Spoločenstvo nezávislých štátov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Spoločenstvo nezávislých štátov
Flag of the CIS.svg
Vlajka SNŠ
Založenie SNŠ
Dátum vzniku 8. december 1991
Zakladatelia Arménsko Arménsko
Azerbajdžan Azerbajdžan
Bielorusko Bielorusko
Kazachstan Kazachstan
Kirgizsko Kirgizsko
Moldavsko Moldavsko
Rusko Rusko
Tadžikistan Tadžikistan
Turkménsko Turkménsko
Ukrajina Ukrajina
Uzbekistan Uzbekistan
Administratíva
Sídlo Minsk, Bielorusko Bielorusko
Najvyššie orgány • Rada hláv štátov
• Rada predsedov vlád
• Rada ministrov zahraničných vecí
• Ekonomická rada
• Rada ministrov obrany
• Ekonomický súd
Výkonný sekretár Sergej Lebedev
Rokovací jazyk ruština
Oficiálna stránka SNŠ

██ člen SNŠ

██ asociovaný člen SNŠ

██ účastník, ale de iure nečlen SNŠ

██ bývalý člen SNŠ

Spoločenstvo nezávislých štátov alebo skrátene SNŠ (rus. Содружество Независимых Государств – Sodružestvo nezavisimych gosudarstv; ang. skratka „CIS“) je medzinárodná organizácia združujúca väčšinu z bývalých zväzových republík Sovietskeho zväzu. V súčasnosti (r. 2011) ho tvorí 11 nezávislých štátov.

Organizácia nemá príliš veľa nadštátnych právomocí, jej význam je tak skôr symbolický v zmysle nadväznosti na ZSSR. Pôsobnosť SNŠ sa obmedzuje viac-menej na koordináciu spoločných obchodných, finančných, legislatívnych a bezpečnostných otázok. Najvýznamnejšou dohodou uskutočnenou v rámci SNŠ bolo vytvorenie spoločnej zóny voľného obchodu členských krajín. Zóna má oficiálne začať existovať v priebehu roka 2005. Od marca 1994 bol Valným zhromaždením OSN priznaný Spoločenstvu nezávislých štátov štatút oficiálneho pozorovateľa.

Sídlom Spoločenstva nezávislých štátov je bieloruský Minsk.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Založenie organizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Budova, v ktorej bola podpísaná Bielovežská zmluva; Viskuli, Bielorusko

SNŠ bolo založené rozhodnutím vrcholných predstaviteľov Bieloruskej SSR, Ruskej SFSR a Ukrajinskej SSR, ktorí podpísali 8. decembra 1991, krátko pred rozpadom ZSSR v rezidencii Viskuli v Bielovežskom pralese (Bielorusko) „Zmluvu o založení Spoločenstva nezávislých štátov“, známu pod názvom Bielovežská zmluva. V tomto dokumente sa konštatuje, že Sovietsky zväz ukončil svoju existenciu ako subjekt medzinárodného práva. Zároveň „opierajúc sa o historickú jednotu národov, vzťahy medzi nimi, zohľadňujúc dvojstranné zmluvy, snahu o demokratický právny štát, úmysel rozvíjať vzájomné vzťahy na základe vzájomného uznania a ctenia si štátnej suverenity, sa zmluvné strany dohodli na založení Spoločenstva nezávislých štátov[1].

13. decembra 1991 na schôdzke prezidentov piatich stredoázijských republík, ktoré boli súčasťou ZSSR (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan) v meste Ašchabad bolo prijaté vyhlásenie, že tieto krajiny majú záujem vstúpiť do novovzniknutej organizácie. Podmienkou bolo, že všetci členovia budú mať rovnocenné postavenie a budú uznaní za zakladajúcich členov SNŠ.[2]

Na pozvanie kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva sa v kazašskom hlavnom meste Alma-Ate konala schôdzka hláv 11 štátov bývalého ZSSR – Azerbajdžanu, Arménska, Bieloruska, Kazachstanu, Кirgizska, Моldavska, Ruska, Tadžikistanu, Turkménska, Uzbekistanu a Ukrajiny (z bývalých zväzových republík sa nezúčastnili Lotyšsko, Litva, Estónsko a Gruzínsko). Výsledkom schôdzky bolo 21. decembra 1991 podpísanie tzv. „Almaatskej deklarácie“, ktorou sa signatári prehlásili za rovnoprávnych zakladajúcich členov Spoločenstva nezávislých štátov. Almaatské stretnutie sa stalo dôležitým medzníkom v budovaní štátnosti v postsovietskom priestore, pretože zavŕšilo proces premeny bývalých republík Sovietskeho zväzu na suverénne štáty[2].

