Dejiny Arménska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Arménska republika získala nezávislosť 23. augusta 1990, keď Najvyšší soviet Arménskej sovietskej socialistickej republiky prijal deklaráciu o nezávislosti. Zároveň došlo k zmene názvu štátu na Arménsku republiku a boli zavedené štátne symboly a hymna z roku 1920. 23. septembra 1990 bola vyhlásená nezávislosť republiky.

Dejiny Arménska[upraviť | upraviť zdroj]

Veľké Arménsko v jeho najväčšom rozsahu za vlády Tigrana II.
(95 až 56 pred Kr.)

Dnešné Arménsko bolo osídlené už v 4. až 3. tisícročí pred Kr. V 13. storočí pred Kr. došlo k formovaniu kmeňových zväzov, ktoré bojovali proti Asýranom. Zjednotením arménskych kmeňov v 9. storočí vznikla na území Arménska ríša Urartu, ktorá bola v 6. storočí dobytá Médmi. V 6. storočí pred Kr. sa začalo v oblasti Arménskej vysočiny vytvárať Veľké Arménsko, ktoré sa už v 4. - 3. storočí stalo samostatným štátom. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády Tigrana II. (95 až 56 pred Kr.), keď patrilo k najmohutnejším štátnym útvarom vtedy známeho sveta. Bolo to obdobie rozvoja remesiel a obchodu a zakladania miest, vysokú úroveň dosiahla poľnohospodárska výroba a došlo k rozkvetu kultúry. V susedstve Veľkého Arménska existoval štát Malé Arménsko, ktorý sa neskôr stal rímskou provinciou. Veľké Arménsko, v obave pred vplyvom Perzskej ríše, sa primklo k rímskemu impériu, ale napriek tomu bolo roku 387 rozdelené medzi Ríšu východorímsku a Ríšu perzskú. V 4. storočí bolo v krajine zavŕšené šírenie kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. V 8. storočí sa Arménsko stalo arabskou provinciou, v 9. storočí za vlády dynastie Bagratovcov obnovilo svoju samostatnosť. Došlo k opätovnému rozkvetu krajiny. Arméni boli významnými obchodníkmi s rozsiahlymi stykmi. V 13. storočí bolo Arménsko podmanené seldžuckými Turkmi, neskôr mongolskou Zlatou hordou. Roku 1639 sa západná časť územia dostala pod tureckú a východná pod perzskú nadvládu. V tomto období došlo v krajine k vzniku národneoslobodeneckého hnutia. Na začiatku 19. storočia bolo východné Arménsko pripojené k Rusku (r. 1849 vznikla Jerevanská gubernia).

Genocída Arménov v meste Adana

Západné Arménsko, ktoré bolo súčasťou Turecka, sa na začiatku prvej svetovej vojny stalo obeťou tureckej šovinistickej politiky, v dôsledku ktorej boli Arméni násilne presídlení z frontového pásma. Išlo však len o zámienku pre masové pogromy a vyvražďovanie Arménov. Zahynulo viac ako milión ľudí a asi pol milióna ich bolo násilne presídlených do nehostinných oblastí. Turecké vojská si pri zákernom vyvražďovaní počínali zvlášť beštiálne. Vraždili nielen mužov, ale aj ženy a malé deti. Tam, kde nestačili pušky, zabíjali arménske ženy a deti mačetami. Beštialita, s ktorou si počínali, zatiaľ ešte nebola prekonaná.Vraždení boli Arméni po území celej Osmanskej ríše. Ich hlavnou vinou bolo to, že boli kresťania. Turecko sa dosiaľ Arménom neospravedlnilo a ani ich neodškodnilo.

Arménsko ako súčasť Sovietskeho zväzu[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka Arménskej sovietskej socialistickej republiky

