Pribina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O rovnomennej planétke pozri 10293 Pribina
Pribina
Pribina
Socha kniežaťa Pribinu v Nitre

Narodenie okolo 800
Úmrtie 861

Pribina (názvy v historických textoch: Privina, Priwina, Priuuinna, Briuuinus, Briwinus, Privuina, Priuina, Pruno, Bryno, Brynno; * okolo r. 800 – † 861) bol prvé historicky známe knieža priamych predkov dnešných Slovákov. V rokoch 825833 bol posledným kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva a asi od roku 840 do 861 prvým kniežaťom Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska. Za manželku mal Bavorku.

Kostol v Nitre[upraviť | upraviť zdroj]

Či bol Pribina pôvodne pohanom je dnes sporné, častejšie sa usudzuje, že ním bol. Vo svojom kniežatstve dal v každom prípade už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý mu vysvätil osobne salzburský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Skutočnosť, že to Pribina vykonal nezávisle od susedného vládcu Mojmíra, je jedným z dôkazov o vtedy ešte samostatnom postavení Nitrianskeho kniežatstva. Táto udalosť je dôležitá aj preto, lebo vysvätenie kostola bol úkon, spadajúci do právomocí pasovského biskupa. Predpokladá sa, že Pribina mal veľmi blízky vzťah k salzburskému arcibiskupovi Adalramovi, ktorý ho pokrstil až po vyhnaní z Nitry v mestečku Traismauer (pamätná tabuľa na kostole a fontána pripomínajúca krstenie svätenou vodou)[1].

Príčiny vysvätenia kresťanského kostola v Nitre, nie sú ešte úplne jasné. Jestvuje niekoľko názorov, z ktorých dva sú najpravdepodobnejšie:

  • Pribina dal vysvätiť kostolík pre nemeckých osadníkov, ktorí už boli kresťania pod svojím hradom (toto tvrdí napríklad Cibulka);
  • Kostolík dal Pribina vysvätiť pre svoju manželku, ktorá bola pravdepodobne kresťanka, alebo aspoň zo spoločensky vysokopostavených soľnohradských vrstiev (toto tvrdí napríklad Rapant).

O Pribinovi treba predpokladať, že bol pod vplyvom svojej manželky a stykom s bavorským nemeckým prostredím naklonený kresťanskej kultúre.

Útek z Nitry[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 833 dobyl Mojmír, vládca susedného Moravského kniežatstva, Pribinovo Nitrianske kniežatstvo, Pribinu vyhnal a premenil Nitrianske kniežatstvo na údelné kniežatstvo v rámci svojho vlastného štátu, ktorý odvtedy nazývame Veľká Morava.

Bližšie okolnosti a príčiny tejto udalosti nie sú známe. Jediný písomný prameň tu je spis O obrátení Bavorov a Korutáncov z roku 870, ktorý spomína okrem vysviacky kostola v Nitre (asi v roku 828) aj neskoršie Pribinovo vyhnanie z Nitry (z historických súvislostí vyplýva, že sa odohralo v prvej polovici roka 833). Túto udalosť však potvrdzujú aj archeologické nálezy. Útok Moravanov bol prudký, neodolali mu viaceré hrady Pribinovho kniežatstva. Pobedim, Majcichov a Čingov práve niekedy v tomto období zničil oheň. Zanikla aj Ostrá Skala na Orave.

V minulosti historici zvykli tvrdiť, že príčinou vyhnania Pribinu z Nitry bol odpor Mojmíra ku kristianizačnej a germanofilnej orientácii Pribinu. Kým jeho germanofilstvo asi dnes ťažko posúdiť, pohanskej orientácii Mojmíra protirečí údaj o prijatí kresťanstva Moravanmi v roku 831 a početné nálezy kresťanských stavieb spred roku 833 v Moravskom kniežatstve v Mikulčiciach.

Pribina utiekol s družinou k markgrófovi franských „východných oblastí“ (Avarská marka a Korutánska marka) Ratbodovi (Radbod, Rathbod), ktorý ho v polovici roka 833 (asi v máji) v Rezne predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na príkaz tohto kráľa potom Pribinu pokrstili, resp. podľa niektorých bádateľov len znova pokrstili (lebo nevedel dokázať, či nebol svoho času pokrstený len nesvätenou vodou, ako to robili íroškótski misionári, a vtedy sa – napríklad podľa nariadenia synody z roku 796 – musel krst zopakovať). O slabosti Ľudovíta Pobožného v tom čase (vnútropolitické problémy) alebo o slabosti vplyvu Pribinu svedčí, že Ľudovít Pobožný neurobil pokus (ak áno, tak bezvýsledne) vrátiť Pribinovi jeho panstvo, z ktorého ho vyhnal Mojmír (takéto pokusy bývali vtedy pomerne bežné).

