník modernej koncepcie, zavedený do sériovej výroby. Roku 1934 bol I-16 zavedený do výroby. Objavila sa aj nová verzia ktorá vyriešila mnohé neduhy prototypu a mala lepšie výkony. Ten bol do sériovej výroby zavedený pod označením I-16 typ 4. S príchodom nových I-16 vznikol významný problém - sovietske poľné letiská nemali dostatočne dlhé rozjazodvé dráhy, ktoré by umožňovali vzlet a pristátie tohoto moderného lietadla, ktoré na to potrebovalo okolo 250 m. Tento problém sa podarilo vyriešiť až v roku 1935. Vývoj I-16 však ďalej pokračoval nezmeneným tempom: boli vyvíjané nové typy s rôznymi obmenami a zlepšeniami. Roku 1937 sa začal vyrábať najpočetnejší I-16 typ 10, ktorý mal oproti svojim predchodcom, inak riešený kokpit, pretože sa piloti sťažovali na poruchovosť pôvodného otvárania[2]. Významným krokom bolo zvýšenie palebnej sily inštaláciou 2 kanónov ŠVAK kalibru 20 mm do krídel v type 12. Od roku 1939 bol vyrábaný I-16 typ 24, ktorý sa líšil mnohými drobnosťami, ale mal nový motor Švecov M-63 s výkonom 900 koní. V tejto dobe však už väčšina západeurópskych krajín prichádzala s novou generáciou celokovových stíhačiek s uzavretou kabínou a I-16 bol čoskoro zastaraný. Vedenie sovietskych vzdušných síl napokon rozhodlo o zastavení výroby a preorientovaní sa na nové modernejšie typy. Výroba typu 29 však bola počas krízy po vpáde nacistických vojsk na prelome rokov 1941 a 1942 znovu obnovená.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

I-16 vo farbách španielskych republikánskych vojsk.

Stroje I-16 boli po prvýkrát nasadené v Španielskej občianskej vojne, kde si na strane republikánov vyslúžili prezývku „Mosca“ (muška), zatiaľčo ho frankisti prezývali „Rata“ (krysa). Tento názov sa neskôr počas druhej svetovej vojny vžil v radoch nemeckých vojsk pre všetky sovietske lietadlá s hviezdicovým motorom. Počas vojny sa stal I-16 (dodávané boli typy 5 a 6) významným pomocníkom republikánskych letcov, ktorým ZSSR poskytoval pomoc. Veliteľom jednej z republikánskych jednotiek vybavených I-16 sa stal aj česko-slovenský letec Jan Ferák. Ich prevahu vo vzduchu ukončilo až nasadenie nemeckých Messerschmittov Bf 109.

I-16 počas bojov o Chalchyn Gol.

Letci sa sťažovali najmä na veľmi citlivé riadenie, ktoré si vyžadovalo veľké sústredenie. Stroj však bol schopný urobiť výkrut o 360° za 1,5 sekundy. Ďalším neduhom prvých verzií boli často sa zasekávajúce guľomety, ktoré boli inštalované v krídlach hore nohami. Svojrázne tiež bolo elektrické ovládanie spúšte, ktoré si vyžadovalo veľkú precíznosť pri streľbe a mierení. Stroje mali väčšinu hmotnosti sústredenú v prednej časti, to síce umožňovalo dobrú obratnosť, no znepríjemňovalo pohyb stroja po zemi. Najmä v prípadoch, keď kolesá pri štarte zapadli sa stroj okamžite „staval na nos“. Po skončení občianskej vojny zostalo mnoho I-16 v Španielsku a tam slúžili až do roku 1943. Ďalšie boje absolvovali tieto stroje proti Japonsku v roku 1939, kde sa zúčastnili bitky o Chalkin gol. I-16 typ 10 si tu poradil s japonskými Nakajima Ki-27. V tej dobe bolo ešte lietadlo svojimi posádkami prezývané „Jastrebok“ (jastrab). Ale po napadnutí nacistickým Nemeckom v lete 1941 neboli frontové jednotky vybavené strojmi I-16 schopné vzdorovať kvalitným strojom a posádkam Luftwaffe. I-16 v bojoch utrpeli ťažké straty. Znakom zapadajúcej slávy tohto typu je prezývka „Išak“ (osol), ktorú stroje nadobudli na sklonku svojej služby.

Kariéru na strojoch I-16 začalo niekoľko sovietskych stíhacích es ako bol Genadij Sokolajev, Boris Safonov, Alexej Aleljuchin, Nikolaj Žerdev, Ivan Ivanov či Pavel Kamozin.

Technický popis I-16 typ 24[upraviť | upraviť zdroj]

Polikarpov I-16

Polikarpov I-16 bol jednomiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel a chvostových plôch bola čiastočne potiahnutá duralom, čiastočne plátnom. Trup tvorila preglejková škrupina. Krycie plechy boli duralové. Hviezdicový motor poháňal dvojlistovú kovovú nastaviteľnú vrtuľu. Podvozok bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali smerom do trupu. V zadnej časti trupu mal typ 24 pevné ostrohové koleso.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rozpätie: 9,00 m
  • Dĺžka: 6,04 m
  • Výška: 3,25 m
  • Nosná plocha: 14,54 m²
  • Prázdna hmotnosť: 1 475 kg
  • Vzletová hmotnosť: 1 878 kg
  • Motor: Švecov M-63 s výkonom 820 kW

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 489 km/h
  • Stúpavosť: 14,7 m/s
  • Dostup: 9 900 m
  • Dolet: 440 km, 700 km s prídavnými nádržami
  • Plošné zaťaženie: 129 kg/m²
  • Pomer hmotnosť/výkon: 0,36 kW/kg

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Nesená výzbroj:

  • 2x kanón ŠVAK kalibru 20 mm v krídle (120 nábojov na zbraň) a 2x synchronizovaný guľomet ŠKAS kalibru 7,62 mm nad motorom (650 nábojov na zbraň)
  • pod krídlami mohol niesť 6 rakiet RS-82, alebo bomby do hmotnosti 100 kg

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zbyněk Válka - Stíhací letadla 1939/45 Itálie, Francie, SSR, Česko-Slovensko, Polsko, Holandsko, Švédsko, Austrálie ISBN 80-7198-396-9 Votobia, Olomouc, 1999, s. 55.
  2. Miroslav Šnajdr: Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941. Votobia, Olomouc, 2003, s. 110

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]