Baroková hudba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Francúzsky hudobný skladateľ Jean-Baptiste Lully
Český hudobný skladateľ František Benda
Čembalo (harpsichord, klavecin) holandskej výroby
Nemecký hudobný skladateľ Georg Friedrich Händel
Husle od talianskeho majstra Stradivariho
Nemecký hudobný skladateľ Georg Philipp Telemann
Notový zápis sonáty Johanna Sebastiana Bacha (1720)
Taliansky hudobný skladateľ Tomaso Albinoni
Antonio Vivaldi: Oratorio Juditha triumphans, RV 644 (1716)

Baroková hudba je súčasť barokového umenia, ucelená slohová epocha vo vývoji európskej klasickej hudby, trvajúca od začiatku 17. storočia do polovice 18. storočia. Vyznačovala sa prechodom od polyfónie k monódii, zavádzala sa nová notačná prax (generálny bas) a spev sa realizoval so sprievodom akordických hudobných nástrojov, ako lutna alebo čembalo.

Pomenovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Baroková hudba mala spočiatku rôzne iné pomenovania, ako napr. sprevádzaná monódia, generál bas či generalbasszeitalter. Základ totiž tvoril basový tón, na ktorý sa podľa pravidiel novovzniknutej harmónie ukladali ďalšie hlasy. Pojem generalbass zeitung používal ešte v 19. storočí hudobný teoretik Hugo Riemann (1849 – 1919). Pojem baroková hudba bol zavedený až v roku 1920 a prvýkrát ho použil Kurt Sachs.

Vplyvy na vývoj hudby[upraviť | upraviť zdroj]

Pre barokovú hudbu malo veľký význam aj výtvarné umenie, najmä sochárstvo, pretože tak ako v soche, aj v hudbe sa znázorňovali hlboké pocity, pátos, monumentálne až tragické nálady, ktoré mohli vyústiť afektom (Extáza Svätej Terézie). Rovnako ako v ostatných druhoch umenia, aj hudbu veľmi ovplyvnil meniaci sa svetonázor, neustály súboj medzi katolíckou a protestantskou cirkvou, nekonečné vojny a posilňovanie absolutizmu. Popri náboženskom mysticizme a viere sa do popredia dostával človek, viera vo vlastné schopnosti a svoj rozum. Napriek všetkým prekážkam nebolo možné zabrániť vývoju vo všetkých odvetviach umenia, a tak i hudba prechádzala väčšími či menšími zmenami, ktoré vytvorili jej charakteristické črty. Významnými filozofmi tohto obdobia boli Baruch Spinoza alebo Ignác z Loyoly. Vďaka inkvizičným praktikám boli mnohí učenci za svoje pokrokové názory, ktoré sa nezhodovali s učením cirkví, prenasledovaní, vylučovaní z cirkvi a dokonca upálení ako kacíri (Giordano Bruno, Mikuláš Kopernik).

Vývoj hudby[upraviť | upraviť zdroj]

Jedno z možných rozdelení barokovej hudby je na:

  • 1600 – 1650 – ranobarokovú hudbu – prevládal hlavne taliansky vplyv;
  • 1650 – 1710 – hudbu vrcholného baroka – významne bola ovplyvnená francúzskou hudbou;
  • 1710 – 1750 – neskorobarokovú hudbu – prevládalo zjednocovanie regionálnych štýlov

Charakteristika hudby[upraviť | upraviť zdroj]

Výrazové zložky hudby[upraviť | upraviť zdroj]

Rozvíjajú a menia sa kompozičné princípy. Melódie sa neradia pod seba a nie sú rovnocenné. Hlavná melódia je vo vrchnom hlase a je doprevádzaná akordmi. Táto zmena si vynútila aj zmenu tónin. Prešlo sa od systému stredovekých módov k durovým a molovým stupniciam. Keďže sa upustilo od zložitosti viachlasu a pozornosť sa zamerala na jednu melódiu, začala byť táto melódia ozdobnejšia a klenutejšia. Vzniká baroková citovosť vyjadrená melodickou ozdobnosťou. Barokoví umelci si dávali záležať na ozdobách, dokonca interpreti sami vydávali knihy ozdôb. Takúto učebnicu ozdôb napísal napr. flautový virtuóz Johann Joachim Quantz. Harmonické myslenie takisto značne zjednodušilo rytmus. Novinkou baroka bolo tempové označenie skladieb.

Hudobné nástroje[upraviť | upraviť zdroj]

Najdokonalejšou skupinou nástrojov boli sláčikové nástroje, ktoré okrem kontrabasu, ktorý zatiaľ ešte neexistoval, dosiahli najvyššiu formu dokonalosti. Nástrojári ako Giuseppe Guarneri, Nicolò Amati či Antonio Stradivari sú dodnes obdivovaní a ich nástroje sú nenapodobiteľné. Dychové nástroje ešte menili svoj tvar aj mechaniku. Používali sa všetky drevené dychové nástroje, okrem klarinetu, ktorý zatiaľ neexistoval. Nemali však ešte moderný klapkový systém. Z plechových dychových nástrojov sa používala trúbka ladená do Es, zvaná clarina. Medzi nové barokové klávesové nástroje čembalo (nazývané aj virginal, harpsichord, clavecin (klavsen)).

Nové hudobné formy[upraviť | upraviť zdroj]

Formy vokálno-inštrumentálne[upraviť | upraviť zdroj]

  • Opera – je syntetický hudobno dramatický útvar, v ktorom sa uplatňujú všetky druhy umenia – výtvarné, herecké, tanečné, spevácke...Spev sa však vždy pred ostatnými umeniami uprednostňuje.
  • Oratórium – formovo podobné opere, ale je prevádzané koncertne, staticky nie divadelne, bez syntézy ďalších umení. Písali sa oratória duchovné aj svetské.
  • Kantáta – forma určená pre jedného speváka, ktorý spieva dve tempovo kontrastné árie.

Hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Podrobnejší zoznam skladateľov, pozri Zoznam barokových hudobných skladateľov

Talianski hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Nemeckí hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzski hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Anglickí hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Španielski hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Portugalskí hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Holandskí hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Poľskí hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Českí hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenskí hudobní skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.