Pre spory s Ratbodom (možno pre jeho neochotu poskytnúť mu pomoc v boji proti Mojmírovi) čoskoro Pribina utiekol z „východných oblastí“ do Bulharska a neskôr do Chorvátska (presnejšie do Slavónska) k svojmu príbuznému, kniežaťu Ratimirovi. V roku 838 však Ratbod dobyl Ratimirovo kniežatstvo, takže Pribina utiekol k Salachovi, kniežaťu Kranska, ktorého územie vtedy už pravdepodobne patrilo do franského Korutánska, ovládaného Radbodom. Salacho zmieril Pribinu s Radbodom a pomohol mu získať priazeň kráľa Ľudovíta Nemca.

Vláda v Panónskom kniežatstve[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 839 alebo 840 Pribina dostal od Ľudovíta Nemca do správy územie, ktoré dnes nazývame Panónske kniežatstvo, ktoré bolo dovtedy časť Korutánskej marky spravovanej Ratbodom. V roku 846 alebo 847 dostal toto kniežatstvo do doživotnej a okolo roku 848 do dedičnej držby.V kniežatstve Pribina spustil rozsiahlu kolonizáciu a bol horlivým kristianizátorom. Hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať na obrovskú pevnosť a postavil najmenej 15 kostolov. Pribinovo panstvo bolo cieľom misijnej činnosti franských kňazov, ktorí okrem počtu kostolov rozmnožovali aj svetskú moc Franskej ríše. Do poslednej chvíle bol Pribina verným vazalom franských kráľov, ochraňoval Franskú ríšu pred útokmi Veľkej Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov. V christianizačnej činnosti Pribinovi veľmi pomáhal aj jeho syn Koceľ.

24. januára 850 Pribinovi salzburgský arcibiskup Liutprand (Liupram) vysvätil na kniežacom hrade v Blatnohrade prvý zo série kostolov. Text Conversio explitne uvádza zaujímavú informáciu – menný zoznam významných ľudí, ktorí sa na tomto akte zúčastnili. Zoznam začína 14 slovanskými menami (podľa J. Stanislava sú všetky okrem troch západoslovanské a zvyšné tri sú južnoslovanské) „Chezil [Koceľ], Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Brisnuz, Zuemir, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo“, ktorých môžeme považovať za členov Pribinovej družiny (teda osoby, ktoré spolu s Pribinom utiekli z Nitry), a pokračuje 17 čisto nemeckými menami „Amalrih, Altwart, Wellehelm, Fridepercht, Scrot, Gunther, Gunther [2 Guntherovia], Arfrid, Nidrih, Isanpero, Rato, Deotrih, Madalperht, Engilhast, Waltker, Deotpald“. Podľa názoru Jána Stanislava názvy obcí spojené s týmito menami rozširujú hranice Pribinovho kniežatstva ďaleko na sever aj na juh (napr. Silic - Žilic- Žilina, Wlkina - dnešná Vlkonya v Maďarsku a pod.). [2]

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Pribina padol v bojoch Karlomana s Rastislavom za nevyjasnených okolností. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ.

Primárne zdroje o Pribinovi[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne pramene o Pribinovi sú:

  • O obrátení Bavorov a Korutáncov, t.j. tzv. Conversio, ktorý vznikol okolo roku 870 (linky pozri dole)
  • Aventinove texty, ktoré vznikli začiatkom 16. storočia na základe starších, často dnes už stratených, prameňov (linky pozri dole)
  • uvedenie v mníšskom zozname pútnikov, ktorí sa na ceste do Ríma zastavili v kláštore v Cividale (Cividalský evanjeliár; v tvare Priuuinna a možno aj Bribina) [3]
  • listiny [4]:
    • Ľudovít Nemec daroval Pribinovi (Briwinus) mansy pri rieke Valchau (rok 846): [3], [4]
    • Ľudovít Nemec daroval Pribinovi (Priwina) všetky benefíciá do vlastníctva (rok 847): [5], [6]
    • Ľudovít Nemec potvrdzuje Pribinovo (Briuuinus) darovanie územia pri Sále Nieder-Altaichu (rok 860): [7], [8], (v slovenčine); v tejto listine sa nachádza aj známy sporný výraz Slougenzinmarcha (? slovenská marka)

Pribinove osudy (tak aj v tomto článku vyššie) sa obyčajne opisujú najmä podľa Conversia; Aventinove texty (vo viacerých bodoch od Conversia odchylné) sa v súvislosti s Pribinom v bežnej literatúre obyčajne ignoruje, pretože sú neskoršieho dáta a nie všetci historici Aventina považujú za spoľahlivý zdroj. O Aventinovi pozri nižšie.

