Sochárstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Michelangelova mramorová socha Mojžiša (cca roky 15131515) uložená v Bazilike svätého Petra v reťaziach v Ríme.

Sochárstvo je trojrozmerný druh umenia, ktoré na svoju prezentáciu používa formovanie pevného (rôzne druhy kameňov – najčastejšie mramor, kov, drevo), alebo plastického materiálu (keramika, sklo, porcelán…).

Sochy z pevného materiálu (skulptúry) sú vyrábané tesaním, vyrezávaním, odlievaním do foriem, brúsením, rezaním, zváraním… Sochy z plastického materiálu (plastiky) sú spravidla formované modelovaním, po ktorom nasleduje tepelné spracovanie, ktorým sa dosiahne pevná štruktúra výsledného sochárskeho diela.

Človek, ktorý vytvára sochárske dielo sa nazýva sochár.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným dielom sochárskeho vyobrazenia sú skulptúry, či plastiky. Princíp trojdimenzionálneho modelovanie predstáv tvorcov v sochárstve zahrňuje širokú škálu prezentácií. Medzi obecne považované druhy sochárskych diel patria:

  • Voľné sochárske dielo – socha, ktorá je trojrozmerná a predstavuje model viditeľný zo všetkých uhlov s výnimkou podstavca. Sochy môžu byť figurálne, zobrazujúce osobu, zvieratá, alebo ich skupiny. U vyobrazení jednotlivcov to môžu byť:
    • busty (sochárske portréty)
    • jazdecké, či iné oslavné vyobrazenia významných postáv, či sochárske alegórie vzťahujúcej na určitú významnú udalosť.
Voľné, trojrozmerné sochárske diela môžu byť aj nefiguratívne, zobrazujúce abstraktné vyjadrenie predstáv umelcov.
  • Reliéf – je sochárske dielo, ktoré je spojené s pozadím. Je to určitá forma prechodu medzi maliarskym vyobrazením a sochárstvom. Medzi základné typy reliéfov patria:
  • K sochárskym dielam patria aj klenoty a šperkárske diela.
  • Medzi sochárske diela sa zaraďuje aj umenie formovania priestranstiev (záhrad, parkov…) v exteriéroch. Spojením záhradnej (parkovej) architektúry s viacerými sochárskymi dielami a technikami sú budované sochárske parky.
  • Kinetické sochárske diela, ktoré využívajú pohyby spôsobené fyzikálnymi javmi:
    • fontány, ktoré využívajú trojdimenzionálne efekty pohybujúcej sa vody
    • mobilné (pohyblivé) skulptúrne diela využívajúce efekty fyzikálnych javov.

Materiály používané v sochárstve[upraviť | upraviť zdroj]

Sochári v histórii svojej tvorby sa snažili používať pre svoje diela materiál, ktorý by bol stály, cenný a pretrval vo svojej originálnej podobe dobu. Najčastejšie využívali bronz a kamenné materiály ako bol mramor, vápenec, porfýr a žula. Menej často boli materiálmi pre sochársku tvorbu zlato, striebro, nefrit, či slonovina, ktoré sa používali skôr na dekoratívne prvky sochárskych diel.

Bežnými materiálmi pre výrobu lacnejších sochárskych diel, pre širšie použitie bolo drevo (tvrdšie ako je dub, buxus – krušpán, z mäkších driev listnatých stromov hlavne to bolo lipové drevo). Z keramických materiálov je to hlavne terakota, z kovových zliatiny cínu a zinku.

V súčasnosti sa okrem klasických materiálov pre sochárstvo bežne využívajú aj menej tradičné: od farebného skla, po plasty. Moderní sochári vo svojich dielach spájajú aj technické súčiastky automobilov, strojov, či iných technických zariadení do celkov. Osobité je umelecké vyjadrenie nestabilnými sochárskymi dielami vyrobenými z ľadu, piesku, či využívanie svetelných priestorových efektov v plynných štruktúrach (dym) atď.

Niektorí sochári občas používajú na výrobu makiet pre prezentácie svojich návrhov menej stabilné materiály, ako je vosk, kaolín, sadra, či plastelína. Umelci zameraní na výtvarný umelecký smer, nazvaný retroarcheológia môžu prezentovať práce, tvorené z takýchto nestabilných materiálov ako finálne.

