Fotios

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ikona s Fotiovým vyobrazením

Fotios (iné názvy: Fótios, Fócios[1], Focius, Fotius; po grécky Φώτιος – Fótios, lat. Photius; * okolo 820, Konštantinopol – † 6. február 891 v arménskom Bordi) bol byzantský filozof, teológ, polyhistor, najväčší učenec 9. stor., 857 – 867 a 877 – 886 konštantinopolský patriarcha, profesor na carihradskej univerzite, učiteľ Konštantína Filozofa, jedna z vrcholných postáv byzantskej teologickej vzdelanosti, popredný predstaviteľ byzantského humanizmu.

Pravoslávie ho považuje za jedného z najväčších patriarchov a uctieva si ho ako svätého. Jeho liturgická pamiatka sa slávi 6. februára. Postoj katolíckej cirkvi bol v minulosti veľmi kritický, ale v posledných desaťročiach sa mení.

Patril medzi najvzdelanejších mužov svojej doby a pravdepodobne on navrhol svätých Cyrila a Metoda na misiu na Veľkú Moravu v roku 862.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Fotiov otec Sergios bol členom cisárovej telesnej stráže, starší brat jeho otca Tarasios Nikeforos (784 – 806) bol patriarchom a jeden z jeho bratov si vzal za manželku sestru cisárovnej Theodory. Fótios študoval v Konštantínopoli, stredisku vtedajšej vzdelanosti a sám skoro prednášal na univerzite gramatiku, rétoriku, filozofiu a teológiu, získal si povesť mimoriadne vzdelaného muža. Medzi jeho žiakov patrili tiež sv. Cyril, apoštol Slovanov, a neskorší cisár Michal III. Nepochybne bol Fotios vynikajúcim filólogom, exegétom a znalcom patristiky. Zároveň bol veliteľom cisárskej telesnej stráže a neskôr prvým cisárskym sekretárom.

Roku 847 bol zvolený nástupcom konštantínopolského patriarchu Methodia I. radikálne zmýšľajúci Ignatios I., syn cisára Michala I. Ignatios hneď spôsobil eskaláciu napätia medzi radikálnymi a umiernenými biskupmi. Po roku 856, keď sa cisár Michal III. stal plnoletým, sa rozhorel súboj medzi Ignatiom a cisárovým strýkom Bardasom, ktorý podporoval umiernených. Dnes nie je celkom jasné, nakoľko pravdivé sú obžaloby oboch strán. Konflikt však roku 858 skončil Ignatiovou (viac či menej vynútenou) rezignáciou.

Cisár Michal III. a Bardas potom zvolili laika Fotia, ktorý sa osvedčil ako na akademickej, tak administratívnej pôde, za nového patriarchu a Fotios do týždňa prijal biskupské svätenie. Fotios pritom informoval ostatných patriarchov o svojom vstupe do úradu a uznal pritom i čestný primát rímskeho biskupa, t. j. pápeža. Patriarchovia vrátane pápeža uznali Fotia, ale pápež Mikuláš I. sa chcel o procedúre voľby informovať. Preto vyslal dvoch legátov, ktorých druhotným cieľom malo byť tiež získania Ilýrie, Kalábrie a Sicílie pod pápežovu jurisdikciu. Obaja pápežskí legáti sa zúčastnili koncilu, ktorý Fotios zvolal, vyšetrili Fotiovu voľbu a prehlásili Ignatiovo odstúpenie zákonným a kanonickým. Druhý zámer však nedosiahli.

Po ich návrate však pápež Mikuláš I. z rozčarovania nad neúspechom pokusu o návrat stratených provincií pod jeho jurisdikciu anuloval výsledky vyšetrovania, exkomunikoval oboch legátov a vyhlásil Fotiovu voľbu za neplatnú a Fotia za zosadeného, právoplatným patriarchom mal byť podľa neho naďalej Ignatios. Fotios reagoval tým, že cisárovi skoncipoval list, v ktorom cisár s pápežom jedná ako s poddaným, čo si nie prekvapivo vyžiadalo ostrú odpoveď z Ríma.

Medzitým prišlo ku konfliktu v inej oblasti. S cisárovou podporou sa Fotios angažoval v misii medzi Rusmi, Bulharmi, na Veľkej Morave a u Chazarov. Fotios má rozhodujúci podiel na rozšírení kresťanstva na týchto územiach. V prípade Bulharska však prišlo k ďalšiemu konfliktu s Rímom, ktorý si nárokoval jurisdikciu nad týmto územím. Okrem toho sa tu stretol Fotios s tým, že západní misionári vkladali do slov Nicejsko-carihradského vyznania slovo Filioque („i Syna“). Fotios oficiálne reagoval encyklikou (okružným listom) východným patriarchom, v ktorom odsúdil viaceré zvyklosti latinskej cirkvi, napr. že sa pôstia v sobotu, Veľký pôst začínajú na Popolcovú stredu a nie v pondelok, kňazom nie je dovolené ženiť sa a nesmú udeľovať sviatosť myropomazania (birmovania) a predovšetkým, že do vyznania viery doplnili slovo „Filioque“. V lete 867 bol zvolaný do Konštantínopola snem, na ktorom bol Mikuláš I. odsúdený a exkomunikovaný.

V rímskokatolíckej cirkvi niekedy boli tendencie vidieť v tomto okružnom liste príčinu schizmy. Podľa pravoslávnych kresťanov Fotios bránil ortodoxiu a tradičnú autonómiu patriarchátov – nič nového tak nepredkladal, len sa bránil novotám z rímskej strany.