Prvá, zakladajúca etapa existencie SNŠ bola zavŕšená 22. januára 1993, kedy bola v Minsku prijatá na summite SNŠ Ústava Spoločenstva nezávislých štátov. Ústavu však nepodpísali Ukrajina a Turkménsko, ktoré sa v dôsledku tohoto kroku „de iure“ nepovažujú za plnohodnotných členov SNŠ, ale označujú sa len ako „zakladajúci členovia“ a „účastníci Spoločenstva“[3].

Ďalší vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Dodatočne, v roku 1993 sa plnoprávnym členom SNŠ stalo aj Gruzínsko[3]. Mimo SNŠ tak zostali iba tri pobaltské štáty – Litva, Lotyšsko a Estónsko, ktoré sa odmietli stať jeho súčasťou z historických dôvodov. Svoje predchádzajúce členstvo v ZSSR oficiálne vyhlásili za nedobrovoľné, násilné a ilegálne.

Členstvo Gruzínska v SNŠ netrvalo dlho. Po vojenskom konflikte s Ruskom v Južnom Osetsku v roku 2008 vyjadrilo ústami prezidenta Saakašviliho snahu vystúpiť zo SNŠ [4] a 14. augusta 2008 gruzínsky parlament jednohlasne schválil vystúpenie z tejto organizácie[5]. 18. augusta 2008 diplomatickou nótou svoj úmysel Gruzínsko oficiálne oznámilo Spoločenstvu, a v zmysle Ústavy SNŠ Gruzínsko vystúpilo zo SNŠ o 12 mesiacov, 18. augusta 2009.

Druhou krajinou, ktorá zmenila svoje postavenie v SNŠ je Turkménsko. Na summite SNŠ v Kazani (26. august 2005) oficiálne oznámilo, že sa bude zúčastňovať na práci v SNŠ ako „asociovaný člen“[3].

Členské krajiny a účastníci SNŠ[upraviť | upraviť zdroj]

V zmysle platnej Ústavy Spoločenstva nezávislých štátov rozlišujeme niekoľko typov „účasti“ štátov v orgánoch a v samotnej činnosti SNŠ. Ide o „zakladateľov“, „členov“, „pridružených členov“ a „pozorovateľov“. Okrem týchto v ústave definovaných pojmov samotná organizácia používa aj označenie „účastník Spoločenstva“. Toto označenie nie je oficiálnym, ale možno ho opísať, ako označenie pre členský štát v širšom zmysle slova, má širšiu charakteristiku ako označenie „člen“ (pojem „účastník Spoločenstva“ zahŕňa aj Ukrajinu, ktorá nespĺňa definíciu „člen“).

Platná Ústava SNŠ upravuje okrem iného aj postup vstupu nového člena a postup vystúpenia členského štátu zo Spoločenstva nezávislých štátov. Vstúpiť môže štát len po predchádzajúcom jednohlasnom súhlase všetkých členov SNŠ.[6] V prípade, že má členský štát záujem vystúpiť zo Spoločenstva, je povinný 12 mesiacov pred zamýšľaným vystúpením z organizácie písomne o tom Spoločenstvo informovať. Počas tohoto obdobia je štát naďalej povinný plniť svoje záväzky plynúce mu z jeho členstva v SNŠ v plnom rozsahu.[7]