Charakteristické znaky sochárstva vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Ázijské sochárske umenie[upraviť | upraviť zdroj]

V ázijskom umení je sochárstvo späté s náboženstvom. Hlavnými náboženstvami v Ázii sú Hinduizmus a Budhizmus. Kambodžské hinduistické sochárstvo je charakterizované podľa skulptúr, ktoré sa nachádzajú na chrámovej hore Angkor, ktorej organizované rabovanie malo zásadný vplyv pre vývoj a smerovanie sochárskej tvorby v okolitých krajinách. V Thajsku medzi skulptúrami dominovala socha Budhu. Thajské sochy sú počas nasledujúcich dôb od svojho vzniku zdobené často pozlacovaním.

Južná Ázia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé známe sochy v Južnej Ázii pochádzajú z obdobia Harrapskej kultúry (územie dnešného Pakistanu v 3300 – 1700 pred Kr.). Patria medzi najskoršie známe prípady výskytu skulptúr na svete. Neskôr spolu s rozvojom východných náboženstiev ako sú Hinduizmus, Budhizmus a Džinizmus sa rozvíjali v stále komplikovanejších, veľkolepejších svätyniach, bronzové a kamenné sochárske diela. Najslávnejšími indickými príkladmi sú jaskynné chrámové komplexy Ellora a Ajanta so svojou kamenosochárskou architektúrou, s pravdepodobne najimpozantnejšími skulpturálnymi schémami aké môžeme na svete vidieť.

Detail jedného chrámu v Khajurahe

V druhom až prvom storočí pred Kristom vznikali na území vtedajšej severnej Indie (teraz juh Afganistanu a sever Pakistanu) figurálne diela, ktoré boli anatomicky realistickejšie. Boli nimi vyobrazené epizódy zo života a učenia Gautama Budhu. Aj keď India mala dlhú tradíciu v sochárskej tvorbe a bohatú tradíciu v ikonografii, Budha nebol prezentovaný v sochárskych dielach v ľudskej podobe iba vo forme symbolov ako boli stúpy. Nová alternatíva v štýle prezentácie Budhovej sochy ako osoby bola ovplyvnená antickým umením, ktoré priniesli Gréci do svojej dŕžavy v Gandaháre.

Obdivuhodné sú diela sôch z ružového pieskovca z provincie Mathura tvorené v období impéria Gupta (4. – 6. st. n. l.). Ich dokonalosť neskôr ovplyvnila čínske sochárstvo v období dynastie Sui a umelecké štýly v celom zvyšku východnej Ázie. Novšie štukové, bridlicové, či ílové sochárske diela pochádzajúce z Afganistanu sú zmesou vplyvu indického post- guptového manierizmu a klasického umenia. Klasickým príkladom sochárskej tvorby južnej Indie z obdobia dynastie Chola (r. 850 – 1250 n. l.) sú oslavné bronzové skulptúry ako je socha bohyne tanca Nataraja.

Jednou z najpopulárnejších turistických destinácií je aj obrovský chrámový komplex Khajuraho, ktorý bol vybudovaný počas sto rokov (od r. 950 do 1050) v centrálnej Indii. Niekoľko chrámov zasvetených džinistickým božstvám, zvyšok hinduistickému božskému triu, v ktorom sú Brahma, Vishnu, či Shiva s niekoľkým formám jeho stelesnenia ako napríklad Devi v chráme Devi Jagadambi. Chrámy sú pokryté spleťou sošiek ľudí, vo veľkom množstve s erotickými výjavmi.

Tradície indického sochárstva nadväzujú od Mahabalipuramských granitových sošiek dynastie Pallava (7. st) až do 20. či 21. storočia. Indické sochárske diela súčasných umelcov sú polymorfné, vrátane oslavy krásy ľudského tela (napr. diela od sochára Dhruva Mistry).

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Artefakty pochádzajúce z Číny sú tvorené s veľkou remeselnou zručnosťou. Väčšie umelecké série sochárskych diel sa dajú priradiť do pár historických periód. Prvou historicky zaujímavou periódou bolo obdobie západnej dynastie Čou (1050 – 771 pred Kr.), z ktorej pochádza množstvo rôznych komplikovane tvarovaných bronzových nádob. Nasledujúcou, tiež zaujímavou periódou bolo obdobie dynastie Chan (206 – 220 pred Kr.), známe hrobkou Š’-chuang-tia, prvého vládcu dynastie Čchin, ktorá bola predchodcom Chan. V hrobke sa nachádza veľkolepá armáda terakotových sôch vojakov cisárovej armády.

