Skýti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Skýtski bojovníci.

Skýti boli príslušníci rôznych iránskych kmeňov, ktoré v 8. – 4. storočí pred Kr. kočovali od severného Čiernomoria k dolnému Dunaju, a ktorých potom vytlačili Sarmati.

V rímskej cisárskej dobe mal pojem Skýti širší význam – označovali sa tak všeobecne kmene na severe Ázie a východnej Európy (a severná Ázia sa potom označovala ako Skýtia).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Od 8. stor. pred Kr. žili Skýti v rozsiahlych priestoroch pri severnom pobreží Čierneho mora od ústia Dunaja až po Don. Podľa najdôležitejšieho starovekého svedectva, Herodotovho, sídlili Skýti pôvodne v Ázii a boli odtiaľ vytlačení inými kmeňmi; sami vypudili zo severného Černomoria Kimerijcov (Kimmeriov) do Malej Ázie, tiahli za nimi, dobyli Médiu, Sýriu a Palestínu a vládli niekoľko desaťročí v Prednej Ázii (v severnom Iráne a Arménsku).

Začiatkom 6. stor. pred Kr. ich odtiaľ vyhnali Médi. V severnom Černomorí vytvorili kmeňový zväz, ktorý zahrnul aj početné miestne kmene a predstavoval v 6. stor. pred Kr. významnú politickú silu. Na jeho čele bol kočovný kmeň tzv. „kráľovských“ Skýtov.

V 6./5. stor. pred Kr. Skýti prenikli až ku Karpatom, do Sedmohradska a Dobrudže. Roku 513/12 odolali úspešne vpádu perského kráľa Dareia I. na svoje územie. Roku 495 podnikli odvetnú výpravu na Trácky Chersonézos. So vznikom silnej tráckej ríše boli Skýti zo západného Černomoria vytlačení.

V polovici 4. stor. pred Kr. sa vytvorilo skýtske kráľovstvo so strediskom na dolnom Dnepre (na mieste dnešnej osady Kamenskoje gorodišče).

V 2. polovici 4. stor. pred Kr. vtrhli do Skýtie Sarmati, ktorí sídlili pôvodne na východ od Donu, a postupne sa jej z väčšej časti zmocnili. Na rozhraní 3. stor. pred Kr. a 2. stor. pred Kr. preniesli stredisko skýtskeho kráľovstva do Skýskom Neapole na Tauridskom Chersonéze (= Kryme). V moci Skýtov zostal stepný Krym a priľahlé územia až asi po Olbiu.

Nápor Skýtov na grécke kolónie v severnom Černomorí koncom 2. stor. pred Kr. vyvolal zásah pontského kráľa Mithradata VI. Skýti síce boli porazení, ale skýtske kráľovstvo si aj naďalej uchovalo značnú vojenskú moc, s ktorou musel Rím rátať aj v prvych storočiach nášho letopočtu. Výboje Skýtov zosilnili najmä za vlády rímskeho cisára Nerona (54 – 68), kedy sa im podrobila Olbia. Keď začali ohrozovať Chersonézos, stretli sa s Rimanmi a boli nimi porazení; od tej doby boli aj na území bosporskej ríše rozmiestnené rímske posádky. Za vlády Antonina Pia (138 – 161) zaútočili Skýti opäť na Olbiu, ktorej Rimania prišli na pomoc.

Tlak barbarských kmeňov, označovaných prameňmi obyčajne ako 'skýtske', na severnom Černomorí sa vystupňoval počas krízy 3. stor., v období tzv. 230 – 270 (tzv. skýtsko-sarmatské vojny s Rímom). V dobe najväčšej expanzie (267 – 270) zaútočili barbari aj na Grécko. Rímska ríša však ešte stačila skonsolidovať svoje sily a nápor odrazila. V Skýtskom Neapole a v mestečkách na dolnom Dnepre si Skýti udržali vládnuce postavenie do 3. stor. po Kr. kedy skýtske kráľovstvo zaniklo. V pol. 3. stor. vpadli do severného Černomoria gótske kmene a v posledných desaťročiach 4. stor. Huni.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.