Členovia Spoločenstva nezávislých štátov
Štát Dátum ratifikácie Zmluvy o založení SNŠ
(Bielovežská zmluva z 8.12.1991)
Dátum ratifikácie Dohody k Zmluve o založení SNŠ
(Almaatská dohoda z 21.12.1991)
Dátum ratifikácie Ústavy SNŠ
Azerbajdžan Azerbajdžan 24. september 1993 24. september 1993 14. december 1993
Arménsko Arménsko 18. február 1992 18. február 1992 16. marec 1994
Bielorusko Bielorusko 10. december 1991 -- 18. január 1994
Kazachstan Kazachstan 23. december 1991 23. december 1991 20. apríl 1994
Kirgizsko Kirgizsko nepodpísaná 6. marec 1992 12. apríl 1994
Moldavsko Moldavsko 8. apríl 1994 8. apríl 1994 27. jún 1994
Rusko Rusko 12. december 1991 -- 20. júl 1993
Tadžikistan Tadžikistan nepodpísaná 26. jún 1993 4. august 1993
Turkménsko Turkménsko* nepodpísaná 26. december 1991 nepodpísaná
Uzbekistan Uzbekistan 4. január 1992 4. január 1992 9. február 1994
Ukrajina Ukrajina** 10. december 1991 -- nepodpísaná
Gruzínsko Gruzínsko*** nepodpísaná 3. december 1993 19. apríl 1994

* Pozn.: Turkménsko na summite SNŠ v Kazani (26. august 2005) oficiálne oznámilo, že sa bude zúčastňovať na práci v SNŠ ako „asociovaný člen“[3]
** Pozn.: Ukrajina nie je oficiálnym členom, keďže nepodpísala Ústavu SNŠ. Označuje sa ako „účastník SNŠ“
*** Pozn.: Gruzínsko 18. augusta 2009 vystúpilo zo SNŠ

Zakladateľskými štátmi SNŠ“ (rus. государство-учредитель) sú tie štáty, ktoré k dátumu prijatia Ústavy SNŠ (22. decembra 1993) podpísali a ratifikovali Zmluvu o založení SNŠ z 8. decembra 1991 a Protokol k tejto Zmluve (Almaatská dohoda) z 21. decembra 1991.

Členskými štátmi SNŠ“ (rus. государство-член) sú tie štáty, ktoré prijali Ústavu SNŠ a záväzky plynúce z Ústavy počas 1 roka od jej prijatia (do 22. decembra 1994).[6] Z tohoto pohľadu sa za plnohodnotných členov SNŠ nepovažujú Turkménsko a Ukrajina, ktorí Ústavu nepodpísali a neratifikovali.

Ústava SNŠ definuje aj pojem „asociovaný (pridružený) člen“ (rus. ассоциированный член). Je to štát, zúčastňujúci sa v niektorých čiastkových oblastiach činnosti organizácie v zmysle pravidiel určených zmluvou o asociovanom členstve. „Pozorovateľa“ (rus. наблюдатель) definuje Ústava SNŠ ako štát, ktorého predstavitelia sa môžu zúčastnovať na zasadnutiach orgánov SNŠ na základe rozhodnutia Rady hláv štátov.[8]

Účastník Spoločenstva (rus. участник Содружества) je termín, ktorý používa vo svojich dokumentoch samotná organizácia[3]. Toto označenie nie je definované v Ústave, ale možno ho opísať ako označenie pre členský štát v širšom význame slova. Pojem „účastník Spoločenstva“ totiž zahŕňa aj Ukrajinu, ktorá nespĺňa definíciu „člena“ (nepodpísala a neratifikovala Ústavu SNŠ), ale na práci v organizácii sa podieľa plnohodnotne. Na oficiálnej stránke SNŠ sa doslova uvádza:„22. januára 1993 v Minsku na summite SNŠ bola prijatá Ústava Spoločenstva. Nepodpísali ju Ukrajina a Turkménsko, ktoré z tohoto dôvodu de iure nie sú členskými štátmi SNŠ, ale môžu byť zaradené len medzi zakladateľov a účastníkom Spoločenstva.[3]

Pozorovatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Do skupiny oficiálnych „pozorovateľov“ môžeme zaradiť Mongolsko a Afganistan.