Prvé budhistické sochy v Číne pochádzajú z tretieho storočia, z obdobia Troch kráľovstiev (Wej, Šu a Wu). Známa je lokalita svetového kultúrneho dedičstva (UNESCO) Longmen Grottoes blízko Luo-jangu, ktorá je najväčším súborom sochárskych diel v Číne.

V dnešnej dobe je za zlatú éru čínskeho sochárskeho umenia považované obdobie dynastie Tang (roky 618 – 907), ktoré v európskom ponímaní splýva s tzv. temným obdobím čínskej histórie. Dekoratívne figuríny z tohto obdobia sa stali v euroamerickej kultúre v priebehu 20. storočia veľmi populárnym aj obchodným artiklom. Špeciálne vyhľadávanými boli niektoré monumentálne sochy Budhu, pochádzajúce z obdobia dynastie Sui, ktoré mali svoju inšpiráciu v indickom umení z obdobia impéria Gupta. Sú považované za bohatstvo svetového sochárskeho umenia. Záujem západu o čínske sochárske umenie, ktoré nasledovalo po dynastii Tang opadlo, výnimkou môžu byť ornamentálne zdobené doplnky najčastejšie vyrábané z nefritu. Vyhľadávaná je hlavne čínska keramika a porcelán. Čínske skulpturárne umenie nezvykne zobrazovať nahé ľudské telo, jedine s výnimkou sochárskych diel, ktoré mali slúžiť ako materiály pre štúdium medicíny. Čínske sochy nemajú za úlohu predstavovať portréty konkrétnych osôb. Výnimkami sú monumentálne sochy v kláštoroch.

V 20. storočí vplyvom politických udalostí v Číne došlo v čínskom sochárstve k odklonu k vplyvom socialistického realizmu, ktorého hlavnou témou je ideologická, komunistická propaganda. Čínski sochárski umelci v zahraničnom exile sú súčasťou euroamerickej iniciatívy súčasného umenia.

Japonsko[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšia časť japonskej maliarskej a sochárskej tvorby je založená na podpore vládnucich vrstiev, dynastií a japonských náboženských hnutiach. V období Kofun v treťom storočí sa ako náhrobky začali používať hlinené sochy nazvané haniwa. V japonskej budhistickej hrobke Hórjú-dži je súsošie Shaka Trinity s Budhom a jeho nasledovníkmi. Charakteristické sú drevené sošky z 9. storočia vyobrazujúceho tlstého Budhu zo Shakyamuni v chráme Muro-ji, typické pre ranné obdobie Heian. Je zahalený do hrubej zvlnenej prikrývky, so strohým výrazom v tvári.

Afrika[upraviť | upraviť zdroj]

Sochárstvo patrí v africkej kultúre medzi ťažiskový druh umenia. Africkí umelci favorizujú trojdimenzionálny umelecký prejav pred plošným. Aj keď antropológovia tvrdia, že najstaršou africkou kultúrou je nigérijská kultúra Nok (asi 500 pred Kr.), v skutočnosti kultúra faraónskej ríše vznikla omnoho skôr ako éra ríše Nok.

Umenie hrá jednu z hlavných úloh v živote afrických ľudí a ich komunít po celom kontinente. Výsledné umelecké diela mávajú symbolický význam, ktorými prezentujú tradície, kolekcie zbierok diel afrických umelcov vytvárajú obraz o umení čierneho kontinentu. Jednotlivé sochárske diela reflektujú regióny, z ktorých pochádzajú, použitými materiálmi, či technikami, ich funkcie sa z regiónu na región odlišujú.

Sochy západnej Afriky majú pretiahnuté telá, ostré, hranaté tvary, zobrazenie tvárí je skôr zamerané na ideál ako na portrét konkrétnej osoby. Tieto sochy sú používané počas náboženských rituálov. Ich povrch býva počas ceremónií krytý ďalšími materiálmi podľa konkrétnych príležitostí. V kontraste s týmito sochami sú diela kmeňov Západnej Afriky, ktoré hovoria jazykom Mande. Tieto diela, vyrobené z dreva, sú plošne roztiahnuté do šírky, ich ruky a nohy majú cylindrický tvar.