V novembri 1917 došlo v Arménsku k rozmachu národneoslobodeneckého boja. Moc v krajine získala strana Dašnakcuthjun, ktorej príslušníci sa nazývali dašnaci. Do marca 1918 bolo Arménsko súčasťou Zakaukazského komisariátu v Tbilisi, od apríla do mája 1918 bola vyhlásená samostatná Arménska republika. 4. júna bola podpísaná mierová zmluva s Tureckom, ktorému bola odstúpená veľká časť územia. Po podpísaní prímeria s Tureckom vstúpili do Arménska britské jednotky. V júli 1919 sa v Arménsku konali parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila strana dašnakov. V marci 1920 vypukli boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom o územie Náhorného Karabachu, v ktorých priebehu bola vyhlásená Azerbajdžanská sovietska socialistická republika (po vpáde sovietskych vojsk do Azerbajdžanu). V auguste 1920 podpísala Arménska republika mierovú zmluvu s Ruskou sovietskou federatívnou socialistickou republikou. Ruská boľševická vláda síce uznala nezávislosť republiky, ale už v novembri 1920 sovietske vojska napadli arménsku armádu, ktorá znovu bojovala proti Turecku, a vzápätí bola vyhlásená Arménska sovietska socialistická republika. Vo februári 1920 vypuklo v krajine protikomunistické povstanie, ktoré bolo v apríli potlačené. Na začiatku roku 1922 bola na prvom arménskom zjazde sovietov schválená ústava. Od decembra 1922 do decembra 1936 bolo Arménsko súčasťou Zakaukazskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky, potom bola obnovená Arménska sovietska socialistická republika, ktorej vývoj bol určovaný politickými pomermi v rámci ZSSR.

Búrlivý vývoj v najnovšom období[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol v Gyumri po zemetrasení v roku 1988

Vo februári 1988 vypukli v Jerevane nepokoje (ako jedny z prvých v bývalom Sovietskom zväze) za pripojenie Náhornej karabašskej autonómnej oblasti k Arménsku, ktoré požadoval aj najvyšší orgán tejto oblasti. V júni 1988 schválil Najvyšší soviet Arménskej SSR pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, toto rozhodnutie bolo vzápätí zrušené Najvyšším sovietom Azerbajdžanskej SSR. Keď v júli 1988 zamietol Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vypukli rozsiahle nepokoje sprevádzané štrajkami a došlo k masovému úteku obyvateľov opačných národností z oboch republík. 7. decembra 1988 bola severozápadná oblasť Arménska postihnutá rozsiahlym zemetrasením, pri ktorom zahynulo viac než 50 000 obyvateľov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zemetrasenie v Arménsku 1988

Spory o Náhorný Karabach však pokračovali aj roku 1993, a to napriek tomu, že Arménsko a Azerbajdžan podpísali niekoľko dohôd a prímerie. Od januára 1989 do novembra 1989 sa sporné územie nachádzalo pod ústrednou správou, potom sa znovu stalo súčasťou Azerbajdžanu. Zároveň došlo k vyostreniu medzi oboma republikami, od augusta do októbra blokoval Azerbajdžan železničné spojenie s Arménskom, čo viedlo ku katastrofálnej situácii v zásobovaní. Do oblasti konfliktu bola nasadená Sovietska armáda. V januári 1990 vypukli nepokoje v Baku, v Náhornom Karabachu a aj v ďalších oblastiach bol vyhlásený výnimočný stav. Problém sa pokúsil riešiť Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu, ktorý inicioval rozhovory medzi oboma republikami, ale arménski poslanci hlasovali proti návrhu. Konflikt pretrváva dodnes a vyžiadal si už vyše 40 000 ľudských obetí. Situáciu sa nepodarilo vyriešiť ani misii KBSE v čele s československým ministrom zahraničia J. Dienstbierom v máji 1992.

Vlajka nezávislého Arménska

V máji 1990 sa v Arménsku konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Arménske celonárodné hnutie, najpočetnejšia neformálna organizácia v krajine. Usiluje sa o dosiahnutie hospodárskej samostatnosti štátu, pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vytvorenie pluralitného politického systému a pod. V máji 1990 vypukli zrážky medzi jednotkami ministerstva vnútra ZSSR a ozbrojenými Arménmi, v júni 1990 bol v Moskve prijatý prezidentský dekrét o rozpustení arménskych ozbrojených skupín, ktorý však Arménsko odmietlo splniť. V auguste 1990 bol predsedom Najvyššieho sovietu Arménskej SSR zvolený vodca Arménskeho celonárodného hnutia Levon Ter-Petrosian, ktorý bol od roku 1991 hlavou štátu. V septembri 1991 Arménsko vyhlásilo nezávislosť od Sovietskeho zväzu a 21. decembra 1991 sa stalo jedným zo zakladajúcich členov Spoločenstva nezávislých štátov. V júli 1995 obyvatelia vyslovili súhlas s novou ústavou, ktorá dáva prezidentovi pomerne veľké právomoci.