Gruzínske členstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Členstvo Gruzínska v SNŠ netrvalo dlho. Po vojenskom konflikte s Ruskom v Južnom Osetsku vyjadrilo ústami prezidenta snahu vystúpiť zo SNŠ [4] a 14. augusta 2008 gruzínsky parlament jednohlasne schválil vystúpenie zo SNŠ[5]. 18. augusta 2008 diplomatickou nótou svoj úmysel Gruzínsko oficiálne oznámilo Spoločenstvu, a v zmysle Ústavy SNŠ Gruzínsko vystúpilo zo SNŠ o 12 mesiacov, 18. augusta 2009.

Orgány SNŠ[upraviť | upraviť zdroj]

Činnosť a vzájomná medzištátna spolupráca v rámci Spoločenstva nezávislých štátov prebieha prostredníctvom orgánov SNŠ. V ich čele vždy stoja predstavitelia predsedajúcej krajiny Spoločenstva. Štruktúra orgánov, ako aj ich kompetencie a zloženie prešlo vývojom a ich súčasnú podobu upravuje Uznesenie Rady hláv štátov SNŠ z 2. apríla 1999. Celkovo v štruktúre Spoločenstva nezávislých štátov funguje 82 orgánov, z nich je 66 orgánov odvetvovej spolupráce.

Ústava Spoločenstva nezávislých štátov definuje 8 ústavných orgánov Spoločenstva: 1. Rada hláv štátov SNŠ 2. Rada hláv vlád SNŠ 3. Rada ministrov zahraničných vecí SNŠ 4. Rada ministrov obrany SNŠ 5. Rada ministrov vnútra SNŠ 6. Rada veliteľov pohraničných vojsk 7. Medziparlamentné zhromaždenie SNŠ 8. Ekonomický súd SNŠ

Najvyšším orgánom Spoločenstva je Rada hláv štátov.

Predsedníctvo v SNŠ[upraviť | upraviť zdroj]

Predsedníctvo v orgánoch Spoločenstva sa riadi Rozhodnutím Rady hláv štátov SNŠ z 2. apríla 1999. V zmysle neho každá krajina (účastník Spoločenstva) predsedá SNŠ a v jeho orgánoch vždy jeden kalendárny rok. Potom predsedníctvo prevezme ďalšia krajina. Poradie krajín určuje ich názov podľa ruskej abecedy.

Od 1. januára 2014 predsedá Spoločenstvu nezávislých štátov Ukrajina, pričom na čele vrcholných orgánov SNŠ stoja jej predstavitelia[9]. Prebrala tak predsedníctvo od Bieloruska, ktoré predsedalo SNŠ od 1. januára 2013[10]. Od 1. januára 2012 predsedalo Spoločenstvu nezávislých štátov Turkménsko[11].

Rada hláv štátov[upraviť | upraviť zdroj]

Rada hláv štátov (rus. Совет глав государств СНГ) je v zmysle Ústavy SNŠ najvyšším orgánom Spoločenstva, ktorý tvoria najvyšší predstavitelia (prezidenti, hlavy štátov) všetkých účastníkov SNŠ. Rada rieši principiálne otázky fungovania SNŠ a rôznorodé otázky spadajúce do spoločných záujmov účastníkov SNŠ.[12] Medzi základné kompetencie Rady hláv štátov SNŠ patrí:[13]

  • úprava Ústavy SNŠ
  • založenie nových alebo zrušenie existujúcich orgánov SNŠ
  • optimalizácia fungovania a zlepšovanie činnosti orgánov SNŠ
  • sledovanie činnosti orgánov SNŠ prostredníctvom správ o činnosti
  • menovanie (schvaľovanie) najvyšších predstaviteľov jednotlivých orgánov SNŠ
  • delegovanie právomocí podriadeným orgánom Spoločenstva

Rada hláv štátov sa schádza raz ročne. Okrem riadneho zasadnutia sa obvykle koná každý rok aj jedno neformálne zasadnutie.[13]

Rozhodnutia Rady sa prijímajú po vzájomnej dohode, konsenzom. Každý účastník má právo vyhlásiť svoju nezainteresovanosť na tej-ktorej prejednávanej otázke, čo následne netvorí prekážku ďalšieho rokovania Spoločenstva a prijatia rozhodnutia. Základnými právnymi aktami Spoločenstva sú mnohostranné a dvojstranné medzištátne dohody v rôznych oblastiach vzájomných vzťahov.