Pribina podľa textu O obrátení Bavorov ...[upraviť | upraviť zdroj]

  • latinský originál celého textu ("Priwina" sa prvý raz vyskytuje na str. 11): [9]
  • slovenský preklad časti týkajúcej sa slovenských dejín: [10], iný preklad [11]

Meno sa tu vyskytuje v tvaroch: Priwina, Privuina, Priuina, Pruno.

Pribina podľa Aventina[upraviť | upraviť zdroj]

Aventinus uvádza o Pribinovi (Bryn(n)o..., qui et Privina) o.i. nasledovné významné informácie neuvedené v Conversiu [5]:

  • Pribinovi patrili mestá (zdroj: viacero miest v Annales Boiorum):
    • Nitra (vydanie 1710: Nitrauia/vydanie 1882:Nitrava) a
    • Bratislava (vydanie 1710: Pisonium quae & Vratislaburgium/vydanie 1882: Pisonium, quae et Vratissolaoburgium) a
    • Brno (Brynna)
  • podľa Pribinu bolo pomenované mesto Brno (zdroj: Annales Boiorum - kniha IV - cap. X 27)
  • Pribina posvätil kostol nielen v Nitre, ale aj v Bratislave (zdroj: podľa J. Stanislava sa Aventinus pri tejto informácii odvoláva na rukopis M dvornej štátnej knižnice v Mníchove a na rukupis A mestského archívu v Augsburgu - vydanie z roku 1886 - V. Band - IV. Buch - cap. 59. str. 172 - 3)

Pôvod mena Pribina[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod mena Pribina môže byť odvodený z latinského slova privignus (čo znamená nemanželský, nevlastný syn, pastorok), alebo je slovanského pôvodu. Historici sa prikláňajú skôr k druhej možnosti a tvrdia, že meno Pribina vzniklo buď zo slova prvina, čiže prvorodený syn, prvý z rodu alebo je meno kniežaťa Pribinu odvodené od slova pribúdať, pribývať. [6]

Podľa Š. Ondruša meno Pribina asi znamená prvotne "predný, prvý" a vzniklo alternáciou b a m (staré pr(e)im- sa zmenilo na prib-). Autor dodáva, že O väčšom výskyte základu Prib- svedčí jeho výskyt v zemepisných názvoch na Slovensku. Pribeta v Podunajskej nížine, Príbovce v Turci, Pribeník pri Kráľovskom Chlmci, Príbelce pri Lučenci...Prekvapuje zistenie, že na území iných Slovanov nie sú známe zemepisné mená so základom Prib-. Ale iní Slovania nemali ani knieža Pribinu. [7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Matúš Kučera, Slovenské dejiny I, Literárne informačné centrum, 2008
  2. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3. S. 101. ; Dvořák, P.: Stopy dávnej minulosti III - Zrod národa, 2004, str. 157
  3. pozri napr. Dvořak, P.: Stopy dávnej minulosti III - Zrod národa, 2004
  4. Kudrna, J. (ed.): Magnae Moraviae fontes historici III, 1969 [1]; v Dvořák 2004 je tretia listina aj farebne odfotená
  5. STANISLAV, Ján. Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava : Národné literárne centrum, 2004. ISBN 80-88878-89-6. S. 370. ; a Aventinus: Annales Boiorum, vydanie z roku 1710 - kniha IV - cap. X 27 a XII 7 a XII 13,14 a XIII 14 a XIII 20 a XIV 7 a XIV 43 - český preklad tu [2], latinský originál tu str. 352 a nasl., latinské vydanie z roku 1882 tu str. 527 dole ďalšie verzie Aventinovho textu pozri napr. v článku bitka pri Bratislave
  6. http://old.kniznica-rv.sk/publikacie/slovensko_v_historii.htm
  7. Ondruš, Š.: Odtajnené trezory slov II, 2002

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]