Najcharakteristickejším znakom sôch Strednej Afriky sú tváre srdcovitého tvaru vnútorne zakriveného s podkladom na ktorom sú kruhy a body. Aj keď niektoré skupiny preferujú viacero geometrických a hranatých zobrazení tváre, nie sú všetky detaily zhodné. Tiež nie všetky sochy sú vyrobené z rovnakého materiálu. Najčastejším materiálom je drevo, ale bežné je využitie slonoviny, kosti, kameňa, hliny a kovu. Celkovo stredoafrický región má veľmi jasne odlíšiteľný štýl sochárskeho prejavu, ktorý je ľahko identifikovateľný. Podľa jednotlivých odlišností sa dá ľahko bližšie špecifikovať miesto, kde bola skulptúra vyrobená.

Východná Afrika nie je známa svojimi sochárskymi dielami, no jedným z typov, ktoré poznáme v tejto oblasti sú stĺpovité skulptúry. Sú to tesané stĺpy v tvare ľudskej postavy, ktoré sú dekorované geometrickými tvarmi, pričom na vrchole stĺpov sú sochy zvierat, ľudí, alebo rôznych iných objektov. Tieto stĺpy sú umiestňované ku hrobom a sú asociované so smrťou a životom predkov.

Najstaršie známe figúry, ktoré vznikli v Južnej Afrike pochádzajú z rokov 400 až 600 n.l. Majú hlavy cylindrického tvaru Tieto hlinené sochy sú zmesou vyobrazenia ľudí a zvierat. Iné ako hlinené sú drevené opierky hlavy, ktoré boli vyrobené ich vlastníkmi. Opierky sú zdobené geometrickými tvarmi, ale aj zvieracími motívmi.

Každý africký región má svoj unikátny sochársky štýl. Druh materiálu a dôvod pre výrobu skulptúry reflektuje pôvod skulptúr.

Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

Umenie starovekých egyptských sôch je podmienené výsledkom vývoja chápania spôsobu prezentácie starovekých egyptských božstiev, faraónov, nebeských kráľov, kráľovien v zhmotnenej podobe. Pre výrobu sôch platili striktné pravidlá: sochy mužov museli byť tmavšej farby, ako sochy žien, sediace postavy museli mať ruky položené na kolenách, bol špeciálne určený vzhľad pre vyobrazenie jednotlivých egyptských božstiev. Umelecké diela boli usporiadané podľa presného poradia v úplnom súlade s konvenciami doby, s konvenciami, ktoré platili tri tisícročia s malými zmenami vo vzhľade sôch s výnimkou krátkeho obdobia vlády Achnatona a Nefertiti kedy bolo výraznejšie uprednostňované naturálne vyobrazenie.

Amerika[upraviť | upraviť zdroj]

Skulptúry Latinskej Ameriky sa rozvíjali v dvoch oddelených a odlišných regiónoch mexickom na severe a peruánskom na juhu. V obidvoch regiónoch dominovali kamenné sochárske diela, ktoré postupne s vývojom kultúr a technológií nahradzovala hlina a kovy.

V Severnej Amerike bolo dominantné drevo, z ktorého sa vyrábali totemy, totemové stĺpy, rôzne rituálne masky, nástroje a člny. História sochárskeho umenia Severnej Ameriky po príchode Európanov má svoje základy v hodnotách civilného života a protestantskom kresťanstve 18. storočia.

Americké skulptúry polovice až konca 19. storočia boli najčastejšie v štýle klasicizmu, či romantizmu, no snažili prejaviť dramatickosť, epickosť, skoro až žurnalistický realizmus.

Verejné stavby prvej polovice 20. storočia často poskytovali svoj architektonický priestor pre sochárske diela, špeciálne pre reliéfy. V 50. rokoch začala byť výchova k tradičnému sochárstvu nahradzovaná vplyvmi zameranými na filozofiu abstraktného umenia dizajnérskej školy Bauhausu. Na verejných miestach boli tradičné figurálne diela nahradzované minimalistickými skulptúrami.

Moderní sochári používajú dizajn inšpirovaný klasickým aj abstraktným umením. Na začiatku 80. rokov nastal obrat k realizáciám figuratívnych sochárskych diel, po roku 2000 sa v Spojených Štátoch v širšej miere znovu preferuje figurálny dizajn.

Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Nahota v umení[upraviť | upraviť zdroj]

Nezahalená, nezdobená postava klasickej gréckej sochy je príkladom uznania, alebo pocty zobrazovanej osobnosti, božstva, či iných bytostí. Atléti, kňazi a bohovia sú identifikovateľní bez ohľadu či majú odev, alebo sú bez neho.

