Polikarpov I-153

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
I-153
Poliakarpov I-153 Musee du Bourget P1010993.JPG
I-153 v múzeu v Paríži
Typ stíhacie lietadlo
Výrobca Polikarpov
Konštruktér Nikolaj Polikarpov
Prvý let august 1938
Zavedený 1939
Vyradený 1945
Charakter vyradený
Hlavný používateľ VVS RKKA
Výroba 19391941
Vyrobených 3 437

Polikarpov I-153 známy tiež pod prezývkou Čajka bol posledným stíhacím dvojplošníkom skonštruovaným v Sovietskom zväze.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Stroje I-15 boli stiahnuté z produkcie v roku 1935. Avšak v roku 1936 bolo niekoľko I-15s vyslaných na pomoc Republikánom počas španielskej občianskej vojny. Tu si I-15 viedli celkom dobre, sovietske vzdušné sily preto prehodnotili svoje pôvodné zámery postupne vyradiť všetky dvojplošné stíhačky a konštrukčnej kancelárii Polikarpov zadali požiadavku na vývoj nových dvojplošných stíhačiek, ktoré by boli pokročilejšou verziou I-15.

Prototyp I-153 vznikol v roku 1938 a oproti dvojplošníku I-15 znamenal zreteľný kvalitatívny posun. S pôvodným motorom M-25V stroj nedosahoval potrebnú stúpavosť a bol čoskoro nahradený výkonnejším deväťválcovým M-62 a napokon M-63 s výkonom 1100 k (820 kW). Podvozok sa sklápal mechanicky smerom dozadu. I-153 boli vyzbrojené štyrmi synchronizovanými guľometmi ŠKAS 7,62 mm, lietadlá mohli niesť pod krídlami náklad bômb s hmotnosťou až 200 kg, prípadne podvesiť šesť až osem neriadených rakiet typu RS-82. Sériová výroba sa spustila na začiatku roku 1939, od jarných mesiacov boli lietadlá zavádzané do výzbroje Červenej armády. Piloti si I-153 obľúbili a hovorili im „Čajky“ podľa lomeného horného krídla. Posledné verzie z roku 1940 mali označenie I-153BS a I-153P. Prvá z nich bola vyzbrojená dvoma pevnými guľometmi UBS kalibru 12,7 mm, druhá dvoma kanónmi ŠVAK kalibru 20 mm.

Bojové použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlá I-153 boli odosielané urýchlene na Ďaleký východ, kde sa odohrávali Japoncami vyprovokované pohraničné incidenty na hranici Mandžuska a Mongolska, ktoré v lete 1939 prerástli do ťažkých bojov (bitka o Chalchin Gol). Pre Japoncov bolo nasadenie týchto lietadiel prekvapením, pretože aj keď boli na prvý pohľad nerozoznateľné od I-15, dosahovali prekvapujúce výkony. I-153 zasiahli do vojny v zime 1939 vo Finsko-sovietskej vojne. Stroje pomerne úspešne bojovali aj proti Nemcom vo Veľkej vlasteneckej vojne. Na lietadlá Luftwaffe nestačili rýchlosťou, ale boli dobré v obratnosti, stúpavosti a jednoduchej pilotáži, čo im prinieslo menšie úspechy. I-153 slúžili v sovietskej protivzdušnej obrane až do roku 1944, vo fínskej armáde dokonca až do leta 1945. I-153 bola medzi pilotmi viac cenená ako jednoplošná I-16.

Celkovo bolo vyrobených 3 437 kusov I-153.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Charakteristika: jednomiestne dvojplošné stíhacie a bombardovacie lietadlo.
  • Pohonná jednotka: motor M-62 s výkonom 746 kW, neskôr M-63 s výkonom 820 kW.
  • Výzbroj: štyri guľomety kalibru 7,62 mm alebo 12,70 mm, dve 100 kg bomby alebo šesť až osem rakiet RS-82 kalibru 82 mm zavesených pod krídlom.
  • Rozpätie: 10,00 m
  • Dĺžka: 6,2 m
  • Nosná plocha: 22,20 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 1 437 kg
  • Vzletová hmotnosť: 1 860 – 2 010 kg
  • Maximálna rýchlosť: 427 km/h
  • Dostup: 10 700 m
  • Dolet: 480 – 900 km

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zbyněk Válka, Stíhací letadla 1939–1945
  • Miroslav Šnajdr, Operace Barbarossa – letecká válka 22. června 1941