Ikona
Z Wikipédie
O iných významoch výrazu Ikona pozri Ikona (rozlišovacia stránka).
Ikona (gr. εικων, eikón, obraz) je sakrálny obraz, najčastejšie namaľovaný (písaný) na dreve, pochádzajúci z byzantskej kultúry. Vyobrazuje postavy svätých, scény z ich života a biblické motívy. Ikona je charakteristická pre kresťanské kostoly – cerkvi – pravoslávneho a gréckokatolíckeho obradu. Na ikonách sa najčastejšie objavujú postavy Ježiša Krista, Panny Márie a Svätej Trojice. Známym ikonopiscom – tvorcom ikon – bol Andrej Rubľov. V chrámoch viac ikon spojených do jednej steny tvorí ikonostas.
Ikony zobrazovali výjavy zo Starého a Nového zákona a zo života svätých (po rusky: житийные иконы), ktorých rámy ikony boli širšie. Medzi ústredné postavy, ktoré boli na ikonách stvárňované, patril Ježiš Kristus, Matka Božia, sv. Juraj, sv. Gabriel a sv. Mikuláš. Bola to vlastne maľba na dreve, ktorá obsahovala v sebe špecifickú maliarsku techniku a mala taktiež osobitú maliarsku poetiku.
Poetika ikony vychádzala z tradičnej byzantskej estetiky – zobrazovala protiklad dobro <=> zlo, svet nadzemský <=> svet pozemský. Smeruje k realistickému stvárneniu sveta (umenie ikony = umenie symbolov). Na ikone je zobrazené iba to, čo je v knihách Starého a Nového zákona.
Obsah |
[upraviť] Technológia maľby
Základným materiálom na tvorbu ikony bolo drevo (drevená doska). Okraje dosky tvorili rám (po rusky: поля иконы). Skôr než sa začalo s vytváraním ikony, na drevo sa nalepila látka (po rusky поволока) – špeciálne tkané jemné plátno – a potom sa naniesol kriedový podklad, aby plocha dosky bola rovná. Pri vzácnych ikonách sa ako podklad používal alabaster.
Používali sa prírodné farby, ktoré sa miešali vajíčkom, aby bola farba hustejšia. Ako podklad sa vo vzácnejších ikonách používali plátky zlata, ktoré sa lepili cesnakom. V chudobnejších ikonách sa používali farby žlté. Nakoniec sa ešte ikona potrela lakom (po rusky: олифа). Lak však po stáročiach stmavol. Až v 20. storočí vedci prišli na to, ako tento ochranný lak zotrieť a obnoviť pôvodný vzhľad ikon.
Na ikonách až do obdobia Andreja Rubľova (1360 – 1430) používali prírodné farby. Až majster Dionýz začal vo svojich ikonách používať aj modrú farbu.
[upraviť] Enkauistika
Celý postup tvorby ikony sa od prvého variantu líšil iba v technike nanášania farieb. Základ bol rovnaký, tu sa však maľovalo voskom. Po nanesení farieb (nanášali sa vedľa seba) sa po doske prechádzalo horúcim plechom, aby sa farby zjemnili. Kvôli ochrane sa po nanesení laku na ikonu dával kryt (po rusky оклад) – na vzácnych ikonách často strieborný a zdobený drahokamami – a na chudobnejších to boli meď a plech. Žiaľ, kryli sa len neviditeľné časti ikony, čo po stáročiach spôsobilo zošúchanie farieb a deformáciu ikony v oblasti tváre a rúk. Tento spôsob maľovania ikon využívali najmä v byzantskom období.
[upraviť] História
[upraviť] Situácia vo východnej Európe začiatkom 10. storočia
V roku 988 prišlo na územie Kyjevskej Rusi za vlády Vladimíra I. (980 – 1015), prvého kyjevského kniežaťa, kresťanstvo. Vznikali prvé sakrálne stavby – Desiatkový chrám (po rusky: Десетычный собор), z ktorého sa dodnes zachovali len ruiny. Tento chrám, ako bolo v minulosti zvykom, bol postavený nad ostatkami sv. Klimenta – tretieho rímskeho pápeža. Jedinými pamiatkami z tohto obdobia sú fresky z polovice 11. storočia, ktoré sa zachovali v Chráme sv. Sofie. Architektonickou pamiatkou sa stal Chrám sv. Sofie v Novgorode, ktorí stavali byzantskí architekti.
Prvé ikony začala produkovať kyjevská ikonografická škola (po rusky: Киевская иконописная школа). Okrem tejto školy existovala ešte novgorodská ikonografická škola (po rusky: Новгородская иконописная школа) a tverská ikonografická škola (po rusky: тверьская иконописная школа).
Po rozpade Kyjevskej Rusi v roku 1125 najznámejšia ikona kyjevskej ikonografickej školy – Ikona Vladimírskej Matky Božej (po rusky: Владимирская Богоматер) – bola prenesená do mesta Vladimir, nového centra Kyjevskej Rusi.
Keď na ruské územie zavítali Tatári, novým centrom sa stal Novgorod, pretože toto mesto bolo vzdialené od drancovaní obyvateľstva na juhu. S prenesením centra mesta nastal rozmach novgorodskej ikonografickej školy. Taktiež sa začala vzmáhať aj tverská ikonografická škola a pskovské ikony.
Po rozdelení cirkvi na východnú a západnú v roku 1054 sa centrom východnej cirkvi stala Moskva. Vznikla moskovská ikonografická škola, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli majster Dionýz a Sergej Radonežský. Svoje vrcholné obdobie prežívala počas 14. a 15. storočia.
Rokom 1653 sa začali menšie nepokoje v pravoslávnej cirkvi. Staroverci (po rusky: старообрадци) odmietli prijať reformy a nástojili na zachovaní tradičnej podoby cirkvi. Zachovali si tradičnú ikonografickú školu. Po rozporoch však začali kopírovať skôr vytvorené ikony. Boli najväčšími protivníkmi Petra I., ktorý chcel reformovať Rusko podľa západu. Prikázal im platiť dvojnásobnú daň a taktiež daň z brady. Všetci totiž museli mať ostrihané brady. Dlhá brada bola totiž symbolom vernosti k pravosláviu.