Renesančná zaujatosť metaforami gréckeho klasického umenia, navádzala umelcov tvoriť sochy nahých postáv prezentujúcich dokonalé formy ľudských tiel. Následne na to, je nahota skulptúr a malieb reprezentáciou ideálu, ktorý môže byť nevinný, otvorený, alebo čistý.

V súčasnosti sú sochy nahých postáv bežné. Podobne ako v maľbách ich tvorba je cvičením, ktoré podporuje chápanie anatomickej stavby ľudského tela a napomáha poskytnutiu znalostí o podklade, ktorým sú formované odevy odetých sôch.

Sochy nahých postáv sú vcelku akceptované väčšinou spoločenstiev, z väčšej časti pre dlhodobú tradíciu podpory tejto formy výtvarného prejavu. Občas sa zobrazenia nahoty stretnú s námietkami zo strany konzervatívnych moralistov, či náboženských skupín. Klasickými príkladmi tohto javu je odstránenie penisov zo zbierok antických sôch vo Vatikáne a pridanie sadrových odliatku figového listu na Michelangelovu sochu Dávida pri návšteve kráľovnej Viktórie v Britskom múzeu.

Sociálne postavenie sochárov[upraviť | upraviť zdroj]

Sochári vo svete boli najčastejšie považovaní za remeselníkov, ktorí zostávali v anonymite. V histórii antického sochárstva bolo niekoľko sochárov, ktorí získali spoločenské uznanie hlavne v období Periklových Atén (448 – 429 pred Kr.).

Asi o 2000 rokov neskôr v období renesancie, sochárske umenie kulminovalo v kariére Michelangela Buonarrotiho, ktorý vďaka svojej genialite vstúpil medzi šľachtu. Sochárstvo bolo aj vtedy remeslom, no sochári ktorí vynikali nad ostatnými boli stavaní na úroveň uznávaných básnikov a maliarov. V 19. storočí tiež začala byť sochárska tvorba zábavou pre horné meštiacke vrstvy, podobne ako bola poézia, hudba či maliarske umenie.

Antické Grécko a Rím[upraviť | upraviť zdroj]

Busta Tiberia v antickom štýle.

Špecifické rysy tradícií vyobrazenia v európskom antickom umení:

  1. celé postavy: mladí muži atletických postáv a celé nahé ženské postavy
  2. portréty: zreteľné výtvarné vyjadrenie veku a charakteru zobrazenej osoby
  3. použitie klasických kostýmov a snaha o vyjadrenie vlastností antických bohov
  4. zameranie sa na naturalistické zobrazenie odpozorované podľa živých modelov

Rysy, ktoré európske klasické diela zdieľajú s ostatnými:

  1. postavy prezentujú neutrálny postoj a vnútornú vyrovnanosť
  2. detaily nenarúšajú pocit zo súladu medzi hmotou a priestorom, ktorý ju obklopuje
  3. detaily vyvolávajú pocit masívnosti väčšej ako sú v reále
  4. vytvorený priestor pôsobí dojmom duchovna až nekonečna

Gotika[upraviť | upraviť zdroj]

Gotické sochy prešli vývojom od románskeho stuhnutého, pretiahnutého štýlu, do geometrického a naturalistického vplyvu konca 12. a začiatku 13. storočia.

Do architektúry včlenené sochy na západnom (kráľovskom) portáli na katedrále Notre-Dame v Chartres (r. 1415) sú prvými gotickými skulptúrami, ktoré boli revolučnou zmenou v štýle a modelom pre nasledujúce generácie sochárov. V katedrále v nemeckom Brambergu je najväčšia zbierka sochárskych diel 13. storočia. V gotickom Anglicku boli sochárske práce využívané viac na výzdobu náhrobných kameňov a na nefiguratívne výzdoby. Taliansko bolo ovplyvnené klasickým umením, ale gotika aj tam mala svoj dopad na sochárske výzdoby kazateľníc ako bola kazateľnica v Pise, či v Siene.

Tvorba severoeurópskeho sochára holandského pôvodu Clausa Slutera s jeho sklonom k naturalizmu bola signálom pre koniec éry gotickej sochy a prechodu k vývoju klasicistického renesančného štýlu konca 15. storočia.

Renesancia[upraviť | upraviť zdroj]

Bronzová replika Donatellovho Dávida v múzeu v Londýne.
Michelangelova socha Dávida.