Na čele Rady hláv štátov SNŠ stojí predseda Rady. Predsedovia Rady hláv štátov SNŠ v ostatných rokoch:


Rada hláv vlád[upraviť | upraviť zdroj]

Rada hláv vlád SNŠ (rus. Совет глав правительств СНГ) združuje najvyšších predstaviteľov výkonnej moci (vlád) jednotlivých účastníckych krajín SNŠ. Tento kolektívny orgán koordinuje spoluprácu národných vlád v jednotlivých oblastiach spoločných záujmov. Na zasadnutiach Rady sa riešia predovšetkým dôležité otázky ekonomickej, humanitárnej, sociálnej a vojenskej spolupráce štátov.[20] Medzi základné úlohy Rady hláv vlád SNŠ patrí:[21]

  • realizácia príkazov Rady hláv štátov daných Rade hláv štátov
  • realizácia myšlienok zakotvených v Dohode o založení Ekonomickej únie a zabezpečovanie praktického fungovania zóny slobodného obchodu
  • prijímanie spoločných programov rozvoja priemyslu, poľnohospodárstva a ďalších odvetví hospodárstva a ich financovania
  • rozvoj dopravných systémov, infraštruktúry, informačných sietí a energetických systémov
  • riadenie spolupráce účastníkov Spoločenstva v oblasti tarifnej politiky, úverovo-finančnej a daňovej politiky
  • tvorba mechanizmov podporujúcich vytvorenie vyspelého vedecko-technického priestoru
  • založenie orgánov Spoločenstva v rámci kompetencií Rady hláv vlád SNŠ, menovanie a odvolávanie predstaviteľov týchto orgánov * zabezpečenie financovania činnosti orgánov Spoločenstva
  • spolupráca účastníkov SNŠ v oblasti sociálnej politiky
  • kontrola činnosti orgánov SNŠ

Prejednávajú sa tu najdôležitejšie dokumenty, ktoré sa následne predkladajú Rade hláv štátov. Zasadnutiu Rady predsedajú jednotliví členovia postupne za sebou podľa poradia určeného názvom štátu v ruskej abecede, predsedníctvo rotuje v ročných cykloch.

Rada hláv vlád SNŠ zasadá dvakrát ročne, každý štát-účastník Spoločenstva má však právo zvolať aj mimoriadne zasadnutie [21].

Rada ministrov zahraničných vecí[upraviť | upraviť zdroj]

Rada ministrov zahraničných vecí SNŠ (rus. Совет министров иностранных дел СНГ) je základným výkonným orgánom SNŠ, ktorý zabezpečuje zahraničnopolitickú spoluprácu štátov SNŠ v oblastiach, kde majú krajiny SNŠ spoločné záujmy.

Tento orgán bol založený 4. septembra 1993 za účelom koordinovania spoločných krokov účastníkov Spoločenstva v zahraničnopolitických otázkach. Význam Rady ministrov zahraničných vecí postupne vzrástol a dnes je chápaný ako základný výkonný orgán Spoločenstva nezávislých štátov. Jeho základnými úlohami sú:[22]

  • realizácia uznesení Rady hláv štátov a Rady hláv vlád SNŠ
  • podpora rozvoja spolupráce štátov-účastníkov SNŠ v zahraničnopolitickej oblasti, vrátane koordinácie diplomatických misií
  • podpora rozvoja humanitárnej a právnej spolupráce štátov-účastníkov SNŠ
  • snaha o mierové riešenie sporov a konfliktov a vytváranie atmosféry pokoja, dohody a stability na území SNŠ
  • podpora posilňovania priateľstva, dobrých susedských vzťahov a obojstranne výhodnej medzištátnej spolupráce

V ostatných rokoch sa medzi popredné oblasti záujmu Rady ministrov zahraničných vecí dostáva problematika zachovania mieru, predchádzania a riešenia konfliktov na území Spoločenstva nezávislých štátov.

