Hlava štátu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Právo
Odvetvia práva
Verejné právo:
Ústavné · Trestné · Správne · Finančné · Európske · Medzinárodné · Kánonické · Konfesné

Súkromné právo:
Občianske · Pracovné · Rodinné · Obchodné · Medzinárodné právo súkromné
Deľba moci
Výkonná moc:
Hlava štátu · Panovník · Prezident (SR· Vláda (SR· Ministerstvo

Zákonodarná moc:
Parlament · Senát · Národná rada SR


Súdna moc:
Súd · Ústavný súd (SR· Najvyšší súd · Krajský súd · Okresný súd · Súdna rada · Prokuratúra · Ombudsman · NKÚ
Právne predpisy
Ústava (SR· Ústavný zákon · Zákon · Nariadenie vlády · Vyhláška · Opatrenie · Výnos
Ďalšie pojmy
Právna skutočnosť · Právny akt · Právny predpis · Právna norma

Štát · Forma štátu · Občan · Politická strana · Voľby · Referendum


Medzinárodná zmluva · Medzinárodná organizácia
z  d  u

Hlava štátu je najvyšší predstaviteľ politickej moci štátu, ktorý ho reprezentuje vo vnútornej aj zahraničnej politiky. Je to jeden z najvyšších ústavných orgánov štátu. Formálne má najvyššie miesto v hierarchii štátnych orgánov.

Postavenie hlavy štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Postavenie hlavy štátu sa môže v jednotlivých krajinách líšiť, v závislosti od niekoľkých faktorov, medzi ktoré patrí najmä forma vlády.

Hlava štátu v monarchii[upraviť | upraviť zdroj]

V monarchiách stojí na čele štátu panovník, pričom zväčša má titul kráľ, cisár, princ, knieža, veľkoknieža, vojvoda, sultán, emir a pod. V histórii rôznych krajín sa objavovali aj iné tituly, ktoré sa dnes už nepoužívajú, ako napr. cár, faraón, chán, šach, padišach či kalif. Unikátne postavenie má medzi panovníkmi pápež ako hlava mestského štátu Vatikán a zároveň hlava katolíckej cirkvi.

Pomenovanie panovníckeho titulu je však druhoradé a priamo nevypovedá o skutočných právomociach hlavy štátu. Z tohto pohľadu je omnoho dôležitejšie rozlíšenie, či ide o absolutistickú alebo konštitučnú monarchiu.

Absolutistická monarchia[upraviť | upraviť zdroj]

V absolutistickej monarchii má panovník neobmedzenú moc nad štátom a jeho obyvateľmi. Aj táto koncepcia prešla historickým vývojom od kráľa Ľudovíta XIV, ktorý je známy pre svoj výrok „Štát som ja (L’état c’est moi)“ až po osvietený absolutizmus napríklad na dvore Márie Terézie, kde už môžeme vidieť korekcie dovtedy neobmedzenej moci panovníka.

Dualistická monarchia[upraviť | upraviť zdroj]

Dualistická monarchia je akýmsi medzistupňom medzi konštitučnou a absolutistickou monarchiou. Panovník nemá neobmedzenú moc, no jeho postavenie naďalej zostáva pomerne silné. V súčasnosti sa medzi takéto monarchie zaraďujú napr. Jordánsko, Saudská Arábia a niektoré ďalšie arabské štáty (zväčša sultanáty a emiráty).

Konštitučná monarchia[upraviť | upraviť zdroj]

Konštitučné či parlamentné monarchie sú v súčasnosti najrozšírenejšie. Na ich čele stojí monarcha, ktorý je považovaný za symbol jednoty ľudu. Aj napriek tomu, že panovník nastupuje na trón na základe nástupníctva, v ústavách býva zakotvené, že všetka moc pochádza od ľudu (rovnako ako v republikách) a od neho odvodzuje svoju moc aj panovník. Najznámejším príkladom konštitučnej monarchie je Spojené kráľovstvo, ale konštitučnými monarchiami sú v podstate všetky európske monarchie.

Hlava štátu v republike[upraviť | upraviť zdroj]

V republike je na čele štátu vždy prezident, aj jeho právomoci sa však môžu značne líšiť v rôznych štátoch. Jeho skutočné postavenie býva často do značnej miery závislé od spôsobom kreácie. Ak prezident odvodzuje svoj mandát priamo od ľudu (voličov) a nie od parlamentu či iného orgánu, býva jeho postavenie zväčša silnejšie a nezávislejšie. Prezident je vždy volený, ale aj tu existuje celá škála rôznych volebných systémov.

Prezident môže byť volený buď priamo občanmi ako je to napr. vo Francúzsku, Rusku, Rakúsku, Poľsku, Česku či na Slovensku], alebo nepriamo. V druhom prípade je prezident volený buď parlamentom (Švajčiarsko a napr. Slovensko do roku 1998) alebo prostredníctvom tzv. voliteľov (USA, India), alebo je na voľbu ustanovený osobitný zbor ako je to napr. v Nemecku či Taliansku.

Prezidentská republika[upraviť | upraviť zdroj]

Postavenie prezidenta je najsilnejšie v prezidentskej republike, kde právomoci výkonnej moci patria prezidentovi. Prezident v tomto prípade nestojí „na čele“ vlády, ale vláda je len kolektívnym poradným orgánom prezidenta. Prezident nielen reprezentuje krajinu navonok, ale aj riadi zahraničnú politiku štátu. Môže prekladať návrhy zákonov, vydávať akty nižšej právnej sily, vymenúvať sudcov atď. Typickým príkladom prezidentskej republiky je USA.

Neoprezidentská republika[upraviť | upraviť zdroj]

Neoprezidentská forma vlády, je podobne ako dualistická monarchia akýmsi medzičlánkom, medzi prezidentskou a parlamentnou formou vlády. Medzi jeho najvýznamnejšie právomoci patrí napr., že predsedá vláde a môže rozpustiť parlament. Takáto forma vlády je napr. vo Francúzsku.

Parlamentná republika[upraviť | upraviť zdroj]

Parlamentná republika je typická tým, že jedna zložka moci, a to moc zákonodarná, má v systéme deľby moci dominantné postavenie. Tým je poznačené aj postavenie prezidenta, ktoré je v tejto forme vlády najslabšie. Niekedy sa prezident dokonca uvádza, nie ako predstaviteľ výkonnej moci, ale ako najvyšší predstaviteľ štvrtej – kontrolnej moci v štáte. Aj v parlamentných republikách má však prezident niektoré významné právomoci – má právo relatívneho veta, môže rozpustiť parlament, menuje vysokých štátnych funkcionárov či vyhlasuje referendum. Parlamentnou republikou je aj Slovensko (spolu s väčšinou európskych krajín).

Hlava štátu v iných formách vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Postavenie hlavy štátu v iných formách vlády, môže byť veľmi rôznorodé. Závisí najmä od vzťahu medzi výkonnou, zákonodarnou a súdnou mocou. Okrem individuálnej existuje aj kolektívna hlava štátu. Kolektívne hlavy štáty sa vyskytovali najmä v minulosti, napr. dvaja archágetovia v Sparte, dvaja regenti v republike San Maríno či Najvyšší soviet v ZSSR, môžu však existovať aj dnes, napr. Federálna rada vo Švajčiarsku.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný zdroj[upraviť | upraviť zdroj]