Udalosti sa začali teraz hýbať aj v samotnej Byzancii. Cisár Michal III. bol zavraždený, Fotios zakázal vrahovi a uzurpátorovi trónu Basileiovi I. Macedónskemu účasť na bohoslužbe. Basileios I. zosadil Fotia a patriarchom ustanovil opäť Ignatia, zároveň si na svoju stranu získal jednak byzantskú radikálnu stranu i nového pápeža Hadriána II. Ďalší koncil s menším počtom účastníkov, ktorý dnes rímskokatolícka cirkev uznáva ako 4. konštantínopolský koncil, ktorému predsedali dvaja pápežskí legáti, sa konal v dňoch od 5. októbra 869 do 28. februára 870. Koncil sa zaoberal Fotiovým prípadom, Fotios však mal naďalej podporu absolútnej väčšiny metropolitov a biskupov. Koncil začal za účasti iba 12 biskupov a účasť na ňom nikdy neprekročila 103 biskupov. Fotiovi na koncile nebola dovolená plná obhajoba. Keď sa Fotios odmietol podpísať pod svoje odsúdenie, bol exkomunikovaný a poslaný do exilu.

Fotios sa naďalej zúčastňoval všetkých politických útokov a podporoval svojich prívržencov. Nakoniec bol z exilu povolaný späť a stal sa vychovávateľom neskoršieho cisára Leva VI. Mal tak vysokú podporu, že už tri dni po Ignatiovej smrti bol opäť zvolený patriarchom. V Ríme vládol už nový pápež, Ján VIII., ktorý sa kvôli problematickým vzťahom s Franskou ríšou a hrozbe arabských útokov usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou. Roku 879 sa konal koncil, ktorý uznáva pravoslávie ako 4. konštantínopolský koncil, tento koncil pápež výslovne uznal. Výsledky predchádzajúceho koncilu boli zrušené a Fotios bol rehabilitovaný. Koncil uznal pápežovu jurisdikciu nad kresťanským Západom, naopak mu ju odmietol nad Východom. V otázke jurisdikcie nad Bulharskom koncil rozhodol na osobitnom zasadaní, že bude pod zvrchovanosťou Konštantínopola,[2] „Filioque“ bolo nepriamo odsúdené zamietnutím akýchkoľvek dodatkov k Nikajsko-carihradskému vyznaniu viery. Fotiova schizma bola konečne zažehnaná.

Roku 882 pápeža Jána VIII. vystriedal Martin I., ktorý Fotia, podľa mienky niektorých, znovu exkomunikoval, načo Fotios reagoval svojim Pojednaním o mystagogii Svätého Ducha, ktoré dodnes vo východnej cirkvi predstavuje štandardné dielo v otázke Filioque. Podľa F. Dvorníka však už druhý raz k schizme medzi Konštantínopolom a Rímom nedošlo a tzv. druhá schizma je len mystifikácia. Roku 886 neočakávane umrel Basileios I. a nový cisár Lev VI. Fotia zosadil v prospech svojho šestnásťročného brata Stefana. Zvyšok svojho života dožil Fotios v monastierskej väzbe v Arménsku.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najdôležitejšie Fotiove diela patrí Myriobiblon čiže Bibliotheca, zbierka poznámok z jeho prednášok o klasických a kresťanských autoroch, ktorí sú často citovaní. Ide o nesmierne významné dielo z hľadiska dejín byzantskej literatúry a svedok byzantského humanizmu, ktorý má začiatky práve v 9. storočí.

Medzi najdôležitejšie z početných Fotiových teologických spisov patrí Amfilochia, zbierka viac než tristo otázok a odpovedí na ťažké biblické miesta, filozofické a teologické problémy, adresovaná arcibiskupovi Amfilochovi; mimo iného sem patrí zmienené Pojednávanie o mystagogii Ducha svätého.

Z Fotiových biblických komentárov sa zachovali iba zlomky. Poznáme však zhruba 80 Fotiových prejavov a zhruba 200 listov zo všetkých období jeho života. Ďalej Fotiovo dielo tvoria mnohé polemické spisy, hlavne o otázke Filioque a jurisdikcie rímskeho pápeža.

Nakoniec prichádzajú diela z cirkevného práva, predovšetkým je Fotiovi pripisovaný Nomokanón, klasické dielo byzantského cirkevného práva. Dielo je však staršie a Fotios ho iba redigoval.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V monografii AVENARIUS, Alexander. Byzantský ikonoklazmus 726 – 843: storočie zápasu o ikonu. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1998. 148 s. ISBN 80-224-0582-5.
  2. Andrej ŠKOVIERA: Svätí slovanskí sedmopočetníci. Bratislava: Slovenský komitét slavistov – Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, 2010, s. 87. (ISBN 978-80-89489-02-2.)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DVORNÍK, František. Fotiovo schizma: Historie a legenda. Preklad Tereza Heiderová. 1. vyd. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2008. 575 s. (Prameny spirituality; zv. 5.) ISBN 978-80-86715-94-0. (po česky)
  • Růžena Dostálová: Byzantská vzdělanost. Vyšehrad, Praha 1990. ISBN 80-7021-034-6 (po česky)
  • ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1996. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. (po česky)
  • Pavel Hradečný a kol.: Dějiny Řecka. Nakladatelství Lidové noviny Praha 1998. ISBN 80-7106-192-1 (po česky)
  • ŠKOVIERA, Andrej: Svätí slovanskí sedmopočetníci. Bratislava: Slovenský komitét slavistov – Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, 2010, s. 83-89. ISBN 978-80-89489-02-2
  • Ferdinand R. GAHBAUER: Photios – Heiliger und Feind Roms? In: Der Christliche Osten, roč. 53, 1998, č. 3-4, s. 184-188.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]