Rada ministrov zahraničných vecí SNŠ vykonáva nasledovné funkcie:[22]

  • vypracúva a predkladá návrhy a odporúčania Rade hláv štátov a Rade hláv vlád SNŠ
  • dozerá na realizáciu uznesení Rady hláv štátov a Rady hláv vlád SNŠ, ako aj medzinárodných zmlúv a dohôd v rámci SNŠ
  • poskytuje odborné posudky k otázkam prejednávaných na zasadnutiach Rady hláv štátov a Rady hláv vlád SNŠ
  • poskytuje konzultácie v oblasti zahraničnej politiky účastníkov SNŠ
  • napomáha výmene skúseností a informácií v zahraničnopolitickej oblasti
  • prerokúva otázky vzájomnej spolupráce a spoločného postupu účastníkov SNŠ v Organizácii Spojených národov (OSN), ako aj na iných medzinárodných fórach s cieľom presadenia spoločných iniciatív
  • vykonáva opatrenia na lepšie informačné zabezpečenie zahraničnopolitických činností štátov SNŠ, na prácu s archívnymi dokumentmi, na prípravu a zvyšovanie kvalifikácie diplomatov
  • prerokúva a rieši ďalšie otázky podľa požiadaviek Rady hláv štátov a Rady hláv vlád SNŠ

Ekonomická rada[upraviť | upraviť zdroj]

Ekonomická rada (rus. Экономический совет) patrí medzi základné výkonné orgány SNŠ. Vznikla 25. januára 2000. Hlavnou úlohou je praktická realizácia dohôd prijatých Radou hláv štátov a Radou hláv vlád v súvislosti s vytvorením a fungovaním zóny voľného obchodu v rámci SNŠ, ako aj ďalších oblastiach sociálno-ekonomickej spolupráce. Ekonomická rada SNŠ sa schádza minimálne raz za kalendárny štvrťrok.


Výkonný výbor SNŠ[upraviť | upraviť zdroj]

Sídlo Výkonného výboru SNŠ v Minsku

Výkonný výbor SNŠ (rus. Исполнительный комитет СНГ) je jediný stály, nepretržite fungujúci orgán SNŠ. Jeho náplňou je výkonná, administratívna a koordinačná činnosť. Sídlom stáleho Výkonného výboru SNŠ je bieloruský Minsk. Pobočka Výkonného výboru SNŠ funguje v Moskve. Vysokí predstavitelia Výkonného výboru SNŠ sa zúčastňujú na rokovaniach najdôležitejších orgánov a fór medzinárodných organizácií ako napr. OSN, , OBSE, ASEAN, UNESCO, či FAO.

Najvyšším predstaviteľom Výkonného výboru SNŠ je predseda – výkonný sekretár SNŠ. Funkcia najvyššieho sekretára bola zavedená v roku 1993. Od októbra 2007 je predsedom Výkonného výboru Sergej Nikolajevič Lebedev.

Prehľad výkonných sekretárov SNŠ:

Symboly SNŠ[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálnymi symbolmi SNŠ sú vlajka a znak.

13. mája 1995 prijalo Medziparlamentné zhromaždenie štátov SNŠ uznesenie o podobe vlajky a znaku Spoločenstva nezávislých štátov. Táto podoba bola definitívne potvrdená uzneseniami najvyššieho orgánu SNŠ – Rady hláv štátov SNŠ zo dňa 19. januára 1996.[23][24]

Znak[upraviť | upraviť zdroj]

Znak SNŠ

Znak SNŠ upravuje Uznesenie Rady hláv štátov SNŠ z 19. januára 1996[24]. V zmysle tohoto Uznesenia tvorí znak kruhový rám sivej farby, vnútri ktorého sa nachádza v modrom poli štylizovaný biely obrazec. Figúra je zložená z vertikálnych pásov, ktoré prechádzajú vo vrchnej časti symetricky vpravo aj vľavo do sústredných prstencových článkov. Vrchná dvojica článkov sa smerom nahor rozširuje a zahýba. Ich dĺžka a šírka sa zmenšuje od stredu symetrického obrazca k okraju. Vo vrchnej časti kompozície je vyobrazený zlatý kruh, ktorý chránia zahnuté články obrazca.