Začiatok obdobia renesancie v Európe je v jednotlivých krajinách a regiónoch rôzny (v niektorých miestach gotika pretrvala dlhšiu dobu ako inde). V Taliansku sa renesančné vplyvy v sochárstve prejavili trendom k naturalistickému zobrazeniu, ktoré bolo inšpirované antickými sochami. Jedným z najdôležitejších sochárskych umelcov, ktorí obnovili klasický spôsob prezentácie a tým sa stali zakladateľmi renesancie v sochárstve bol Donatello. Jeho najdôležitejším sochárskym dielom, ktoré sa stalo prelomovým v jeho klasickom období je bronzová socha Dávida (nemá nič spoločné so známou sochou Dávida od Michelangela), ktorá sa v súčasnosti nachádza v paláci Bargello (teraz múzeu umenia) vo Florencii. V období svojho vzniku bola táto socha od čias antiky prvou, ktorá zobrazovala nahú stojacu postavu a je zároveň považovaná za prvé významné sochárske dielo obdobia renesancie.

Najznámejším a najslávnejším predstaviteľom obdobia renesancie a manierizmu v sochárstve je Michelangelo Buonarroti, so svojimi sochami a súsošiami ako boli Dávid, Pieta, Bakchus, Ráchel, Mojžiš či sochy členov rodiny de’Medici. Jeho svetovo najznámejšia socha Dávida (odhalená 8. septembra 1504) je príkladom štýlovo rovnovážneho vyobrazenia ľudskej postavy a antického sochárstva. Mladý židovský kráľ Dávid je vyobrazený v chvíli, keď sa rozhodol bojovať s Goliášom. Na rozdiel od predošlých vyobrazení tejto témy, v ktorých bol Dávid po obrovej porážke, je Michelangelov je napätý a pripravený na boj..

Manierizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Soľnička od Benvenuto Celliniho.
Giovanni Bologna: „Únos Sabíny“.

Manierizmus bol charakteristický svojim odklonom od realistického zobrazenia umeleckých diel renesancie k abstrakcii vo farbách i kompozíciách zobrazovaných subjektov.

Názorným príkladom manieristického prístupu je dielo „Únos Sabíny“ od talianskeho post renesančného umelca francúzskeho pôvodu Giovanni Bolognu (Gianbologna), v ktorom sú postavy usporiadané v neprirodzených pózach, emočne podriadených téme a výpovedi tohto umeleckého diela.

Ďalším exemplárom diela, ktoré je podriadené manieristickej kompozičnej forme je soľnička zo zlata a ebenového dreva od talianskeho umelca Benvenuto Celliniho z roku 1540 zobrazujúca v neprirodzenej, natiahnutej polohe boha Neptúna a bohyňu Amfitrítu (symbolizujúcich zem a vodu).

Barok[upraviť | upraviť zdroj]

Berniniho socha anjela.

Figúry barokových súsoší nadobudli nový význam. Využívali dynamiku pohybu a energie foriem ľudských postáv v tvare víru obtočených o vzniknutý stredový priestor. Ideálny náhľad na barokové súsošia je možné objavovať z rôznych uhlov. Charakteristické barokové skulptúry boli obohatené využitím osobitých svetelných efektov, či efektov striekajúcej, či stekajúcej vody barokových fontán. Barokoví umelci na dosiahnutie dokonalosti vizuálnej harmónie a efektov hry svetla u svojich sochárskych diel výsledky svojej práce často spájali s predstavavami architektonického riešenia miest ich inštalácie.

Bezpochyby najvýznamnejším predstaviteľom a vzrom baroka v európskej sochárskej tvorbe bol taliansky umelec Gian Lorenzo Bernini. Jeho prvé sochárske diela boli inšpirované helenistickým obdobím antického Grécka a sochárstvom Rímskeho impéria. Najslávnejšou Berniniho prácou je súsošie Extáza svätej Terézie.

Neoklasicismus[upraviť | upraviť zdroj]

Sochárske diela éry neoklasicizmu sú vlastne návratmi k štýlu a témam klasických diel antického Grécka. Známymi reprezentantmi tohto umeleckého smeru sú Talian Antonio Canova, Angličan John Flaxman, či Dán Bertel Thorvaldsen. Európsky neoklasicistický štýl sa neskôr uchytil aj v Spojených Štátoch. Príkladom toho sú sochy Williama Henry Rineharta (1825 – 1874).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]