Kompozícia symbolizuje snahu o rovnoprávne partnerstvo, jednotu, mier a stabilitu. Znak je možné zobrazovať vo farebnom alebo jednofarebnom (čierno-sivom) variante, a taktiež sa pripúšťa plastické vyhotovenie.

Vlajka[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka SNŠ

Podoba vlajky SNŠ je rovnako definovaná v Uznesení Rady hláv štátov SNŠ z 19. januára 1996[23]. Vlajku SNŠ tvorí obdĺžnikové pole modrej farby v pomere strán 2 : 1. Uprostred poľa je umiestnený biely obrazec rovnakých parametrov, ako v znaku Spoločenstva.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Na olympijských hrách v roku 1992 v Albertville a Barcelone vystúpili športovci členských krajín SNŠ prvý a posledný raz v spoločných farbách, v rámci jedného tzv. „zjednoteného tímu“ (rus. объединённая команда, ang. unified team).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zmluva o založení Spoločenstva nezávislých štátov [online]. Výkonný výbor SNŠ, 14.01.2008, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  2. a b SULTYGOV, M. I.. К вопросу создания Содружества Независимых Государств [online]. [Cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  3. a b c d e f Содружество Независимых Государств. Историческая справка. [online]. Minsk : Содружество Независимых Государств, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  4. a b М.Саакашвили: Грузия выходит из СНГ [online]. РБК-Украина, 12.08.2008, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  5. a b Грузия вышла из СНГ [online]. Институт по освещению Войны и Мира, 14.08.2008, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  6. a b Ústava SNŠ. Hlava II. Článok 7. [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 22.01.1993, rev. 2008-01-14, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  7. Ústava SNŠ. Hlava II. Článok 9. [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 22.01.1993, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  8. Ústava SNŠ. Hlava II. Článok 8. [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 22.01.1993, rev. 2008-01-14, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  9. a b Rozhodnutie Rady hláv štátov č. 4016 o predsedníctve v SNŠ v r. 2014 [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 25.10.2013, [cit. 2014-01-03]. Dostupné online. (v ruštine)
  10. Председательство в СНГ перешло от Белоруссии к Украине. Среди приоритетов года – подготовка к поэтапной отмене экспортных пошлин. [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 01.01.2014, [cit. 2014-01-03]. Dostupné online. (v ruštine)
  11. a b Rozhodnutie Rady hláv štátov č. 3155 o predsedníctve v SNŠ v r. 2012 [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 03.09.2011, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  12. Ústava SNŠ. Hlava II. Článok 21. [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 22.01.1993, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  13. a b Совет глав государств Содружества Независимых Государств [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  14. Rozhodnutie Rady hláv štátov o predsedníctve v SNŠ v r. 2005 [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 16.09.2004, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  15. Rozhodnutie Rady hláv štátov o predsedníctve v SNŠ v r. 2006 [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  16. Rozhodnutie Rady hláv štátov o predsedníctve v SNŠ v r. 2009 [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 10.10.2008, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  17. Rozhodnutie Rady hláv štátov o predsedníctve v SNŠ v r. 2010 [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 09.10.2009, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  18. Rozhodnutie Rady hláv štátov o predsedníctve v SNŠ v r. 2011 [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 10.12.2010, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  19. Состав Совета глав государств СНГ [online]. Výkonný výbor SNŠ, 01.01.2014, [cit. 2014-01-03]. Dostupné online. (v ruštine)
  20. Ústava SNŠ. Hlava II. Článok 22. [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 22.01.1993, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  21. a b Совет глав правительств Содружества Независимых Государств [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  22. a b Совет министров иностранных дел Содружества Независимых Государств [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (v ruštine)
  23. a b Uznesenie Rady hláv štátov SNŠ z 19.01.1996 «о vlajke Spoločenstva nezávislých štátov» [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 19.01.1996, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)
  24. a b Uznesenie Rady hláv štátov SNŠ z 19.01.1996 «о znaku Spoločenstva nezávislých štátov» [online]. Minsk : Výkonný výbor SNŠ, 19.01.1996, [cit. 2011-11-23]. Dostupné online. (v ruštine)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Содружество Независимых Государств na ruskej Wikipédii.